Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 18. kapitola

19.11.2010 (07:30) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1214×

18. kapitola

Edward:

Sledoval som Bellu, ako zaspáva. Zaspala takmer okamžite, len čo počula pieseň, ktorú som pre ňu zložil. Premýšľal som nad tým, že prečo, keď som ju konečne našiel, musím ju aj stratiť. Ale som vďačný aspoň za ten krátky čas, čo môžem byť s ňou. Čo sa jej asi odohráva v hlave celé dni? Naozaj je taká statočná, na akú sa hrá? Alebo ma len nechce trápiť? Ach môj anjel. Len dúfam, že jej dokážem pomôcť. Áno. Vedel by som ju zachrániť, ale nemôžem to urobiť.

Bol som si už istý, že moja láska už zaspala. Potichu som vyšiel z domu a zamieril som k nám domov. Utekal som upírskou rýchlosťou, tak som tam dorazil za niekoľko minút. Vošiel som do domu a na kresle sedela Esme. Ach, syn môj. Ani nevieš, aká som šťastná, že aj ty si si už našiel svoje šťastie. Pri týchto myšlienkach sa usmievala.

„Ďakujem, mami. Aj ja som šťastný.“ Opätoval som jej úsmev. Takže nevie o Belle, že zomiera? Možno je to tak lepšie. Veľmi si ju totiž obľúbila. Edward, som v pracovni. Poď za mnou a pokojne hneď vojdi. To bol Carlisle. Vošiel som do jeho pracovne a vyzval ma, aby som si sadol jemu oproti.

„Áno? Čo si odo mňa potreboval?“ opýtal som sa ho. Bolo na ňom vidno, že ani jemu nie je jedno, aký osud čaká Bellu. Vie o tom, čo všetko si prežila. Doktor Reed mu to povedal, ako som zistil z jeho myšlienok, keď sme boli s Bellou u nás doma.

„Ako sa cítiš Edward? Ako to zvládaš?“ Robí si starosti ako vlastný otec.

„Nie najlepšie, ale držím sa kvôli Belle. Nič iné mi neostáva,“ odpovedal som mu a položil som si hlavu do dlaní, keď som to povedal.

„Edward. Nechceš tomu zabrániť?“ Zhrozene som na neho pozrel a v myšlienkach sa mi ospravedlňoval.

„Edward, videl som ťa, aký si bol pred tým, ako si stretol Bellu. A nechcem, aby si bol znova nešťastný. Bella bude trpieť. Veľmi trpieť, nech som presný. Ale ty sám to vieš. A okrem toho, nepoznám Bellu dlho, ale už teraz je pre mňa ako moja dcéra.“

„Nie Carlisle. Nepremením ju. A okrem toho ani ona to nechce.“ Na začiatku som trochu zvýšil hlas, ale potom, keď som si to uvedomil som sa kontroloval.

„A ako to vieš? Už ste sa o tom rozprávali?“

„Nie. Ale nezačína s tým. A nesnaž sa ju ovplyvniť. A okrem toho nebudeš musieť pozerať sa na mňa, keď Bella zomrie.“ Vtedy som sa rozhodol, čo urobím a to som robiť nemal, lebo Alice bola v dome tiež. Videl som to ako to videla ona sama.

„Alice sem vtrhne,“ povedal som nevrlo.

„Edward Masen Cullen! Ppovedz mi, že to, čo som videla, bola iba hlúposť, lebo ináč ti to uľahčím!“ Vtrhla Alice do Carlislovej pracovne a začala na mňa vrieskať a z hrude sa jej ozývalo vrčanie.

„Alice, myslím to vážne. A nezabráni mi v tom nič,“ povedal som jej pokojne.

„Tak ju premeň.“ V tom už v pracovni stál každý a vytváral okolo nás kruh, a nemo sledovali našu hádku. Nikto jej nerozumel.

„Nie. To neurobím. A ani ty nie. Nedovolím to.“

„A prečo nie? Veď ju zachrániš.“ Šľahali jej blesky z očí.

„Nie, o tom nechcem ani počuť! Nikdy! Nikdy! Bude si žiť svoj ľudský život. Ja jej ho nevezmem. Nepripravím ju o jej dušu!“ Teraz som už kričal aj ja.

„Duša. Jej duša. A nezaujíma ťa len tak náhodou, že ak ju necháš zomrieť, tak príde o život? My ju vieme zachrániť!“

„Nie! Odmietam sa o tom ďalej hádať!“

„Videla som ju, ako je jednou z nás!“

„Ale to sa nemusí stať. Ty to dobre vieš.“ A týmto som ukončil debatu.

„Čo sa to tu deje?“ Konečne sa zmohla na slovo Esme.

„Povedz jej to Edward. Povedz našej mame, čo chceš urobiť, keď Bella zomrie.“ Bol som ticho.

„Keď chce, aby Bella zostarla, tak prečo sa o tom teraz hádate, akoby mala zomrieť za pár dní alebo mesiacov?“ Nechápala Esme.

„Mami. Bella zomiera. Je smrteľne chorá a možno sa ju nepodarí zachrániť,“ povedal som jej a v očiach som mal bolesť.

„Čože? Och pane bože. Úbohé dievča.“ Neveriacky na mňa pozerala, ale keď si uvedomila, že jej hovorím pravdu, videl som ako potláča vzlyky. Bože nie. Veď je ešte taká mladá. A zaľúbená. Celý život by mohli mať pred sebou. Moje malé dievčatko. Nie. Nesmie zomrieť. My ju zachránime. Počul som, ako si v duchu prisahá. Pozrel som sa na ostatných a videl som v tvárach každého člena našej rodiny veľký smútok.

„Nepovedal si jej, čo chceš urobiť ty.“ Už bez kriku na mňa prehovorila Alice, ale stále z nej bolo cítiť hnev, ale zmiešaný so smútkom. Iba som pokrútil hlavou, že im to ani nepoviem.

„Fajn. Tak to poviem ja,“ povedala a nadýchla sa, že im to povie, keď som sa na ňu rozbehol. Jasper mi v tom zabránil a chránil Alice.

Edward. Ja im to poviem, keď im to nepovieš ty. Prehovorila na mňa Alice pomocou myšlienok. Iba som sklonil hlavu, sadol si a čakal na búrku.

„Edward sa totiž rozhodol, že keď Bella zomrie, pôjde za ňou. Nechá sa zabiť,“ povedala Alice a smutne sklonila hlavu.

„Čože? Nie! To nie! To nesmieš. Edward, nedovolíme ti to. Neprežila by som, keby som vás stratila oboch.“ Začala Esme a všetci horlivo prikyvovali.

„Prepáčte, ale ak ma ospravedlníte, vrátim sa za Bellou. Ona ma teraz potrebuje viac ako vy.“ S týmito slovami som sa otočil na Esme, ktorá sa na kresle otriasala vzlykmi bez sĺz, ktoré sme jej s Bellou spôsobili, ale paradoxne som za ne mohol len ja. Bella si svoj osud nevybrala. Objal som Esme a zašepkal som jej, že ju ľúbim. Rrýchlo som sa šiel prezliecť a vybehol som z domu.

Keď som sa vrátil k Belle, mala nepokojný spánok. Prevaľovala sa v posteli a trhalo s ňou. Dokonca raz aj zúfalo zakňučala. Rýchlo som si ľahol k nej, obalil ju do deky, objal ju, hladkal som ju po tvári a spieval jej uspávanku. Upokojila sa, objala ma aj ona a dokonca sa aj usmiala zo sna.

„Ľúbim ťa Edward,“ zašepkala tieto nádherné slová a ja som sa znova začal zamýšľať nad tým, čo mi vykričala Alice. Mala pravdu v tom, že príde o život, keď ako Bella sama povedala, že až teraz začala žiť. Ale nemohol som to urobiť. Nemohol som byť až taký sebec. Nie. Nedovolím to. Keď Bella zomrie, zomrie aj moje neživé a predsa nemŕtve srdce. A ja pôjdem za ňou. Nemôžem žiť vo svete, kde nie je Bella. Môj anjel. Uvažoval som nad tým, keď som ju jemne hladil po líci a pozeral sa na ňu.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 18. kapitola: