Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 1. kapitola

17.09.2011 (13:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 3437×

Kufor môjho nového auta hlasno zacvakol, keď som z neho vytiahla všetko svoje imanie. Moje nové auto značky Ford, ktoré som zdedila po Renée, som si obľúbila a musela som uznať, že má viac výhod ako starý Chevrolet, ktorý už dávno odišiel do dôchodku. Presnejšie do železného šrotu. Nemala som veľa tašiek, všetko som to dokázala vyniesť na prvýkrát.

V rukách som zovrela kľúč od svojho nového domova – internátu, ktorý patril univerzite Dartmouth. Ešte stále mám v živej pamäti uloženú radosť Renée, keď mi prišiel list, že ma prijímajú. Je pravda, že nebyť špeciálneho štipendia, ktoré mi bolo pridelené, nikdy by som nemohla študovať na tak drahej univerzite.

Ešte posledný nádych predtým, než som vložila kľúč do dierky a otočila ním. Vitaj doma, Bella. Otvorila som dvere a pred očami som mala svoj malý, internátny bytík. Vyzeralo to presne ako z letákov, ktoré som si naštudovala – malá predsieň, z ktorej dvere vedú do miniatúrnej kuchyne, ďalšie do mojej spálne a jedny nenápadné do kúpeľne. Všade len to najnutnejšie zariadenie, prispôsobené životu študenta.

Moje prvé kroky viedli do kúpeľne. Musela som si zmyť pot, čo sa mi usadil na čele a krku, keď som vynášala tašky nahor. Studená voda mala na moju rozpálenú pokožku blahodarný účinok. Tvár, ktorú som zazrela v zrkadle nad umývadlom, ma už neznepokojovala. Pokožka bledšia, než bývala kedysi, dokonca s novým sivastým nádychom, výrazné kruhy pod očami, čo neprekryl ani mejkap, a vlasy bez lesku. Takáto býva tvár chorého človeka, ktorý zomiera na smrteľnú chorobu. Ale bola to aj moja tvár. Tvár človeka, čo stratil to najcennejšie a teraz sa snaží predlžovať svoju mizernú existenciu.

Síce mi srdce stále bilo, mozog pracoval a pľúca dýchali, nepripadala som si však viac živá. Skôr ako robot, umelá inteligencia. Všetky moje pocity, moje vnútorné prežívanie, zo mňa opadali. Tvár, kedysi odrážajúca každý pocit, každý vnem, sa premenila na tvrdú, kamennú a nič nehovoriacu masku. Jedine tak som mohla prežívať.

Na stehne som pocítila jemné vibrácie. S oneskorením som si spomenula, že som mala zavolať Renée hneď po príchode na internát. Nemýlila som sa. Vlastne sa to dalo čakať, nik iný okrem nej a Charlieho mi nevolá.

„Ahoj, mami,“ ozvala som sa jej. „Viem, že som ti mala zavolať hneď ako som...“ Nenechala ma ani dohovoriť a prerušila ma:

„Bella, veď som ti to hovorila niekoľkokrát. Takže už si tam? A je to tam pekné?“

Moja splašená Renée. „Je to presne ako na letákoch. Zatiaľ som to tu veľmi neobzerala, ale všetko sa zdá byť v poriadku.“ Žiadne kvapkajúce kohútiky, ako som si práve overila. „Práve sa chystám vybaľovať a potom by som sa rada prešla po okolí. Chápeš, aklimatizovať sa a tak.“

„A čo tá práca? Kedy začneš s hľadaním?“

„Po ceste sem som zazrela zopár kaviarní a reštaurácií – pôjdem sa tam spýtať, či by ma mohli zamestnať.“ Dúfala som, že možných zamestnávateľov neodradí môj zničený výzor.

„Dobre teda. Budem ti držať palce, zlatko.“ Povzdychla si. „Už teraz mi chýbaš, vieš to?“

„Aj ty mne, mami,“ povedala som automaticky.

„Ok. Tak ťa už nechám povybaľovať sa. Ozvi sa mi, Bella.“

„Ozvem sa, maj sa, mami.“ V telefóne píplo a hovor sa prerušil.

Vrátila som sa z kúpeľne a sadla som si na posteľ v spálni. Renée si už zvykla na moju večne prázdnu tvár a hlas bez emócií. Spomenula som si na ten krátky rok, ktorý som u nej v Jacksonville strávila. Vtedy bolo všetko také čerstvé. Psychológovia mi radili, aby som nepotláčala všetky myšlienky na minulosť, ale ja som sa o to všemožne snažila. Kto by na to chcel spomínať.

Už sú to dva roky. Dva roky, čo som naposledy videla tú tvár a počula ten hlas. Niekto sa po rozchode s partnerom zotaví hneď, inému to trvá možno pár mesiacov. Ja som sa nezotavila nikdy. V ten moment sa mi totiž zrútil svet a ja som to neuniesla. V ten moment som akoby prestala existovať. Niekto, kým som bola vtedy nie je schopný sa o seba postarať, nie je schopný absolútne ničoho. Charlieho to zlomilo ale nemal na výber a umiestnil ma na psychiatrickú liečebňu. Dlhý rok zo mňa doktori robili nového človeka, celý rok sa ma pokúšali poskladať dohromady a vybudovať zo mňa znova žijúcu a samostatného života schopnú bytosť. Na to obdobie sa veľmi nepamätám, bolo to ako ničota.

Za ten rok som dokázala zo svojej mysle vytesniť akékoľvek myšlienky na veci z minulosti. Nič z toho viac neexistovalo. Renée ma, za pomoci psychiatrov, presvedčila, že žiť v slnečnom Jacksonville je ten najlepší spôsob, ako sa zotaviť. Dokončila som tam strednú, celú svoju snahu som venovala štúdiu a príprave na vysokú školu. Nič iné som si nedovolila vtesnať do svojho života. Renée tvrdila, že sa to dalo očakávať, keď mi prišiel list o prijatí na Dartmouth. Ja som to považovala za odmenu za svoju snahu.

Vybaliť si veci mi netrvalo nijak dlho, a tak som mala ešte dosť času, aby som mohla zájsť do okolia a poobzerať sa po vhodnej práci a, samozrejme, nakúpiť nejaké jedlo. Internát bol plný sťahujúcich sa študentov, všade sa ozývala vrava a veselý smiech.

Hneď v prvej predajni rýchleho občerstvenia ma odmietli s tým, že zamestnancov majú dosť, ale z pohľadu, aký na mňa upierala žena, čo mi to povedala, som mala pocit, že tak usúdila z môjho výzoru. Áno, viem, moja tvár nepôsobí ako tvár vhodná pre servírku alebo niekoho, kto pracuje s ľuďmi. Ale skúšala som ďalej, bola som dokonca aj v supermarkete, aj v obchode so zvieratami. Nikde ma neprijali.

Pomaly sa začínalo stmievať, a tak som sa rozhodla svoj lov na prácu nadnes ukončiť. Práve som prechádzala okolo malej kaviarničky, ktorú som na svojej ceste prehliadla. Za pultom stálo mladé dievča, sotva staršie odo mňa a tak som sa rozhodla skúsiť šťastie ešte raz. Práve leštila pult a keďže okolo nemala nijakých zákazníkov, osmelila som sa.

„Hm, ahoj, čo ti prinesiem?“ Predbehla ma a rovno mi ponúkala nápojový lístok.

„No... ja som sa vlastne... prišla spýtať na prácu. Či by sa tu nenašlo pre mňa miesto servírky alebo tak.“ Chvíľku si ma skúmavo prezerala, potom sa usmiala.

„Ale áno, našlo. Práve sme prepustili jednu servírku, ktorá mala problémy s dodržiavaním pracovného času takže jej miesto je voľné. Ak máš teda záujem, príď zajtra o štvrtej a vyskúšame si ťa.“ Prekvapene som  zažmurkala. „Mimochodom, ja som Mandy.“ Podala mi tenkú ruku a potriasli sme si.

„Bella.“ To dievča bolo naozaj milé. „Takže zajtra o štvrtej. Vďaka, Mandy.“ Usmiala sa a kývla hlavou na pozdrav a ja som vyšla von na ulicu. Bolo to celkom jednoduché.

Už bola tma a bola som vcelku unavená, takže som sa vzdala myšlienky na prechádzku a rovno si to zamierila na internát. Dala som si upokojujúcu horúcu sprchu a položila sa na posteľ aj s novým notebookom. Prebehla som si maily, kde som mala zopár nových zo školy, a potom som si našla mapu mesta, kde som si vyhľadala miestne knižnice a obchody.

Musela som sa poriadne pohrabať v taške, aby som našla svoje lieky, ktoré brávam pred spaním. Tieto mi naordinoval psychiater a už som si na neho zvykla. Stali sa pre mňa vítaným spoločníkom a pomáhali mi nezosypať sa.

Lieky som zapila poriadnym dúškom čistej vody a pohár postavila na nočný stolík pri posteli. Už po niekoľkých minútach som pocítila vzácne účinky tabletiek a pomaly sa ponárala do bezsenného spánku.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 1. kapitola: