Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tak ako to malo byť, zlatko! - 3. časť- Koniec

17.09.2010 (16:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 770×

"Tak ako to smutne začalo, skončilo to šťastne. "

3. časť- Koniec

hudba

... veď to je on. Moja láska! Chytila som sa za pusu a cúvala až som narazila na tvrdú stenu... no až taká tvrdá nebola, keď sa na nej vytvorila prasklinka.

„Jane...“ vydýchol Demi a ja som chcela odpovedať, no to pálenie v krku ma mučilo. Ruky som preložila ku krku a on chápavo kývol hlavou.

„Jane, si upír. A tá páliaca bolesť v krku je smäd. Viem, že to asi znie nereálne, ale je to tak,“ vysvetľoval mi. Tak práve sa rozhodujem, či som v sne alebo či  som sa úplne na celej čiare zbláznila. Zošuchla som sa na zem a hlavu si položila na kolená. Zrazu ma Demi držal v objatí a bozkával ma po celej tvári.

„Tak veľmi si mi chýbala!“ Tak ja som mu chýbala? V tom momente ma pochytila strašná zúrivosť. Keby... keby som nebola došla nikdy by sme sa ani nevideli. Ani by sa na mňa neprišiel pozrieť a povedať mi posledné zbohom. Aspoň by som zomierala s myšlienkou, že on je stále nažive! No nie, mladý pán si sedí pekne v teplučku na hrade a ja môžem preplakať dni a noci. Odtrhla som sa od neho a začala vrieskať.

„A kde si bol? Ja som ti chýbala,“ vypľula som zo seba pochybovačne a on sa chystal niečo povedať, no ja som ešte neskončila!

„Ale ty si mal lepšiu prácičku, že?! Nech je moja milá Jane kľudne na dne, veď ja tu mám veľa pekných upíriek, však?!“ K tomu, že som bola nepríčetne vytočená, som do toho zamotala aj žiarlivostnú scénku. Otočila som sa a vyrazila dvere.

„Jane, stoj!“ kričal na mňa, ale mne to bolo jedno. Utekala som neznámymi chodbami tohto nechutného hradu až som narazila na miestnosť, ktorá ma veľmi lákala. Hltala moje zmysly, cítila som ako sa mi v ústach hromadí jed. Počula som výkriky, cítila som strach a moje upírske pudy bláznili. Mohla som robiť, čo som chcela, aby som nevošla, ale moje druhé ja bolo silnejšie.

Vyrazila som dvere a uvidela tú krásu. Ľudia, krv, vôňa a hlavne korisť. Korisť, ktorá mala v očiach des. Vošla som dnu a krčila sa pri stene, chvíľku som sledovala upírov ako sa vrhajú na svoj obed, ako obratne sa plížia a ako nesúcitne sa k nim chovajú. Neboli pre nich nič, len  spôsob uhasenia smädu a tiež zabaviť sa po zbytok nudnej večnosti. Keď som už mala dosť pozorovania a moja bolesť v krku sa hlásila šla som si pochutnať aj ja. Nespoznávala som svoje myšlienky, svoje pohyby, nespoznávala som samú seba. Ale páčilo sa mi to, videla som v tom istú silu, vedela som, že teraz sa už nemám čoho báť.

Plížila som sa ku chlapíkovi, ktorý sa krčil pri okne a prosil Boha o záchranu. No dnes to šťastie nebude mať, je mi to ľúto. I keď falošne. Postavila som sa naproti nemu a mlsne sa oblízla. Usmiala som sa a zahľadela sa do jeho vydesenej tváre, ktorá ma tak tešila a lákala. Zrazu však nastalo niečo, čo ma vyľakalo. Ten človek sa začal zvíjať, začal kričať, prerezal svojim krikom krik v miestnosti. Vďaka jeho  bolesti sa všetko okolo zastavilo. Všetci sa zhromaždili do veľkého kruhu a sledovalo niečo, čomu som nechápala ani ja. Len som sa usmievala a nechávala toho muža plávať v kŕčoch.

Keď už som toho mala dosť, urobila som pár krokov a chytila ho pod krk. Druhou rukou som ho chytila obratnejšie a zarezala som svoje tesáky pod jeho tenkú pokožku. Cítila som, ako sa mi dole krkom leje tá sladká a oslobodzujúca, teplá tekutina.

Keď som ho vysala až z neho ostala len suchá šupka pokožky, odhodila som ho do rohy a utrela si ústa do kusu jeho handier. Niekto začal tlieskať a ja som sa otočila. V sále stál Aro, sám kráľ nás všetkých. Náš pán...

„Bravó, bravó!“ smial sa a jeho oči jasali šťastím a nadšením.

„Jane, dcérka moja!“ vypískol až ma striaslo, myslela som, že to upírov obchádza. V živote by som nečakala, že sa dokážem po smrti ešte niečoho zľaknúť. Ale náš pán ma totálne šokoval.

„Si vzácna, Jane,“ šepol smerom ku mne a ja som sa musela usmiať.

„A čím, pane?“

„Ako rýchlo sa učíš,“ šepol sám pre seba a potom pokračoval.

„Tvoja schopnosť, je niečo... fascinujúce!“ slovo fascinujúce zvrieskol až začali ožívať telá mŕtvych.

„Demether!“ zakričal sám pán a moja láska sa tu hneď objavila.

„Pane?“

„Už máš to, čo si po celé roky chcel. Svoju lásku, tak sa nám o ňu pekne postaraj.“ Arovu vetu som si v hlave púšťala stále dookola. Ako som mohla na neho tak vyletieť? Veď mi malo byť jasné, že keby sa za mnou šiel tak by ho ovládol smäd a ja už by som nebola tu. Nestála by som teraz tu, všetko by bolo... zle.

Usmiala som sa na svoju lásku a prešla tú dĺžku až k nemu. Chytila som ho za ruku a nechala sa viesť cez dlhé chodby. Zrazu sa zastavil a silno ma pritlačil k stene, svoje pery mal v momente na tých mojich a vášnivo ma bozkával. Konečne som znovu cítila jeho chuť, jeho vôňu...

„Milujem ťa!“

„Na celú večnosť!“ dodala som a zavesila som sa mu okolo krku, nohy som pevne obmotala okolo jeho trupu a nechala sa niesť do jeho izby.

Zažili sme spolu jednu z najvášnivejších a najkrásnejších nocí. Už viem, že mu nemám čo vyčítať.

„Ani si nevieš predstaviť, ako si mi chýbala!“

„Ale viem... teda nie, lebo ty si mne chýbal viac,“ vyplazila som mu jazyk a on mi frnkol do nosa.

„Héj!“ zavrčala som hravo a on sa začal smiať.

„Ale čo, malé rozzúrené mačiatko.“ Kľakla som si na kolená a nepekne sa na neho pozerala, no nevydržala som to dlho, lebo jeho prsty nahmatali moje rebrá.

„Deme-deme-tri!“ kričala som a kopala nohami. Chýbalo mi to, chýbalo mi to tak moc! Preklínala by som Pána Boha, keby mi nedovolil byť s ním.

„Už si prestal?“ opýtala som sa ho a on  len spokojne kývol v súhlas.

„Myslím, že na dnes stačilo,“

„Naozaj?“ zašušlala som a jemne ho pohladila po hrudi. Nahodila som mačacie očká a nevinný výraz ublíženého zvieratka?

„Naozaj je dnes už útrum, miláčik?“ opýtala som sa ešte raz, no to už bola skôr otázka do vetra, lebo Demi znovu drvil moje pery. Smiala som sa mu do pier a on len hravo vrčal.

„Už mi chýbali tieto citové vydieračky,“ zasmial sa a ja sním.

„Ja viem, vždy mi to išlo.“ Mrkla som na neho a on mi roztrapatil vlasy. Takto sme strávili celý deň. Bláznením sa v posteli, no nie iba bláznením, ale to nechám na neskôr. Ešte nie je po desiatej hodine.

„Myslíš, že všetko to bude znovu také, ako pred tým?“

„Myslím, že áno. No, tu nemáme rodičov, ale pána. Tu nemáme ľadničku, ale chodiace občerstvenie,“ zasmial sa a ja som sa zamračila.

„Pripadám si, zlá a bezcitná,“ vzdychla som si a on ma pohladil po tvári.

„To nikdy nehovor. Len ty dokážeš cítiť tak veľa, predsa miluješ monštrum ako som ja!“ zasmial sa a ja som mu pleskla po ruke za to oslovenie.

„Po prvé nie si žiadne monštrum a ak ide o to, som to isté čo ty.“

„To je pravda, ale...“

„Už buď ticho ty beštia!“ zasmiala som sa a vyliezla z postele.

„Jane?“

„Áno, miláčik?“ Vyberala som si zo skrine nejaké oblečenie, čo tu bolo. Otočila som sa na neho a čakala, čo mi moja láska zas povie.

„Čo tak svadba?“ A v tom momente mi padli veci na zem.

„Áno, áno, áno!“ Postavil sa oproti mne a zapečatil našu večnosť bozkom.

Bozkom...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tak ako to malo byť, zlatko! - 3. časť- Koniec: