Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Študentka - 5. kapitola

16.07.2012 (07:15) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2696×

5. kapitola

„Ahoj,“ pozdravila sa Lizzie ľuďom, ktorí sa k nám blížili.  

„Už by sme mali ísť,“ oboznámil nás Taylor a obe nás pozdravil. Nasilu som sa usmiala, ale bolo mi skôr do plaču.  

„Si v poriadku, Bella?“ spýtal sa. „Minule bola viac akčná...“ obrátil sa k Lizzie. 

„Sekne ti to,“ dodal.  

„Nechaj ju, myslím, že som ju dosť natrápila Trevorom...“ spustila Lizz. Obaja sa zarozprávali, a tak som s búšiacim sa srdcom išla do tej obrovskej budovy, kde na mňa číhala katastrofa.  

„Bella, si naozaj okej?“ opýtala sa ma už po štvrtý raz, keď sme stáli pred miestnosťou. „Vyzeráš, akoby si mala o chvíľku skolabovať, nevravím, ž kvôli mejkapu to nevidieť, ale ja vidím všetko, veď ma poznáš...“  

„Nie, som v poriadku, len si sadnime niekde na stredné alebo zadné lavičky,“ zašepkala som. 

„Prečo si nesadneme tam, kde obvykle? Jeho prednášky sú najlepšie zo všetkých. Ešte som nijakého profesora nevidela recitovať priamo študentke,“ rozplývala sa Lizzie. Znova ma to pichlo.  

„Tak fajn.“ Ak by som protestovala, vedela by, že je v tom niečo iné... Ešteže Taylor mal momentálne inú hodinu.  

Bola som na tom istom... Sedeli sme vpredu...  

Čelo som si oprela o ruku. Začínalo mi byť naozaj horúco a nepríjemne. Zvláštne chladivé spojenie mi prechádzalo po pleciach a prechádzalo až k ruke. Znak toho, že som z neho úplne mimo. Milujem ho, nedokážem to ani opísať, ako veľmi. Milujem na ňom všetko, od jeho vlasov, až po končeky jeho prstov, ktorými sa ma kedysi dotýkal. Toto má byť môj koniec? Mám umrieť takto? Radšej zomriem, než mám žiť vedľa neho a nemôcť byť s ním. Dopekla, prečo ma odmieta? Viem, že som zaváhala, je to moja vina, bolo to odo mňa ako rana pod pás. Mala som chuť nafackovať si.  

Dvere vedľa katedry sa pomaly otvorili a Edward vošiel... A vtedy som si myslela, že to neprežijem. Nedalo sa to. Ak je niekto na niečom závislý, tak...  

„Dobré ráno, študenti,“ oslovil všetkých. Nahlas, tak ako vždy. Nepohol ani brvou. Lizzie sa blažene usmiala. Vlastne, všetci sa začali usmievať. Bola som jediná, kto sa mal chuť postaviť a plakať mu do rúk?  

Ostatní odmrmlali pozdrav a vrava zas utíchla.  

„Na budúci štvrtok sme sa dohodli na tej písomke...“ začal a oprel sa o stôl. Upieral pohľad na všetkých, len nie na mňa, a to bolo dosť ťažké, keďže som sedela v tretej rade – na strednej lavičke. Avšak, jemu sa darilo ignorovať ma poriadne. „A preto si dnes rozoberieme dejiny literatúry, starosvetské noviny a problematiku dnešnej mládeže...“  

Nikto nechápal, ako to všetko spolu súvisí, ale vždy to tak robil. Vybral pár tém a držal sa ich podstaty... No nejaké dejiny, či novinky, alebo mládež mi bola naozaj ukradnutá. Do očí sa mi hnali slzy a bol to ten odporný pocit, keď sa nedajú zastaviť.  

„Dejiny boli inšpirované hlavne pocitmi, láskou a jej dotykmi,“ hovoril. „Niektorí spisovatelia sa upriamili  a svoje vlastné vzťahy, iní zas...“ A mala som toho dosť. Prednášku o láske by som dlho nezvládla. 

Postavila som sa na nohy a uprelo sa na mňa niekoľko tisíc párov očí, ktoré boli nižšie než ja, a to tým, že ja jediná som stála. Dokonca aj Edward stíchol a po prvýkrát na mňa upriamil zrak. Zostal stáť a prestal písať na tabuľu.  

„Bella, čo to, dopekla robíš?“ sykla Lizzie a poťahala ma za rukáv.  

Vzala som si tašku z lavice a prepchala sa cez nohy ostatných. Vyšla som hore po schodoch a snažila som sa nevnímať každý jeden pohľad. Naozaj sa na mňa pozerali všetci a úplne všetci sa nezmohli na slovo. Bolo tu ticho ako nikdy predtým.  

„Slečna,“ ozval sa Edward. „Kam ste sa vybrali?“  

Zastavila som sa uprostred schodišťa. Okolo boli lavice v rovnakých výškach. Zhlboka som sa nadýchla a postupovala som ďalej. Neodpovedala som mu. Urobila som mu to isté, čo on mne. Jednoducho som odišla z prednášky, tak ako on z môjho srdca.  

Vyšla som na chodbu a rozbehla som sa. S plačom som utekala na parkovisko a odtiaľ som si to mierila rovno domov. Zahrabať sa do vankúšov. Zoženiem si ospravedlnenku a týždeň zostanem doma. Vôbec na tom nie som dobre.  

Prišla som domov a zamkla som sa. Zhodila som tašku na zem a rozbehla sa do izby. Hodila som sa na posteľ a znova sa pustila do plaču... Vždy, keď som si naňho spomenula, slzy mi tiekli ako na bežiacom páse. Naozaj som bez neho nechcela žiť.  

Aspoňže on bezo mňa dokáže žiť. Prečo to nedokážem ja bez neho? Ale je to predsa moja vina. Žiadosť o ruku sa naozaj neodmieta.

Zazvonil mi mobil. Prestala som vzlykať a rozbehla som sa do obývačky. Pohľadala som ho v taške a priložila si ho k uchu. Bola to mama.  

„Ahoj, zlatíčko moje!“ skríkla. Renée do telefónu vždy kričí, lebo má pocit, že druhá strana ju nepočuje.  

„Mami, ahoj,“ zamrmlala som.  

„Čo sa deje, prečo plačeš?“ Dopekla, to už to musela zistiť?  

„Neplačem, mami.“  

„Ale plačeš, počujem ťa, zlatíčko. No tak, povedz mame, čo sa deje.“  

„Nič,“ zamrmlala som zas a odišla som do izby. Ľahla som si na posteľ.  

„Bella! Povedz mi to, lebo za tebou pošlem Charlieho!“ povedala. Nechcela som ju zaťažovať. A už vôbec som o ňom nechcela hovoriť nahlas. Bolo lepšie, keď som naňho iba myslela a plakala. Keď o tom nikto nevedel. Ale Renée bola príliš všímavá.  

„Ja ho chcem späť,“ zavzlykala som a znova vybuchla. Rozplakala som sa mame do telefónu, kde zostalo na chvíľku ticho. 

„Bella, zlatíčko, je mi to ľúto. Upokoj sa a povedz mi, čo sa stalo,“ ľutovala ma mama. Aj jej sa triasol hlas a tušila som, že ak neprestanem, rozplače sa aj ona.  

„On... On... požiadal ma o ruku a ja som nepovedala nič. Mami, je to moja chyba. Ja som si to zavinila, ale ja už bez neho nedokážem, nemôžem byť!“ vysvetlila som jej a trocha sa upokojila. Nemusí predsa vedieť, že je to profesor.  

„To je mi tak ľúto. Bella, to nevadí, časom to prejde. Bella, prosím ťa, neurob žiadnu hlúposť. Ak si smutná, čo očividne si, poď domov. Som tvoja mama, viem, kedy ma potrebuješ. Poď na týždeň domov, vybavíš si voľno a odreaguješ sa,“ hovorila horlivo. Musela som sa pousmiať, ale potom môj úsmev opadol.  

„Mami, nemôžem teraz prísť,“ zaklamala som. Ospravedlnenka bola núdzové východisko, školu som musela mať ukončenú. Aj keď ma už nič nebavilo, nemala som žiaden dôvod tešiť sa zo života. Ale nepôjdem deptať mamu a ocka, iba čo by zistili, že som si začala s profesorom, a to už nesmie zistiť nikto.  

„Ale zlato,“ začala ma prehováral.  

„Nie, mami, pozri, nič mi nie je. Stalo sa to len včera, nečuduj sa, že som takáto. Veď ma poznáš, pretrasiem to a idem ďalej. Nerob si starosti,“ prehlásila som. Dúfala som, že som ju upokojila a nechá má prísť až na Vianoce. Aj keď by som ju rada videla, nechcem, aby so mnou zdieľala práve túto najhoršiu chvíľu v mojom živote.  

„Tak dobre, ale budem ti volať častejšie,“ povedala.  

„Výborne, mami. Je to lepšie, keď sme sa o tom porozprávali,“ zašepkala som.

„Fajn, Bella, ale prečo nie si v škole?“ A, dopekla, musí si všetko všimnúť? 

„Mami, mám iba prestávku, som na lavičke a zatiaľ sa všetci zbierajú do tried,“ klamala som, až sa len prášilo, ale ona mi vždy na všetko naletela.  

„Aha, asi volám v nevhodnom čase, čo?“  

„Nie, je prestávka,“ klamala som. Zamračila som sa a otočila sa na druhý bok.  

„Tak dobre, nebudem teda rušiť, maj sa dobre. A už naňho nemysli...“ pripomenula mi.  

„Posielam ti pusu,“ povedala som a zložila. Odhodila som mobil na stolík, prežil to a  nerozbil sa.  

Znova som si vložila hlavu do vankúšov, ale niekto zaklopal.  

„Čerta odporného!“ skríkla som a pomaly sa postavila. Chcela som vedieť, kto zas otravuje.  

Prešla som pomaly k dverám a ten „niekto“ ešte párkrát zaklopal. Otvorila som. 

„Bella,“ skríkla Lizzie. Zamračila som. Čo tu, dofrasa, robí? Musí ma vidieť takto?  

„Si v poriadku?“ spýtala sa a objala ma. Zabuchla za sebou dvere a normálne sa pozvala dnu. Avšak, aspoň v tom nie som sama... Je to od nej veľkorysé.  

„Zmizla si ako víchor. Mala si vidieť, čo sa dialo po tom, keď si odišla. Musela som sa prísť pozrieť, čo sa s tebou deje. A ako vidím, niečo zlé, keď máš mejkap po celej tvári a plačeš,“ vysvetlila mi svoj dôvod, prečo prišla. Objala som ju silnejšie.  

„Bella, neplač,“ zamrmlala. „Ak sa znova rozplačeš, rozplačem sa aj ja.“  

Ale nevydržala som to a plakala na jej na plece... Jej hnedé vlasy ma šteklili na tvári.  

„Poď,“ zašepkala a odviedla ma do obývačky. Posadila sa so mnou a znova ma objala.  

„Som tu pre teba, hovor.“ Párkrát som ešte vzlykla, chytila som ju za ruku a zhlboka som sa nadýchla. Chcela som jej všetko povedať. Všetko.  

„Ty a profesor?“ opýtala sa z ničoho nič. Odtiahla som sa a šokovane na ňu zazrela. Srdce znova dostalo dlhý impulz. 

„Ako? Ako si? Ako to?“ koktala som.  

„Bella,“ vzdychla, „je to jasne vidieť. Ako si sa naňho vždy pozerala. A ako si s ním prišla ráno na aute, keď som sedela na lavičke a čítala tú knihu o vlkolakovi.“ 

Vzlykla som.  

„Lizzie, všetko bolo ako z rozprávky, ale keď ma požiadal o ruku...“ začala som.

Povedala som jej celú pravdu, od toho, keď sme spolu chodili, cez to, ako sme sa spoznali, až po žiadosť o ruku. Všetko si pozorne vypočula a menila výrazy. Bola naňho naštvaná a nahnevaná. Jej výrazy hovorili naozaj za všetko.  

„A tak som dopadla,“ zakončila som.  

„No toto, Bella! Mala som o ňom dobrú mienku, ale po tomto... Ako ti to mohol urobiť?“  

„Nie, Lizzie, ako som to mohla urobiť ja jemu?“ zašepkala som.  

„Prečo si to vlastne urobila, Bella? Ak ho máš tak rada a chcel sa vzdať aj svojej práce, tak nevidím dôvod...“  

„Zľakla som sa. Nevedela som si to predstaviť, zamrzla som. Ľutujem to.“  

„Ach... No, ale netušíš, čo sa stalo, keď si odišla,“ zmenila tému. Zbystrila som.  

Chvíľu sa pozerala pred seba, a potom spustila: „Najprv šokovane stál a hľadel za tebou, kam ideš. A keď si zmizla, ešte tak chvíľku postával, a potom spustil. Začal po nás vrieskať, po všetkých študentoch, že takto dopadajú mladé vzťahy, že ak majú problémy, nemajú to dávať najavo na prednáškach, a tak... Potom sa oprel o stôl, postojačky si vzal hlavu do dlaní a chvíľu tak zostal. Vzal si sako a zmizol, až sa po ňom prášilo.“  

Rozplakala som sa.  

„Nie, Bell, neplač, no tak,“ snažila sa ma upokojiť. Kvôli slzám, ktoré som dnes vyronila, už nič nevidím.  

„A vieš čo? Ideme za ním!“ rozhodla. Schytila som ju za ruku.  

„Nie, už som sa ponížila dosť, keď som ho bola odprosiť,“ zašepkala som.  

Zostala sedieť a vložila si hlavu do dlaní.  

„Čo len urobíme?“ pýtala sa.  

„Ty nič. Čo som si navarila, to aj zjem.“  

„Mne je všetko tak ľúto, ak by som o tom vedela...“  

„Veď aj to je moja vina, to všetko pre hlúpu harvardskú etiketu,“ sykla som.  

„Nie, to všetko pre tvoj strach,“ prehlásila. Znova ma zaštípali oči.  

„Prečo práve on? Prečo nie Taylor?“ zamrmlala.  

„Kto? Taylor? Čo on?“

„Bella, vieš, že sa mu páčiš,“ začala. „A ty...“ 

„Prosím, prestaň. Nemôžem mať rada niekoho, koho neľúbim,“ odsekla som. „Všetko si nárokuje on. Každú moju myšlienku, celý môj svet. Upla som sa naňho a som si toho vedomá. Už rozumiem Tristanovi a Izolde.“  

„Tak hlavne, že rozumieš tým dvom stroskotancom.“  

„Tak poď,“ zašepkala. 

„Kam?“ vzlykla som. 

„Do kúpeľne, a potom do postele. Odstránime mejkap, uložím ťa a vyspíš sa. Zostanem tu s tebou a na noc si požičiam tvoje veci.“  

„Dobre.“  

A tak ako povedala, vzala ma do kúpeľne, odlíčila, a potom dotiahla ku posteli. Ľahla som si a jemne ma prikryla.  

„Budem tu, aj ja si ľahnem, ale do obývačky,“ zašepkala. 

„A čo škola, Lizzie?“  

„Dnes máme voľno,“ žmurkla.  

„Fajn, mám ťa rada, Lizz,“ usmiala som sa. Stálo ma to veľa svalov...  

„Aj ja teba, od toho sú najlepšie kamarátky.“ A odišla vedľa. Otočila som sa na bok a zaspávala s boľavou myšlienkou na jeho oči...

Tak sa teda uvidíme o dva týždne... A potom zistíte, ako to medzi nimi vlastne bude. A aby som nezabudla, kapitola je venovaná mojej drahej Nessienke... Ona vie prečo a zaslúži si to, aj keď si to nechce väčšinou priznať. :)

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Študentka - 5. kapitola :