Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 37. kapitola

23.05.2011 (17:15) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1900×

skladba

Edward:

Všetci prišli do mojej izby a keď videli, že tam nie je Bella, Rose sa rozplakala. Edward, ako to? Bellina budúcnosť sa nezmenila. Stále má tú istú budúcnosť. Nezmenila sa ani tvoja, takže mi nemôžeš oponovať, že ona už budúcnosť nemá. Bola to Alice. Pozrel som sa na ňu a videl som, že sa skôr háda sama so sebou. Nechcel som už nikoho počúvať, tak som vybehol z domu.

Zakričal som na nich, že sa vrátim a šiel som na našu lúku. Posledné, čo som počul, bolo, ako všetci začali plakať bez sĺz a Rosalie začala kričať na Emmetta, ktorý sa ju snažil upokojiť.

„Emmett, prečo ju len nepremenil skôr? Mohla by ešte žiť. Hoci len ako upír, ale žila by.“

Sedel som tam a spomínal. Nič okolo seba som nevnímal. Neviem ako dlho som tam sedel. Či iba minúty, hodiny, alebo dokonca mesiace. Zrazu sa vedľa mňa objavila Alice. Pozrel som sa jej smerom a všimol som si, že je v čiernom.

„Edward, už tu sedíš tri dni. Dnes má Bella pohreb. Ideš aj ty?“ Nebol som schopný jej odpovedať, tak som aspoň prikývol hlavou na súhlas.

„Ale pred tým si so mnou zalov. Máš úplne čierne oči.“ Asi z môjho výrazu pochopila, že na toto sa už nezmôžem, tak na chvíľu zmizla v lese a vrátila sa s mŕtvym medveďom. Vďačne som sa na ňu pozrel a vysal som toho medveďa do poslednej kvapky. Takto by som bol pre Bellu schopný loviť aj celú svoju existenciu. Edward, viem, že to teraz nie je vhodné, ale tvoja budúcnosť sa ešte stále nezmenila. Stále mám tú istú víziu. Tú, čo som mala v nemocnici. Zakrútil som hlavou a rozbehol som sa domov.

„Máme ešte hodinu čas. Stihneš sa pripraviť,“ odpovedala mi Alice na otázku, ktorú som jej položil vo vízii, ktorú práve mala.

Prikývol som a vošiel som do domu. Na nikoho som sa nepozrel, len som utekal k sebe do izby. Osprchoval som sa a obliekol som si oblek, ktorý mi prichystala Alice. Všetko som to robil automaticky. Nezamýšľal som sa nad tým. Hlavu som mal po tých troch dňoch, ako mi Alice povedala, plnú myšlienok mojej rodiny. Každý premýšľal nad hlúposťami.

Carlisle premýšľal o love, Emmett o medveďoch, Rose o oprave auta, Jasper o vojne, Esme nad záhradou a Alice nad svojim šatníkom. Bol som im za to vďačný. Vedel som, že to robia iba kvôli mne. Pretože občas im prebehla myšlienka k Belle a mňa to neuveriteľne zabolelo. Hneď ako sa to stalo, tak sa mi začali ospravedlňovať a ešte viac mysleli na iné veci. Zišiel som dole so zvesenou hlavou a vyšli sme pred dom. Carlisle, Esme, Emmett a Rose nasadli do Rosaliinho auta a Jasper, Alice a ja do môjho. Nechceli ma nechať šoférovať, tak som si sadol dozadu.

Prišli sme na cintorín. Vystúpili sme z auta a ja som zdvihol hlavu. Prekvapilo ma, koľko je tu ľudí. Bola tu takmer polovica mestečka. Všetci mysleli len na Bellu. Pod náporom toľkej bolesti som takmer až spadol. Divil som sa Jasperovi, že toľkú bolesť vydrží. Prišiel ku mne a chytil ma za rameno.

Som tu iba kvôli tebe, keďže Belle pomôcť už neviem. Znova som sa vďačne usmial, ale teraz to bolo venované jemu. Zvesil som hlavu.

Panebože. Chúďa dievča. Mala ešte celý život pred sebou a teraz ju pochovajú vedľa jej matky. Úbohý Charlie. Ako by som mu len mohla pomôcť. A tam sú Cullenovci. Vraj bola s Edwardom zasnúbená. Och, akí sú zničení. Všetci mysleli takmer na to isté. Vošli sme do miestnosti, kde bola truhla. Sadli sme si dopredu vedľa Charlieho. Ani nedvihol hlavu.

Edward, ďakujem ti za ňu, že si ju urobil šťastnou. Carlisle mi vysvetlil, že ste ju nedokázali zachrániť, poslal mi myšlienku Charlie a rozplakal sa. Začalo to. Objavil sa kňaz a začal rozprávať. Povedal pár viet o Belle a vtedy vyzval Charlieho, aby sa prišiel s Bellou rozlúčiť. Charlie vstal a začal rozprávať. Rozprával o tom, aká bola. Prestal som vnímať jeho slová a zahĺbil som sa do spomienok. Myslel som na ňu. Ako voňala. Ako sa usmievala. A aká silná bola.

„Posledné dni pred smrťou bola asi najšťastnejšia aká mohla byť. Jedine to ma utešuje, že spoznala to šťastie.“ Tieto slová ma vytrhli zo zamyslenia. Pozrel som sa na Charlieho a ten sa na mňa usmial. Myslel to vážne. Podišiel k rakve a poprosil Emmetta, mňa a Carlisla, aby sme mu pomohli. Zdvihli sme truhlu.

Ach, láska moja. Tu ležíš. Prepáč, že som ťa nestihol zachrániť. Prepáč mi to. Je mi to ľúto, začal som sa jej v duchu ospravedlňovať a plakal som. Áno plakal. Tiekli mi slzy. Nevedel som ich zastaviť. A ani som nechcel. Vložili sme truhlu do hrobu. Začali ju zahrabávať hlinou. Ľudia jej tam hádzali kvety. Všetci už poodchádzali. Ostali sme len my a Charlie. Už bol hrob celý zasypaný, keď som jej na vrh položil prsteň, ktorý som jej dal, keď som ju požiadal o ruku a ona mi ho vrátila, keď išla na operáciu.

„Bella, moje srdce ostáva navždy u teba. Už nestretnem nikoho ako si ty.“

Odišli sme všetci domov. Ako som si všimol, tak na Charlieho čakali Jacob a jeho otec. My sme nasadli do našich áut a šli sme sa baliť. Nemohli sme tu už ostať. Vedel som to. Aspoň ja som tu nemohol ostať. Pred domom som ostal stáť.

„Edward, poď do vnútra. Ideme si zbaliť veci a odchádzame,“ ozvala sa pri mne Esme.

„Mohli by ste ma tu nechať samého? Odísť môžeme aj zajtra. Chcem byť sám.“ Carlisle prikývol a všetci začali odchádzať z domu.

„Edward, prosím, nerob žiadne hlúposti. Prosím,“ ozval sa ku mne Carlisle. Prikývol som, vošiel do domu a zavrel za sebou dvere.

Sadol som si za klavír a hral som. Hral som čokoľvek, čo mi napadlo. Ale keď som si spomenul na dnešok, prsty mi začali hrať samé. Zložil som skladbu pre Bellu. Na rozlúčku. O mojich pocitoch. Premýšľal som nad mojou láskou. V tej skladbe bola všetka moja bolesť, ktorú som pociťoval od kedy som zistil, že Bellu už nezachránime. Hral som to stále dookola. Znova som okolo seba nič nevnímal. Iba som spomínal. V spomienkach som znova prežíval tú krátku chvíľu, čo sme boli spolu. Spomenul som si, ako sme sa po prvýkrát stretli. Vtedy by mi nikdy nenapadlo, že sa rozhodnem s ňou stráviť celú svoju existenciu. Počul som jej hlas, akoby stála priamo za mnou.

„Edward ma asi nenávidí. Stále, keď sa stretneme, tak na mňa pozerá ako by ma najradšej zabil.“ To hovorila Angele a Bennovi, čo nás videli prvýkrát.

Cítil som, akoby ma bodlo pri srdci. A prišla ďalšia spomienka. Prvýkrát som prišiel ku nej a sledoval ju ako spí. Asi sa jej snívalo niečo zlé, pretože so sebou hádzala na posteli a stále opakovala nie. Ale skôr, ako som stihol niečo urobiť, sa upokojila a usmiala sa. Hneď na to zo sna povedala, že ma ľúbi. Bol to ten najkrajší pocit.

Potom som si spomenul, ako sme boli po prvýkrát u nás. Emmett si vtedy vzal do hlavy, že chce mať myši a snažil sa o tom presvedčiť aj Rose. Každá jedna spomienka na ňu ma mučila. Ale ja som nechcel prestať na ňu myslieť. Chcel som trpieť. Chcel som trpieť preto, lebo som ju nedokázal zachrániť. Spomenul som si, ako som jej povedal o tom, kto sme, a ako úžasne to vzala. Ako som ju našiel na cintoríne, keď sa dozvedela, že je chorá a ako ma presviedčala, že ju mám odviezť k nej domov.

Premýšľal som. Premýšľal som, že keby som nepresviedčal Carlislea, aby sme sa tu sťahovali, že by sme sa nikdy nestretli. Ja by som teraz tak netrpel. Ale v tej chvíli som si uvedomil, že by Bella nebola aspoň tých pár týždňov taká šťastná. Zároveň som premýšľaľ, prečo sa Alice nezmenila vízia, keď už moja láska nežije. Mohlo by to súvisieť s tým, že si všetci želáme, aby to bola pravda? Že Alicina psychika to ovplyvňuje?

Neviem a odpoveď asi nikdy nezistím. Bella bola moja jediná láska a už nikdy nestretnem niekoho takého, ako je ona. Želal som si, aby si moja rodina rozmyslela naše ďalšie bydlisko. Chceli ísť na Aljašku za Kate a jej rodinou. Nechcel som tam ísť. Už len kvôli Tanii. Znova sa bude o mňa pokúšať a je to to posledné, čo by som chcel. Toľko bolesti, koľko som zažíval teraz, by mi nevedela spôsobiť ani Jane.

Prestal som hrať. Už som nevládal. Zacítil som Bellinu vôňu. Je to akoby som sa zbláznil. Zo spomienok sa mi vynoril jej hlas a teraz jej vôňa? Ale dobre. Prijmem tento trest. Zaslúžim si ho. Zvesil som hlavu a nechal bolesť nech ma pohltí.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 37. kapitola: