Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Študentka - 8. kapitola

10.09.2012 (20:45) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2768×

8. kapitola

„Bože, Bože, Bože,“ ovievala som sa novinami a prechádzala sa hore dolu po svojej obývačke. Toto nemá koniec... Naozaj som už nevedela, čo mám na to povedať. Tak on by ma chcel, ale bude otcom... Prečo? Prečo práve ja? Čo som komu urobila? 

A prečo som si istá tým, že ho chcem? Čo ak ho nechcem, len som z toho všetkého v šoku? Ja nechcem byť piate koleso na voze. Nechcem žiť s tým, že ma podviedol. Urobila som dobre, že som zaváhala. 

Rozplakala som sa a prehrabla si rukou vlasy. Chodila som po byte sem-tam, nadávala si a pomerne sa správala ako blázon, ale čo iné mi už zostávalo? Toto bolo ako nevydarený film, môj koniec, moje trápenie. 

„Bella,“ štekala Lizzie a búchala mi na dvere. Utrela som si nos a odbehla jej otvoriť.

Keď ma uvidela, oči sa jej zaleskli, hodila sa okolo môjho krku a rozplakala sa tiež. Ona bola jediná, ktorá ma vedela upokojiť. Bola to naozajstná priateľka ako sa patrí, neviem, čo by som si bez nej počala. 

„Keby... Keby... Keby si len vedela, čo sa stalo,“ vzlykala som jej do vlasov. Bola vysoká rovnako ako ja a jej tmavé vlasy ma šteklili. Pevne ma objala. 

„Vidím, vidím to na tebe. Muselo to byť niečo hrozné,“ šepkala a snažila sa neplakať, ale veľmi jej to nešlo. „Bolí ma, keď vidím, ako trpíš. Vieš predsa, že som veľmi empatická a hlavne k ľuďom, ktorých mám rada. Nepoddávaj sa tomu, problémy sú stále horšie a horšie, všetko prejde,“ snažila sa ma upokojiť.  

„On. On. On. Bude,“ snažila som sa povedať pravdu, ale cez vzlyky mi to nešlo, „mať dieťa s nejakou inou ženou.“ Lizzie stuhla. 

„Čože?! Dopekla, ty si zo mňa strieľaš. To je poriadny kretén!“ nadávala. Chytila ma za plecia a zapozerala sa mi do očí. „Kašli naňho, viem, že je to ťažké, ale choď ďalej. Nechaj ho, nech ide za tou šľapkou, s ktorou to dieťa čaká a dokonči školu. Je tu kopec chlapcov, ktorí ťa chcú, budeme chodiť von, nájdeš si niekoho iného. Hlavne ho nechaj tak!“ A znova ma objala. 

A ja som plakala... a plakala... a vzlykala... 

„Prestaň!“ skríkla. „On ti za to vôbec nestojí.“ 

„Ale to sa nedá, ak sa mi raz tie slzy spustia, tak ich neviem zastaviť a presnejšie - ani sa mi to nedarí.“ Sadla si ku mne. 

Zazvonil jej telefón, ale ona len naďalej sledovala stolík pred nami. Utierala som si oči a snažila sa rozostriť zrak, ešte som poťahovala nosom. Šokovane som na ňu zazrela, ako len sedí a pozoruje stolík pred sebou. 

„Nezdvihneš to?“ zašepkala som. Len pokrútila hlavou. 

„Lizzie, zodvihni to, lebo bude zvoniť ešte hodinu,“ zamrmlala som. Vzdychla si, vytiahla zo zadného vrecka mobil a zrušila volajúceho. Vytrhla som jej mobil z ruky a pozrela si, kto jej to volal.

„Taylor? Prečo si mu nezdvihla?“ Nechápala som, prečo nie, veď ona nemusí trpieť so mnou. 

„Vieš, keď vidím, v akej situácii sa nachádzaš, nechcela som ti to povedať, ale myslím, že by si to mala vedieť. Som tvoja najlepšia priateľka, si ako moja vlastná sestra a mala by si to vedieť.“ 

„Čo,“ prehltla som, „čo by som mala vedieť?“ 

„Ja a Taylor... My dvaja sme... Ako to povedať... spolu,“ zašepkala a zapozerala sa na mňa. Aspoň jedna z nás sa má dobre. 

„Ale Lizzie to je úžasné,“ vykríkla som a objala ju. Zostala stáť ako socha. 

„Ty sa nehneváš?“ 

„Nie! Nemám dôvod. Práve naopak – som z toho nadšená, Taylor je úžasný chlapec a perfektne sa k nemu hodíš,“ usmiala som sa. Hodí sa k nemu viac ako ja. 

„Tak... To je výborné, vedela som, že ty pochopíš všetko!“ A znova mi visela okolo krku. 

„Bež za ním, zavolaj mu, choď k nemu pokiaľ máme iba prednášky, keď sa začne skúškové obdobie, tak neviem, či budeš stíhať,“ prehlásila som a už ju tlačila von z dverí. 

„Ale ja ťa tu nenechám samú! Nemôžem, teraz nie.“ Krútila hlavou ako splašená a ani sa nepohla z miesta.  

„Zapnem si nejaký program, prečítam časopis a budem sa učiť. Neboj sa o mňa, už potrebujem byť chvíľku sama. Dodala si mi dosť sily na to, aby som sa cítila tak, ako sa cítim, len bež,“ vysvetlila som jej a upravila jej vlasy. 

„Tak dobre, je škoda, že sme nešli do Starbucks, v poslednej dobe tam skoro vôbec nechodíme, ale ty si prednejšia. Vieš, keď som videla, že nie si na lavičke, zbadala som ťa bežať domov, takže mi došlo, že sa niečo stalo...“ A pochybovačne sa na mňa pozrela. 

„Ja viem... Ale naozaj chcem byť chvíľku sama,“ ubezpečila som ju. 

„Tak dobre. Vieš čo? Donesiem ti kávu zo Starbucks a donesiem aj nejaké jedlo na večer. Urobíme si pyžamovú párty, vrátim sa tak o dve hodinky, aby si mala čas aj na učenie,“ rozhodla. Bolo príjemné, že dnes nemusím byť znova sama a že budeme leňošiť vo dvoch.

„To je perfektné! Už sa teším!“ Objala som ju a ona odišla. Pozerala som sa, ako odchádza a vtedy som si všimla, že moja schránka vedľa dverí je plná, a tak som z nej vybrala dve obálky, jeden časopis zabalený v bielom obale -  harvardské noviny – a reklamy. 

Zamkla som sa a vybrala sa na gauč. Odložila som obálku so štipendiom na stôl a ani ju neotvorila. Nebola som zvedavá, aká suma je v nej. Reklamy som dala tiež bokom a zastavila sa pri hrubom časopise v bielom opale, na ktorom bolo napísané moje meno. 

Spomenula som si na jeho slová o tom, ako harvardské noviny zamestnávajú profesorov... A spomenula som si na to, že on šéfuje študentom, ktorí píšu rubriky. 

Vzdychla som si, odtrhla biely obal... Bolo to, akoby som sa oparila vriacou vodou a následne by na mňa niekto vysypal kusy ľadu. 

Na titulnej strane sa týčil žurnalistický zbor. Všetci sa držali za plecia a usmievali, tvárili sa ako najšťastnejšia komunita a spoločenstvo na Harvarde. A medzi sebou, teda presne v strede, bol on. Usmieval sa od ucha k uchu, perfektne upravený, a vynímal sa medzi všetkými. Jasne dával najavo svoju autoritu a post. Nadpis sľuboval rozhovor s najobľúbenejším profesorom... 

Držala som to v rukách a pozerala sa na to. Neviem, ako dlho som tam sedela, ale všetko sa vo mne hromadilo.  

Vzala som tie hlúpe noviny a hodila ich na opačnú stranu miestnosti. Zapla som televíziu a pohrúžila som sa do pesničiek... 

Zrazu mi zazvonil mobil a ja som sa vrátila späť do reality. Zodvihla som a ani sa nepozrela na číslo volajúceho. Bola som v tom, že je to Lizzie, avšak som sa hrubo mýlila. 

„Be-Be-Bella!“ zakričal a víťazoslávne sa zasmial. Šokovane som otvorila ústa. Zbláznil sa? 

„Edward?“ sykla som. „Nekrič mi do ucha, nie som hluchá.“ 

„Ale to ty!“ zamrmlal a zas sa zasmial. Vtedy som pochopila, že nie je pri zmysloch. 

„Edward, okamžite choď domov, nech si kdekoľvek,“ povedala som rozhodne a modlila sa, aby tak urobil. Počula som za ním hluk, smiech, šum, hlasy... Isto bol v nejakej oplzlej diere. Tu v Cambridgei, alebo celkovo v štáte Massachusetts je to normálne, že sa sem-tam niekto zašije a opije do nemoty, ale toto bol profesor na Harvarde! Etiketa, ktorá by sa porušovať nemala. Nechcem sa stretnúť s dekanskou radou tejto školy, to naozaj nepotrebujem. 

„Nikam nejdem!“ zakričal. 

„Bella, milujem ťa!“ vrieskal ďalej. Prechádzala som sa hore dole a snažila sa dýchať spôsobilo. 

„Prestaň! Kde si? Edward, povedz mi, kde si,“ snažila som sa z neho vymámiť. 

„Nepoviem, nič nepoviem,“ smial sa ďalej. 

„Prídem za tebou.“ Vzdychol a ja som sa potešila, že som ho nalákala. 

„Som v meste na rohu, posledná krčma v uličke!“ zakričal a jeho spoločníci divoko zakričali a hurónsky sa zasmiali. Ježiši Kriste. 

„Belláááááá!“ zreval. „Te Amo! Te Amo, Bella!“ 

Zaklapla som mobil a okamžite vybehla z bytu. Po ceste som Lizzie napísala rýchlu sms-ku, nech ma počká doma, že prídem trochu neskôr.  

Naštartovala som auto a vybrala sa v zatáčkach k tej krčme, ktorú spomínal. Je to nejaký pajzel, podľa toho, čo som počula si nemyslím, že sa mi tam bude páčiť, avšak ho odtiaľ musím nejako dostať. Nechápem, prečo volal práve mne, keď...  

No nič. Aj tak by si zaslúžil preplieskať, čo mu teraz umožním. Ak bude treba, vlastnoručne ho zapriahnem za auto a dostanem z tej krčmy a vymámim z neho všetky informácie!

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Študentka - 8. kapitola: