Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » The Blade 2.Kapitola

13.10.2009 (15:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 844×

CARLISLE

„Mal som ho nechať umrieť?“ skríkol som na ňu, čo ma dosť vzalo. Nerád som kričal na človeka bez, ktorého som nevedel žiť.

„Si doktor. Vidíš umierať veľa ľudí. Čo ťa to pochytilo? Povedal si, si ,Idem zachraňovať každého kto má zomrieť, alebo čo?“ pozrela na mňa opýtavým pohľadom a ja som nevedel odpoveď. Nepoznal som odpoveď! Proste som to...

„Proste som to cítil. Cítil som, že tento chlapec nemôže zomrieť! Musí prežiť. Pozri sa na neho. Určite to vidíš aj ty.“ Snažil som sa ju presvedčiť no vôbec sa mi to nedarilo.

„Neber to zle Carlisle, ale ľudia si začnú všímať, keď nás bude toľko. Neujdeme ich pohľadu. Vidím to aj ja, máš pravdu. Vidím, že tento chlapec si nezaslúžil zomrieť ale... Budem ho mať rada, tak ako Rosalie a Emmeta. Len to všetko.“ Otočila sa a odišla. Zostal som sám, no až nerátam jedného na pol človeka na pol upíra, ktorý sa teraz zmieta v obrovských bolestiach a len kvôli sedatívam je kľudný. Pozrel som sa na tú tvár, tvár s ktorej pomaly odchádzala ľudskosť. Neľutoval som to, v tom som si bol istý. Tento chlapec musí prežiť, musí. Pozeral som na neho a čakal. Čakal kedy sa preberie, kedy otvorí oči a začne sa to všetko odznova. To nemôžem, nerob to. Všetky urýchlené a inštinktívne reakcie. Vysvetľovanie, čo si vlastne zač. Stále a stále dookola, kým nepochopí, že ľudia sa nejedia!

„Ako sa má?“ prišla za mnou Esme po jednom dni. Ako ja ju milujem.

„Vyzerá to tak na dva alebo tri dni. Viac určite nie. Zatiaľ len začína, o chvíľu to už bude na nevydržanie. Som prekvapený, že nekričí alebo tak.“ Priznal som sa Esme a stiahol ju ku mne na stoličku.

„Nehnevaj sa!“ prosil som o odpustenie a hral sa s jej prstami na rukách.

„Kedy som ti neodpustila?“ opýtala sa rečnícku otázku. Vystrel som sa a pobozkal ju.

„Myslíš, že na hodinku ho môžem nechať samého?“ Potmehúdska otázka. Také sa mojej láske páčia.

„No, myslím, že áno.“ Odpovedala, vstala, chytila ma za ruku a viedla do našej izby.

EDWARD

________________________________________________________________

Prechádzal som sa po meste a pozoroval hviezdy. Boli také nádherné a očarujúce. Nevedel som im odolať. Neviem kedy som si navykol na babské reči o romantike, no vážne ma to vzalo. Vyzeralo to prekrásne.

„Bim-bam. Bim-bam.“ Zazvonil zvonec na kostolne veži a ja som sa uvedomil. Pozrel som sa na hodiny a zmeravel.

„Do pekla. Neskoro.“ Rozbehol som sa a bežal cez ulice osvietené len pár lampy, ktoré však napomáhali viac ako dosť. Vial príjemný vetrík a šuchotanie stromov na každej strane odo mňa ma privádzalo do extázy. Odkedy som odišiel od mojej druhej adoptívnej rodiny, zamýšľam sa nad obyčajnými a prostými vecami zakaždým. Bežal som ako najviac som vládol, no niekde hlboko v duši ma ťažil pocit zúfalstva. Niečo ma chcelo upozorniť, chcelo som mnou komunikovať.

Konečne som dorazil pred náš dom. Zaklopal som, zabudol som si kľúče. Už cez dvere som počul otcov naliehavý  krik.

„Kde do čerta si bol!“ rozčuľoval sa o odomykal dvere.

„Ty nevieš, čo sú to pravidlá!“ namiesto otcovej hlavy som pred sebou zbadal jeho veľkú, dobre posilovanú ruku mieriacu k mojej tvári.

„AU!“ vážne to bolelo. Toto nemusel.

„Nejač ako malá baba, keď sa vieš túlať tak vedz znášať aj následky.“ Znovu mi jednu vylepil. Oveľa silnejšiu než predtým. Zakolísal som sa a spadol na zem. Chytil som si tvár a zacítil niečo teplé valiace sa z môjho nosa a úst. Krv.

„AU!“ znovu som zabedákal a tentoraz si to odnieslo moje brucho. Začal som sa ho báť. Prečo do mňa kope? Prišiel som len neskoro. Nech ma nechá na pokoji.

„Čože, že AU. Vieš, čo nenažranec jeden. Vypadni!“ zakričal a znovu ma kopol do brucha. Vyplazil som sa von a zostal ležať na rohožke. Všetko ma strašne bolelo. Ako toto môže niekto svojmu dieťaťu urobiť? Viem, že nie som jeho ozajstné dieťa ale bývame už spolu od mojich deviatych rokov. Mohol si to odpustiť.

Prečo sa toto stane vždy len mne? Prečo?, pýtal som sa sám seba a nevedel som s týmto pocitom už žiť. Všetkému som na chybe. Úplne všetkému, nečudoval by som sa keby aj svetovému hladu. Nič neviem urobiť dobre, nikto ma nechce! S bolesťami som sa postavil a smeroval si to k môjmu záchrannému bodu. Nevládal som, chcel som zomrieť. Cesta ku môjmu dodávateľovi mi trvala omnoho dlhšie než zvyčajne. Zastavoval som sa na každom rohu a musel sa oprieť. Tuším mám niečo zlomené.

„Buch.“ Zaklopal som na dvere a bez mihnutia oka ma oslepilo svetlo.

„Čo chceš?“ opýtal sa ma známi hlas. Oči si už pomaly začínali zvykať.

„Čo mi môžeš dať za toto?“ vytiahol som z vrecka svoje posledné peniaze, ktoré som ako vždy ukradol. Ani neviem komu.

„Za štyri tisícky? Tak to ti môžem dať aj...“ dohovoril, odišiel. O chvíľu sa však vrátil a podal mi striekačky a nejakú fľaštičku.

„Striekačky máš zadarmo!“ oznámil mi a zabuchol dvere. Chcel som sa pozrieť na nápis no nevidel som. Všetko bolo rozmazané.

Rozhodol som sa, že idem na svoje obľúbené miesto. Do parku. Sadol som si a oprel sa o môj obľúbený strom. Dub, najväčší zo všetkých. Vytiahol som si rukáv a odtrhol si  košeľu. Chcel som byť dômyselný, nechcem nič stratiť. Obviazal som si ju okolo ruky a vybral striekačku. Naplnil som ju tekutinou a ako správny závislí, vystriekol som trošku vonku. Nechcem mať predsa v tele nepotrebný vzduch. Chveli sa mi ruky no aj napriek tomu som sa nejakým zázrakom do žili trafil a stisol striekačku. Pocítil som ako sa mi žilami rozlieva niečo zlé, niečo čo telu uškodí a pritom poteší. Nevydržal som to, chcel som ešte. Zobral som striekačku, naplnil a striekol. Tento môj pokus som opakoval asi päť krát. Viac som už nemal sily a ani koordináciu. Všetko som videl rozmazane a počul som čudné šepkanie. Bolo mi skvele. Vtedy sa všetko pokazilo, spomenul som si na nevlastného otca v poradí tretieho. Nechcel som žiť, preto som tu! Povedal som si a zobral ihlu do ruky Našťastie bola dosť veľká a hrubá aby sa pri mojom pokuse o samovraždu nezlomila. Celou silou som si ju bodol do žil na predlaktí a celou silou potiahol na ľavú stranu. Pocítil som bolesť. Ešte predtým ako som stratil vedomie som si druhú pichol do druhej ruky no potiahnuť som už nestihol. Nevládal som. Pozeral som sa na moju obľúbenú nočnú oblohu a cítil som vo vlasoch jemný jesenný vetrík. Pohrával sa mi s nimi a strkal mi ich všade kde sa dalo. Videl som ako sa lístočky pomaly kopŕcajú cez trávu a snažia sa dostať do bezpečia, niekde kde im bude dobre. Chcel som im podať ruku no v tej chvíli som stratil vedomie.

______________________________________________________________________________________________________________

Pocítil som strašnú bolesť, bolo to neopísateľné. Nevedel som premýšľať nad ničím iným ako nad smrťou. Chcel som otvoriť ústa a zakričať, nadalo sa. Nevedel som otvoriť ústa nevedel som vydať zo seba jedinú hlásku. V celom tele som cítil oheň. Veľký oheň, ktorý sa šíril do celého tela. Srdce mi bilo ako kolibríkovi. Bol by som ochotný predrogovať sa, podrezať, skočiť z mosta. Len nech sa to skončí.

Ležal a skrúcal sa v nepredstaviteľných bolestiach. Chcel zomrieť, chcel urobiť niečo aby sa s toho dostal no nevedel čo? Nevedel nič, čo sa s ním deje, prečo je tu, v cudzom priestore, nevedel s kým . Snažil sa nájsť niečo čo by ho aspoň trošku odviedlo od bolestí no nepomáhalo vôbec nič. Nevedel sa vykrútiť s horlivého objatia. Nevnímal, že okolo neho sú nejaký „ľudia“, že tu nie je sám. Nevnímal nič. Pomaly začal zabúdať na ľudí, ktorých miluje, začal zabúdať na svoj predchádzajúci život. Všetko sa mu odrazu zdalo akési iné. Iné, priveľmi iné nato aby to mohla urobiť nejaká neznáma choroba. Strácal spomienky, zdali sa mu nejasné a zle čitateľné. Ako keby mal pred sebou clonu, ktorú nevie odtiahnuť. Až vtedy si uvedomil, že oheň poľavuje. Veľmi pomaly, ba až slimácky sa bolesť sústreďovala do jedného bodu. Týmto bodom bolo jeho srdce. Čím viacej sa bolesť sústreďovala k jeho srdcu, tým väčšmi bilo. Prebehlo veľmi veľa času, keď sa oheň zmietal len v jeho srdci, ktoré bolo na prasknutie. V jednej chvíli však zastalo a on bol v poriadku. Tvoril oči a poobzeral sa okolo.

Čo má toto znamenať? Nestihol som ani popremýšľať, pocítil som obrovský vyschli pocit v krku. Chcel som  ho niečím zahasiť, niečím teplým ... Otvorili sa dvere a ja ani neviem ako, ocitol som sa v ochrannom geste.

„Neboj sa!“ povedal človek, ktorý stál predo mnou a pomalými krokmi sa blížil.

„Ja ti neublížim!“ podával mi ruku a ja som zavrčal. Čo to má do pekla znamenať?, pýtal som sa sám seba, zatiaľ čo som pozoroval okolie, sledoval muža predo mnou a sústredil sa na neovládateľný oheň v mojom krku.

„Chcem ti pomôcť. Všetko ti vysvetlím!“ s kľudným hlasom a úprimnými očami sa približoval. Začínal som veriť.

„Sadni si.“ Pokynul smerom ku stoličke  a ja hoci som to nepotreboval, posadil som sa. Muž sa presunul na stoličku oproti a začal vysvetľovať.

„Viem, že sa ti to bude zdať čudné ale si upír.“ Oznámil a nechal ma premýšľať. Prosím? Neveril som mu a zároveň som vedel, že má pravdu.

„Neboj sa. Nie je to nič zlé. Je to... Zrazil ťa kamión, zomieral si. Pamätáš?“ opýtal sa a mne došlo. Spomenul som si na môj posledný normálny okamih. Zdal sa mi celý rozmazaný a nepredstaviteľný. Mal som byť mŕtvy, išiel oproti mne kamión. Ako som to mohol prežiť, pričom nemám žiadne zranenia. Pre istotu som sa pozrel na celé telo no nič som nevidel. Všetko bolo ako má byť. Skôr iné. Bol som bieli. Čo to má znamenať? Vždy som bol opálený a teraz som bieli ako stena, k tomu ten oheň. Veril som mu, bola moja posledná myšlienka predtým ako do miestnosti vstúpila tá najkrajšia žena ktorú som kedy  videl.

„Rosalie, môžeš nás nechať samých. Ešte tomu neuveril.“ Prerušil som ho.

„Uveril. Verím vám. Čo má znamenať ten oheň?“ opýtal som sa a pocítil ho ešte viacej. Chcel som ujsť a ísť preč, chcel som odísť. Neurobil som tak však.

„Naozaj?“ opýtali sa naraz.

„Áno!“ odpovedal som a držal sa už len na malíčkoch. Chcem ísť preč!

„To bolo rýchle.“ Oznámil muž a Rosalie vybehla z miestnosti. Bola rýchla. Oveľa rýchlejšia než najrýchlejší bežci. Priam blesková.

„K tomu ohňu. Je to smäd. Ako určite vieš, upíry potrebujú k životu krv. Nemusí to byť však ľudsk...“ nestihol dohovoriť. Postavil som sa a vybehol z miestnosti.

____________________________________________________________________________________________________________

„Edward!“ zakričal ocko. Postavil som sa zo zeme a vybehol na dvor.

„Ideme.“

„Kde?“ opýtal som sa a podával otcovi ruku. Jedným rýchlim gestom ju však odmietol a ja som sa zarazil.

„Uvidíš.“ Odvrkol a mne sa začali do očí hrnúť slzy. Našťastie som sa ale nerozplakal. Nemohol som, ocko mi to zakázal. Nerád sa pozeral keď plačem. Išli sme do parku. V tichu, zdalo sa mi to čudné, no poznal som ocka a tak som nič nehovoril. Nechcel som aby mi dal po zadku. Bolí ma to.

„Choď sa hrať!“ skríkol keď sme došli na ihrisko a ja so poslúchol. Rozbehol som sa k deťom a otca si ani nevšímal.

„Už musím.“ Povedala Eliška a odišla zo svojou mamou domov.

„Dobre. Aj ja.“ Otočil som sa a hľadal ocka. Nikde som ho nevedel nájsť.

„Kde si?“ opýtal som sa a túlal sa po ihrisku. Začal som plakať, sadol si na hojdačku a pozorne preskúmaval tmu, ktorá sa za krátky čas rozhostila všade okolo mňa.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Blade 2.Kapitola: