Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » The Vow - 11. kapitola

28.06.2012 (18:45) • VictoriaCullen, makulka • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 3120×

11. kapitola

Pohľad Belly:

Edward ma opäť raz poriadne naštval. Nemohla som uveriť tomu, ako sa správal. A popritom som mu nič neurobila. Dokonca som ho ani neprovokovala. Hodila som sa na gauč v obývačke a skicár vedľa seba. Prekrížila som si ruky na prsiach a namosúrene vzdychla.

„Deje sa niečo, sestrička?“ Z kuchyne ku mne kráčal vždy vyškerený Emmett. Na sebe mal obtiahnuté tričko... A to bola krv? Vyletela som zo sedačky ako strela.

„Preboha, Emmett. Čo sa ti stalo?“ Nechápavo na mňa pozrel a potom na svoje tričko. Akoby to nebolo už dosť hororové, zasmial sa hrdelným smiechom.

„Aha, to? Bol som s Rosalie na poľovačke. Ten medveď sa poriadne vzpieral, ale nakoniec som vyhral.“ Spustila som ruky. Asi to bolo normálne, že sa vrátil celý krvavý. Teda, aspoň pre neho. „Ale čo sa stalo tebe? Vyzerala si dosť naštvane. Nebodaj na to Edward prišiel a vynadal ti?“

„Niečo podobné. Zase mal pripomienku na Darena,“ zamraučala som. Emm sa na to uškrnul.

„A čuduješ sa? Môj brat ťa stále miluje, aj keď to nedáva príliš najavo. Poriadne ho štve ten Daren, lebo sa okolo neho stále motáš.“ Prekvapene som vyvalila oči. Že ma Edward stále miluje? A vraj to nedáva príliš najavo? Preboha, veď ten keby mohol, tak ma zabije. A že ho štve Daren? Tak nech mi to povie slušne a nie mi stále nadáva. Aj napriek mojim búrlivým myšlienkam, som bola ticho a len prevalila oči v strop. Nie, Emmettovi som neverila ani po slova. „Ale čo už, to ju tá upírska láska,“ zašomral si popod nos. Myklo mnou. Premerala som si Emma od hlavy po päty.

„Čože?“ chcela som sa uistiť, že nie som hluchá a dobre som počula. Emmett sa však zháčil. Ako keď človek prezradí niečo, čo nemal. A za to si vyslúžil poriadny buchnát. Nie však odo mňa, ale od Rosalie, ktorá práve vybehla z kuchyne.

„Emmett,“ skríkla a už ho ťahala hore schodmi. Vyvalene som na nich kukala, kým sa mi nestratili z dohľadu.

„Super, Isabella, teraz si pre istotu už aj hluchá,“ šepla som si a zvalila sa späť na gauč.  

Nevedela som, čo robiť. Zapla som si telku a len tak bezcieľne prepínala programy. Šport, šport, šport. Väčšina staníc bola športová. Nakoniec som však našla celkom slušný program, pre práve dávali Rómea a Júliu, najstaršiu verziu. Celkom ma to zaujalo a úplne som sa ponorila do deja.

***

„Hi-hi, Edward, Zbláznil si sa?“ Spoza hlavných dvier sa ozval hlučný chichot Tanye. Zamrazilo ma a spoly som sa postavila. Srdce mi búšilo ako o závod pri pohľade na biele dvere. A potom... Prišla rana ako z dela. Dvere sa roztvorili až v stene spravili dieru. Najskôr vyšiel Edward s úsmevom od ucha k uchu, ktorý sa mu viac než len hodil. A na jeho chrbte sa so smiechom viezla Tanya. Vyzerala ako nejaká kráľovná a držala sa ho okolo krku pevne ako kliešť. Obaja na okamih zamrzli na mieste, keď ma zbadali.

A čo ste čakali? Veď aj ja tu bývam. A vraj ma miluješ. Také klamstvo. Chcela som zakričať, ale nemala som na to silu. Srdce sa mi lámalo vo dvoje a cítila som, ako sa za okamih rozsypem na márne kúsky. Oči mi naplnili slzy, ale nadýchla som sa a potlačila ich. Jediné, čo som teraz chcela, bolo uniknúť, ale mala som tento útok nechať snáď bez odpovede?

Vystrela som sa a zodvihla bradu. Namierila som si to ku schodom, ale nevyšla som ani dva a obrátila sa späť na nich. Zoširoka som sa usmiala. „Mimochodom, Edward, mal si celkom dobrý nápad. Asi zavolám Darenovi. Už sme sa dlho nevideli, chýba mi.“

Edward zo seba zhodil Tanyu, ktorá ho poriadne prekliala, a zovrel čeľusť. Počula som, ako mu zaklapla sánka, no to už som so smiechom bežala hore do svojej izby. Ešte som stihla privaliť dvere svojím obľúbeným kreslom, keď som sa úplne zosypala. Bol to plač bez zvukov, aký som často používala, keď som bola ešte malá a nebola som doma úplne tak sama. Bolo to totiž jednoduchšie, ako všetkým naokolo vysvetľovať, čo mi je. Oblapila som sa okolo hrudníka, aby som ho udržala pokope. Lenže to nešlo. To, čo práve umieralo, bolo v jeho vnúti. Moje srdce. Lámalo sa v polovici a zatiaľ, čo tá jedna odumierala, tá druhá sa ma snažila udržať pri živote. Neúspešne. Už som to vzdala. S Edwardom, Cullenovcami, aj so svojimi spomienkami. Už som si viac nechcela spomenúť. Pretože ak by som mala vo svojej minulosti vidieť seba a Edwarda šťastných, ešte viac by to bolelo. Pretože teraz sa mi zdalo, že to už také nebude. Už nikdy nebudem šťastná. Už nikdy sa moje srdce nevylieči. Privrela som oči a schúlila sa do klbka. Slzy som nechala voľne padať na bielu kožu, nech zmáčajú ju aj moje oblečenie. A keď som už nemohla plakať, keď sa moje slzné kanáliky upokojili, strávila som ešte hodnú chvíľu len tak v tichu a samote.

„Bella?“ Spoza dverí sa ozvalo klopanie a moje meno. Doktor Carlisle. Netušila som, čo chcel, ale v tomto stave som bola ledva schopná dýchať a nie to mu ešte otvoriť. „Bella, ja viem, že si tam. Otvor mi. Rosalie mi povedala o tom, čo sa ti stalo.“ Rosalie, zopakovala som v duchu. Nevedela som síce, ako to vedela, ale to nič nemenilo na mojom stave. Práve naopak.

„Nie je mi dobre, pán Cullen,“ odvetila som a hlas sa mi zlomil. 

„Ja viem. Prosím, pusti ma dnu.“ Pomykal kľučkou, ale mnou to ani nehlo.

„Nie. Potrebujem chvíľu, aby som sa upok...“ ďalej som už nedokázala hovoriť. Zložila som si hlavu do kolien a stíchla. Carlisle to po chvíli vzdal a už som počula iba jeho odchádzajúce kroky. No nebola som dlho sama. Za okamih som čosi začula z okna. Najskôr som typovala veveričku, ktorej spadla šiška, ale potom... Od ľaku ma vyhodilo z kresla a skoro som dostala infarkt. Na balkón skočila Alice, poľahky ako antilopa.

„Alice,“ vydýchla som prekvapene a bežala za ňou na balkón.

„Ahoj, Bella. Prečo si nechcela otvoriť Carlisleovi?“

„Často to robíš?“ odvetila som jej otázkou. Jasne som si spomínala na svoj útek cez balkón, ktorý však nedopadol práve najslávnejšie. A k tomu som si celkom bolestivo spomínala na cestu dole. Nahla som sa cez balkón a premýšľala, aké komplikované by bolo výnsť hore.  

„Ale nie. Len keď chcem nastrašiť Jaspera,“ uchechtla sa. „Doniesla som ti toto.“ Alice mi podala hnedý balíček bez adresy odosielateľa. „Nevieme od koho je,“ povedala skôr, ako som sa stihla opýtať. Pozrela som späť na balík a potom na Alice. Tá už nedočkavo prešľapovala na mieste.

Sadla som si na posteľ a roztrhla balík. Pod hnedým obalom bola škatuľa, ktorú som roztvorila. A tam ležala ruža. Karmínovo červená. Ako na lusknutie som sa usmiala. Vzala som ružu opatrne medzi pichliače a privoňala. Voňala krásne až mi srdce zaplesalo. Pozrela som späť do škatule. Na jej spodku sa belela obálka s mojím menom. A so slovami: S láskou Daren.

Rozlialo sa mi po tele teplo, pri myšlienke na posledné naše stretnutie a na naše bozky. Keď som zbadala Alice, ako nakúkala cez moju ruku, zháčila som sa. Prevrátila som škatuľu na ruby a položila ju na posteľ. „Dobre, Alice. Ďakujem ti za návštevu, ale už asi pôjdem spať.“ Tlačila som ju k balkónu.

„Čože? Ani mi nepovieš od koho je tá ruža?“ bránila sa.  

„Skús hádať,“ zaškerila som sa, čo ju však veľmi nepotešilo.

„Ale mysli na to, že tu spáva aj Edward.“ No áno, to mi nenapadlo. Ale, keď už má taký blízky vzťah s Tanyou.

Zvrtla som sa a zhrabla deku z kresla. Hodila som ju Alice. „Odkáž mu, že keď už si s Tanyou tak dobre rozumie, môže spať u nej. Alebo v obývačke.“ Alice sa zasmiala. Popod nos si ešte zaštebotala niečo také, ako že je spokojná s mojím uvažovaním, a následne skočila dole z balkóna. Preľakla som sa a okamžite sa hodila k zábradliu. No Alice na mňa iba zamávala, že je v poriadku a vykročila do domu. Prekvapilo ma, ako ľahko malá hnedovláska skočila z približne trojmetrovej výšky a to ešte s opätkami. Ale keď už straší toho Jaspera, tipovala som, že to má už celkom dobre natrénované.

Zavrela som a starostlivo som zamkla dvere. Zatiahla som čierny záves, ktorý mi odrazu nepripadal tak záhrobne, a hodila sa na posteľ. Vzala som balíček a vybrala z neho list. Ako narkoman som ovoňala obálku, ktorá úplne napáchla jeho vôňou a nedočkavo som ju otvorila. Rozbalila som list a so zatajeným dychom som začala čítať úhľadné písmo.

Drahá Bella,

prepáč, že som musel zvoliť takýto spôsob, ale uznaj, že ak by som Ti poslal len ružu s odkazom, asi by si ju ani nedostala. Veľmi mi chýbaš. Je to len pár dní, čo sme sa naposledy videli a boli sme prerušení. A ani neviem, čo Ti o mne tvoji kamaráti natárali, pretože mi je jasné, že to nie je Tvoja rodina. Ale prosím, never ničomu. Áno, ja viem, že Edward tam hovoril niečo o vrahovi, ale nie je to tak. Tebe by som nikdy neublížil, pretože ma priťahuješ. Ja neviem, čím to je, ale je niečo, čo ma k Tebe tiahne. A kým nezistím, čo to je, nevzdám sa a budem bojovať o každú jednu sekundu s Tebou.

Bol som trochu naivný, keď som dúfal, že Ťa pustia. Príliš naivný. A asi budeš musieť utiecť. Budem Ťa čakať každý deň na námestí v Seattli. Viem, že chcem od Teba priveľa, ale keď neprídeš, aspoň budem vedieť, že o mňa nemáš záujem a už nikdy Ťa nebudem obťažovať. Ale ak prídeš, už Ťa tak ľahko nepustím. Sľubujem.

Čakám Ťa, Tvoj Daren.

Celá rozhorúčená som si znovu prečítala jeho list a prevalila sa na chrbát. Vydýchla som šťastím. Takže Daren na mňa nezabudol. Rýchlo som vstala a vtrhla do kúpeľne. Obzrela som sa v zrkadle, no nebola to žiadna sláva. Oči som mala opuchnuté a podliate krvou, nehovoriac o tej štici na hlave.  Ale nebolo to nič, čo by nedokázalo urobiť pár líčidiel.

Osprchovala som sa v horúcej vode, obliekla si pohodlné jeansy, dlhý top a tenisky. Už som sa poučila a to nie len v oblečení. Keď som sa namaľovala a zbalila si pár peňazí, ktoré mi tu milostivá Alice nechala pred niekoľkými dňami, vyzliekla som obliečku z postele. Ako hovorím, už som sa poučila. Následne som zapla hudbu, uviazala plachtu o zábradlie a potichu sa spustila dole. Chcelo sa mi skákať od radosti, keď som bezpečne pristála na zemi. No to nebol koniec a ja som musela byť veľmi opatrná. Prešmykla som sa do garáže a nasadla do žltého Lamborghini. Veľmi dobre som vedela, že Alice ma zabije, no bolo to spomedzi všetkých najrýchlejšie auto a ja som už viac nechcela riskovať. Zostávala len asi hodina do okamihu, kým pôjdu všetci spať a bude im popri tom vadiť moja hudba Zostávala len hodina do okamihu, kým rozrazia dvere na mojej izbe a zistia, že tam nie som.

„Prepáč, Alice,“ zašepkala som. Naštartovala som auto a potichu vyšla z garáže. Nemohla som uveriť, ako ľahko sa ovládalo. Plyn som však pridala až niekoľko metrov za domom, aby som na seba neupútala pozornosť. A potom som pred sebou videla už len jediný cieľ. Seattle.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), makulka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Vow - 11. kapitola: