Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 5. kapitola

02.07.2012 (18:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2771×

5. kapitola

V hrdle som pocítil narastajúcu hrču a dlane sa mi spotili. Stále tam sedela, tak blízko mňa, že som si ju mohol konečne poriadne prezrieť. Ako je možné, že som si ju doteraz nevšimol? Edward, možno budeme musieť čím skôr zájsť k očnému, pretože by ti okuliare neboli na škodu. Nemohol som od nej odtrhnúť pohľad. Čierne vlasy mala tentokrát upnuté do copu a na očiach mala veľké slnečné okuliare. Zvláštne, dnes ich skutočne nepotrebovala, nakoľko bolo dosť zamračené. Ale to nebol dôvod, kvôli ktorému by mi to prekážalo. Chcel som jej vidieť do očí. Tak rád by som chcel vedieť, akú majú farbu. Hm, ako keby som to z tejto diaľky uvidel...

Všimol som si, že na sebe mala tenký šedý svetrík a čierne nohavice. Zdalo sa mi, akoby sa snažila byť neviditeľná; akoby chcela byť sama. Vtedy som si uvedomil, že skutočne tu sama aj bola. Nebol pri nej ten zvláštny, hrôzy naháňajúci muž, ktorý sa pri nej obšmietal včera. To bolo možno aj dobre, pretože skutočne nevypadal ako niekto, kto by sa k nej hodil. Neusmievala sa, v tvári mala zamračený výraz, akoby o niečom urputne premýšľala. Pohľad neupierala niekam na určité miesto, alebo len do diaľky, vtiahnutá do svojich myšlienok.  Mal som nutkanie postaviť sa a prihovoriť sa jej. Možno by to nebol taký zlý nápad. Či?

Premýšľal som. Na jednej strane som musel brať do úvahy, že tu nie som sám. Musel som dávať pozor na Sarah. Ale na druhej strane bola možnosť, že toto dievča už tak skoro neuvidím. New York je veľké mesto, možno tu len má nejakého známeho, ku komu prišla na návštevu... Možností bolo veľa. Zrak som od nej na chvíľu odtrhol, aby som skontroloval Sarah, no tá sa stále hrala a mňa si ani nevšímala. Spotené dlane som si pošúchal po džínsoch a znova sa pozrel na tú ženu sediacu obďaleč. Takmer mi srdce vyskočilo z hrude, keď som si všimol, že hľadí mojim smerom. Možno na mňa. Myslím, že keby sedela niekde bližšie pri mne, počula by to šialené buch, buch, čo moje srdce v momentálnej chvíli robilo, pretože ja som jeho údery cítil na hrudnom koši veľmi silno. Cítil som, ako sa červenám. Bože, Edward, spamätaj sa. Toto sa ti nestávalo ani na základnej...

Lenže na základnej, a vlastne ani na žiadnej inej škole, som nikdy nevidel takúto nádhernú ženu. A to nemôžem povedať, že by som ich už dosť nevidel. Kráska svoj pohľad po chvíli však odo mňa odvrátila a zapozerala sa na chodník. Nepáčilo sa mi to. Hm, čo teraz, čo teraz, čo teraz... Premýšľal som v duchu a od nervozity z tejto chvíle som začal klopkať jednou nohou po chodníku. Vyzerám, akoby som mal nejaký tik v nohe. Okamžite som s tým prestal a bol rozhodnutý, že idem sa jej prihovoriť. Čo sa stane najhoršie? Že sa dokonale strápnim? Zažil som už aj horšie. Chcel som sa postaviť, no práve v tej chvíli sa mi okolo krku zavesili niečie ruky a ja som sa od ľaku strhol.

„Bu,“ bafla na mňa Sarah a ja som mal chuť jej dať dvadsaťpäť na zadok. Prečo práve teraz?

„Ha, videla som, ako si sa zľakol,“ pokračovala so smiechom a stále bola zavesená na mojom krku. „To veru áno,“ súhlasil som. „Si veľmi nebezpečná.“ Začala ma ťahať za vlasy, čo nebolo najpríjemnejšie.

„Sarah, prestaň,“ zamrmlal som a znova pohľadom zablúdil k tej žene. Tento raz mala jednu nohu preloženú cez druhú, no stále sa na mňa nepozrela, a ja som sa nevedel vynadívať. Počkať, chcel som, aby sa na mňa pozrela?... Samozrejme, že áno. Prečo musí byť tak strašne krásna? Sarah však neprestávala. „Prestaň,“ zopakoval som stále pokojne, nakoľko sa časť mojej mysle zaoberala stále kráskou predo mnou. No nepočúvla ma ani tentokrát.

„Sarah, prestaň!“ skríkol som na ňu a jej ruky okamžite zamrzli. Pomaly som k nej otočil hlavu a stretol sa s jej vystrašeným pohľadom. Videl som ako sa jej oči zaplnili slzami a brada sa začala triasť. Povzdychol som si.

„Ale no tak, Sar, neplač. Nemyslel som to tak,“ začal som sa jej prihovárať milým hláskom, no ona sa nadurdila. Sadla si vedľa mňa na lavičku a prekrížila ruky na hrudi. Z očí sa jej začali kotúľať slzy ako hrachy. Znova som si povzdychol a chcel som sa jej dotknúť, no moju ruku odstrčila. Panebože!

„Sarah, nemáš dôvod byť na mňa nahnevaná a už vôbec nie plakať. Tak prestaň. A mimochodom, robila si mi zle, čo sa nerobí,“ povedal som trochu rozladene. No čo, mal som pravdu. Nič som jej také nepovedal a skutočne sa mi v tejto chvíli nechcelo počúvať jej rumázganie.

Pozrela na mňa, potiahla nosom a tíško povedala: „Prepáč.“ A potom sa ku mne pritúlila. Deťom nerozumiem. No jemne som ju objal a hladil ju po chrbátiku.

Keď som sa znova pozrel smerom, kde sedela tá žena, pocítil som sklamanie. Teraz bola lavička prázdna, akoby na nej ani nikdy nesedela. Najhoršie na tom však bolo to, že znova som pre to, aby som ju spoznal, nič nespravil a ja som nevedel, či ju ešte niekedy uvidím...

Sobotné popoludnie aj nedeľa prešli ako voda a znova nastal pracovný týždeň, ktorý prebiehal v presne takej rutine, ako aj predtým. Dostávali sme samé nové zákazky, autá bolo treba neustále opravovať. Tú ženu som už odvtedy nevidel. Stále som mal oči na stopkách, či ju niekde nezbadám, no akoby sa prepadla pod zem. Každý deň som aj schválne chodil do práce cez park, lebo bola možnosť, že by tam možno sedela, no toto prianie sa mi nikdy nesplnilo. Chvíľu som si moje správanie nevedel vysvetliť, no po pár dňoch mi to všetko doplo. Ja som sa do nej zaľúbil.

Aj keď to bolo neuveriteľné, bol som do nej až po uši buchnutý a to som ju vôbec, ale ani trošičku nepoznal. Nikdy som neveril na lásku na prvý pohľad, no teraz som už nemal pochybnosti o tom, že to nie je tak celkom blud. Nevedel som ani jej meno. Ach jo.

Dokonca aj Emmett si všimol, že so mnou niečo nie je v poriadku.

„Hej, kámo, nejaký si zamyslený furt. Čo ťa žerie?“ spýtal sa vo štvrtok počas obednej prestávky. Sedeli sme v reštaurácii a kým Emm do seba ládoval stredne prepečený steak, ja som sa v mojom jedle len prehrabával. Pozrel som naňho a len pokrčil plecami. „Nič.“ Povedal som to tak, že ešte aj hluchý by počul, že klamem. A Emmett nebol ani hluchý, ani hlúpy, ani nič podobné.

„Mňa neoklameš. Poznám ťa ako svoje ponožky, takže sa mi pokojne môžeš zveriť so svojim problémom.“ Nahodil vážny výraz, oprel sa o stoličku a preplietol si prsty na oboch rukách, takže som sa cítil ako na nejakom psychiatrickom liečení. Mal som Emma rád, bol skutočne dobrým priateľom, no v tejto chvíli by som vsadil aj celú svoju výplatu na to, že bolo lepšie držať jazyk za zubami a nič mu nepovedať. Emmett sa totiž niekedy správal ako dieťa a myslím, že by ma tak celkom nedokázal pochopiť.

„Skutočne nič. Asi na mňa len niečo lezie,“ zamrmlal som a napichol zemiak na vidličku. Úkosom oka som však videl Emmettov pohľad, ktorý prezrádzal, že mi vôbec neverí.

„Tak choď k lekárovi, aby sa to náhodou nezhoršilo,“ odvetil a začal sa venovať jedlu. Ďalej sme jedli v tichosti, ktoré narúšalo len cvendžanie príborov. Keď som dojedol – nechal som takmer celú porciu – oprel som sa o stoličku a zapozeral sa cez okno na ulicu, cez ktorú prechádzali stovky ľudí tlačiacich sa na seba a bolo úplne normálne, keď sa takmer každú minútu navzájom vrážali. No nikde medzi tými tvárami som nezazrel tú, čo by som chcel. Akoby sa vyparila.

Pohľad som presmeroval z ulice späť na Emmetta, ktorý sa tiež rozvaľoval na stoličke a odfukoval. „Prežral som sa,“ poznamenal a ja som sa len zaškeril. Keď sa však pozrel na môj tanier, povedal: „Ed, s tebou fakt niečo je. Poď,“ podal mi ruku, „ideme do nemocnice.“ Irónia z neho sálala na kilometre a ďakoval som Bohu, že som mu o mojej kráske nič nepovedal.

Len som naňho pretočil oči a odpil si z koly.

„Panebože,“ vyhŕkol Emmett odrazu a ja som ľakom nadskočil; našťastie som sa neoblial. Nechápavo som naňho zazrel, chcel som vedieť, čo sa deje. „Nemyslel som si, že štetky sa takto voľne promenádujú po meste... Hm, ale kanálmi asi tiež nemôžu chodiť,“ zašomral a ja som stále ničomu nechápal.

„O čom, Emmett?“ spýtal som sa.

„Hentá,“ ukázal smerom na ulicu, kam som sa pred malou chvíľou pozeral aj ja, „robí v Angels Scream. V pondelok som tam bol opäť a... no... trošku sme si užili.“ Pozrel som sa smerom, ktorým ukazoval a premýšľal, či ma viac prekvapilo to, že Emmett šiel znova do Angels Scream a tento raz tam pretiahol nejakú štetku, alebo to, že mi o tom nepovedal skôr. Keď som pohľad presunul na miesto objektu, na mieste som zmeravel. Na chodníku stála ona. Tá, ktorú som si tak zúfalo želal vidieť. Na tvári sa mi zračil úsmev. Bola krásna... Avšak potom na mňa doľahla realita. „Počkaj, koho myslíš?“ vyhŕkol som a strelil pohľadom k Emmovi, ktorý sa tváril úplne normálne. Mne za to šlo srdce vyskočiť z hrude. Nie, nemohol myslieť ju. Veď okrem nej na tej ulici sa práve nachádzalo asi ďalších päťdesiat ľudí. Ed, pokoj, ona to určite nie je. Nemôže byť!

„Tú s tými čiernymi vlasmi a bledou pleťou. Je oblečená v tej rifľovej mini sukni,“ povedal Emm akože nič a unavene si povzdychol. Nie, nie, nie. Snažil som sa nájsť, či sa tu ešte nenachádza nejaká žena s rifľovou sukňou, no žiadna iná okrem nej, ju nemala.

„Emmett, si si istý, že to bola presne táto žena? Nemôžeš si ju s niekým mýliť?“ Začínal som byť zúfalý. Toto nemohla byť pravda. Ona nemohla patriť k nim.

„Na stopro to je ona. Na takú tvár, ako má ona, nedokážeš zabudnúť a už vôbec si ju nemôžeš pomýliť. Táto je ich najväčšia vzácnosť. Prezývajú ju Sweetheart, jej pravé meno neviem.“ V tom mal teda Emm pravdu. Mňa jej tvár prenasledovala už týždeň a to neprestajne. Aj vtedy, keď som sa snažil nemyslieť, myslel som na ňu. Keď som si varil raňajky, obed, večeru, pri telke, v posteli, v sprche, v práci... stále. Nevedel som pred tým uniknúť. A poznanie, že som sa zaľúbil do ku... prostitútky, mi naháňala vlastne aj strach. Znova som sa chcel na ňu pozrieť, no už tam nestála. Pokrútil som hlavou. Nie, toto musí byť len zlý sen. Ona taká predsa byť nemohla. A jej prezývka... Sweetheart. Také pomenovanie sa nehodí pre niekoho, kto sa venuje prostitúcii.

„Edward?“ ozval sa Emmett po chvíli, keď som stále nebol schopný slova, „stalo sa niečo?“ Rýchlo som pokrútil hlavou. „Nie, všetko je v pohode,“ zamrmlal som.

„Ale poviem ti, že by som si s ňou ešte dal povedať,“ prehovoril Emmett. „Bola dokonalá. Najlepšie na týchto pajzloch je to, že nemáš žiadne zábrany a ani záväzky. Jednoducho niektorej z nich zaplatíš a ona ťa dokonalo uspokojí. Teda aspoň táto bola super, ostatné zatiaľ nemám „vyskúšané.“ Na konci vety sa zasmial. Mne však do smiechu vôbec nebolo. Náhle ma ale pochytila zlosť na Emmetta. Štvalo ma, že sa jej dotýkal, že ju bozkával, že... že s ňou spal.

„Si blázon, Emmett. Neuvedomuješ si, aké to môže byť nebezpečné?“ povedal som však niečo iné, než som mal na mysli. Nemohol som mu povedať, že do tej štetky, ktorú obrábal, som sa bezhlavo zamiloval. Za blázna by vyhlásil mňa. Musel som na ňu zabudnúť. Jednoducho musel...

„Nie, majú tam prísne pravidlá. Tuším, že chodia aj na vyšetrenia a keby sa u niektorej objavil AIDS, alebo niečo také, okamžite by musela prestať. Ony nie sú ako tie štetky, čo šlapú na uliciach, toto je o niečo vyššia úroveň.“ Ani neviem, či by ma toto poznanie malo nejako utešiť, alebo skôr vystrašiť. Zhlboka som sa nadýchol, snažil som sa aspoň čiastočne upokojiť. To však nebolo také jednoduché. Keď sme sa s Emmom vrátili do práce, celé popoludnie som bol akýsi tichý, len zahĺbený do svojich myšlienok.  Moja hlava jednoducho nemohla prijať fakt, že by Sweetheart mohla byť prostitútka. Prečo som sa musel zamilovať práve do nej? Na svete sú ešte milióny iných žien, ktoré sú o toľko slušnejšie, prečo som musel naraziť práve na ňu? Snažil som sa predstaviť si ju, ako sa cápe po iných mužoch a poskytuje im tie... služby. A to som si myslel, že ona bude iná.

Cestu domov som ani nevnímal. Cítil som sa ako oparený, ako v sne – respektíve v nočnej more – z ktorého sa neviem prebudiť.

Myšlienky mi zas a znova ubiehali k nej. A dnes ešte intenzívnejšie, než predtým. Oči som si pretrel rukami a dlane si nechal položené na tvári. Vedel som, že by mi z toho, čo som sa dozvedel, malo byť zle a tým pádom zle aj z nej, no ja som na počudovanie pociťoval iné pocity. Bolo mi jej ľúto. Ale takisto som bol aj zvedavý, prečo sa rozhodla pre takúto kariéru. Z vlastnej vôle, alebo ju k tomu donútili, čo ja viem, finančné problémy? Otázok by som mal ešte aj viac, no nevedel som na ne odpoveď. Všetko to boli len dohady, ktoré sa mohli vymykať skutočnosti.

Ale na celej tejto veci bolo pozitívne aspoň to, že som vedel, kde pracuje a ako – tak som bol oboznámený s jej menom, aj keď to bola len prezývka. Vedel som však, že na ňu nebudem schopný zabudnúť, keď som to nedokázal doteraz. Napadla ma jedna vec. Myslím, že asi najbláznivejšia vec, akú som kedy spravil, ale musel som to skúsiť. Musel som ju vidieť. Z vačku som vytiahol mobil a začal vytáčať Emmove číslo. Po krátkom pípaní som začul jeho hlas. „No?“ ozval sa.

„Čau, Emm, to som ja. Na zajtra si nerob žiadny program, pretože už pre nás niečo mám.“ Bolo treba postaviť Emmetta pred hotovú vec. Nemohol môj plán odmietnuť, aj keby chcel. Jednoducho to spravíme a basta. Reklamácie neprijímam. V duchu som sa zaškeril, no stále som tak celkom neveril, že som sa k tomu odhodlal. Zajtra spravím niečo, čo by bol schopný urobiť len úplný úbožiak a zúfalec, ale možno som ním vlastne aj v skutočnosti bol. 

Čo hovoríte? Myslíte si, že Edward sa nakoniec pôjde pozrieť na Bellu? :D

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 5. kapitola: