Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Striptíz pre Edwarda - 12. kapitola

24.08.2011 (10:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 110× • zobrazeno 11416×

Bella:

Zahúkala lodná siréna. Dvere sa otvorili a my sme všetky stuhli. Do kontajnera strčil hlavu ten chlapík a hodil nám na zem pár smradľavých diek, lekárničku a igelitovú tašku. Okamžite a bez slova za sebou zavrel. Irena sa natiahla a vzala tašku. Vytiahla z nej baterku a pár čokoládových tyčiniek. Samanta sa nahla po jednu, no Irena jej ju nedala.

„Nevieme ako dlho cesta trvať. Budeš jesť potom,“ povedala lámane. Zasvietila baterku a namierila ju Tanyi do tváre. Vzala som lekárničku a s tým málom, čo tam bolo, som svoju priateľku ošetrila. Potom baterku zhasla. Musíme šetriť aj energiou. Irena bola žena, ktorá mala toho za sebou najviac. Keď sa ochladilo, zomkli sme sa k sebe a poprikrývali sa tými smradľavými dekami. Bolo to príšerné. Ja sama som začala pociťovať beznádej a strach. Kým som ešte pred pár hodinami bola presvedčená, že sem Edward vtrhne a zachráni nás, začala som pomaly upadať do depresie a panického strachu.

Myslím, že bolo už ráno, keď sa siréna znova ozvala. Opierali sme sa jedna o druhú. Boli sme ako mačky pohodené v kartónovej škatuli na ulici. Naša krabica bola kovová a na ceste na mori boh vie kam. Opatrne som štuchla do Ireny. Rozlepila oči.

„Čo?“ opýtala sa tým tvrdým prízvukom.

„Potrebujem cikať,“ šepla som. Irena sa pomrvila a mykla hlavou doprava. Vzala som baterku a zasvietila do rohu, kde stálo kovové vedro. Znechutene som sa otriasla. Prešla som k vedru a urobila potrebu. Bolo to potupné a odporné, ale nemala som na výber. Neviem, ako dlho trvalo, kým sa dvere zas otvorili. Dievčatá už boli hore. Mlčali sme. Nemali sme ani silu a ani chuť sa rozprávať. Tanya sa ku mne stále tisla. Bola som jej záchrannou obručou, ale ja sama som sa nemala o koho oprieť. Muž vošiel dnu knísavou chôdzou. Do našej cely prenikol kužeľ ostrého svetla. Oplzlo si olízal peru a prebehol pohľadom po nás. Zastavil sa na Lucii. Podišiel bližšie a nahol sa k nej. V panike sa pritisla k stene. Zdrapil ju za rameno a vliekol k dverám. Irena vyskočila do stoja.

„Nechaj ju!“ skríkla. Žiadna z nás nemala odvahu sa ozvať. Chlap na ňu nahnevane pozrel.

„Mlč, ty ruská cundra.“ Zagánil na ňu.

„Povedal, že nemáš šahať na nás. Ona ti nedá a ty ju obiješ. Ja ti dám. Načo problémy, keď chceš len užiť,“ povedala rýchlo. Vyvalila som na ňu oči. Pustil Luciu a nechal ju so zadunením padnúť na zem. Kývol na Irenu. Sebaisto a bez jediného náznaku zaváhania vyšla von a dvere sa zatvorili.

Bolo príšerné počúvať, čo sa za tenkým plechom deje. Komandoval ju, ako mu to má urobiť a fučal ako lokomotíva. Obracal sa mi žalúdok. Lucia v kúte plakala.  Po pol hodine vpochodovala Irena naspäť. Sadla si na kraj. V ruke zvierala zápalky a tri cigarety.

„Za tak málo som nebola ani v Rusku.“ Ponúkla mi cigaretu, ktorú za svoje služby dostala. Pozrela som na Tanyu. Posadila sa a natiahla ruku. Irena škrtla zápalkou a pripálila Tanyi a potom sebe. Nikdy som nemala rada cigaretový dym, no teraz som si aj ja párkrát potiahla. Cítila som sa zvláštne. Lucia sa prisunula k Irene.

„Ďakujem,“ šepla s vďačnosťou.

„Za čo? Psia služba. Raz budeš musieť ty ísť. Len to bude pozdnejšia.“ Odfúkla dym. Každej nám pridelila čokoládovú tyčinku a dúšok vody z fľaše, ktorú som si doteraz ani nevšimla.

Naozaj nemám predstavu, ako dlho sme boli v tej pasci. Neviem či bol deň a či bola noc. Boli sme tam presne dve tyčinky, trikrát pár hltov vody, pár ťahov z cigarety, dvakrát cikanie, trikrát spánok a jeden dlhý rozhovor so Samantou. Neviem, či sa dá takto merať čas, ale plechové dvere sa už neotvorili.

Kontajner sa celý rozkýval a znova sme ucítili, ako nás položili na zem. Možno nás prekladali z lode na loď a možno nie. Netuším. Zasa sa takmer pol dňa nič nedialo. Potom sa rozkýval a myslím, že sme sa ocitli na nejakom kamióne. Vzduch svišťal pomedzi škáry. Monotónna jazda ma po čase uspala.

Zobudila som sa na škrípavý zvuk. Dvere sa otvorili a chlap nás začal po jednej vodiť von. Ja som zostala posledná. Vzal ma popod rameno a vyvliekol von. Bola príšerná zima. Všade naokolo bola tma, len v diaľke sa mihotali svetlá. Prešla som s ním na koniec korby kamióna. Za ruku ma spustil do náručia obrovského chlapa. Mal koženú podšitú bundu a výzor tvrdého bitkára. Surovo ma šmaril na tvrdú podlahu dodávky. Dievčatá už sedeli zoradené popri stenách. Sadla som si k svojej kamarátke. Objali sme sa. Auto zasa nejakú dobu šlo a keď nás vytiahli von, boli sme v nejakom sklade. Bola som tak unavená, že som takmer nedokázala stáť na nohách.

„Hej, poďte tu!“ zakričal na nás ďalší chlap. Ako ovce sme šli k nemu. Išli sme dlhou chodbou do jediných otvorených dverí. Na strope sa hompáľala žiarovka. Miestnosť bola vykachličkovaná bielymi obkladačkami. Zoradil nás k stene.

„Vyzliecť!“ prskol. Irena sa postavila trocha dopredu.

„Nie!“ vyštekla. Chlap k nej priskočil a päsťou ju udrel do tváre. Úder ustála. Opovrhujúco na neho pozrela a zaradila sa k nám. Rezignovane sme sa povyzliekali. Hľadeli sme jedna na druhú. Muž pozbieral naše šaty a odišiel. Stáli sme tam, ako nás boh stvoril. Lucia a Samanta začali plakať. Tanya sa držala, ale ja som už mala na mále. Bolo mi zle a v hlave mi dunelo. Bola nám zima a stáť na ľadových obkladačkách chcelo nadľudské úsilie. Nohy ma začínali chladom páliť. Vošla žena. Bola to taká obrovská baba s kamenným výrazom. Prešla k hadici na opačnej strane. Otočila masívnym kohútikom a namierila na nás prúd vody. Ľadová voda ma šľahla priamo do tváre. Doslova mi vrazila do pľúc. Začala som sa dusiť a kašľať vodu. Ju to náramne pobavilo. Rozrehotala sa a vodu vypla. Podala Samante mydlo.

„Poriadne umyť! Hlavne medzi nohami. Tak, rýchlo!“ Mala podobný prízvuk ako Irena. Všetky sme sa na jej príkaz poriadne namydlili a ona nás zas opláchla hadicou ako nejaké túlavé psy. O uteráku sme mohli len snívať. Nahé nás hnali cez chodbu do miestnosti s kobercom, stolíkom a malou stoličkou. Vošiel zas nejaký chlap. Vzal zo stola Polaroid fotoaparát. Postavil sa pred Irenu a cvakol. To zopakoval pred každou z nás. Potom sme si po jednej sadali na stoličku a on fotil. Z Tanyi nebol nadšený. Tvár mala opuchnutú a telo samú modrinu. Ja som sa mu zas páčila až príliš. Potom nám tá žena na podlahu hodila kopu šiat. Obliekli sme si každá, čo sa dalo. Vrátili nám naše topánky a odviedli do ďalšej malej izby. Boli tu dve postele a viac nič. Posadali sme si a nervózne po sebe pokukovali. Konečne sme sa videli za svetla.

Až po hodnej chvíli sme pochopili, že v tejto izbe prespíme. Zrazili sme postele dokopy a poľahali sme si. Neviem, čo bolo horšie. Byť zatvorené v tme v kontajneri, alebo v miniatúrnej izbe za stáleho svetla neónu. Ešte aj keď vonku bolo úplné svetlo, ten prekliaty neón svietil. Ako sme videli cez čiastočne zamaľované okno, slnko bolo vysoko. Vtedy sa otvorili dvere a vošiel ten chlap, čo sme ho videli už v Amerike.

„Tak, dámy, vítam vás v novom domove. Budete pekne počúvať, inak...“ Výhražne zodvihol obočie. Žena mu nakúkala cez rameno.

„Táto pôjde do BerrenBee,“ povedal uvoľnene, keď stál pre Luckou. Prešiel k Samante.

„LonzaBar,“ zašomral. Postavil sa pred Irenu.

„Nie si stará? Koľko máš rokov?“ opýtal sa namrzene.

„Dvadsaťtri,“ povedala Irena rozhodne.

„Možno pred desiatimi rokmi, pusa.“ Zaškeril sa. Pozrel na ženu.

„Ju si vezme Demeter a tie dve tiež. Na tú čiernovlasú obzvlášť pozor. Je to skurvená panna,“ prskol a ja som takmer spadla z nôh. Zachvela som sa. Keď od nás odvliekli Samantu a Luciu, šialene plakali a kopali okolo seba. Irena bola stále chladná ako Angličan. Každej zviazali ruky za chrbtom a posadili nás do luxusného auta. Malo čierne sklá. Ten chlap si sadol k nám. Šli sme asi hodinu. On zatiaľ vybavil asi desať telefonátov v rôznych jazykoch.

Zastavili sme pri staršom dome. Vyšli sme von a tu sa nás ujala mladá, pekná žena. Šli sme za ňou.

„Ja som Judita. Mám na starosti dievčatá. Ak budete sekať dobrotu, tak budem dobrá, ak nie, tak si vás vychovám.“ Pozrela na Tanyu. Pretočila oči a priviedla nás do izby s troma posteľami. Na oknách boli mreže. Každú nás postavila pred jednu posteľ. Na chvíľu odišla. Vrátila sa s ďalšou ženou. Na malý stolík položila tri fľaše s vodou a tri sendviče. Po jednej nám uvoľnila ruky a knísavou chôdzou odišla. Bez rozmýšľania sme sa vrhli na jedlo. Neznášam majonézu, ale ten sendvič som si vychutnala ako najlepšie jedlo sveta. Po hodine sa Judita vrátila. Každej doniesla šaty a topánky. Mala to v oku. Mne vybrala červené minišaty a vysoké lodičky. Vzala nás do kancelárie. Tu prišiel po chvíli asi päťdesiatročný muž. Sadol si za stôl. Ukázal na Irenu.

„Tak, čo vieš robiť a ako sa voláš?“ Mal pred sebou fotografie, ktoré robil ten muž v sklade.

„Irena. Som Ruska. Som šľapala,“ povedala a mala som pocit, akoby v tom bolo aj trocha hrdosti, ale asi som len unavená. Premeral si ju. Niečo napísal a pozrel na mňa. Vystúpila som dopredu.

„Volám sa Bella. Teda Isabella.“ Rýchlo som sa opravila.

„Nie, Bella je lepšie. Čo vieš robiť?“

„Ja som tanečnica. Nešľapem. Ja...“

„Ty si tá panna,“ skočil mi do reči. „Si naozaj krásna. Tancuješ dobre?“ opýtal sa so záujmom.

„Slušne,“ šepla som. Znova si niečo zapísal. Kývol na Tanyu.

„Tanya.“ Pozrela na mňa.  „Tancovali sme spolu v bare.“ Jej hlas bol neistý a chvel sa.

„Kto ťa tak zrichtoval?“ zasmial sa. Postavil sa od stola.

„Ja som Demeter a vy mi patríte. Ste môj majetok. Ak budete počúvať, bude vám u mňa dobre. Je tak, Judita?“ Otočil sa k žene, ktorá horlivo prikyvovala.

Jeden deň nám dali pokoj, no hneď ráno odviedli Tanyu. Keď sa vrátila, bola na mraky. Vyzerala hrozne. Doslova ju hodili na posteľ. Stehná mala od krvi a nezrozumiteľne bľabotala. Irena ju na posteli otočila a ukázala na vpich v lakťovej jamke.

„Nadrogovaná je. Tak sa vychovávajú kurvy. Dávka a sex na silu, dávka a sex na silu. Potom, keď chceš dávka, tak sex s klientom.“ Irena zakrútila hlavou.

11. kapitola - 13. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Striptíz pre Edwarda - 12. kapitola: