Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 24. kapitola

26.01.2011 (21:30) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1147×

24. kapitola

Ráno som vstala s veľmi zlým pocitom. Mala som tušenie, že tie výsledky budú veľmi zlé.

„Dobré ráno,“ poprial mi Edward a pobozkal ma. Bozk som mu opätovala. Pozrela som na neho a videla som, ako mu žiaria oči. Zhrozila som sa.

„Bol si pri mne celú noc?“ Vedela som, že sa mi o ňom snívalo. Veď tak to bolo takmer každú noc. Ak nie naozaj každú. Nie všetky sny som si pamätala. Prikývol a žiarivo sa usmial.

„Čo som zase tárala? Alebo vieš čo? Radšej to nechcem vedieť,“ začervenala som sa. Dnešný sen som si totiž pamätala až veľmi dobre. Snívalo sa mi o našej svadbe.

„Vieš o tom, že si nádherná, keď si v rozpakoch?“ zašepkal mi do ucha a už mi bozkával celý krk.

„Edward, idem sa osprchovať, dobre? Mohol by si ma, prosím ťa, počkať dole?“

„A keď ti príde znova nevoľno?“ pýtal sa so starosťami v hlase.

„Aj tak ma budeš počuť. Prosím ťa. Chcem byť chvíľku sama. Neboj sa. Nie je to kvôli tebe.“ Tak teraz som mu trochu klamala. Jasné, že je to kvôli nemu. Ale tieto myšlienky som si chcela nechať na potom. Ale usmiala som sa na neho, aby som ho presvedčila.

„Tak dobre. Ale budem počúvať každý tvoj krok, dobre?“ Prikývla som. Postavil sa, ešte raz ma letmo pobozkal a vyšiel z izby. Bol to veľmi krásny sen. Najviac ma asi mrzí to, že ja sa uskutočnenia tohto sna nedožijem. Teda, ak by ho Edward niekedy chcel so mnou uskutočniť. Vošla som do sprchy. Premýšľala som nad tým, že či nie je sebecké, že som s Edwardom, aj keď jeho trápi, čo sa so mnou deje. Nemala by som ho ušetriť od mojej smrti? Je správne, že som s ním, aj keď už zomieram? Áno, som s ním šťastná a on mi sľúbil, že mi bude dávať silu, čo mi aj dáva. Ale jemu tým ubližujem, že musí sledovať ako sa môj stav horší. Nemala by som ho od toho ušetriť? Nemala by som sa s ním rozísť? Ale čo keď mu tým ublížim omnoho viac? Nevedela som čo mám robiť. Vedela som, že ho tým neskutočne trápim a to som nechcela. Ale taktiež, nechcela som ho raniť. Veď tým by som ranila aj seba. Ale aj bez ohľadu na mňa. Neviem, čo je správne. Keby som sa o tom mohla s niekým poradiť. Ale s niekým z ľudí to nejde, lebo oni nevedia, že Edward im vie čítať myšlienky. A prezradili by ma. A niekto z Cullenovcov? Čo tak s Alice alebo Rose. Vedeli by si ustrážiť myšlienky?

Dokončila som svoju rannú hygienu a obliekla som sa. Dala som si na seba tmavo-modrú blúzu a čierne, slušné nohavice. Vyšla som z kúpeľne. Keď som šla odložiť svoje pyžamo, do ktorého ma obliekla Alice - ako mi Edward prezradil -, všimla som si na posteli papierik.

Bella, chcem sa s tebou porozprávať. Nie teraz, keď je každý v dome. Bez svedkov. Aby to nikto nepočul. Neviem, čo zamýšľaš, ale nie je to pre nikoho dobré. Skúsim ti pomôcť bez toho, aby nás odhalil. Tvoja Alice.

Mohlo mi napadnúť, že bude mať víziu. Len dúfam, že to Edward nezachytil. Od kedy sme s Alice priateľky, má o mne vízie takmer neustále. Aj vďaka tomu prišli Edwardovi Alice a Carlisle na pomoc včas. Edward mi povedal, že aj keby so mnou utekal svojou rýchlosťou, nemusel by to stihnúť. Prestala som premýšľať nad takými myšlienkami. Zišla som dole schodmi. V obývačke nebol nikto, ale v kuchyni som počula hlasy, tak som sa tam vydala. Znelo to, akoby sa tam niekto hádal. Ale skôr ako som stihla niečo zachytiť, hlasy ustali a zrazu pri mne stála Alice.

„Ahoj, Bella. Tak mi napadlo. Nešla by si so mnou po vyšetrení na nákupy? Potrebujem totiž nutne nové topánky. Niekto mi z nich totiž polovicu zničil.“ Sledovala ma ako jej odpoviem. Tým mi pripomenula ten odkaz.

„Myslím, že je to dobrý nápad. Však aj tak výsledky nebudú hotové hneď po vyšetreniach. Tak by som mohla ísť. Edward, nevadí ti to? Iba na chvíľu. Sľubujem. Potom sa hneď za tebou vrátim.“ Otočila som sa na Alice. Edward sa tváril podozrivo. Hneď mi napadlo, že či náhodou niečo nezachytil.

„Neboj, Edward. Bude v poriadku. A keby sa malo niečo diať, uvidím to skôr, ako sa to stane. Nezabúdaj,“ povedala mu Alice. Edward sa trochu uvoľnil. Ale nie celkom.

„Tak dobre. Ale sľúb, že mi ju vrátiš v dokonalom stave, dobre?“ pohrozil jej Edward.

„Neboj sa. Budem v poriadku,“ povedala som mu a postavila som sa na špičky, aby som ho mohla pobozkať. Edward sa na mňa usmial tým skriveným úsmevom, vyzdvihol si ma vyššie a pobozkal ma. Šli sme späť do kuchyne, aby som sa naraňajkovala. Potom sme si šli sadnúť do obývačky. Za chvíľu sa k nám pridali takmer všetci. Zabávali sme sa, ako sme len mohli. Očividne sa každý snažil priviesť ma na iné myšlienky. Bola som im za to vďačná. Chýbali len Emmett a Rosalie.

„Kde sú vlastne Emmett a Rosalie?“ spýtala som sa.

„Emmett povedal, že si musí niečo vybaviť. A Rosalie išla na lov. Emmett sa už vracia. Bude zábava,“ povedal Edward a zasmial sa. Mal pravdu. Za chvíľu sa vo dverách objavila Emmettova hlava. Pozrel na Edwarda a ten zakrútil hlavou. Emmett sa usmial ako malé dieťa, ktoré sa snaží skryť neplechu pred rodičmi. A tak to aj bolo. Vbehol upíriou rýchlosťou hore do domu. Nevidela som nič viac ako jednu šmuhu. Pozrela som na Esmé a Carlisla. S rozpakmi na mňa pozreli.

„Edward, čo chystá Emmett?“ opýtala sa Esmé, keď sa s horného poschodia ozvalo búchanie.

„Za chvíľu sa to dozvieš. Už sa totiž vracia Rose.“ Za chvíľu dvermi prešla blonďavá upírka. Pozrela sa na nás a usmiala sa.

„Ahojte.“ Prisadla si k nám a začala sa s Alice rozprávať o nových módnych návrhoch od neviem akého módneho návrhára. Do tejto debaty som sa radšej nezapájala.

„Rose, zlatko, mohla by si, prosím, prísť na chvíľu hore? Mám tu niečo pre teba.“ Rose pretočila očami, ale vstala a šla hore do ich izby. Za chvíľu sme počuli:

„Ty idiot. Čo si to porobil s tými topánkami? Alice, poď okamžite sem!“ kričala Rose. Alice strnula pri slove topánky a vyletela na horné poschodie.

„Magor jeden prerastený. Ako si mohol z tých úbohých topánok urobiť, urobiť... čo to vlastne, do kelu je?“ teraz už kričala aj Alice.

„Alice, veď je to umenie. Nevidíš? Postavil som z nich sochu srny. Tvoja najobľúbenejšia,“ odpovedal jej Emmett s námahou, lebo sa nedokázal prestať smiať. Alice ho naháňala po celom dome. Nakoniec vyšli až na dvor. Rose pribehla k nám do obývačky a zúrila. V ruke niesla jednu topánku a sledovala ju nahnevaným pohľadom.

„Alice, nie sú to skutočné topánky. Napálil nás obe. Je to dokonalá napodobenina. Pozri sa.“ Vedľa nej sa objavil malý zúrivý škriatok. Rose jej podala tú topánku. Vedľa nej sa objavil Emmett. Podľa mňa to bola od neho obrovská odvaha.

„Vedel som, že keď ťa Rose vystraší predtým ako ich uvidíš, nezbadáš rozdiel,“ uškŕňal sa Emmett. V tom sa na neho vrhli obe, ale stihol im utiecť.

„Ako to, že to Alice nevidela?“ zaujímala som sa. Veď to bolo nemožné. Veď Alice vedela o všetkom.

„Emmett sa totiž nezameral na Alice, že jej niečo vyvedie, ale na Rose. A videla presne to, čo chcel, aby videla,“ smial sa Edward a my sme sa smiali spolu s ním.

„Emmett, od teraz ťa budem strážiť ešte viac ako Ara a spol. Máš to spočítané, milý môj,“ vyhrážala sa mu Alice a vyzerala hrozivo. Emmett sa ešte stále smial.

„Bella, už by sme mali ísť, aby si nemeškala,“ pripomenul mi Edward. Prestala som sa smiať. Pozrela som na neho smutne, on sa na mňa povzbudivo usmial, vzal ma okolo pása a išli sme k autu.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 24. kapitola: