Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stroskotaní 2. kapitola

30.09.2010 (10:45) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 6572×

Bol presne, ako tie luxusné drevené domy na plážach. Na takých dovolenkách som bola sto krát, no nikdy som si to neužila. Vždy bol po blízku minimálne jeden ochrankár. Vždy za mnou chodili, kde som sa len pohla. Poslúchli na slovo, robili všetko, čo som chcela a koľko krát som chcela. Vyhovovalo mi to, spočiatku sa mi to aj páčilo, ale čím som staršia, uvedomujem si, že nikdy som nič také nerobila. Ešte ani to, čo som videla robiť mladé páry v mori. Naháňať sa, smiať sa z toho. Keď sme sa my štyria našli, okúsila som pár vecí z tých, po ktorých som túžila, ale aj tak to nie je ono. Keď si to tak uvedomujem, môžem byť rada, že sme stroskotali. Rodičia ma budú určite hľadať, ale tu ma tak ľahko nenájdu. 

„Noé, vidíš to aj ty, však?“ opýtala sa ma Luss.

Prikývla som a vošla dnu.

Uchvátil ma už z vonku. Bol honosný, ale nie nápadný. Krásne svetlé drevo, vstup do domu hneď z piesočnatej pláže, krásny vyčnievajúci balkón. Vošla som pomaly dnu. Prekvapením z tak luxusného interiéru som až zhíkla. Typický plážový štýl, ale tak krásny, že to nebolo možné. V živote by som nepovedala, že niekto z dreva a pár látok vytvorí toto. 

„Haló? Je tu niekto?“ volala som do domu, ale nikto sa neozýval. „Haló!“ zakričala som s nádejou, ktorá sa postupne zmenšovala. Až príliš dlho sa nikto neozval. Jednoducho tu nie je nikto, žiadna záchrana. 

„Myslíš, že im nebude vadiť ak tu ostaneme?“ pípla Luss.

„A komu? Tu nikto nie je a keď prídu, tak im povieme pravdu. Oni to pochopia a ak nie, tak keď sa dostaneme odtiaľto, dáme im peniaze.“

„A čo chlapci?“ 
„Luss, ty choď po nich. Keď tam nebudú, počkaj na nich na pláži, ja sa tu zatiaľ poobzerám, dobre?“

Prikývla a vybehla von. Potrebujem to tu preskúmať. Nevieme komu to tu patrí, tak pre istotu.

Stála, som na malej chodbe s rôznymi okrasnými kvetinami. Ak sú tu kvety, tak sa o nich musí niekto starať, nie? Prišla som bližšie ku kvetináču, strčila prst do hliny, aby som zistila, či je ešte mokrá alebo nie. Lenže som sa sklamala, bol to umelý kvet. Prišla som k ďalšiemu, ďalšiemu, a ďalšiemu, všetky boli umelé. Ani jeden živý. Povzdychla som si. Dúfať už nebudem. Ak niekto príde, tak príde.

Posunula som sa ďalej prehľadávať tento zvláštny dom. Bola tu mála, až miniaturná kuchynka, do ktorej sa zmestil, tak jeden človek. Vybrala som sa ku schodom a pomaly našľapovala na každý z nich. Predo mnou sa rozprestrela veľká chodba. Ochromila ma. Všetko bolo také priestranné, svetlé, presne to zapadlo do tohto prostredia. Všade boli rôzne dekorácie, okrasné kvety, pravdaže umelé, ale cez to všetko to bolo moderné a drahé, už od pohľadu. Úplne iné, ako u mňa doma. Všetko je tmavšie, na každom rohu kamery, pri každom vchode stráže so zbraňami, všade samé alarmy kvôli bezpečnosti. Musela som sa oklepať pri tejto spomienke. Je to pre mňa vykúpenie, že sme stroskotali. Nevadí mi to. Už keď máme strechu nad hlavou, je všetko v poriadku. Načo sa obávať? Môže to byť len a len lepšie. So vztýčenou hlavou som vchádzala do ďalších a ďalších dverí. Každá spálňa mala vlastnú kúpeľňu. Ale najviac ma dostal výhľad zo spální. Boli tri. Jedna krajšia ako druhá. Jedna bola moderná *, ďalšia útulná a tretia, ktorá sa mi páčila najviac, bola ako ušitá pre tento dom. Každá mala taktiež šatník. Zišla som dolu a viac sa tu poobhliadala. Krásna obývačka, s jedálňou. A ďalšie spálne. Jedna z tých dvoch mi pripadala nepoužívaná, ale aj tak bola pekná. 

„To nemyslíš vážne.“ Počula som Lucasov hlas.

„Ale, áno,“ pritakala mu Luss.

„Noni?“ volal ma Eric.

Rýchlo som sa k nim rozbehla. Stáli na prahu domu a obdivovali - ešte len malú časť domu. 

„Ako?“ krútil hlavou Eric.

„Neviem... je to náhoda, ale nie je to skvelé?“ radovala som sa.

„A chceš tu ostať,“ komentoval Lucas. Aj keď to nebola otázka, odpovedala som mu.

„Chcem. Všetko som si tu prešla. Nechápem to. Je to tu také luxusné, majú tu päť spální, všade kúpeľňu a šatník. Ale všade som našla len mužské oblečenie a pár kúskov ženského. Je to veľmi divné!“ zamyslela som sa.

„Takže ostávame?“ Luss na mňa upierala svoje veľké modré oči. Bola staršia a pri tom taká bláznivá a musím priznať, rozmaznaná. Lenže nám to nevadí, je úžasná a čo tam po jednom nedostatku. 

Prikývla som na jej odpoveď a usmiala sa. 

Jej nadšené výskanie ma povzbudilo. Snáď to nebude také zlé pre nich, pre mňa. Všetci sa rozpŕchli, len ja som ostala ako jediná stáť na mieste. Predbehovali jeden druhého, aby si uchmatli tie najlepšie izby. 

„Tak počkať! Ja som tu tiež!“ zakričala som a rozbehla sa za nimi.

Prefrčala som okolo fotky, ktorá bola položená vo výklenku pri schodoch. Zastavila som sa, pozrela sa na mojich priateľov, ale už tu neboli. Určite sa dohadujú na izbách, ale to je jedno. Chytila som fotku do ruky, videla som neznámych ľudí. Bola na nej jedna žena, okolo ktorej stáli štyria muži. Jeden ju držal okolo pásu, druhý sa k nej zasa líškal, ďalší sa na neho urazene pozeral a posledný ich pobavene pozoroval. „Krásna rodinka,“ pomyslela som si. Boli bledí a výrazní. Črty mala jasné a presne na mieste, kde by mali byť. Pery lákavé, ale jednoduché. Očí veľké, divoké a žiarivé. Stáli v tieni pod palmou a za nimi za rozprestieral dom v ktorom som stála. 

„Noni!“ zakričal na mňa Lucas z poschodia. Rýchlo som fotku zobrala a schovala ju v jednom z črepníkov. Možno to bolo sebecké, ale nechcela som, aby sa trápili a dúfali.

Lucas pribehol ku mne, keď som sa akurát otáčala od črepníka. 

„Čo to robíš?“ pýtal sa ma.

„Nič,“ mykla som plecami. 
Nedôverčivo si ma prezrel. 

„Načo si ma volal?“ zmenila som rýchlo tému.

Jeho oči sa rozžiarili.

„Zarezervoval som ti tú najlepšiu izbu,“ pochválil sa.

Tento krát som na neho nedôverčivo pozrela ja.

„No vážne,“ bránil sa, „to len vďaka tebe máme strechu nad hlavou, zaslúžiš si to.“

„Vďaka mne? Veď to Lu - ,“

„Ticho,“ zvýšil hlas. „Ty si prišla s tým nápadom rozdeliť sa, ty si nás držala pri zemi, vďaka tebe sme nepanikárili.“ Zveril sa mi.

„To nie je pravda,“ povedala som posmešne.

„Nehádaj sa, lebo budeš spať na gauči!“

„To je vyhrážka?“ zodvihla som jedno obočie.

„Nie, to je len rada.“ Vystrčil bradu.

„Ideš, alebo tú izbu nechceš? Ja viem, že ty obľubuješ iný štýl a máš to doma inšie, ale mohlo by sa ti to páčiť,“ usmial sa.
„Mýliš sa, toto sa mi páči ešte viac.“

Chytil ma okolo ramien a viedol hore, tam, kde som to už veľmi dobre poznala. 

„Lucas?“ zastavila som. „Ďakujem.“

S miernym stiskom ma viedol ďalej.

_____________________________________________________________

Dúfam, že sa kapitola páčila, aj keď ja s ňou nie som veľmi spokojná :-/. Ale aj tak dúfam :D. Nabudúce sa môžete tešiť na Cullenovcov, aj keď len načasť z nich ;). Nechcem vás nútiť do komentárov, ale veľmi ma potešia a pri tejto kapitole to obzvlášť potrebujem. Znova dúfam, že som vás nesklamala.

NoemiVolturiCullen

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stroskotaní 2. kapitola: