Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život, 10. kapitola

14.03.2010 (09:00) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1462×

10. kapitola

Ležala som v tmavej miestnosti. Jedine cez malé okno svietil do miestnosti mesiac. Ležala som na zaprášenom matraci. Ruky, nohy a ústa som mala zviazané. Vo vzduchu sa vznášal pach krvi. Prišlo mi z toho až zle. Poobzerala som sa okolo seba a na druhej strane v rohu miestnosti som videla, ako leží môj otec. Nejakým zázrakom sa mi podarilo postaviť a tak som odskackala k otcovi. Ešte žil. Bol len v bezvedomí. Videla som ako sa mu jemne nadvihuje hrudník. V tom sa otvorili dvere a mňa oslepilo silné svetlo. Bolo z lámp.

„Ale, ale. Dievčatko sa nám zobudilo,“ podišiel ku mne muž. Nevidela som ako vyzerá, lebo som bola ešte stále oslepená, ale viem, že bol dosť vysoký a mal vypracovanú postavu. Prišiel ku mne bližšie a ľahučko, ako by som bola ako pierko ma zodvihol a hodil surovo na matrac. Započula som divný zvuk, akoby sa zlomila kosť a v tom som pocítila veľkú bolesť. Ten hajzel mi vykĺbil rameno. Všemožne som sa snažila nekričať od bolesti. Nechcela som mu tým urobiť radosť.

„Ale si nám statočná. Ale dlho nebudeš. Tu ťa ten tvoj mladý nenájde. Rozmýšľal som, ako by som sa najlepšie pomstil tvojmu otcovi zato, že nás tak sklamal. Áno sklamal. Nesplnil to čo mal. A ty si do odskáčeš s ním. Ako najlepšie by to bolo? Rozmýšľal som, že by som ťa premenil a ty by si ho ako novorodená zabila. Ale to by som nevytrestal jeho, ale teba. Tak som si povedal, že to zmením. Premením jeho. Nech si zabije vlastnú dcéru.“ Oči sa mi od strachu rozšírili a srdce rozbehlo na plné obrátky.

„Je mi ťa aj škoda. Veľmi rád by som ťa premenil pre seba a urobil z teba svoju družku, ale nejde to. Hmmm... to je smola,“ prešiel mi s bruškami prstou po sánke a pobozkal ma na krk. Až teraz som si všimla, že má karmínovo červené oči.

„Hmmm... lahodná vôňa. Vážne ľutujem, že neochutnám tvoju krv,“ povedal a zatváril sa, že mu je to ľúto. Počkať. Čo sa to deje? Premeniť? Novorodený? Ochutnať krv? On je upír. Ale upíry neexistujú. V tom sa spoza dverí ozvali zvuky, akoby do seba narážali balvany. Sprudka sa otvorili dvere a v nich stál Edward. Pohľadom zabíjal toho muža čo tu bol so mnou. Vrhol sa na neho a začal s ním bojovať. Z hrdla sa mu ozývalo vrčanie. Vtedy ma niekto zdvihol zo zeme. Otočila som sa a bola to Alice. Okolo mňa čosi prebehlo a hneď to utekalo preč. Zrazu sa Alice rozbehla. Bežala veľmi rýchlo. Všetko sa menilo na rozmazanú šmuhu. Vyšli sme von a Alice ma položila vedľa môjho otca. Nad ním sa skláňali Carlisle a Rosalie. Alice ma rozviazala. Rýchlo som prešla k nim.

„Bude v poriadku? A čo Edward? Kde je? Veď ho zabijú. Alice potrebuje pomoc.“ Začala som na ňu zúfalo kričať. V tom sa môj sen zmenil. Stála som uprostred lúky a Edward sa ku mne približoval. Bola som uchvátená jeho krásou. Vydýchla som jeho meno, keď ku mne podišiel a jemne ma pohladil po tvári. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Znova som podela jeho meno a povedala mu, že ho ľúbim. Znova sa môj sen zmenil. Stála som tentoraz na kraji priepasti a niekto do mňa zozadu strčil. Nebezpečne som sa naklonila a začala som padať. Kričala som. V tom som sa zobudila.

„Bol to iba sen Bella. Ale zvláštny,“ povedala som si nahlas. Zrazu ma ovial studený vietor. Otočila som hlavu a videla som, že okno je otvorené. Ako to? Veď bolo zavreté. Podišla som k nemu, že ho zavriem. Strelila som pohľad k lesu a v šere vychádzajúceho slnka som videla ako sa niečo mihlo medzi stromy.

„Si blázon. Mala by si sa dať liečiť, keď sa ti sníva o upíroch a potom vidíš, že sa niečo mihne pod tvojím oknom,“ povedala som si a sama sebe som sa zasmiala. Pozrela som na hodinky. Bolo pol piatej ráno. Cítila som, že som ešte unavená, tak som si ľahla a znova zaspala. Tento krát sa mi už nesnívalo.

Ráno som sa zobudila okolo deviatej. Vošla som do sprchy a nechala na seba dopadať teplé kvapky. Znova ma chytil záchvat kašľa a vykašľala som aj pár kvapiek krvi. To nie je možné. Zajtra musím ísť za doktorom Reedom, nech mi urobí nejaké vyšetrenia. Dnes so mnou aj tak nič neurobia. Vyšla som zo sprchy, vzala si tabletku a obliekla si tmavomodré tepláky a mikinu. Zišla som do kuchyne a urobila si praženicu. Čo asi robí otec? Zobrala som svoj telefón a vytočila som jeho číslo.

„Ahoj kráska. Čo sa deje?“ ozval sa v telefóne otcov hlas. Znel divne. Ustarane.

„Ahoj. Nič sa nedeje. Iba som chcela vedieť ako sa máš. Ruším?“

„Nie to je v poriadku. Iba mám veľa práce.“ Mal smutný hlas.

„Čo budeš dnes robiť?“

„Neviem. Asi pôjdem na cintorín a potom doma trochu popracem. A ty budeš celý deň pracovať?“ opýtala som sa ho a pri tom som sa napila mlieka.

„Tak pozdrav odo mňa mamu. A áno. Celý deň budem tu. Musím to vyriešiť. Prepáč, ale už budem musieť končiť. Večer ti zavolám. Ahoj,“ ukončil hovor.

Vstala som od stola a obliekla som sa. Zrazu som si spomenula na moje sny. Ale už som sa nad upírmi nepozastavovala. Počkať. Ja som v sne vyznala Edwardovi Cullenovi lásku? Och nie. Tak v tom už lietam. Už nepomôže ani keď sa mu budem vyhýbať. A s takými myšlienkami som nastúpila do auta a išla smerom na cintorín.

Vystúpila som z auta a namierila si to k mame.

„Ahoj mami. Ocko ťa pozdravuje.“ Začala som vytrhávať burinu a zapálila som jej sviečky. Porozprávala som jej čo sa stalo za ten čas čo som tu bola naposledy. Dnes svietilo slnko. Ani neviem po akej dlhej dobe. Nechala som, nech mi zohrieva celé telo a sedela som so zaklonenou hlavou na lavičke. Pri tom som sa v duchu rozprávala s mamou. Povedala som jej o liekoch a, že sa už cítim lepšie. Povedala som jej taktiež aj o Edwardovi a povedala som jej aj o tom, že viem, že ma to bude iba bolieť. Ale však o čom je život? O bolesti, nie?

„Mami prepáč, ale idem už domov. Začína byť chladno.“ Naozaj sa ochladilo. Slnko zašlo za mraky a nevyzeralo to tak, že sa chystá znovu vyliezť.

Prišla som k domu a zaparkovala. Začala som pratať dom. Pri tom som počúvala tie skladby, ktoré mi hrávala mama. Prišla som do obývačky. Akurát hrala moja najobľúbenejšia pieseň, ktorú mi stále hrávala mama. Sadla som si na kraj za klavír kde som sedávala pri mame. Zavrela som oči a nechala slzy, nech mi pomaličky stekajú po tvári, keď som spomínala na časy, keď tu s nami ešte bola. Zrazu sa ozval domový zvonček. Zamračila som sa. Kto to asi je? Prišla som k dverám, otvorila ich a zamrzla. Stál v nich Edward.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život, 10. kapitola: