Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 4. kapitola

01.07.2012 (15:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2780×

4. kapitola

Mŕtve telo muža, ktorého meno som ani nevedela, som odhodila za mestom do mora a pootáčala som sa okolo seba, či sa tu náhodou nenachádza niekto, kto bol svedkom tohto činu. Na jeho krvi som si skvelo pochutnala. Bol trošku problém dostať sa nenápadne von z Angels Scream, ale zvládla som to. Nešla som však cez ľudí, ale vyšla som cez okno s telom preveseným okolo krku. Tento chlap sa bránil smrti. Keď sme vkročili do dverí, sadol si na kreslo, čo sa nachádzalo pri posteli a ja som si naňho sadla obkročmo. Okamžite ma začal obchytkávať a ja som mu perami prechádzala po tvári, po perách, až som sa dostala ku krku. Nemohla som sa s ním ani pohrať, pretože moja túžba po čerstvej krvi bola až príliš veľká. Keď som mu zubami jemne prešla po krčnej tepne, pocítila som, ako stuhol. Jeho ruky ma prestali hladiť po chrbte a snažil sa mi pozrieť po tváre.

„Buď pokojný,“ zašepkala som a jazykom som mu olízala pokožku krku. Keď som ucítila jeho chuť, z hrude sa mi vydralo zvieracie zavrčanie. Začal ma od seba odtláčať, no bolo mu to na nič. Pri mne mal asi tak mušiu silu.

„Toto by som na tvojom mieste nerobila,“ zamrmlala som a zahryzla som mu do krku, z ktorého sa v momente začala valiť tá vynikajúca tekutina. Hltavo som pila a nevnímala nič. Jeho pohyby postupne chabli, až nakoniec sa prestal vzpierať úplne. Keď som dopila poslednú kvapôčku krvi, ktorá v ňom zostala, utrela som si zakrvavené ústa. Muž v kresle mal v tvári hrôzostrašný výraz. Nuž čo, nemal sem prichádzať...

Keďže sa na okolí nenachádzali žiadni ľudia, upírou rýchlosťou som sa rozutekala preč. Bolo možné, že telo po čase niekto nájde, ale aj to bude trvať nejaký čas, pretože sem veľmi nikto nechodí. Nikto by však neprišiel na to, že som to bola ja. Nikto by z toho neupodozrieval upíra. A keby hej, jednoducho by som odtiaľto odišla. Samozrejme, aj s mojim „verným psíkom“ alias šéfom, ale budiš.  Bolo mi jedno, či mal tento muž nejakú rodinu, alebo proste niekoho, kto naňho čaká. Na tom nezáleží, to nie je môj problém. Ľudskou krvou som sa však neživila stále. Niekedy som bola nútená dať si aj zviera, no to však nebolo také chutné ako človek.

Nechcelo sa mi vrátiť do Angels Scream, ale musela som. Bolo by im podozrivé, kam som tak rýchlo zmizla. Skočila som do okna od izby, kde som bola predtým a vošla do kúpeľne. Pozrela som na seba v zrkadle a jemne sa zamračila. Moje oči boli karmínovej farby. Premýšľala som, čo s tým spravím. Nanešťastie som nemala kontaktné šošovky a mať na sebe po celý čas slnečné okuliare som nechcela. Tie som však vyhrabala v skrinke pod umývadlom, kde som si ich naposledy odložila. Aj s nimi na očiach som sa vyšuchtala z izby a pomalým krokom chorého človeka som zišla schody, čo viedli dole do klubu. Zišla som po nich a zastavila sa pri bare, kde práve Peter miešal dva drinky a na barovej stoličke sedela Mary, ktorá teraz nemala klienta. Zakašľala som. „Necítim sa dobre, asi pôjdem domov,“ zachrapčala som a znova som naoko zakašľala. Dúfala som, že to zaberie, pretože šanca bola vysoká.

„Čo ti je?“ spýtala sa Mary a poriadne si ma prehliadla od hlavy po päty. Mala som chuť pretočiť očami.

„Jednoducho sa necítim dobre. Bolí ma hrdlo,“ precedila som pomedzi zuby. Prečo sa ľudia vždy starajú do vecí viac, než je potreba?  Mary zodvihla obočie, no nakoniec len prikývla.

„Keby niečo, som doma,“ dodala som a prepchala sa ku vchodu, kde ma začali obchytkávať nejakí muži. Dnes som na to už skutočne nemala náladu. Z hrude sa mi ozvalo zavrčanie, čo ich trochu vystrašilo a nevedeli si ho vysvetliť. Pripisovali to však alkoholu v krvi. Prešla som pár krokov od Angels Scream a poobzerala sa po nočnom New Yorku, ktorý snáď nikdy nespí. Ľudia sa práve prichádzali zabávať, alebo odniekiaľ odchádzali domov. Bolo to fuk. Krokom som prechádzala po uliciach a mierila domov, kde ma znova myšlienky zavedú k mame do minulosti...

Edward:

Cŕn – cŕn. Zvuk budíka sa odrážal od všetkých štyroch stien mojej útulnej spálne a ja som zaúpel. Rukami som nahmatal ten zdroj hrôzy vydávajúceho pišťania a bachol doňho päsťou. Už ticho! Potom som sa pregúlil na druhý bok a pomaly rozlepil viečka, ktoré sa mi však samovoľne zatvárali. Len idiot ako som ja si môže zabudnúť vypnúť budík. Bola totiž sobota a ja som do práce vstávať nemusel. Ešte raz som zaúpel a cez hlavu si preložil vankúš. Spinkaj, Ed, spinkaj! Hovoril som si v duchu, no bolo mi to fakt „platné.“ Nie, ja keď sa raz zobudím, už neviem viac zaspať. Lenže teraz bolo len niečo po siedmej. Bol by som chorý, keby som teraz vstal. Najhoršie na tom bolo, že som sa ani nemal ku komu pritúliť. Tak mi chýbalo teplo ľudského tela, alebo aspoň niekoho, koho by som miloval. Predtým tu zvykávala spávať Emily, ale to predsa nebolo to, čo som mal na mysli. No nič, ona bola uzavretá kapitola. Už sa mi aj darilo dostávať sa z toho všetkého, no včera mi myšlienky na ňu znova oživil Emmett. Ale bol som predsa pokojný. Emily som nikdy nemiloval, to som už spomínal.  

Nakoniec som sa pretočil na chrbát a pohľad som upieral na strop bledozelenej farby. Chvíľu som len bez pohnutia ležal, no potom som vstal. Bosými nohami som cupital po kuchyni a mieril ku chladničke, z ktorej som vytiahol maslo a šunku a položil ich na linku. Do kanvice som nalial vodu a dal ju zohrievať.  Do hrnčeka s obrázkom soba – ktorý som dostal na Vianoce od Sarah – som nasypal dve lyžičky kávy a pol lyžičky cukru. Keď sa voda zohriala, zalial som si kávu a hneď si z nej aj odpil, pričom som si opálil jazyk. Vynikajúco...

Na chleba som si natrel maslo, položil naň šunku a sadol si k stolu. Kým som jedol, započúval som sa do ticha, ktoré po chvíli narušili hlasy mojich susedov, ktorí sa znova hádali. Pozrel som na hodinky a jemne prikývol. Pol ôsmej. Čas, kedy sa takmer vždy hádali. Toto bolo na dennom poriadku a ja som sa občas cítil ako v telenovele. Šlo o to, že tá pani pred pár mesiacmi podviedla svojho manžela, ktorý sa to po čase dozvedel. Nejako si to vysvetlili, nakoľko sa kvôli deťom nechceli rozviesť, no od toho dňa sa hádajú za každú maličkosť. Minule som započul niečo o tom, že kto ustelie posteľ... Neviem, kto to nakoniec mal na starosti, ale niečo veľmi silno buchlo do steny a o hodinu neskôr, keď som vychádzal z bytu, som zahliadol pri kontajneroch pokrivenú panvicu a dostal som pocit, že v tom bude nejaká súvislosť.

Keď som dojedol, odložil som tanier do umývačky a šiel som sa osprchovať. Kvapky vody mi stekali po tele a z neznámeho dôvodu som si spomenul na ženu zo včerajška. Mám pocit, že sa mi o nej ešte aj v noci snívalo. Ja som už úplne šibnutý. Vôbec som ju nepoznal, nevedel som, o koho ide, tak prečo ma tak strašne zaujímala a chcel som ju spoznať? Snažil som sa prísť na koreň celej veci, ale žiadne vysvetlenie ma nenapadalo. Ale áno... som blázon, to bolo celé.

Keď som si umýval zuby len v uteráku omotanom okolo pása, ozval sa zvonček. Zostal som prekvapene civieť na svoj obraz so zubnou kefkou v ústach v zrkadle. Vypľul som pastu a šiel som otvoriť. Pri dverách stál Emmett a vyzeral dosť zúbožene.   

„Ehm,“ začal som váhavo, „kto si a čo si urobil s mojim kamošom?“ Emmett sa na mňa neveriacky pozrel. „Edward, ty si moja jediná nádej, pusť ma dnu, prosím,“ prosil a robil na mňa psie oči. Ale to, že bol opitý ako činka, nevedel zakryť. Hm, mám ja toto za potrebu v sobotu o ôsmej ráno?  No asi mám!

Povzdychol som si a povedal: „Tak fajn, poď.“ Otvoril som dvere dokorán a on sa došuchtal na chodbu, kde si skopol topánky z nôh.

„Díky, Ed, máš to u mňa. Vieš si predstaviť, čo by spravila mama, keby som takto prišiel domov?“ Hej, chudák Emm, stále býval s rodičmi. A napriek tomu, že mal dvadsaťštyri, jeho matka neznášala, keď prišiel domov v podguráženom stave. Síce teraz to s ním nevyzeralo najhoršie, nechcel riskovať. Práveže by som povedal, že len z neho tiahol alkáč, inak bol úplne v pohode. Ale jeho matke stačí zacítiť aj to...

Emmett smeroval do obývačky na gauč, kde sa okamžite rozvalil.

„Opatrne,“ zakvílil som, „ten gauč je nový.“ Minul som naň veľa peňazí a nezaslúžil si ešte zomrieť.  Len niečo zašomral a zatvoril oči. Ja som pokrútil hlavou a šiel sa prezliecť. Keď som sa vrátil, Emmett prepínal kanály v telke.

„Vidím, že už si v pohode,“ podotkol som a posadil sa do kresla v obývačke.

„No, už sa to celkom dá. Ale skoro celú noc som spal na ulici. Poviem ti, nič príjemné.“ Zaškeril som sa, no potom ma niečo napadlo.

„Bol si v tom „klube“?“ spýtal som sa. Emmett sa na mňa nechápavo zahľadel, no potom mu to doplo. „Myslíš v Angels Scream?“

Prikývol som. Čo iné by som asi mal myslieť?

„No, bol som.“ Zdvihol som obočie. „A? Nič sa tam nedialo? Nepretiahol si nejakú šľapku?“

Emmett len pohodil rukou. „Prosím ťa. Nie, vypil som tam drink, pričom sa po mne cápala nejaká blondína. Hm... musím ale priznať, že by som na ňu aj mal chuť, ale nemal som už prachy.“ Povedal to tak, akoby ho skutočne mrzelo, že s ňou nemohol mať sex. Pretočil som oči a radšej sa ho už nič viac nepýtal. Po hodine na to mi volala Victoria, či by som s ňou a so Sarah nešiel poobede do parku. Súhlasil som a Emmetta, ktorý bol už v dobrom stave, aby mohol bez problémov prísť domov, som poslal kade ľahšie. Bol to síce môj kamoš, ale to neznamená, že u mňa môže tráviť celé dni.

„Ahoj, Edward,“ pozdravila ma moja sestra, keď sme sa stretli na rohu dvadsiatej prvej.

„Ahoj,“ odvetil som a princeznú, ktorá cupitala okolo Victorie, si vzal na ruky. Okamžite ma objala okolo krku a nohy si omotala okolo môjho pása.

„Ed, odteraz som kliešť,“ vyhlásila a jej stisk ešte zosilnel. Zachichotal som sa.

„Ale nehovor.“

„Sarah, okamžite zlez zo svojho strýka,“ napomenula ju Vicky, no Sarah len zakrútila hlavou.

„Nie, kliešte tiež nezliezajú.“ Zasmial som sa a objal svojho osobného kliešťa.

„Nechaj ju,“ pošepol som Vicky, „mne to nevadí.“   

„Tebe možno nie, ale mne áno. Vysvetľovala som jej už viackrát, že sa nemá cápať po ľuďoch,“ povedala Vicky rozhorčene a pokrútila hlavou.

„Ale Edward je môj strýko,“ zapišťala Sarah a tým mi najskôr spôsobila poruchu sluchu.

„To je jedno, či je, alebo nie je tvoj strýko.“

„Vicks, nechaj ju. Naozaj,“ ubezpečil som tieto dve ženské, pretože tu sa schyľovalo k nebezpečnej hádke. Victoria si porazene povzdychla, ale Sarah dostala pocit zadosťučinenia. Chvíľu sme sa prechádzali po parku, pričom mi Vicky hovorila o novinkách, ktoré má za posledné dni. Saru po pätnástich minútach omrzela hra na kliešťa a zliezla zo mňa. Začala sa vymáhať pozornosti od Vicky, ale tá na ňu bola akože nahnevaná, preto jej nechcela kúpiť čokoládovú zmrzlinu. Nakoniec sa Sarino pišťanie nedalo zniesť, tak sa Victoria podrobila a tú zmrzku jej dopriala. Sarah zvýskla a ihneď sa do nej pustila. Potom navštívila preliezačky, z ktorých ju nikto nemohol odtrhnúť.

„Edward, vadilo by ti, keby som si na chvíľu odbehla? Potrebujem zájsť do potravín, pretože dnes už nemáme čo večerať a so Sarah sa nakupuje ťažko,“ ozvala sa Vicky, keď sme sedeli na lavičke a sledovali Sarah, ako sa naháňa s nejakou novou kamarátkou.

Okamžite som zavrtel hlavou. „Nie, samozrejme, že nie.“ Vicky sa na mňa vďačne pozrela a odbehla preč. Ja som sa pohodlne oprel o lavičku a hlavu naklonil smerom k oblakom. Zamračil som sa, dúfajúc, že nezačne pršať. Mraky boli tmavosivé a mal som pocit, že niekde v diaľke aj prší a nebolo pochýb, že sa to onedlho dostane sem. Povzdychol som si. Niekedy som si pripadal, že môj život je tiež jedno veľké mračno. Hej, nemohol som sa veľmi sťažovať, ale cítil som, že mi niečo v živote chýba. Napriek tomu, že som mal prácu, priateľov, aj peniaze, netrpel som závažnými chorobami... Predsa na mňa občas doľahol pocit, že som na tomto svete nepotrebný. Že ma nikto nepotrebuje a keby som zmizol, nikomu by som nechýbal. Snažil som sa tieto myšlienky vypudiť z mysle, no stále vo mne vŕtal červíček pochybností.

Povzdychol som si a pohľadom som strelil k Sarah, ktorá sa stále hrala. Prečo chcú deti tak rýchlo vyrásť? Veď dospelosť v podstate nie je ničím výnimočná, iba vám prinesie veľa starostí a častokrát problémov. Očami som kmital po okolí. Okolo mňa prechádzalo veľké množstvo ľudí, občas aj niekto povedomý. Keď môj zrak však spočinul na neďalekej lavičke, na ktorej sedelo to dievča s čiernymi vlasmi, ktoré som včera zazrel v diaľke a odvtedy takmer stále naň myslel, srdce sa mi prudko rozbúchalo.

V minulej kapitole sa objavili komentáre, v ktorých ste si mysleli, že muž, ktorého Bella chcela zabiť, je Emmett. Popravde, zo začiatku to aj mal byť on, ale nakoniec som nemala srdce zabiť ho. :D Dúfam, že vám to veľmi neprekáža. :D

No a v budúcej kapitolke sa môžete tešiť znovu na Edwardov pohľad a ešte čosi navyše, čo vám však neprezradím. Akurát len to, že sa nám pomaly začne poviedka rozbiehať. ;)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 4. kapitola: