Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomný ochranca - 3. kapitola

21.09.2011 (15:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 55× • zobrazeno 8324×

3. kapitola

Bella:

Vyrážka sa stratila a ráno po nej nebola ani pamiatka. Dnes svietilo slnko, a tak som šla do školy v dobrej nálade. Tá ma ale hneď prešla, keď som zistila, že Alice nie je v škole. Celá rodina vraj šli niekam na výlet s rodičmi. Vraj to robia vždy, keď je pekne. Bol to nekonečný deň. Vonku je krásne a ja sa nemám s kým porozprávať. Keď skončilo utrpenie a nás zo školy po obede prepustili ako rukojemníkov, rozhodla som sa, že využijem pekné počasie. Bolo už takmer štyri a tak som sa rozhodla ísť domov peši. Kráčala som popri ceste, keď sa pri mne pristavilo auto.

„Ahoj, Bella,“ pozdravila sa mi Angela.

„Ahoj.“

„Nehodím ťa niekam?“ opýtala sa milo.

„Chcem sa prejsť.“ Pobúchala som po kapote.

„My ideme do mesta.“ Mykla hlavou dozadu, aby mi ukázala, že vzadu niekto je. Mala tmavé sklá, a tak som nakukla cez jej okno. Vzadu sedela Jessica nalepená na Mikeovi.

„Poď s nami, lebo tí dvaja sú žeraví a ja si pripadám ako piate koleso na voze,“ šepla mi do ucha, keď som sa nahla. Zasmiala som sa a obehla auto. Nemala som v pláne niekam chodiť, ale čo už. V meste sme prešli pár obchodných domov a ja som si kúpila nové svetlomodré tričko. Charliemu som zavolala, že sa vrátim večer, ale on bol aj tak v službe do desiatej.

Okolo deviatej večer nás už začala Angela súriť.

„Ja viem, že je zajtra voľno, ale ja smiem byť von len do desiatej a to nestihneme. Zajtra potom dostanem zaracha a to všetko len pre vás dvoch.“ Vyčítavo pozrela na Jessicu a Mikea. Naskočili sme do auta. Angela zastavila na odbočke k nášmu domu.

„Nehnevaj sa, že ťa neodveziem až pred dom, ale potom by som to domov nestihla, keď mám odviesť ešte tých dvoch,“ povedala ospravedlňujúco.

„To je dobré, Angela. Odtiaľ to mám tak pätnásť minút a je teplo.“ Usmiala som sa a zamávala. Šla som po ceste a spievala si v tme do kroku. Bola noc a ja som sa aj napriek tomu, že som sa tvárila ako hrdinka, bála ako dievčatko. Pozrela som napravo do húštiny. Ak prejdem cez to krovie, dostanem sa priamo na cestu k domu. Bola som si tým absolútne istá. Zhlboka som sa nadýchla a plecniak silno zovrela v ruke. Prešla som húštinou a dostala sa na cestu. Vydýchla som si, ale očividne som sa zle zorientovala. Bolo treba prejsť ešte jednou húštinou. Sebaisto som vykročila. Prešla som popri vysokom starom dube, z ktorého sa olupovala kôra. Urobila som ešte pár krokov. Niečo zašramotilo a ja som sa prudko obzrela, potom na ďalšiu stranu a na ďalšiu. Zostala som stáť so spustenými ramenami. V tej tme som zrazu nevedela, odkiaľ som prišla. Urobila som krok dozadu a šla. Po pár minútach som zistila, že idem zlým smerom, a tak som sa znova otočila a šla.

Po dobrej hodine som si uvedomila, že som sa stratila. Vytiahla som mobil z plecniaka. Začínala mi byť zima a naozaj som sa bála. Začala som horúčkovito hľadať Charlieho číslo. V rohu mobilu zablikal indikátor signálu. Žiaden tu nebol. Mobil som teda použila ako malú baterku, ale takto to bolo ešte desivejšie. Mesiac kde-tu prekukol cez korunu stromov, a tak som sa snažila orientovať podľa neho.

Padala som na každom kríku a nervozita tomu nepomohla. Bezradne som začala plakať. Oprela som sa o strom a zviezla sa k zemi. Bola som už vyčerpaná a nevládala som sa zdvihnúť zo zeme. Pritisla som kolená k hrudi a zložila si na ne hlavu. Bola mi príšerná zima. Keď svieti slnko, je vážne teplo, ale v lese je to aj vtedy na kabátik. Mala som na sebe len bundičku a chlad sa mi zarezával pod nechty. Chvela som sa a pritláčala ku drsnej kôre stromu.

Sníval sa mi sen. Myslím, že to bol sen. Pristúpil ku mne nejaký muž. Nevládala som otvoriť oči. Bola som skrehnutá a svaly môjho tela odmietli poslúchať. Cítila som, ako ma do niečoho oblieka a potom pevné zovretie jeho náručia. Po nejakej dobe ma obklopilo teplo a mäkko.

Otvorila som oči. Prudko som sa posadila. Ležala som vo svojej posteli a Charlie sedel pri mne, oblečený, chrbtom opretý o čelo postele a s doširoka otvorenými ústami chrápal. Štuchla som do neho. Rozospalo zamľaskal a potom prudko otvoril oči.

„Si už hore? Bože, ty si ma vydesila. Všade sme ťa hľadali a hrozne sa o teba báli. Čo ťa to napadlo.“ Schmatol ma za plecia a zatriasol mnou.

„Ako som sa dostala domov?“ opýtala som sa nechápavo. Charlie sa na mňa zadíval a prešiel mi rukou po vlasoch.

„Našli sme ťa pri ceste k domu. To miesto sme prešli stokrát a nebola si tam a zrazu si sa tam zjavila. Nepamätáš si, ako si sa tam dostala?“ Vyzeral ustarane.

„Angela ma vysadila na križovatke a ja som si chcela skrátiť cestu cez les. Zablúdila som. Keď som už nevládala, sadla som si k stromu a zaspala.“ Charlie vyzeral nervózne.

„Bella, naozaj to tak bolo? Vieš, ja sa na teba nebudem hnevať, ak si napríklad bola s nejakým chlapcom. Chcem len vedieť pravdu,“ šepol. Nechápala som, o čom hovorí. Potom som sa pozrela na seba. Mala som na sebe pánsku, hrubú bundu. Bola poriadne drahá a značková. Bola mi veľmi veľká. Skúmavo som si ju prezerala.

„Nechápem. Kto ma obliekol do tej bundy?“ Krútila som hlavou a začala prezerať vrecká.

„Musel ťa niekto v lese nájsť a položiť ťa k ceste.“ Zamyslel sa.

„Bella, nič ťa nebolí...“ Zvláštne sa na mňa pozrel. Nechápala som o čo mu ide, ale tváril sa, ako keď mi ako šesťročnej vysvetľoval rozdiel medzi chlapcom a dievčaťom.

„Nie. Prečo?“ Fakt mi to nedochádzalo.

„No, necítiš, že by ti možno niekto ublížil? Nemal by som zavolať lekára?“ Zvláštne sa chvel.

„Bože, nie. Nie, nikto mi takto neublížil!“ povedala som pohotovo, keď mi došlo, že sa môj otec obával, či ma niekto v tom lese nezneužil.

„Dobre. Aj tak zavolám Carlislea, aby sa na teba pozrel. Chcem mať istotu.“ Pohladil ma znova po vlasoch a vtisol mi bozk na čelo. Potom odišiel z izby. Ja som ešte stále šokovane pozerala na bundu, ktorú som mala na sebe. Opatrne som ju zo seba zložila. Potom som ju pritlačila k svojej tvári. Voňala tak zvláštne. Bola to sladká aróma. Nepoznám žiaden parfém, ktorý by sa tej vôni podobal.

Poriadne som ju prezrela. Hľadala som čokoľvek. Stačil by aj vlas, aby som mala aspoň predstavu, o koho by mohlo ísť. Bunda bola dosť veľká, čiže ten muž musí byť najmenej o hlavu a pol vyšší odo mňa. Bude mať aj široké ramená. Pripadala som si ako Detektív Oriešok, ktorý sa snaží dedukciou prísť na to, kto ho v lese zachránil. Bundu som zložila a prezliekla sa. Do hodiny prišiel doktor Cullen a aj s Alice. Už na dverách mi skočila okolo krku a začala ma kárať za to, že som šla sama cez les.

Carlisle ma prezrel. Pýtal sa ma, ako sa cítim a podobné lekárske nezmysli. Otec mu nenápadne objasňoval, prečo ho zavolal a že sa bál, či mi ten niekto nejako neublížil. Pretočila som oči. Vybehla som po schodoch po tú bundu.

„Alice, nevieš, či nie je niekoho zo školy?“ opýtala som sa uvoľnene a otrčila na ňu bundu. Alice stuhla a potom podišla bližšie.

„Nie. Netuším,“ šepla a potom sa očarujúco usmiala. „To je jedno, hlavne, že si v poriadku.“

2. kapitola - 4. kapitola

Táto kapitolka bola trocha vážnejšia. Chcem sa Vám poďakovať za komentáre k predchádzajúcej a dúfam, že aj pri tejto mi pár zanecháte. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomný ochranca - 3. kapitola: