Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomstvo osudu - 9. kapitola - Šťastie

21.06.2010 (17:00) • 13TwilightGirl13 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1083×

9.kapitola - Šťastie

Dvere sa otvorili a vošli Jacob so Sophie.

Na jednu sedemdesiatinu sekundy som sa na nich zahľadel a všimol si, že Sophie drží ruku na bruchu. A ja som začul myšlienky niekoho nového. No to už som sa venoval Belle. Ešte 15 sekúnd.

Alice sa na mňa povzbudivo usmiala a ja som jej úsmev opätoval.

9 sekúnd, 8, 7, 6, 5, 4, 3…

Ďalší úsmev od Esme.

A zrazu sa izbou ozval prenikavý a hlboký nádych. Ľudský nádych, Bellin nádych.

Bellin pohľad:

Zhlboka som sa nadýchla a začala vnímať okolie. Ležala som v dobre osvetlenej miestnosti, svetlo mi dráždilo viečka. Zaklipkala som nimi a pomaly otvorila oči. Hľadelo na mňa sedem nedočkavých a nadšených tvárí. Vedľa mňa bola tá najkrajšia, tá, o ktorej sa mi túto veľmi dlhú noc snívalo. Jeho ruka sa nežne dotkla mojej tváre a jeho ústa šepkali moje meno. Jeho ľadové pery pobozkali tie moje a ja som bola v siedmom nebi. Usmiala som sa naňho.

A spomenula som si, že čosi podobné som už zažila. Vtedy, keď zomrel ocko a ja som v nemocnici odpadla. A keď som sa vtedy prebrala, rovnako, ako teraz, niekto ma držal za ruku. Teraz to bol Edward, predtým Jacob.

A... Čo je vlastne s Jacobom? Pamätám si, že sa pripútal k Sophie a potom sme šli s Edwardom ku nám domov. Ale čo ďalej? Nemohla som si spomenúť.

Zamračila som sa. Edward na mňa stále hľadel. A vtedy Alice začala vysvetľovať.

„Mali ste s Edwardom autonehodu a ty si upadla do kómy. Stalo sa to presne pred mesiacom, dvoma týždňami a štyrmi dňami.”

Znovu som sa zamračila. Ona vedela, čo sa chcem spýtať? Ale nie, veď som vlkodlak. A čo to vlastne vravela? Mali sme s Edwardom autonehodu. Pozrela som sa na Edwarda. Nemal na sebe ani jediný škrabanec, čo ma nesmierne upokojilo.

Zrazu som sa začala rozpamätávať. Kamión, rútiaci sa na nás, môj pohľad na Edwardovu anjelskú tvár a ďalej… nič. Nechápem, ako je možné, že Edward havaroval. Ale hlavné je, že sa mu nič nestalo. A čo sa stalo mne? Bola som v kóme? Skoro dva mesiace? Nie. To sa mi nezdalo. Ale čo tie krásne slovíčka, Edwardov príjemný zamatový hlas, čo sa mi ozýval v hlave?

No už som nad tým nechcela premýšľať.

„Ako si vedela, čo som sa chcela spýtať?” povedala som nakoniec slabým hlasom.

„Videla som tvoju budúcnosť!” vykríkla Alice nadšene. Prekvapene som na ňu pozrela.

„A to je ako možné?” spýtala som sa nechápavo. Pripadala som si ako úplný blázon.

„Si človek!” povedal s radosťou Edward a pobozkal ma na ruku.

„Si opäť človek, rovnako ako predtým!”

Začala som si uvedomovať pravdivosť jeho slov. Som človek. Je to dobré, alebo zlé? To som nevedela posúdiť. Alice ma jemne objala a usmiala sa, zatiaľ čo Jake so Sophie pristúpili bližšie.

„Vitaj späť, Bells,” začula som Jakov hlas. Držal ruku okolo Sophiinho pásu a jej ruka sa dotýkala čohosi, čo jemne a slabo pulzovalo.

Ešte raz som sa pozrela na Sophie. Držala si ruku na bruchu väčšom než pred chvíľou. Nechápala som to. Čo sa jej, preboha, stalo?

... A vtedy mi to došlo. Je tehotná! Áno, určite, veď ona deti mať môže. A otcom je určite Jacob.

Cítila som usmievavé pohľady všetkých okolo.

Táto správa o Sophie a Jacobovi ma neuveriteľne potešila.

Avšak jeden úsmev ma zaujal o čosi viac.

Bola som šťastná, že sa Jake dokázal vrátiť späť k životu.

Ten úsmev bolo presne to, čo som potrebovala. Ako keď sa vám v búrke, tak strašidelnej a tmavej búrke, objaví to najkrajšie slnko. Ako keď v smrteľnej chorobe poskytne vám niekto ten najlepší liek.

Jeho studená ruka nežne pohladila moje líce.

Už som sa nemohla sústrediť na nič iné.

Jeho zlato-hnedé oči prepaľovali láskyplným pohľadom tie moje. Jeho bronzové vlasy sa trblietali v slnečnom svetle.

Usmiala som sa a netúžila som po ničom inom, len pobozkať jeho červené pery.

„Bells...” vdýchol moju vôňu a na tvári sa mu vyčaril ďalší úsmev. „Tak si mi chýbala.”

Videla som tú nedočkavosť na jeho tvári, keď sa ku mne zohol a začal ma bozkávať. Myslela som, že som v siedmom nebi. Necítila som žiadnu bolesť, len som spolupracovala a moje srdce búšilo ako o život. Vášnivo som ho bozkávala a on sa nebránil. Jeho chladné pery sa nedočkavo dotýkali tých mojich.

„Ehm...” Carlisle... Bože! Nenechajú nás osamote ani chvíľu!

Edward bol v momente odo mňa a trochu naštvane pokukoval po Carlislovi.

„Bella, je mi to ľúto, ale musím ťa vyšetriť... Či je naozaj všetko v poriadku.” Ospravedlňujúco sa na mňa zahľadel a mne nezostávalo nič iné, len prikývnuť.

„Milujem ťa,” pošepol mi Edward do ucha a ja som sa usmiala.

„Ja teba viac,” stihla som dodať a už ma Carlisle bral do lekárskeho laboratória. Oni majú v tom dome asi všetko!

Po celý deň, kým ma Carlisle vyšetroval som sa tešila, kedy znovu uvidím Edwarda. Po všetkých tých lekárskych úkonoch som sa však na nič nezmohla a na mieste som zaspala. Snívalo sa mi o ňom, ako inak... No dnes sme v tom sne čakali dieťa. Vedela som, že sa to nikdy nestane, no bola to nádherná predstava.

Keď som sa ráno zobudila, tá anjelská tvár sa na mňa usmievala. Obdarila ma ďalšími bozkami, až kým som sa nerozhodla, že konečnem vstanem. Môj zdravotný stav bol v poriadku, no Carlisle trval na tom, aby som ešte ležala v posteli. Našťastie Alice zakročila a presvedčila Carlisla, že sa mi nič nestane. Navyše, Edward ma nechcel spustiť z očí, čomu som sa nebránila.

Konečne som sa postavila. Moje nohy protestovali a ja som sa zosunula k zemi. Nečakala som od nich túto zradu! Našťastie ma Edward zachytil a celý čas ma držal, aby som si náhodou neublížila.

Cítila som sa výborne. Rovnako, ako pred nehodou.

Čas plynul ako voda a naša večnosť bola úžasná. Všetci sme boli šťastní a mne chýbala už len jediná vec. Chcela som byť upírom. Chcela? Túžila som po tom! Keďže som človek, začala som znova starnúť. Celý čas som o premene Edwarda presviedčala, no ten vravel, že mu mám dať ešte mesiac. Mesiac! Snáď to nejako vydržím. No predstava, že budem ešte staršia je... Proste to budem musieť vydržať.

Práve sme boli v Edwardovej izbe a užívali si naše spoločné chvíle, keď sa zrazu zdola ozval prenikavý výkrik. Edward sa rozbehol a ja za ním.

„Nie, Bella, zostaň tu...” odmlčal sa a čítal myšlienky zdola. „Sophie rodí a ja nechcem, aby si to videla.”

Chcela som protestovať, no on už bol preč. Sophie rodí? Veď je tehotná len niekoľko týždňov. Nemohla som tomu uveriť. Preboha, čo to malé vlastne bude? Musela som sa pousmiať. Človek, vlkodlak i upír v jednom telíčku...

Sadla som si na posteľ a čakala. Ozvali sa ďalšie výkriky a ja som si musela zapchať uši. Vedela som, že Sophie trpí. No snažila som sa na to nemyslieť.

Zrazu sa ozval iný plač. Detský. Narodilo sa.

Pomaly som prišla k dverám a zišla dolu. V izbe bolo ticho, počula som len ten tenký, detský hlások.

Vyjavil sa mi obraz na Rosalie, držiacu v rukách chlapca. Sophie, zvíjajúcu sa v bolestiach na stole celú od krvi, Jacoba, ako na ňu zúfalo hľadí a Carlisla, ošetrujúceho jej rany. Ostatní tam len tak stáli a pozorovali celú situáciu, ako ja. Zahľadela som sa na Sophie. Jej rany sa rýchlo hojili a krv, všetká tá krv, ktorá bola okolo, zrazu zmizla. Rozmýšľala som, ako je to možné, no to už Sophie stála na nohách bez jediného škrabanca.

Jasné, veď jej rany sa hoja ako upírom – napadlo ma.

Rosalie jej s protestom podala chlapca. Jake priskočil a vyobjímal ich. Bol to krásny okamih. Zrazu sa objavila Alice s fotoaparátom a všetko vyfotila... Typické, zasmiala som sa.

„Je krásny,” počula som Jacobov hlas.

„Aké mu dáme meno?” spýtala sa Sophie a v jej hlase bolo cítiť radosť, šťastie.

„Hmm...” zamyslel sa Jake. „Páči sa ti Thomas? Volali by sme ho Tomi.”

„To je krásne meno. Bude sa volať Thomas Jacob Black!” povedala s úsmevom Sophie a na Jakovej tvári sa objavil širokánsky úsmev.

To meno sa mi páčilo. Akí len boli spolu šťastní, ako veľmi sa milovali.

„Čo keby sme si my nejaké adoptovali?” spýtal sa ma potichu Edward a vtisol mi nežný bozk do vlasov. Zostala som prekvapene stáť.

Ten nápad sa mi viac než pozdával. Vždy som po tom túžila. Vtedy ma však niečo napadlo.

„A... Nezjedli by ste ho?” spýtala som sa a smiala sa na celú izbu.

Neodpovedal, len sa usmieval. Vedela som, že by to nikdy neurobil. Nebol by schopný ublížiť nášmu dieťatku, ani mne.

Celý deň sme strávili s bábätkom a ja som bola úplne šťastná. Tomi rástol prekvapivo rýchlo, večer už vyzeral ako týždňové bábo. Spolu s Edwardom sme sa pobrali do našej izby. Bola som unavená, no ešte som nechcela ísť spať.

„Miláčik, idem sa osprchovať,” povedala som Edwardovi a pobozkala ho. „nechceš ísť so mnou?”

Nasadila som čo najlepší zvodný úsmev a videla som, ako Edward bojuje sám so sebou.

„Hmm... Prekvapivo, ale nie. Musím ešte niečo vybaviť,” povedal mi. Zazrela som na neho škaredým pohľadom.

„Fajn,” odpovedala som chladne a vpochodovala do kúpeľne.

Sprcha mi padla dobre, ani som sa na Edwarda nestihla nahnevať. Spievala som si uspávanku, ktorú mi kedysi Edward zložil a spokojná i zamyslená som vchádzala do izby. No to, čo som zbadala ma prekvapilo a ja som zostala zarazene stáť s otvorenými ústami.

sdtet

Autor: 13TwilightGirl13 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvo osudu - 9. kapitola - Šťastie: