Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tí praví 6. kapitola

28.06.2011 (08:00) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1398×

Kapitola šiesta: Tvár anjela, oči démona 

 Bella:

Bolo to presne také, ako mi to on kedysi opisoval. Ale omnoho horšie. Pretože slová nedokážu vyjadriť tú bolesť.  Tekutý oheň sa mi rozlieval žilami a spaľoval všetko, na čo dosiahol. Takto nejako sa museli cítiť čarodejnice, keď ich upaľovali na hraniciach v stredoveku. Lenže toto bolo ešte horšie – oni trpeli len pár minút. Mne to pripadalo ako večnosť.

Striedali sa u mňa dva stavy – v tom prvom, horšom som vnímala oheň no i svoje okolie. Cítila som, ako ma niekto hladí po vlasoch. Počula som niekoho, ako sa mi prihovára zničeným hlasom plným obáv a bolesti. Raz som dokonca ucítila slané slzy, ktoré mi padali na tvár. No ani za nič na svete som si nevedela spomenúť, kto to je, aj keď mi bol známy. A oheň zatiaľ besnil ďalej.

V tom druhom, zriedkavejšom stave, som upadla do sladkého bezvedomia pohltená mäkkou temnotou. Lenže ten druhý stav sa objavoval zriedkakedy a mala som pocit, že tu je len preto, aby som si na pár sekúnd oddýchla, a potom sa ďalej mohla vyrovnávať s bolesťou prvého stavu.

No potom sa stalo niečo zvláštne. Ucítila som, ako mi niekto prikryl ústa. Pocítila som, že mi niečo slané steká hrdlom. A začula som ten strápený hlas, ktorý mi hovoril, aby som pila. Už len pre ten hlas som poslúchla, lebo som mu, ani neviem prečo, dôverovala. No to som asi nemala.

To niečo, čo som pila, bol ako jed. Všade, kde sa to niečo v mojom tele stretlo s upírym jedom, nastala bolesť stokrát väčšia ako doposiaľ.  Ako keby ste do vriaceho oleja vyliali vodu. Bolo to ako keby proti sebe bojovali dve strany armády a ja som trpela ako nevinný civilista. Prečo mi to tá osoba spravila? Čo nestačilo, čím si prechádzam teraz?

 Moje srdce začalo bit silnejšie ako doposiaľ, zatiaľ čo v mojom tele zúril boj. Cítila som, ako sa mi jed, i s tým niečím, dostáva do srdca, ktoré mi s každou ďalšou sekundou bilo rýchlejšie a rýchlejšie... až zastalo. A ja som zase upadla do prázdnoty, ktorá bola úplne iná ako doteraz.

Po pár minútach sa Isabella znova trhane nadýchla a otvorila oči. Bolesť bola preč a jej srdce bilo, no tak ticho, že ho i menič vedľa nej skoro nepočul. No to bolo jedno. Vrátila sa. Žije. Iná a stále ona.

Jednoducho Bella.

Jacob:

Bolo to čím ďalej, tým horšie. Hádzala sebou čím ďalej, tým častejšie, z hrdla sa jej ozývali takmer neľudské výkriky. A to všetko bolo mojou vinou. Svoje ľahkomyseľné rozhodnutie som začal ľutovať, aj keď už nebola taká bledá, a jej telo malo konečne správnu teplotu. Za to mučenie jej to nestálo. Čo som to spravil?

Jej srdce zrazu začalo biť ako o závod a Belle po tvári začali tiecť slzy. Čo sa to deje? Jej srdce, ktoré pumpovalo čím ďalej tým rýchlejšie... zastalo. Prestala dýchať. Nie. To nie je možné.

Opustili ma aj posledné zvyšky nádeje a v duši sa mi usadila bolesť, ktorá by bežného smrteľníka zabila. Už jej niet.

Po tvári mi stekali slzy, ako už mnoho ráz za posledné dva dni, ale to som ignoroval. Chcel som jej dať posledné zbohom pred tým, než pôjdem preč - boh vie kam. Jemne som sa k nej nahol a vtisol jej bozk na čelo.

A vtedy sa stalo niečo úžasné priam až neskutočné. Jej srdce sa rozbehlo potichučky, že som ho skoro nepočul, a ona sa trhane nadýchla a otvorila čokoládovohnedé oči. Nevyzerala ako pijavice - bola to tá stará, dobrá Bella.

„Jake?“ zašepkala neveriacky hneď keď sa posadila, ako keby ma videla prvý raz v živote. Zázrak. Jednoducho zázrak.

„Bella,“ povedal som jej šťastným hlasom na oplátku a zovrel ju v náručí. Nebránila sa. Pritisla sa ku mne a hlavu mi zaborila do trička. Moje telo sa doslova otriasalo slzami radosti.

„Si v poriadku. Si to stále ty,“ šepol som šťastne. Potreboval som o tom uistiť ju i seba.

„Čo sa stalo? Bola tu Victoria a potom...“ Jej hlas bol zmätený. Jemne sa odo mňa odtiahla, aby mi videla do očí.

„My sme ju zabili...“

„Čože? Ako ste zabili upíra“ povedala zdesene. Bola celá bledá. Tak toto bude na vysvetľovanie horšie. Ako jej mám povedať, že som vlkolak?

„Bella pamätáš sa na Quiletské legendy?“ spýtal som sa jej opatrne, očakávajúc jej reakciu. Pár sekúnd sa na mňa skúmavo pozerala a jej tvár nabrala jemne zelený odtieň.

„Vlci?“ spýtala sa skusmo. Ja som len prikývol. Prišla na to skôr, ako som čakal. No na toto bude čas neskôr. Ale jednu vec, čo mi ťažila svedomie, som jej musel povedať hneď.

„Prepáč mi to, ako som sa správal, keď si za mnou naposledy prišla. Ale chcel som ta ochrániť pred tým, čo som. Mladý vlkolaci, ktorí sa rozčúlia, sa môžu ľahko premeniť a ublížiť najbližším.“

Pár minút ma skúmavo prevrtávala pohľadom. Hľadala akýkoľvek náznak klamstva. Podľa jej očí som spoznal, že ho nenašla. Stále bola ešte v mojom náručí, z ktorého sa odsunula a sadla si mi oproti. Jej hlas znel pri jej ďalších slovách veľmi strašidelne.

„Jacob Black, tak toto mi už v živote nerob, lebo ťa pretrhnem ako hada.“ V jej hlase bolo cítiť bolesť a na konci výhražne zavrčala. To zavrčanie mi pripomenulo našu situáciu, no ju zaskočilo až tak, že si priložila ruku na ústa.

„Ako sa cítiš?“ spýtal som ja jej napäto a povzbudivo ju chytil za obidve ruky.

„Strašne... zvláštne. A som aj veľmi hladná, aj keď ma hrdlo absolútne nepáli tak, ako by u upíra malo. Čo sa mi to stalo?“ spýtala sa ma, snažiac sa zakryť zdesenie.

„Uhryzla ťa Victoria a ty si sa začala meniť,“ začal som potichu. Pri tej spomienke mi stále behal mráz po chrbte. „Nemohol som sa pozerať na to, ako sa meníš, no pomyslenie na to, že by som ťa zabil, bolo strašné. A tak som ti dal vypiť moju vlkolačiu krv v nádeji, že sa nezmeníš na pijavicu. A fungovalo to, aj keď to najprv vyzeralo, že si zomrela...“ Nedokázal som sa jej pozrieť do očí, ani dokončiť tú vetu. Na čo teraz asi tak myslí?

„Tak preto tá premena bolela ešte viac...“ zamrmlala si pre seba. Tie slová neboli mierené mne a už vôbec nezneli obviňujúco, no i tak ma zranilo to, že pre mňa trpela ešte viac, ako mala.

Na chvíľu sa medzi nami rozhostilo ticho, každý sa zabral do svojich myšlienok. Bolo počuť len náš pravidelný dych.

„Čo teda vlastne som?“ spýtala sa zmätene.

Chápal som jej bezradnosť - mala v sebe krv vlkolaka i jed upíra. No nevedel som jej dať lepšiu odpoveď ako pokrčenie plecami. Zazrel som jej strach v očiach, a tak som povzbudzujúco dodal

„Ale môžeme to zistiť.“

No ona ma už nepočúvala, pretože pohľadom hypnotizovala kameň, ktorý bol celý od krvi. Bol to ten ostrý kameň, ktorý som použil na porezanie ruky.

„Bella?“ povedal som a následne zalapal po dychu. Na tvári sa jej objavila sieť čiernych žiliek. Všetky tie strašidelné žilky smerovali k jej očiam, ktoré sa taktiež zmenili. Z teplých čokoládových studničiek sa stali dve čierno-čierne hladné diery.

Nadľudskou rýchlosťou sa rozbehla do lesa, hnaná hladom.

A ja som sa rozbehol, vo svojej vlčej podobe, za ňou.

Je to moja chyba. Musím je zastaviť. Za každú cenu.

Takže ľudia... na rovinu vám poviem, že z tejto kapitoly nemám bohvieaký pocit. Je to posledná kapitola, ktorú som mala v počítači rozpísanú dopredu a môj štýl písania sa v poslednom čase dosť zmenil, čiže... no, ani neviem.

V ďalšej kapitole sa konečne objaví naše známe trio Stefan, Elena a všetkými milovaný Damon. Ale ako a za akých okolností.... to si budete musieť prečítať :D :D :D.

Samozrejme, prosím vás o komentáre. Čím viac komentárov, tým skôr sa tu kapitola objaví :) :).

Autor: leacullenfun (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tí praví 6. kapitola :