Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomstvo osudu - 6. kapitola - Dobré alebo zlé?

01.01.2010 (08:30) • 13TwilightGirl13 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1131×

6. kapitola – Dobré, alebo zlé?

Odrazu mi do nosa udrel hrozný smrad. Jake sa roztriasol.

„Jake, čo sa deje?” spýtala som sa vyľakane. Odpovedal mi potichu, no jasne a mne to jediné slovo stačilo na to, aby sa celý môj svet znova obrátil naruby.

„Cullenovci.”

Nemohla som veriť jeho slovám. Srdce mi začalo splašene bubnovať a ja som nevedela, čo robiť. Otočila som sa smerom, kde bol pach najsilnejší. Jake sa ešte stále celý triasol.

„Jake, upokoj sa!” povedala som a cítila som, že pach silnie. Okolité stromy sa zatriasli a z lesíka vybehli traja upíry. Zostala som stáť ako skamenená a oni tiež. Vyvaľovala som na nich oči. Nevedela som normálne rozmýšľať, len som si uvedomovala, že predo mnou stojí Alice, Carlisle a Edward. Tí, po ktorých moje srdce najviac túžilo.

No ja som mala oči len pre jedného. Najkrajšie stvorenie, aké som kedy videla. Jeho oči boli tmavo čierne a anjelskú tvár zakrývali tmavé kruhy pod nimi. Aj tak som mala pocit, že žijem len pre neho. Celý môj svet sa teraz sústredil len na neho. Na Edwarda. Uvedomila som si, že niekto ma objíma a vrátila som sa späť do reality. Bola to Alice.

„B-bella… Čo tu robíš? A-ako je to možné?” spýtala sa. Jej zvonkový hlas sa triasol. No ja som ešte prehovoriť nemohla. Jednoducho to nešlo. Hľadela som do Edwardových tmavých očí a on do tých mojich. Pomalým krokom sa ku mne približoval. Preglgla som a pozrela sa na Jacoba. Vôbec sa nepohol. Chcela som začať vysvetľovať a odpovedať na Alicinu otázku, no nebolo treba.

„Jacob Black mi všetko vysvetlil.” Začula som neuveriteľne krásny zamatový hlas. Edwardov.

Pozrela som sa na Jaka, ten len pokrútil hlavou a zmizol v lese.

„Jake?” zakričala som. „Jake!”

„Vravel, že máš zostať s nami, on sa ti ozve.” Povedal Edward. Jeho hlas ma hrial pri srdci. Ešte stále sa vpíjal do mojich očí a ja som si až teraz uvedomila, že je tu aj Carlisle.

„Počkajte! Poďme niekde, kde si môžeme všetko v pokoji vysvetliť. Naozaj veľa veciam nerozumiem.”

Nechcela som odtrhnúť zrak od môjho anjela, no musela som. Alice energicky prikývla a pobrali sme sa do lesa.

„Bella? Vysvetli mi, prosím ťa, všetko od začiatku. Veď si mala byť… mŕtva!” chytila sa slova Alice.

„No…” začala som vysvetľovať a znovu som hľadela do tých prekrásnych očí, ktoré boli teraz pri mne bližšie.

„Štyri mesiace po tom, čo ste odišli, môj ocko…zomrel. Ja… vedela som, že ku vám nepatrím, že by ste ma nemali nikdy radi a tak som začala chodiť s Jakom. Nič som k nemu necítila, no ocko to chcel. A teraz je zo mňa vlkolak.”

„Ach, tak to všetko vysvetľuje. Ale Bella, otrasne smrdíš.” Povedala Alice a ja som sa konečne usmiala.

„Hmm, ďakujem Alice, no ani ty nevoniaš najlepšie. Ale čo tu vlastne robíte vy?” spýtala som sa a zahľadela sa Edwardovi do tváre, no začala vysvetľovať Alice. Edward totiž nemal slov. Nedokázal prehovoriť.

„Vieš, približne pred osemdesiatimi rokmi som ťa prestala vidieť vo víziách. Mysleli sme si, že si zomrela. Vôbec nás nenapadlo, že ťa nevidím kvôli tomu, že si vlkolak. A tak sme boli všetci smutní a vyčítali sme to Edwardovi. No ten bola na tom najhoršie, už to nezvládal a chcel sa zabiť. Našťastie sme mu v tom zabránili a dnes sme chceli navštíviť tvoj hrob. Ale namiesto hrobu sme tu stretli teba, živú a zdravú a si… vlkolak. No aj tak som taká šťastná, že si tu a že ťa opäť vidím.” povedala a znovu ma objala.

„Vy ste prišli na môj.. hrob?” spýtala som sa prekvapene.

„Áno, Edward po tom túžil. A ja samozrejme tiež.”

„ A prečo ste vlastne odišli? Prečo ste ma tu nechali takú samú? Prečo? Vedela som, že medzi vás nepatrím, no myslela som si, že ma máte aspoň trochu radi. No ukázalo sa, že nie.” Vysypala som zo seba smutne.

„Čože Bella? To si si myslela? Si úplne, ale fakt úplne vedľa. Myslela si si, že sme odišli preto, že ťa nemáme radi? Preboha, ako ťa to mohlo napadnúť?”

Zahľadela som sa Edwardovi do očí. Vtedy som pochopila. Edward mi pri odchode klamal. Musel ma presvedčiť o tom, že ma nemiluje, inak by som s ním zostala za každú cenu. Odišli, lebo ma chceli ochraňovať.

„Ja… nikdy som nedokázala pochopiť, že by ste ma mohli mať radi. Ale už všetko chápem.”

„No ja nie...” povedal s láskou Edward. „Ten Jacob mi v myšlienkach povedal, že si sa ku mne pripútala. Č-čo to znamená?”

„No. Ono to znamená, že sme si súdení a ja som našla svoju spriaznenú dušu, ktorú som, mimochodom, nikdy neprestala milovať,” povedala som, zahľadela som sa do jeho očí a pocítila som červeň na tvári. Už som to nemohla vydržať. Túžila som sa mu vrhnúť do náručia a celého ho vybozkávať, no čakala som, že on spraví prvý krok.

Alice sa usmiala a povedala: „Asi by sme vás mali nechať osamote.”

Spolu s Carlislom sa pobrali preč. Edward ku mne pomaly pristúpil a jeho jemné prsty sa nežne dotkli mojej tváre. Svojimi ľadovými perami ma pobozkal a ja som mu bozk opätovala. Cítila som sa úžasne. Akoby som znovu našla zmysel svojho života. Jeho sladký dych ma opantával a ja som vedela, že ho milujem.

„Už som nemal ani štipku nádeje, že ťa uvidím. Každý deň som dokázal myslieť iba na teba. Milujem ťa, Bella, milujem!”

„Hmmm… Ty ani nemáš potuchy, ako veľmi milujem ja teba! Myslela som si, že ťa už v živote nestretnem. A nemala som chuť žiť. No musela som sa spamätať kvôli otcovi a mame. A Jacobovi. Ani netušíš, ako veľmi si mi tvojím odchodom ublížil.” Povedala som smutne.

„No napriek všetkému ťa ešte stále nadovšetko milujem!” dodala som. Cítila som, ako mi po líci tečú slzy, no nezastavovala som ich.

„Prepáč mi to Bella. Prosím, odpusť mi všetko, čo som ti kedy urobil. Nikdy som ti nechcel ublížiť.” Zrazu sa odtiahol.

„Alebo so mnou nechceš byť? Ak nie, pôjdem preč a nechám ťa žiť si svoju večnosť.”

„Nie! Ako ťa to mohlo napadnúť? Nechcem, aby si odišiel, nikdy som to nechcela! Prosím, nerob to…”

„Myslím, že druhý krát by som to ani nedokázal.”

Takto sme si všetko vysvetlili a ja som bola znovu šťastná. Našla som zmysel svojho života. No jedna vec ma veľmi trápila. Jacob. Ako sa asi teraz cíti? Musím sa s ním stretnúť, musím mu všetko vysvetliť, musím!

A tak, keď som prišla domov, sprevádzaná Edwardom, pomyslela som si, že Jake bude u seba doma. Rozhodla som sa zavolať na osemdesiat ročné číslo, no to bolo už dávno zrušené, keďže Jake býval od smrti môjho ocka u nás doma. A tak som sa rozhodla, že za ním zájdem. No najskôr som musela požiadať Edwarda, aby so mnou nešiel, lebo to by bolo ešte horšie. Súhlasil, šiel domov a ja som nasadla do auta. Samozrejme, mohla som sa premeniť, no nechcela som riskovať, že by si Jake prečítal moje myšlienky a ja by som ho už nedohonila.

Cítila som sa strašne, keď som si predstavila, ako sa asi cíti. Ja som predtým zažívala niečo podobné. Hnevala som sa na seba, že som mu tak ublížila, no nedovolila by som, aby ma Edward znovu opustil. A keby to aj spravil, už by som nedokázala žiť. Ani s Jakom, ani sama. S nikým.

O pol hodinu som prišla so La Push a klopkala na Jakove dvere.

„Jake, otvor mi prosím ťa! Musím sa s tebou porozprávať! Vieš, ja… Nie je to tak, ako si myslíš. Otvor, všetko ti vysvetlím!” kričala som, no nikto mi neotváral. Tak som vtrhla dnu.

Jake ležal na posteli a spal ako zarezaný. Nechcela som ho budiť, tak som čakala, kým sa zobudí sám. Po dvoch hodinách som sa konečne dočkala a on sa s prekvapeným výrazom na tvári spýtal:

„Koľko tu už čakáš?”

„Hmmm… Také dve hodinky…” odpovedala som pravdivo.

„A-aha. A načo si prišla? Veď ty ma už nepotrebuješ!”

„Ale no tak, Jake! Veď vieš, že je mi to veľmi ľúto a navyše som nemohla za to, že som sa k Rdwardovi pripútala.” Vysvetlila som.

„Ja to chápem Bella. Ale predstav si, že by si z hodiny na hodinu prišla o to, prečo žiješ.” Povedal. Chápala som ho.

„Jake… Naozaj je mi to veľmi ľúto. A nakoniec, aj ty sa predsa môžeš k niekomu pripútať!” vravela som mu.

„Nie Bella, už nikdy nebudem nikoho ľúbiť tak veľmi, ako teraz ľúbim teba.” Povedal, vstal z postele a rozbehol sa k dverám.

„Jake! Kam ideš? Čo chce teraz robiť? Jake!” pýtala som sa ho celá vyplašená.

„Už nemám prečo žiť!” povedal nakoniec a ja som sa rozbehla za ním.

ZHRNUTIE <– –> 7. kapitola

Autor: 13TwilightGirl13 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvo osudu - 6. kapitola - Dobré alebo zlé?: