Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomný ochranca - 2. kapitola

17.09.2011 (14:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 54× • zobrazeno 8861×

2. kapitola

Bella:

Charlie len pretočil očami, keď ma videl s ortézou na nohe.

„Bella, na teba je treba zbrojný pas,“ krútil hlavou a uškrnul sa. Nahol sa k môjmu čelu a pobozkal ma.

„Veľmi to bolí?“ opýtal sa smutne.

„Nie, doktor Cullen mi dal lieky a doviezol ma domov. Mám ťa pozdraviť.“ Pomaly som odkrivkala do izby.

Ráno mi všetko trvalo hrozne dlho a tak ma Charlie odviezol do školy. Našťastie sa Mikovi uľútostilo, ako bezradne stojím pod schodmi, a tak ma vyniesol pred dvere učebne. Bola som mu vďačná. Vošla som do triedy a šla k lavici.

„Kde si zas spadla?“ opýtala sa ma Alice a súcitne ma pohladila po ruke.

„Včera som sa rozplesla na chodbe. Tvoj otec ma zas zachraňoval,“ povedala som uvoľnene. Alice sa zasmiala. Vtedy vošiel do triedy aj Edward. Zastavil pohľadom na mne a podišiel k lavici.

„Prepáč, že som ťa včera neodviezol, ale mal som povinnosti.“ Jeho hlas bol pokojný. Uprel na mňa zlatisté oči a jeho pery naznačili niečo ako úsmev.

„To nevadí. Carlisle ma odviezol a som rada, že sa mi podarilo neovracať mu auto. Jazdí teda poriadne rýchlo,“ povedala som so sklopenými očami, lebo som sa nedokázala pozrieť do tej dokonalej tváre bez toho, aby som zízala. Bez slova išiel k svojej lavici. Ešte som sa za ním obzrela. Nemohla som si pomôcť.

Hodina prebehla, ako vždy, nudne a zdĺhavo. Keď konečne zazvonilo, odkrivkala som na ďalšiu. Dnes sa Alice ponúkla, že ma odvezie domov. Bola som jej vďačná a preto som ju pozvala na čaj. Ona bola vlastne prvá kamarátka, ktorá u mňa bola na návšteve. Bola moja jediná kamarátka, keď sa nad tým zamyslím. Obratne ma posadila na stoličku a začala sa zvŕtať v kuchyni. Presne vedela, čo kde máme. Bola ako dokonalo fungujúci strojček, lepšie povedané perpetum mobile.

„Máte to skvelo usporiadané. Ako Esmé doma,“ šepla.

„Esmé? To je tvoja mama?“ Alice len s úsmevom prikývla.

„Je skvelá. Trocha mi ju pripomínaš. Všetko musí mať svoje miesto. Je to vlastne dobré, ale troška chaosu v živote neuškodí.“ Zvonivo sa rozosmiala.

„Alice, to hovoríš mne? Ja som sama o sebe chodiaci chaos.“ Ťažko som si vzdychla. Alice u mňa zostala takmer do večera. Rozprávali sme sa a ja som začínala mať pocit, že som si našla vo Forks spriaznenú dušu.

Noha ma už bolela menej, a tak som si pospala. Po pár dňoch odpuchla a ja som už ortézu mohla zložiť. Bolo to aj dobré, lebo sme zo školy mali ísť na exkurziu do botanickej záhrady a ja som sa tam vážne tešila. Charlie mi s nedôverou podpísal povolenie. Najskôr mal strach, že ma tam zožerie nejaká mäsožravá rastlina.

Tak veľmi som sa tešila a práve tento deň sa mi podarilo zaspať. Keď som doletela k škole, autobus bol už na pol ceste do mesta. Nahnevane som kopla do betónového pätníka a tento neuvážený pohyb v kombinácii s mojou lepkavou smolou nemohol dopadnúť inak, než so slzami v očiach. Sadla som si na obrubník. Vyzula som tenisku a skúšala pohnúť prstami.

„Nezlomila si si ju?“ ozval sa príjemný mužský hlas. Vyjavene som sa pozrela do Edwardových očí. Sklonil sa a chytil ma za prsty na nohách. Sykla som.

„Môžeš vstať?“ opýtal sa napäto.

„Jasné. Aj ty si zmeškal autobus?“ šepla som sa trocha rozpačito, lebo mi v prstoch svojej ruky žmolil tie moje na nohe.

„Nie. Ja autobusom nechodím. Len som doniesol podpísané povolenia, lebo všetci súrodenci išli autami.“ Chvíľu sa na mňa díval. „Môžem ťa zobrať,“ pošepol. Neveriacky som sa pousmiala.

„To ako vážne?“ Zodvihla som obočie. Vyložil si to najskôr tak, že nechcem. Spustil plecia a otočil sa.

„Počkaj! Jasne, že chcem ísť. Na tú exkurziu sa teším celý mesiac.“ Obula som si tenisku. Postavila som sa a šla krok za ním k jeho Volvu. Galantne mi otvoril dvere a ja som opatrne nastúpila.

Behom sekundy vyrazil. Chvíľu som zápasila s bezpečnostným pásom. Asi sa bál, že mu ho utrhnem, tak zastavil a nahol sa cezo mňa. Som fakt nemožná, napadlo mi a zmučene som si vzdychla. Edward sa pozrel do mojich očí. Jeho dúhovky začali naberať tmavší odtieň.

Rýchlo ma zapol a prudko sa odtiahol, akoby som smrdela, alebo čo. Jeho reakcia sa ma trocha dotkla. Takmer celú cestu nepovedal ani slovo. Odpovedal len áno a nie na moje otázky. Keď sme dorazili pred botanickú záhradu, bola som vďačná, že z toho auta vypadnem. V živote som nevidela čistejšie auto. Vyzeralo ako úplne nové.

Začala som lomcovať kľučkou, no to už Edward stál pri dverách a pohotovo otvoril. Vďaka našej nesynchrónnosti mi kúsok plastu z mechanizmu otvárania dverí zostal v ruke. Zostala som zarazene civieť na kúsoček čierneho čohosi na mojej ruke. Edward bez jediného slova siahol do mojej dlane. Bola som z neho troška mimo. Čakala by som, že mi niečo povie, no on zo seba nedostal ani slovo. Z výrazu jeho tváre som nevedela určiť, či sa hnevá trochu alebo veľmi. Pripadal mi ako z inej planéty.

„Ja ti zaplatím opravu. Hrozne ma to mrzí.“ Chcelo sa mi prepadnúť pod čiernu zem a privaliť to celé mlynským kameňom.

„To je v poriadku,“ povedal strnulo. Keď som vystúpila, podal mi plecniak.

Prišli sme včas. Všetci ešte stáli pred autobusom. Jeho brat Emmett sa na nás díval a mal čo robiť, aby pri tom návale konského rehotu nespadol z nôh. Opieral sa o druhého Edwardovho brata Jaspera, ktorému tiež veľa nechýbalo do silného záchvatu. Sčervenela som a prešla popri nich až k učiteľovi, ktorému som podala povolenie na exkurziu.

Alice ku mne priskočila a ja som sa ľaknutím celá strhla. Pozrela smerom k Edwardovi. Ten k nám váhovo podišiel.

„Ty si ju doviezol?“ opýtala sa šokovane. Edward so sklonenou hlavou prikývol, akoby urobil niečo zlé. Alice pokrútila hlavou.

Šla som trocha na pred a začula som, ako na neho niečo prskala. Pripadalo mi to tak, že na neho kričala preto, že ma doviezol a prišlo mi to divné. Keď sa ku mne vo vstupnej hale znova pripojila, skackala okolo mňa a natešene mi hovorila o jej včerajšom úlovku v obchode. Kúpila si nejaké najdokonalejšie šaty na svete, z ktorých dozaista umriem, keď ich uvidím.

„Prečo si na neho kričala?“ opýtala som sa po chvíli s malou dušičkou. Alice sa zaškerila.

„Na Edwarda je vždy dôvod kričať.“ Zazubila sa.

Keď sme prechádzali okolo exotických kvetín, bola som tak fascinovaná modrou orchideou, že som si nevšimla, že mi trieda ušla. To som celá ja. Teraz sa stratím v tej džungli a až tu umriem, bude zo mňa hnojivo pre rastlinky. Bezradne som sa začala obzerať.

„V pravo. Šli doprava,“ ozval sa známy hlas. Otočila som sa. Edward kŕčovite zvieral lem svojho saka.

„Ďakujem,“ pošepla som a šla samozrejme doľava.

„Bella, doprava! Povedal som doprava.“ Celá som očervenela a zabočila som správnym smerom. Edward šiel pár krokov za mnou. Dohnali sme ostatných.

„Tak, Slečna Swanová a pán Cullen, zostali ste ako posledná dvojica. Dostane jednu rastlinu, o ktorej napíšete podrobnú prácu. Pôvod rastliny, pestovanie, využitie a tak ďalej. Na vás zostal Conium maculatum.“ Vyvalila som oči na učiteľa.

„Prosím? Kto?“ opýtala som sa šokovane.

„Nie kto, ale čo. Conium maculatum je... Pán Cullen...“

„Bolehlav škvrnitý,“ povedal Edward úplne automaticky.

„Teda mňa už hlava bolí aj bez toho,“ šepla som sama pre seba.

„Ja to napíšem. Nie je to problém. Nerob si starosti,“ šepol mi Edward ponad rameno.

„My to napíšeme. Je to úloha pre oboch.“ Povzdychla som si. „Prídeš ty k nám alebo ja k vám,“ opýtala som sa s úsmevom. Edward bol naozaj zvláštny, ale tiež neskutočne pekný. Celkom by sa mi páčilo stráviť s ním popoludnie a možno by som prišla na to, že je to veľmi sympatický chalan.

„Radšej by sme mohli zostať niektorý deň v škole dlhšie.“ Touto vetou ma totálne schladil. Stiahlo sa mi hrdlo. Netvrdím, že ma ešte nikto neodmietol, ale toto mi prišlo, ako nechcem ani pomyslieť na to ísť k tebe a kde sa trepeš ty ku nám.

Do konca exkurzie som sa mu vyhýbala a aj keď ma Alice volala, aby som šla späť s ňou a Edwardom v aute, odmietla som a dala prednosť autobusu. Bude to bezpečnejšie pre mňa a aj pre Edwardovo auto.

Ponáhľala som sa do učebne biológie. Edward mi po Alice odkázal, že dnes zostaneme dlhšie - popracovať na práci. Na toaletách som si pery pretrela jahodovým leskom a náhlivo som si strekla na krk trocha voňavky. Moja šikovnosť je v kombinácii s ponáhľaním sa vražedná kombinácia. Trocha parfému ma zapálilo v očiach. Rýchlo som sa nahla nad umývadlo a vymývala som ich. Už som doslova utekala po chodbe a z očí mi stále tiekli slzy. Vbehla som do učebne. V prvej lavici sedela Alice a okamžite, ako ma zbadala, vyskočila na nohy.

„Čo sa stalo? Máš úplne červené oči. Prečo si plakala?“ Rýchlo ma chytila za ruku a chlácholivo pohladila po ramene. Ja som zaklipkala viečkami. Príšerne to bolelo.

„Ale, strekla som si do očí voňavku,“ šepla som a pripadala si nemožná. Alice vyvalila oči.

„To ako schválne?“ opýtala sa neveriacky.

„No, to iste, Alice. Ja takéto sprostosti robím naschvál, lebo sa rada týram,“ povedala som ironicky, na čo sa ozvalo jemné zachichúňanie z rohu miestnosti. O stenu sa tam opieral Edward a ja som si ho do teraz vôbec nevšimla. Pripadala som si ako totálny idiot.

Vydesene a zahanbene zároveň som pozrela na Alice a nešťastne si sadla k stolu. Rozložila som na lavicu pár kníh o rastlinách, nejaké obrázky. Edward prešiel k lavici a na moje prekvapenie si nesadol ku mne, ale oproti. Alice si sadla vedľa mňa. Celkom som nechápala, na čo je tu ona, ale nepýtala som sa. Keď som už tak hlúpo začala, chcela som si vylepšiť svoj image. Teatrálne som siahla do plecniaka a vytiahla igelitové vrecko. Z neho som vybrala pár listov rastlinky.

„Ta dá...“ zaspievala som. Alice sa s Edwardom na seba pozreli a Edward sa šokovane napriamil.

„Bella, tá rastlina je prudko jedovatá a podľa tej vyrážky, čo máš na predlaktí je jasné, že si ju pri zbere chytila do holých rúk, však?“ Okamžite som pozrela na svoje predlaktie a bolo posiate drobunkými škvrnkami. Pustila som tých pár lístkov a utekala k umývadlu. Začala som si drhnúť ruky.  Edward ku mne zozadu pristúpil.

„Vezmem ťa k otcovi, nech sa na to pozrie.“ Bola som k nemu otočená chrbtom. Nechcela som, aby videl tie krokodílie slzy, čo mi tiekli po tvári. Najradšej by som sa zakopala pod zem. Ak po svete chodil niekedy niekto viac nemožný ako ja, tak to by som sa divila. Nikto nemôže byť taký idiot.

Alice, akoby vycítila moje rozpoloženie, priskočila ku mne a objala ma okolo ramien.

„Edward, choď domov, ja sa o ňu postarám. Tú prácu urobíte zajtra u nás. Tak to bude najlepšie.“ Pohladila ma po chrbte a ja som si pretrela mokré oči. Edward ma spoza chrbta schmatol za ruku.

„Nedávaj si tie ruky do očí,“ zasyčal. Otočil ma prudko k sebe a ja som zalapala po dychu. Pozrel mi do tváre.

„Mali by sme ju zobrať do nemocnice. Pozri sa na tie oči.“ Díval sa sústredene do mojich očí a ja som zabúdala ako sa dýcha. Jeho zlatisté dúhovky mi videli do srdca.

„Veď si do nich strekla voňavku,“ odvrkla Alice. Vzala ma za ruku a viedla ma na dámske toalety.

Keď som sa zbadala v zrkadle, chcelo sa mi vykríknuť. Okolie očí som mala celé napuchnuté a bielka dočista krvavé. Začala som plakať.

„Prečo plačeš? To tak bolí?“ opýtala sa Alice.

„Nie, ale Edward si musí myslieť, že som totálny cvok,“ zavzlykala som.

„Prečo ťa trápi, čo si myslí môj brat?“ Mykla som ramenami a zahanbene sa sklonila nad umývadlo.

„Edward sa ti páči?“ opýtala sa šokovane. „No, to bude ešte riadny prúser,“ šepla. Nechápavo som pokrútila hlavou.

„Nechápem,“ zašomrala som. Alice sa zachichotala.

„Prepáč, tak som to nemyslela, ja len, že Edward je tak trocha...“ Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Alica ich otvorila. Edward nakukol dnu a podal mi plecniak.

„Volal som otcovi. Do očí si máš dať kvapky a pospať si a ruky si máš poriadne umyť nedráždivým mydlom a vyrážka by sa mala stratiť. Ak by ťa bolela hlava, tak choď k lekárovi,“ šepol a zmizol. Pozrela som na Alice, ktorá mala čo robiť, aby sa naplno nerozrehotala.

„Počul, o čom sme sa rozprávali?“ opýtala som sa zarazene.

„Bella, ja ťa zbožňujem. S tebou je taká sranda.“ Alice sa smiala ako pominutá.

1. kapitola - 3. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomný ochranca - 2. kapitola: