Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 38. kapitola

27.05.2011 (15:45) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1717×

39. kapitola

Edward:

„Prečo si prestal hrať?“ ozval sa za mnou hlas anjela. Nie, to nie je možné. Otočil som sa a nebol som schopný pohybu.

Azda sa nado mnou niekto zľutoval a ja som mŕtvy? Hľadel som do tváre anjela. Môjho anjela.

„Bella? Si to ty?“ pýtal som sa neveriacky. Usmiala sa na mňa a prikývla. Mala červené oči. Jej pokožka bola o odtieň bledšia ako mala normálne. Nechcel som ju ďalej skúmať, a tak som ju rýchlo objal, aby som zistil, či je naozaj skutočná. Bola. Moja Bella. Moja láska. Pobozkal som ju. Tak ako ešte nikdy. Dal som do toho bozku všetku bolesť, ktorú som cítil od kedy som si myslel, že je mŕtva. Ale zároveň som do toho dal aj všetku radosť, ktorú som v tejto chvíli prežíval. Edward, tvoja budúcnosť sa zmenila. Počuješ ma? ozval sa mi v hlave Alicin hlas a prehrala mi to, čo sa stalo pred pár sekundami. Dívali sme sa na seba a vstrebával som každý jeden detail tváre mojej lásky. Moja rodina sa blížila. Počul som ich. Už preskočili potok a za pár sekúnd vtrhli do dverí. Prvá bola Alice.

„Bella!“ zakričala a už ju zovierala o objatí. Otočil som sa k dverám práve vo chvíli, keď tam všetci v šoku zastali. To nie je možné. Carlisle si neveriacky prezeral Bellu. Keby som nebol upír, tak dostanem infarkt, že vidím ducha! Emmett sledoval toto divadlo s najväčším šokom v tvári. Je to skutočne Bella? Jasper si v mysli prehrával, či to nemôže byť pasca od Volturiovcov. Dcérka moja. Esme sa neudržala na nohách a zosunula sa popri stene na zem. Dnes sa vôbec nesprávame ako upíri, bola moja prvá myšlienka, keď som ich tak sledoval. Ako je to možné? Rosalie sa zo šoku prebrala najskôr a hneď výskajúca pribehla k nám, a mňa odhodila na stranu.

„Bella, si to vážne ty? Ale veď to nie je možné. Veď si bola mŕtva. Čo sa stalo?“ pýtala sa jej Rose, kým ju a obe s Alice doslova drvili v objatí.

Bella:

Keď ma všetci vyobjímali, Edward ma chytil za ruku a doviedol ma ku kreslu, na ktoré sme si sadli. Ako upír som zistila, že vôbec nie je také otravné stáť.

„Bella, povieš nám už konečne, čo sa stalo?“ chcel vedieť Carlisle. Zamračila som sa.

„Ja sama to neviem. Carlisle, čo sa dialo po tom, ako ste ma uspali?“

„Začali sme operáciu a asi hodinu po začatí si nám jednoducho odišla. Dávali sme ti masáž srdca a to ti aj znova nabehlo, ale bilo tak slabo a potichu, že ho nezachytili ani prístroje. Iba my sme ho mohli počuť. Tak som prehlásil, že si mŕtva a povedal, že sám odnesiem tvoje telo do márnice. Ale namiesto toho sme ťa priviedli sem, že ťa premeníme. Keď sa ti do tela dostal Edwardov jed, tak tvoje srdce bilo. Slabo, ale predsa. Ale potom prestalo. Snažil som sa ťa ešte oživiť, ale nepodarilo sa mi to. Tak som odniesol tvoje telo naspäť do nemocnice a skúsil ťa ešte oživiť, ale reakcia nebola žiadna. A potom, o tri dni si mala pohreb. Teda dnes,“ dokončil svoje rozprávanie Carlisle. Pozerala som sa do zeme a premýšľala som. Takže predsa tri dni?

„Bella, vieš čo sa stalo?“ ozvala sa Rose.

„Viem iba to, že keď ste ma uspali, tak som prežívala jednu spomienku za druhou. Potom som sa ocitla v tuneli, akoby zo skla a všade okolo mňa boli hviezdy. Akoby som bola vo vesmíre. Ale pri nohách som mala hmlu. Tam som znova prežívala svoj život, ale rýchlejšie. Aj s pocitmi. Buď mojimi alebo osoby, ktorej sa tá spomienka týka. A potom na konci bolo svetlo. Tam stála moja mama a podala mi ruku. Vtedy som si uvedomila, čo sa deje a jej ruku som prijala. Vzala ma do nejakého priestoru a tam sme sa rozprávali. Podstatné ale je, že sa ma tam spýtala, že či chcem žiť, alebo chcem ostať s ňou. Vybrala som si život. Povedala, že keď sa vrátim, nebudem môcť žiť ako človek. Ja som prikývla. Usmiala sa na mňa a objala ma. Začala som sa od nej vzďaľovať a potom si pamätám, ako som počula svoje srdce biť. Bolo to, akoby som ubehla maratón. Neviem koľko času prešlo, ale nakoniec biť prestalo. Pýtala som sa samej seba, či som mŕtva alebo žijem. Otvorila som oči a zistila som, že ležím v truhle. Tak som sa vykopala zo svojho hrobu. Fuj, ako príšerne to znie,“ ukončila som svoje rozprávanie. Každý sa tváril šokovane.

„Bella, paráda. To by som chcel zažiť aj ja. Predstav si, že otvoríš oči a zistíš, že už si pochovaná. Páni.“ Emmett sa nezaprel. Začali sme sa smiať.

„Bella, ako sa cítiš? A ako si vedela, že máš prísť sem?“ pýtala sa ma Esme. Ja som iba pokrčila ramenami.

„Cítim sa fajn. Som rada, že som späť. A šla som tu preto, lebo som mala pocit, že tu mám prísť. Nebola som si istá, či tu ešte budete, ale povedala som si, že to skúsim.“

„Asi nikdy neprídeme na to, ako sa to mohlo stať, ale myslím, že môžeme byť iba vďační. A teraz sa choďte baliť. Ideme sa sťahovať.“

„Čože? Sťahovať? A kde?“ pýtala som sa zarazene.

„Ešte nevieme. Mohli by sme ísť niekde do Európy,“ navrhla Esme a s nádejou sa pozrela na Carlislea.

„A mohla by som navštíviť otca? Nechcem ho tu nechať s pocitom, že som mŕtva.“

„Bella, neviem či je to dobrý nápad. Nechcem, aby si mu ublížila a potom sa tým trápila. Veď vieš, že si novorodená,“ chlácholil ma Edward.

„Neublížim mu. Nemusíš sa báť,“ povedala som mu, pozrela som sa na svoju rodinu a usmiala som sa.

„Edward, môžeš jej veriť,“ ozvala sa Alice a jej úsmev rozžiaril celú miestnosť.

„Tak dobre. Ale cestou pôjdeme na lov. Teda ak tam chceš ísť hneď.“ Pozrela som na Edwarda a prikývla.

„Carlisle, pre istotu by si sa s nami mohol stretnúť pred Charlieho domom. Čo ty na to?“ povedal Edward pred tým, ako sme vyšli. Carlisle prikývol a ešte stále určite premýšľal, ako je možné, že som sa vrátila. Mne to bolo jedno. Dôležité pre mňa bolo iba to, že som znova pri svojej láske. Pozrela som sa na Edwarda a usmiala som sa na neho. Úsmev mi vrátil, ale k tomu pridal aj bozk.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 38. kapitola: