Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 11. kapitola

07.05.2010 (18:45) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1436×

11. kapitola

Pieseň

„Ahoj Bella. Včera si si u Alice zabudla svoje tašky, tak ma poprosila, či by som ti ich nezaniesol. Dúfam, že neruším.“ Až teraz som si všimla, že v jednej ruke drží tašky a druhú má za chrbtom.

„Nie nerušíš. To je v poriadku. Poď ďalej.“ Odstúpila som od dverí, aby mohol prejsť. Vošla som do kuchyne a spýtala sa ho, či mu môžem niečo ponúknuť.

„Nie ďakujem,“ ozvalo sa tak blízko za mnou, že som až nadskočila a fľaša s mliekom, ktorú som chcela odložiť, mi vypadla z rúch. Neviem ako sa mu ju poradilo zachytiť.

„Prepáč. Nechcel som ťa naľakať. Ináč priniesol som ti ešte niečo okrem oblečenia.“ Povedal. Usmial sa na mňa pokriveným úsmevom, že som až prestala dýchať a spoza chrbta vytiahol nádhernú žltú ružu.

„Ďakujem. Je nádherná,“ povedala som mu, privoňala si k nej a pri tom som zavrela oči. Šla  som nájsť vázu, kde by som ju odložila. Iba sa na mňa znova usmial a v oči mu žiarili. Vošla som do obývačky, zobrala som zo skrine vázu a šla som napúšťať do nej vodu. Vložila som do nej ružu a položila vázu na klavír.

„Poď si sadnúť do obývačky,“ zavolala som na neho a sadla som si na gauč. Prišiel a sadol si vedľa mňa.

„Prečo si tu sama?“ opýtal sa a pohľadom sa zastavil na klavíri.

„Otec je v práci,“ pozorovala som ho. Veď sa podobá na toho muža zo sna. Všetci Cullenovci sa ne neho podobajú. Majú rovnaké črty, bledosť ich kože, rovnaký zvončekový hlas. To nie je možné. Čo sa to okolo nich deje? Veď to bol iba sen, tak čo to riešiš? Nadávala som si v duchu.

„Hráš na klavíri?“ opýtal sa a svoju pozornosť znova upriamil na mňa.

„Nie, nehrám.“  V hrudi som mala bolesť, ktorú som sa snažila zakryť a dúfala som, že si ju nevšimol.

„Smiem?“ spýtal sa ma zo zdvihnutým obočím.

„Môžeš. Ale neviem v akom bude stave. Už sa na ňom roky nehralo,“ odpovedala som mu a usmiala som sa na neho.

„Ty s tým nikdy neprestaneš, čo?“  povedal a zamračil sa na mňa.

„Prepáč. Ako to myslíš?“  opýtala som sa ho.

„Budem s tým tvojim úsmevom musieť niečo urobiť,“ povedal a v očiach sa mu objavili nezbedné iskričky. Postavil sa a prešiel ku klavíru. Začal hrať. Bola to taká zvláštna skladba. Ale krásna.

Nebola ani veselá. Povedala by som, že je smutná. Ale smútok vo mne nevyvolávala. Bola to veľmi zvláštna skladba. A zároveň nádherná. Postavila som sa a prešla som k nemu. Sadla som si na miesto, kde som sedela aj pred tým ako prišiel. Zdvihol pohľad od klavíra a pozrel sa na mňa. Ja som mu pohľad opätovala. Ale potom som si spomenula na ten druhý sen a začervenala som sa. Rýchlo som sklonila hlavu, aby to nezbadal. Pozerala som sa, ako mu prsty behajú po klaviatúre. Bola to veľmi komplikovaná skladba. Zavrela som oči a zaklonila hlavu. Viac som sa sústredila na skladbu. V tom skladba skončila. Otvorila som oči a videla, že sa na mňa pozerá s ustarosteným pohľadom. Usmiala som sa na neho. Ale skutočne. Nechápala som to, ale čím viac som s ním trávila času, tým častejšie som sa naozaj usmievala. Aj on sa usmial. Postavila som sa a sadla som si na gauč. Prisadol si a stále ma pozoroval.

„Hráš nádherne. Bola to krásna skladba,“ povedala som mu a jeho úsmev sa ešte viac rozšíril.

„Ďakujem veľmi pekne za kompliment. Tá skladba, ktorú som hral je najobľúbenejšia mojej mamy.“

„Edward? Môžem sa ťa niečo opýtať?“ Rozhodla som sa, že mu položím aspoň jednu otázku, ktorá ma trápila. Prikývol, ale neprestal sa na mňa pozerať.

„Nikdy som nevidela ani teba, ani tvojich súrodencov jesť.“ Keď som vyslovila túto vetu, zmeravel.

„Ale to nie je otázka.“ Edward mi odpovedal nádherným, zvodným, zamatovým hlasom.

„Vysvetlíš mi to? To je moja otázka.“ Ešte stále som ho pozorne sledovala.

„Jednoducho nám nechutí strava v školskej jedálni,“ povedal. Ale niečo ma varovalo, že to nie je pravda. Vtedy som si spomenula na tie legendy o studených bytostiach o ktorých mi rozprával Jake keď sme boli malí.

„Edward neverím ti. Chcem odpovede na moje otázky. Len prosím neodchádzaj. Sľubujem, že ti budem veriť každé slovo a nezľaknem sa.“ Mala som pocit, že sú presne to. Chladné bytosti. Čiže upíry. Všetko mi do seba začínalo zapadať.

„Bella ver mi, že to nechceš vedieť. Nepozrieme si radšej nejaký film? Teda ak vážne chceš, aby som tu ostal,“ povedal, ale zazvonil mu telefón. Zdvihol ho a odišiel do kuchyne. Za chvíľu sa vrátil.

„Naozaj to chceš vedieť?“ spýtal sa ma, ale nesadol si. Ja som prikývla.

„Tak začni ty. Čo vieš?“ povedal a sadol si oproti mne na druhé kreslo.

„Dúfam, že si o mne nepomyslíš, že som blázon. Stačí, že si to o sebe myslím ja.“ Edward iba prikývol a ja som teda začala.

„Všimla som si, že ste všetci rovnako bledí. Máte rovnakú farbu očí, ale stále sa vám menia. Od tekutého zlata, až po čiernu. Máte lepší sluch ako normálni ľudia. Všetci ste nadpozemsky krásni. Ako anjeli. Vaša pokožka je studená a tvrdá, ale hebká ako mramor. Nikdy nejete. A keď svieti slnko, nevychádzate von. Myslím, že to je všetko. A zabudla som. Všimla som si, že nie vždy dýchate. Niekedy to iba predstierate. Napríklad keď sme sa prvý krát stretli. Vtedy si celú hodinu nedýchal,“ povedala som mu a sledovala jeho reakciu. Mala som pocit, že sa premenil na sochu. Nepohol sa a v tvári mal nepreniknuteľný výraz.

„Vidím, že si veľmi všímavá. Máš ešte čas si to rozmyslieť, či chceš odpovede na tvoje otázky,“ povedal s chladným hlasom až ma striaslo. Ešte stále stál pri dverách.

„Myslím, že tvoju odpoveď už poznám. Len si to chcem overiť.“

„Tak čo myslíš, že sme?“ spýtal sa a zdvihol obočie.

„Upíry?“ opýtala som sa. Iba prikývol a stále ma sledoval. Skúmal moju reakciu. Ja som sa iba usmiala.

„Hmmm... povedz mi niečo o vás. Ako myslím pravdu,“ povedala som a posadila sa pohodlnejšie a gestom mu naznačila, že si má znova sadnúť. Edwardovi len padla sánka.

„Ty sa nebojíš? Veď práve som ti povedal, že sme monštra, ktoré zabíjajú ľudí,“ opýtal sa a v tvári nevedel skryť prekvapenie. Ja som iba pokrútila hlavou, že sa nebojím.

„Veď ani nevieš čím sa živíme.“

„Krvou. Viem. Ale nemáte červené oči. Takže asi nie ľudskou. A ešte k tomu s ľuďmi ste v kontakte. A neublížite im.“ Neviem prečo, ale porovnáva som si ich s ľuďmi z môjho sna. A ten chlapík zo sna pil ľudskú krv. Aspoň to tak povedal

„Vieš toho o nás nejako veľa.“ Skúmal ma pohľadom.

„Povedzme, že som začala veriť na rozprávky. Tak začni.“ Znova si sadol vedľa mňa a začal mi o nich rozprávať. Povedal mi kto z ich rodiny bol prvý a ako sa k nim pridávali ďalší. Potom mi začal hovoriť o ich schopnostiach.

„Jasper cíti emócie ľudí okolo a dokáže ich ovplyvňovať. Alice zase vidí budúcnosť.“

„Tak to preto sa niekedy zarazila v strede vety a v očiach mala neprítomný výraz?“ Edward mi iba prikývol.

„A ja čítam myšlienky.“ Tak teraz som sa zarazila. On celý čas vie, čo si o ňom myslím? Tak to nie. Určite vie, čo k nemu cítim.

„Tvoje myšlienky nepočujem. Neviem čím to je, ale od teba je iba ticho,“ povedal zamyslene a ja som si vydýchla. Rozprávali sme sa dlho do noci. Povedal mi o tom, ako ho moja krv lákala, že preto sa odo mňa držal ďalej. Povedal mi o tom ako jeho premenil Carlisle a povedal mi aj o svojom období keď odmietal piť zvieraciu krv a zabíjal ľudí. Ale iba tých o ktorých vedel, že majú zlé umýsli. Napríklad, keď chcel muž znásilniť nejakú ženu a podobne. Musela som ho presviedčať, že nie je monštrum ako si o sebe myslí. Nakoniec sme sa rozlúčili a ja som išla spať. Mala som pocit, že som zaspala skôr ako som ľahla do postele. Ale stále som rozmýšľala nad našim rozhovorom.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 11. kapitola: