Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 35. kapitola

08.06.2011 (18:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 5167×

Bella:

Alice s Rose ma vyvliekli z izby len v košeli. Esme na mňa pri vchodových dverách prehodila plášť. V sekunde stál pred domom Emmettov obrovský Jeep a Alice ma posadila na zadné sedadlo.

„Tak, ako sme sa dohodli,“ povedala Alice Emmettovi, ktorý sedel za volantom. Rose naskočila dopredu a prudko sme vyrazili.

„Čo sa deje?!“ skríkla som. Rose sa nervózne otočila.

„Niečo nevyšlo, Bella,“ šepla a znova sledovala cestu pred nami. Auto sa kývalo. Nešli sme po asfaltovej ceste, ale po lesnej.

„Čo nevyšlo?“ zapišťala som.

„Bella, teraz nie je čas na vysvetľovanie. Musíme čím skôr preč...“ odbila ma Rose. Išli sme šialene rýchlo a mne začínalo byť strašne zle. Žalúdok sa mi vzbúril a ja som pocítila silné kŕče v bránici.

„Zastav!“ spišťala som. Emm skočil na brzdu.

„Nezastavuj!“ zvreskla Rose, no to som už cez otvorené dvere vracala. Rose vyskočila a vtlačila ma späť do auta. Sadla si ku mne a znova sme vyrazili. Priložila mi studenú ruku na čelo a na chvíľu mi tým pomohla. Po pár minútach sme už konečne vyšli na normálnu cestu. Až tu si Emmett dupol na plynový pedál. Ničomu som nerozumela. Nikto mi nič nepovedal. Zúfalo som pozrela na Rose.

„Dočerta, čo sa deje?“ zrevala som na plné hrdlo.

„Volturiovci na nás poslali gardu. Musíme zmiznúť,“ povedal Emm nervózne a Rose nehnevane zasyčala.

„Sklapni, Emmett,“ prskla a pozrela na mňa.

„Alice mala videnie. Garda je v štátoch. Musíme zmiznúť. Niečo nevyšlo vo Volterre. Naozaj ani netušíme, čo je s Edwardom a Carlisleom. Dúfame, že sú v poriadku, ale teraz si prvoradá ty a maličké. Nesmie sa vám nič stať a my nemôžeme nič riskovať.“ Jej hlas bol roztržitý.

Ja som bola na smrť vydesená a chcelo sa mi kričať. Šli sme neskutočne dlho a ja som na chvíľu aj vyčerpaním zaspala. Prebralo ma, ako ma Emmett vyťahoval z auta a podal ma Jasperovi. Omotala som mu ruky okolo krku a nechala sa preniesť do nejakej zrubovej chaty. Veľmi som to nevnímala. Bola som vyčerpaná a začínalo mi byť zima. Jasper ma položil na ľadovú pohovku. Začala som sa triasť zimou a zuby mi cvakali. Alice ku mne pribehla s dekou a zabalila ma do nej. Ustarostene sa na mňa pozrela.

„Alice, videla si niečo?“ opýtala som sa chvejúcim sa hlasom.

„Bella, videla som len to, že sme na nejaký čas v bezpečí,“ šepla.

„A Edward?“ Chytila som Alice za ruky a s nádejou som sa jej dívala do očí.

„Bella, to ani netuším, ale Edward a Carlisle sa o seba vedia postarať a Aro by nikdy nepremárnil talent, aký má Edward a Carlisle je jeho priateľ,“ pošepla a snažila sa tváriť uvoľnene, no ja som tomu neverila.

Trvalo celú večnosť, kým bolo v chate dosť teplo, aby som mohla vyliezť z deky. Jasper s Emmettom robili, čo mohli, aby čím skôr zakúrili. Esme sa nervózne prechádzala po izbe. Ja som sa cítila príšerne. Všetko sa deje kvôli mne. Do tejto rodiny som nepriniesla nič dobrého, len bolesť a odlúčenia. Doľahla na mňa ťažoba viny a z očí sa mi začali kotúľať slzy. Esme sa na mňa pozrela a podišla bližšie.

„Bella, neplač. Všetko bude v poriadku,“ pošepla, ale aj ona vyzerala, akoby sa mala každú chvíľu rozplakať. Vtedy som si uvedomila, že sme s Esme na jednej lodi. Tiež sa bojí o svojho manžela a aj o svojho syna. Rukou som si siahla na brucho. Esme spozornela.

„Si v poriadku? Bolí ťa niečo?“ opýtala sa pohotovo.

„Mám len strach,“ šepla som. Esme si ku mne sadla a pritiahla ma k sebe do náručia. Začala ma hladiť po vlasoch. Upokojovalo ma to.

Alice:

Bola som vyvedená z miery. Ako je možné, že som nič nevidela? Takmer sme nestihli ujsť. Od príchodu gardy nás delila necelá hodina. Snažila som sa plne sústrediť na budúcnosť svojho brata a Carlislea, ale nič. Ani ťuk. Momentálne som sa cítila ako slepá. Aro pozná môj dar a preto určite necháva rozhodovanie na niekoho, koho nepoznáme.

V chate začínalo byť teplo a Bella spala na pohovke s hlavou na Esminých nohách. Emm šiel po ďalšie drevo a Rose kontrolovala okolie. Môj manžel sa na mňa ustarostene díval. Cítil moje emócie a strach. Povzbudivo sa na mňa usmial a ja som si bezradne sadla ku krbu.

„Miláčik, nedovolíme, aby sa niekomu niečo stalo,“ šepol Jasper a pozrel na spiacu Bellu.

„Nič nevidím. Nemôžeme tu zostať dlho. Necháme Bellu poriadne vyspať a pôjdeme ďalej,“ povedala som smerom k Esme. Esme pokrútila hlavou a pohladila Bellu po vlasoch. Ona sa pomrvila a pretočila sa na chrbát.

„Nemôžeme ju v tomto stave ťahať po lesoch. Potrebuje teplo a pohodlie. Musíme brať ohľad na jej stav a stres jej nerobí dobre. Pozri sa na ňu. Vyzerá, akoby sa mala každú chvíľu zosypať. Máme ju na zodpovednosti.“ Esme Bellu neustále kontrolovala a vlastne aj my všetci. Každý z nás reagoval na jej dych a pulz a ako náhle sa nadýchla hlasnejšie alebo naopak plytšie, hneď sme strelili pohľadom k našej krehkej švagrinej. Dlho sme sa ešte rozprávali a uvažovali, čo by bolo najlepšie urobiť.

Ráno sme prichystali auto a čakali na to, až sa Bella zobudí. Otvorila oči a Esme jej okamžite strčila do ruky fľašu s vodou a bagetu. Bella sa ospalo posadila a začala oddane hrýzť do pečiva. Bolo na nej vidno, že to robí na silu a najskôr len kvôli dieťatku. Napila sa vody a prekvapene sa na nás pozrela.

„Ideme ďalej? Ešte nie sme v bezpečí?“ opýtala sa chrapľavým hlasom a potom sa pokúšala si odkašľať.

„Musíme ísť ďalej, aby sme mali istotu, že nás tak ľahko nenájdu. Najhoršie je, že nevieme, čo od nás chcú, a preto sme sa rozhodli...“ Esme sa odmlčala, lebo vedela, že sa to Belle páčiť nebude.

„Ja, Esme, Rose a ty pôjdeme ďalej a Jasper s Emmettom tu počkajú na gardu. Zistia, o čo im ide,“ hovorila som uvoľnene a dúfala, že to Bella príjme, no ona hneď vyskočila na nohy.

„Nie! To neprichádza do úvahy. Čo ak im ublížia, čo ak...“ kričala Bella zúfalo a my sme sa na ňu smutne dívali.

„Musí to tak byť. Jasper a Emm sa dokážu gardistom postaviť, ak by došlo k najhoršiemu. Ty musíš byť v bezpečí,“ šepla som.

„O mňa predsa nejde. Nedovolím, aby ste sa kvôli mne obetovali všetci.“ Pozerala sa na nás a potom začala znova plakať. V sekunde sa prudko chytila za brucho. Jasper k nej priskočil a schmatol ju do náručia skôr, než spadla na zem. Všetci sme sa okolo nej zbehli. Bella sa mi pozrela do očí a rezignovane ukryla hlavu do Jasperovej košele. Vzala som ju od svojho manžela a odniesla ju do auta. S Jasperom a Emmettom sme sa na rýchlo rozlúčili a vyrazili na cestu.

Znova sme šli takmer celý deň a zastavili sme sa len na jedlo pre Bellu a párkrát na toaletu. Večer sme zaparkovali pred lepší motel neďaleko letiska. Isabella si dala dlhú sprchu a Esme zatiaľ s Rose prechádzali letový poriadok. Plne som sa sústredila na gardu a snažila sa niečo vidieť. Sprvu sa mi nedarilo, a potom to prišlo tak náhle, až mi to vyrazilo dych. Paralyzovane som hľadela pred seba. Videla som Jane a Aleca. Boli s nimi ešte dvaja pre mňa neznámi upíri. Blížili sa k zrubu, kde sme nocovali. Emmett stál vo dverách a Jasper na príjazdovej ceste. Upíri zacítili pach človeka a viditeľne znervózneli. Jane prišla až k môjmu manželovi a zdvorilo sa pozdravila. Jasper sa nahrbil, ale z jeho postoja to nevyznelo tak, že chce útočiť. Mala som pocit, že reagoval na nejaké emócie z jeho okolia.

„Kde je Isabella Cullen?“ opýtala sa tá zákerná blondínka.

„Prečo po nej idete?“ opýtal sa Jasper tvrdo. Jane sa hlasno zasmiala a môj manžel padol v bolestnom kŕči k zemi.

34. kapitola - 36. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 35. kapitola: