Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život, 3. kapitola

23.12.2009 (20:15) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1584×

3. kapitola

Ani neviem ako a už tu bol pondelok. Vyliezla som z postele a spravila zo seba človeka. Keď som sa zbadala v zrkadle až som sa zľakla svojho odrazu. Moja pokožka bola skoro priesvitná a mala som pod očami skoro čierne kruhy. V poslednej dobe neviem spať. Ak náhodou zaspím, tak ma zobudia nočné mory, alebo záchvat kašľa, alebo pocit, že sa neviem nadýchnuť. Asi som niekde prechladla. Moje hnedé vlasy boli bez lesku a bez života. Vyzerali presne ako ja. Moja tvár bola úplne prepadnutá. Keby som sa stretla na ulici, tak sa samá seba zľaknem, lebo by som si pomyslela, že som duch. Ale nevadí. Aspoň mi ľudia a možno aj učitelia dajú pokoj. Jediné čo sa mi na mne v tom odraze páčilo boli moje oči. Hnedé. Ako čokoláda. Ale aj v tých sa odzrkadľoval smútok. Rýchlo som sa učesala a utekala z domu, aby som nemusela ďalej pozerať na seba.

Vystúpila som pri škole a zaparkovala úplne vzadu vedľa Tylerovej dodávky. Až vtedy si každý všimol moje auto. Chalanom spadli sánky a dievčatám skoro oči vypadali. Iba som sklopila oči a utekala preč. Už som bola skoro pri škole, keď sa zrazu zo všetkých strán ozývalo šuškanie. Pomyslela som si, že to budú tí nový študenti a ďakovala som im, že odo mňa odpútali pozornosť a utekala som do triedy. Prvú hodinu sme mali biológiu. Sadla som si na svoje miesto, ktoré bolo teraz prázdne a sledovala lavicu. Pomaly sa trieda plnila a vošiel učiteľ.

„Tak žiaci toto je nový študent Edward Cullen. Sadnite si prosím vedľa slečny Swanovej.“ mohla som si myslieť, že ho posadí vedľa mňa. Bolo to jediné voľné miesto. Zdvihla som oči od lavice a pozrela som sa na neho. Keby som nebodaj rozprávala onemela by som úžasom. Bol... to sa nedá ani opísať. Mal bronzové vlasy mierne rozcuchané a oči farby lahodných karameliek. Na sebe mal čierne tričko, ktoré zvýrazňovalo jeho jemné, ale zato pevné svaly a modré džínsy. Vyzeral ako boh. Doslova ma hypnotizoval očami a tváril sa frustrovane, ale miesil sa v tom aj údiv. Prešiel k mojej lavici, ale stále ma sledoval. Sadol si vedľa mňa, vybral si veci a nadýchol sa akoby chcel niečo povedať, ale v tom sa zarazil, napol celé telo a jeho oči sčerneli. Nie to nie je možné. Jeho oči nemohli zmeniť farbu. To sa mi iba zdalo. Alebo to bolo tým svetlom. Alebo som blázon. Zatrepala som hlavou a znova upriamila svoj pohľad na lavicu. Áno som blázon. A blázni žiť nemajú. Tvárou mi prebleskol diabolský úsmev. Otočila som znova na neho tvár a všimla som si, že je bledý. Ešte bledší ako ja. Nie je náhodou chorý? A prečo ma sa tvári akoby sa niečomu bránil. Ale no tak Bella. Prestaň s tým... si už blázon.

Celú hodinu som sa zamýšľala nad tým, prečo sa chová tak divne. Keď zazvonilo, hneď sa zdvihol a utekal preč.

„Preboha však ja nehryziem.“ zašepkala som si popod nos a išla v ústrety ďalšej hodine. Deň prebiehal v celku normálne. Jednu hodinu a to zemepis som mala s ďalšími Cullenovými. Učiteľ ich predstavil ako Alice a Jasper. Alice vyzerala ako malá elfka. Ešte, že nemá špicaté uši. Pomyslela som si a v duchu sa zasmiala. Ale bola taktiež krásna. Sakra. To nemôžu byť obyčajne krásni, ale musia vyzerať ako polobohovia? Alice mala na sebe dlhé biele nohavice a čierne tričko s dlhým rukávom. Usmievala sa na všetky strany, ale Jasper vyzeral akoby trpel. Chudák chlapec. Ani sa mu nečudujem. Kto by netrpel pri toľkej pozornosti? A ešte k tomu ak musí trčať v škole? On mal na sebe dlhé modré rifle a tmavozelený sveter. V tom sa Alicine oči zastavili na mne a usmiala sa ešte širšie. Udivilo ma to a nenápadne som sa začala obzerať, či sa usmieva na niekoho iného, alebo predsa len na mňa. Keď som znova na ňu otočila zrak, jemne prikývla akoby mi odpovedala. Som blázon. Teraz je to jasné. Sadli si do lavice za mnou. Aj keď som ich nevidela, stále som cítila pohľad ten elfky na mojom chrbte.

Zvyšok dňa prebehol celkom normálne. Akurát som sa skoro zabila na chodbe, keď som si nevšimla uvoľnenej kachličky a prerazila som sa na nej. A hádajte do koho som narazila a skoro tú osobu stiahla so sebou. Nie. Nebola to ani Alice, ani Jasper a ani Edward. Určite to bol ich brat. Poznala som to podľa krásy, očí a farby pleti. Ale vyzeral hrozivo. Otočil sa na mňa a napol všetky svaly. Až som sa ešte viac prikrčila. V tvári mal pohľad ktorý hovoril, že tú dotyčnú osobu zabije. Ale keď zbadal ako sa krčím na zemi a tvárim sa vystrašene, zasmial sa zvonivým smiechom, až mi to k nemu nesedelo a dvihol ma zo zeme, akoby som bola ľahšia ako pierko.

„Si v poriadku maličká? Neublížila si si?“ pýtal sa a ďalej sa otriasal smiechom.

„Ja... ja... ja... aáno som v poriadku. Prepáč nechcela som do teba vraziť, ale zakopla som.“ do kelu. Parádne Swanová. To zo seba nevieš ani jednu poriadnu vetu dostať? Určite som zase bola červená ako paradajka. Ale prečo som mala pocit, že som vrazila do steny? Už mi vážne šibe. Mala by som sa dať liečiť.

„Ale to je v poriadku. Mne nič nie je. A už sa nemusíš báť.“ znova sa zasmial.

„Ahoj Emmet. Čo sa deje? A ahoj. Ja som Alice. A ty?“ vynorila sa mu spoza chrbta jeho sestra.

„Ja... ja som Bella. Prepáčte, ale musím už ísť.“ otočila som sa a utekala preč a znova som sa skoro potkla o svoje nohy. Všimla som si, že ďalej stojí Edward a sleduje tú situáciu a mračí sa. Keď som sa k nemu priblížila, pozrel na mňa akoby ma chcel pohľadom zavraždiť a odišiel. Čo som mu urobila, že sa tak tvári stále keď ma zbadá? Fajn. Len nech sa mi vyhýba. Však mne je to jedno. Ale trochu mu s tým pomôžem. Rozhodla som sa, že pôjdem na cintorín. Už som mala ísť iba na obed, keďže mi posledná hodina, čo bola angličtina odpadla. Angela ani Ben tu nie sú, tak môžem pokojne ísť. Síce tie dve hrdličky by sa bezo mňa aj tak zaobišli.

Bola som už pri dverách, keď som sa otočila a videla ako Alice stojí na mieste a v očiach má neprítomný pohľad. Zrazu spoza rohu vybehol Edward zachmúril sa a otočil sa mojim smerom. V tom sa Alice prebudila a pozrela sa na neho a on na ňu. Obaja sa pozreli mojím smerom. Edward mal neutrálny výraz v tvári, ale Alice otázku. Odtrhla som od nich pohľad a vyšla som zo školy. Aspoň niečo dobré bolo na tomto dni. Zistila som, že nie som jediná kto je blázon. Určite sú aj oni. Usmiala som sa a nasadla do auta.

Dorazila som k cintorínu a ihneď šla k maminmu hrobu.

„Ahoj mami. Určite by si bola zvedavá akí sú tí noví keby si tu bola. Tak sú piati. Spoznala som iba štyroch. Keď som išla po chodbe, nevšimla som si uvoľnenej kachličky a zakopla som o ňu. A tak som sa zvalila na jedného z nich. Skoro som ho siahla so sebou na zem. Ale neviem prečo, som mala skôr pocit, že som vrazila do steny a nie do človeka. Ináč vyzeral hrozivo. Keď sa na mňa pozrel, prebleskla mi hlavou myšlienka, že ma asi zabije, keby mohol.“ v duchu som sa nad tým zasmiala. A tak som mame vyrozprávala všetko čo sa za ten deň stalo. Popri tom, som jej pozapaľovala sviečky a pridala som ďalšiu. Z cintorína som odchádzala až keď sa už začalo stmievať.

Po ceste domov mi prišlo zle. Začala som sa triasť od zimy aj keď až taká zima vonku nebola. Odmerala som si teplotu a zistila som, že mám horúčku. Tak som zavolala otcovi, aby vedel, že do školy tento týždeň už nejdem, nech sa vyliečim. Súhlasil a povedal, že ráno pošle doktora a zavolá do školy.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život, 3. kapitola: