Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Študentka - 2. kapitola

04.07.2012 (18:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2690×

2. kapitola

Zaparkovali sme pred obrovským trávnikom a školou. Študenti si spokojne sedeli na dekách, iní sa prechádzali hore dolu s učebnicami a ostatní sa zas učili. Takto skoro ráno tu býva zhon. Vedľa školy je kaviareň Starbucks, kde je tá najlepšia káva v meste. 

Vypla som mp4 a zapozerala sa na Edwarda. Ten zas pokojne vypol motor a kútikom oka ma sledoval. Nevedela som, čo chystá, ale tušila som niečo zvláštne... Na dnešok som sa naozaj tešila. Mala som dobré tušenie, čo bolo po mojich hlúpych myšlienkových pochodoch, že ma Edward podvádza naozaj pekné. 

„Uvidíme sa na prednáške,“ povedal zrazu a usmial sa. Edward ma totiž doslova nútil chodiť na všetky prednášky, pretože si myslí, že je nepekné odpísať si poznámky z prednášky od niekoho iného. To ma naozaj vie naštvať, keďže kopa mojich priateľov sa ulieva. A keď som už pri nich... Rozumel by si s nimi vôbec Edward ? 

„Uhm,“ zamrmlala som. Natiahla som sa, že mu dám bozk na líce, no odtiahol sa. 

„Bella, teraz nie, môžeme mať zlý vplyv na iných,“ vysvetlil. Prevrátila som očami a zatvárila sa naozaj naštvane. Ešteže to mám po mame a dokážem sa tak zatváriť kedykoľvek. Vystúpila som z auta a poriadne pribuchla dvere. Vlastne som sa sama zľakla, ako silno buchli. 

Edward však vycúval a vybral sa zaparkovať auto, tak ako každé ráno, vedľa školy, aby využil profesorské dane a nechal ma tak. 

Vybrala som sa k Lizzie, ktorá už sedela na lavičke s otvorenou knihou. Ona sa totiž nikdy neučí, skúšku zoberie vážne až hodinu pred začatím. Bolo mi ľúto, že ani ona nevie, s kým to vlastne chodím. Jej by som to povedala najradšej, bol to taký domased. Rada čítala knihy a rada myslela na iné veci, než je tento svet. Typická žena. 

„Tak čo? Nový účes?“ opýtala som sa a prisadla si. Okamžite zatvorila knihu o vlkolakoch a zapozerala sa na mňa. Čelo jej lemovala dlhšia ofina a vlasy mala perfektne vyžehlené. Mala ich hrozne tmavé, skoro čierne, ale predsa boli hnedé. Zvláštne. 

„Hej, iste, pokus o ranné vstávanie,“ prekrútila reč a zapozerala sa okolo. 

„Tak zbožňujem túto školu,“ zašepkala. 

„Prečo? Veď chcú, aby sme sa len neustále učili a ak to nerobíme, nemajú nás za nič.“ 

„To áno, ale napíšeš si iba skúšku, chápeš. Nemusíš sedieť na prednáške pokiaľ vieš, o čo sa jedná...“ 

„Iste, iste,“ zamrmlala som. 

„Tak čo?“ opýtala sa. „Myslíš si, že nám dá dne písomku z literatúry?“ 

„No, ehm, myslím, že nie.“ A dofrasa! 

„A odkiaľ si si taká istá?“ vyzvedala. Bože, čo jej mám na to povedať? Každý zistí, ak klamem. V tomto som naozaj nebola dobrá. Aspoňže moja mama a otec mi na všetko naletia. 

„Dúfam, teda,“ opravila som sa. Prikývla. 

„Ideme?“ Chytila ma za ruku a viedla k obrovským a masívnym dverám. Zvnútra to tu bolo dosť gotické, ale hlavne chaotické. Iba siene určené na prednášky boli normálne. 

Vošli sme do siene, kde sme mali mať prvú hodinu. Na dverách bol vždy oznam a očíslovanie skupín, ktoré sa tu mali nachádzať, ale využívalo sa to iba pri skúškach, keď sme nemohli písať všetci. Profesori nemali prehľad o tom, kto tu je a kto nie, bolo im to jedno, pokiaľ študenti zvládali tvrdú drezúru, a samozrejme, učenie. 

„Ktorú hodinu máme teraz?“ opýtala som sa Lizzie, ktorá si zamyslene čmárala na zošit. 

„Dejiny,“ zamrmlala odpoveď a ja som sa pohodlne usadila na dlhej lavičke potiahnutej zamatom, na ktorých sme sedeli všetci. Na jednu lavičku sa zmestili desiati študenti. 

Bola som veľmi rada, keď učiteľ dokončil svoj horlivý výklad o Nerovi a Rimanoch. Naozaj mi to bolo jedno a počula som to už niekoľko tisíc ráz. Rýchlo sme sa s Lizzie presunuli na ďalšie hodiny a automaticky vnímali učiteľov, či zapisovali si poznámky.  

Konečne nás čakala posledná hodina. Mala som ju s Edwardom a iba v tejto sieni som sedela úplne vpredu, aby som naňho dobre videla. Bol nesmierne očarujúci a sexy, keď sa snažil povzniesť diela autorov, alebo vysvetliť každé jedno literárne slovo...  

Lizzie tiež náhle ožila a vzbudila vo mne odporný pocit žiarlivosti. Naozaj som si nemohla pomôcť a zazerala som na ňu. Už sme iba čakali, pokiaľ vojde Edward do triedy. Každý sa horlivo bavil a v sieni vládla vrava. 

„Zdravím,“ povedal nahlas Edward a objavil sa pred interaktívnou tabuľou. Nemo som čakala, čo z neho vypadne a o čom bude dnešná hodina. Dúfala som, že nehodí tú písomku... Aj tak veľmi dobre vie, že keď sedíme vedľa seba, budeme opisovať tak, ako sa len dá.  

„Dnešnú hodinu som plánoval menšiu písomku, ale keďže očividne nie ste pripravení, súdiac podľa vašich výrazov, napíšeme si ju v utorok,“ oboznámil a sako si prehodil cez stoličku. Polovica dievčat vzdychla. 

„A tak je tu voľná téma, ktorú som vybral, berte to ako menšie ticho pred búrkou,“ usmial sa. Celá sieň sa zo slušnosti zasmiala nad jeho „vtipom“.  

„Tou témou je... svadba,“ vysvetlil. Vytreštila som oči a zabehlo mi. Lizzie ma pobúchala po chrbte. Obzrela som sa okolo seba, no každý bol mimo z toho, čo povedal Edward, nehľadiac na to, že som sa skoro udusila. Edward to však počul a zadržiaval smiech. Ale nechal to tak a pokračoval... Začínala som byť naozaj zvedavá.  

„Napíšete mi na papier váš pohľad na to, ako by mal vyzerať práve váš prvý deň a opíšete aj ten osudný, keď ste sa rozhodli vašu slečnu požiadať o ruku. Slečny mi zas napíšu to, ako si to predstavujú ony. Aké pocity by pri tom chceli cítiť a vypíšte všetko, čo vás v danej chvíli napadne...“ hovoril a prechádzal sa pomedzi lavičky, na ktoré teraz každý pozeral. Každý sa totiž sústredil na drevo pred sebou, aby sa nemusel pozrieť na Edwarda. Chápala som ich, bola som na tom rovnako.  

Lizzie sa zrazu prihlásila. Och, Bože. Chcela som sa schovať pod stôl. 

„Áno, slečna?“ vyvolal ju Edward. Škoda, že si nepamätal ich mená, ale bolo ich tu okolo tisíc, čiže... Mal na to dôvod. Žiaden smrteľník by si ich nezapamätal.  

„Ja som si myslela, že toto je Harvad. Vysoká škola s tvrdou prácou – vyžadujúca odborné zmysly,“ povedala sebavedomo Lizzie. Edward už podišiel k nám. Stíchla celá sieň. Bolo jej to treba?  

„Áno, ibaže vysoká škola vás musí pripraviť aj na blízky život, ktorý vás po nej čaká. Tiež nechcete ostať starou dievkou, takže by ste sa nad týmito vecami mohli aspoň trochu zamyslieť. Ja vás predsa nechcem vydať, neberte to ako urážku, či staranie sa do osobných vecí. Je to čisto literárna a myšlienková záležitosť,“ odpovedal jej a na konci svojich slov sa zapozeral na všetkých. Mne zatiaľ venoval len jeden letmý pohľad. Lizzie sa stiahla, nemusel ju až takto zhodiť. Tou starou dievkou to prehnal... „Veľa spisovateľov sa najprv zamýšľalo nad týmto, a potom z toho vznikli obrovské diela...“ 

„Svoje papiere mi odovzdáte budúci utorok po písomke,“ odsekol a prešiel k stolu. Sadol si zaň a začal prezerať učebnicu. Všetci sa postavili a pomaly odišli. Ja som však zostala sedieť. Super, dnes nám dal menšie voľno, ale aj tak...  

„Bella, ty nejdeš?“ 

„Ale idem, Lizzie, počkaj ma v Starbucks,“ usmiala som sa. 

S tichým „ahoj“ odišla. 

Edward zodvihol hlavu. Venoval mi široký úsmev, ale zato priamy pohľad. On je naozaj... Zatlieskala som. Vytreštil oči. Asi si myslel, že mi preskočilo. 

„Týmto si ich uzemnil... Že to nemusím robiť?“ zašepkala som mu do ucha, keď som podišla celkom k jeho stolu.

Nahol sa ku mne a zopakoval môj pohyb. Dotkol sa môjho ucha, vzdychla som si... No, to sa naozaj nedalo ignorovať, keď bol tak blízko a jeho vôňa... „Ty mi to odovzdáš už dnes,“ zašepkal. Vyskočila som zo stola a položila si naň iba ruky. Teraz sme vyzerali ako pred hádkou... Alebo žeby pred tou búrkou, ktorú spomínal?  

„Na čo to potrebuješ, dopekla, už dnes?“ sykla som. To mi robí naschvál? Mala by som mať toho menej a nie viac, ak spolu chodíme! 

„Do večera,“ odsekol a pobavene sa usmieval. 

„Zrejme sa na mne bavíš. Čo urobíš, ak to neodovzdám?“ 

„Nepripustím ťa ku skúške,“ odvetil s úsmevom. Chytila som učebnicu a tresla ho ňou po hlave.

„To je protizákonné, každý by vedel, že spolu chodíme.“

„Neboj sa, ja by som si už niečo vymyslel,“ žmurkol. 

„To chceš fakt vedieť, ako si predstavujem žiadosť o ruku?“ opýtala som sa. Zarazil sa a vyzeral dosť rozpačito. Cítila som sa víťazoslávne... 

„Chcem to mať ako podklad pre to, čo napíšu ostatní,“ uviedol ma na pravú mieru a začal si baliť veci. 

„Fajn,“ odvetila som. 

„Bella, choď už domov, napíš to a večer ťa vyzdvihnem. Vieš predsa, že to je dôležité...“ zamrmlal, cez stôl ma pobozkal – čo som naozaj nečakala, ale mala som problém odtiahnuť sa od neho, lebo je bozky chutili naozaj sladko a vzbudzovali vo mne veľkú túžbu – vzal si sako a odišiel. 

Pustila som sa teda k sebe domov pešo, lebo som bývala naozaj blízko... Celú cestu som tuho premýšľala o tom, čo mi asi chce povedať. A rozbolela ma hlava z toho, čo tam pravdepodobne napíšem... 

Takže, ďakujem všetkým, ktorí ste tomuto príbehu dali šancu. Keby ste len vedeli, čo som si pre vás pripravila... No inšpiráciu mám naozaj dobrú, keďže poznám dievča, ktorej sa takáto situácia naozaj stala... Teda, samozrejme, nie upíri, ale podstata tohto deja, ktorú pochopíte neskôr. A viem, Bella je trochu mimo a možno aj tušíte, čo sa jej Edward chystá opýtať... Ale zas... Nič nemusí byť takto, nie? :D Dej mám už vopred vymyslený... 

Ďakujem aj vám dievčatá... Moje zlatíčka... Veď vy viete, ktoré to ste! :D

A taktiež príjmem názory a rada by som vedela, čo si o tom myslíte...  Bubu

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Študentka - 2. kapitola :