Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 16. kapitola

30.10.2011 (20:30) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1732×

Prvotné lúče ranného slnka sa predierali oknom izby a šteklili ma na nahom chrbte. Deň sa prebúdzal spolu so mnou. Aj keď sa mi tak veľmi nechcelo pohnúť, musela som otvoriť aspoň oči a povystierať stuhnuté kĺby. Hneď, ako som sa pohla, premietol sa mi v hlave včerajší večer a noc. V duchu som sa zachichotala. Na svojom prste som pocítila váhu prsteňa, ktorý tam ešte včera poobede nebol, ale odteraz tam bude navždy.

Otvorila som oči naplno a hľadala tú osobu, ktorá bola zdrojom môjho momentálneho šťastia. Avšak v posteli som bola sama. Automaticky som vyskočila a posadila sa. Naozaj som tu sama. V celej izbe.

„Edward?“ zavolala som do ticha slabým hlasom. Ak je v dome, počuje ma.

Nečakala som ani dve sekundy, keď sa dvere otvorili a dnu vstúpil môj osobný anjel, trblietajúci sa v kráse lúčov dnešného rána. Usmieval sa od ucha k uchu a aby bola dokonalosť úplná, niesol podnos s raňajkami.

„Dobré ráno, láska,“ privítal ma nežne a sadol si ku mne na kraj postele. „Bol som ti pripraviť raňajky.“

Sladko som sa na neho usmiala. „Ďakujem.“ S otvorenými očami som sledovala plne naložený podnos a rozhodovala sa, kde začnem. Vedľa raňajok bola položená krásna červená ruža, rovnaká, akú mi dal včera. „Ďakujem za všetko – za raňajky, za včerajšok... za teba.“ V tvári sa mi objavila iba mierna červeň pri spomienke na včerajšok.

Edward priložil prst k mojim perám. „Ja ďakujem.“ Veľmi presvedčivo sa jeho oči vpíjali do mojich. „Nikdy som si nepomyslel, že môžem zažiť naraz toľko šťastia v jeden večer. Ďakujem ti.“ Pritiahol si moju ruku s prsteňom k ústam a pobozkal najskôr moju dlaň a potom aj prsteň.

Vzal do rúk vidličku a nabral na ňu kúsok volského oka, a vložil mi ho do úst. Vložila som sa do jeho hry na kŕmenie a vychutnávala si všetko, čo mi pripravil. Nič sme nehovorili, no aj tak sme vedeli, čo ten druhý cíti.

Tento deň bol dokonalý, začal sa dokonale a dokonalo pokračoval. Strávili sme dokonalé doobedie a čakali sme na príchod zvyšných členov rodiny. Tí sa vrátili asi o štvrtej a hneď ako prvá sa na mňa vrhla Alice. Schytila ma do svojho kamenného náručia a poskakovala pri mne. „Och, Bella, som taká šťastná! Uvidíš, bude to najkrajší deň v tvojom živote!“

„Alice, prosím ťa, veď ju rozdláviš,“ upozorňoval ju Edward.

Alice naňho škaredo pozrela. „Máš mi za čo ďakovať, braček.“

„No, to nepopieram. Ďakujem ti, Alice.“

„Tak, kde sú tí dvaja?“ Emmett sa prirútil do obývačky a na tvári sa mu objavil úsmev, ktorý zaberal polovicu jeho tváre. „Bella, poď, nech si ťa vystískam.“ Ako Alice aj on ma schytil do kamenného náručia a zatočil sa so mnou. Mala som chuť pregúliť očami.

Esme nás privítala menej okato. „Srdečne vám gratulujem. Bella, som šťastná, že budeš už oficiálne patriť do našej rodiny.“ Pobozkala ma na obe líca a potom ma láskyplne objala.

„Ďakujem, Esme.“

Každý z rodiny nám pogratuloval, akoby sme už boli manželia. Dokonca aj vždy zdržanlivá Rosalie sa na mňa vrelo usmiala a popriala mi všetko dobré. Myslím, že si nakoniec k sebe predsa len nájdeme cestu.

Alice bola až príliš nadšená. Vyzerala, že začne každú chvíľu tlieskať a poskakovať tu oslavný tanec.

„Alice,“ zarazila som ju s dlaňami vystretými k nej. „Predtým, než začneš čokoľvek plánovať, chcem si s tebou pohovoriť.“

„Ja viem, ja viem...“ rozšafne prikyvovala hlavou. Poďme hore.“ Schytila ma za ruku a ťahala ma hore po schodoch.

Usadila ma na jej širokú posteľ a prisadla si ku mne. Ja som začala ako prvá. „No... predpokladám, že poznáš niektoré moje podmienky...“

Alice horlivo prikyvovala. „Samozrejme. Svadba bude iba v rodinnom kruhu, čím, samozrejme, myslíš iba našu rodinu. Nechceš, aby sa o nej ktokoľvek dozvedel vrátane tvojej rodiny.“

„A...?“ doplnila som ju, čím som chcela zdôrazniť svoju najhlavnejšiu podmienku.

„A po svadbe ťa Edward premení na upírku,“ dokončila.

Usmievajúc sa som prikývla. „Tak sa zdá, že ti nič neuniklo.“

Na jej malej šibalskej tvári sa zjavil širokánsky úškrn. „Bella, mne nič neunikne. A čo sa týka včerajška...“ Vážne na mňa mrkla. „Ako sa ti to páčilo?“

„No... asi by som sa ti mala poďakovať za šaty...“

Pregúlila očami. „Bella, vieš, o čom hovorím.“ Došlo mi, na čo naráža, a ja som očervenela až po korienky vlasov.

„Ty... ty, vieš aj to...?“

Vyhýbavo mi začala vysvetľovať. „Veď vieš, bola som zvedavá, ako mu odpovieš... nemohla som zabrániť tým víziám, to vieš. Detaily som nevidela... Videla som iba, ako to dopadne...“

Dvakrát som sa nadýchla a vydýchla. Super, takže moja budúca sestra zdieľala so mnou môj prvý milostný zážitok. Fakt skvelé.

„No tak, Bella... Aké to bolo?“

„Alice, máš to z prvej ruky. Naozaj chceš, aby som ti...“

Dvere sa otvorili a do izby sa vrútil Edward. „Tak, Alice, to by už stačilo.“ Prísne pozrel na svoju sestru, ktorá naňho vyplazila jazyk. „Bella, poď, dole máš pripravené jedlo.“

Na nič som nečakala a nasledovala som svojho osloboditeľa z izby.

„Vďaka, že si ma od nej oslobodil,“ pošepkala som mu, keď sme boli bezpečne na chodbe.

„Viem, aká vie byť moja sestra otravná.“

„Ona si ma aj tak raz nájde,“ zmierene som si povzdychla.

„Ja si ťa nedám, láska.“ Pritiahol si naše spojené ruky k ústam a pobozkal ma na chrbát dlane. „Hoci občas je ťažké dostať sa z jej pazúrov.“

Z izby, z ktorej sme ešte pred chvíľkou vyšli, sa ozvalo hrdelné zavrčanie.

Edward ma doviedol do kuchyne, kde už boli nachystané pre mňa špagety. Musela som uznať, že z tohto by sa aj oči najedli, a to nehovoriac o tej lákavej vône, ktorá sa niesla celou kuchyňou. Občas premýšľam, že by mali ľudia častejšie púšťať upírov do kuchyne. Keď som si sadla, Edward sa posadil na stoličku oproti mne a ako to máva vo zvyku, pozorne sledoval, ako natáčam špagety na vidličku a vkladám si ich do úst. Neviem, čo ho na tom tak baví, ale nechala som ho.

Aby som si nemusela všímať pozorných očí môjho nastávajúceho, radšej som sa sústredila na svoj pokrm. No netrvalo dlho a pristihla som sa, ako premýšľam o svadbe. Uvažovala som, aké nástrahy na mňa Alice prichystá a dúfala som, že ju niekto bude krotiť. Neviem, nakoľko poslúchne moje pokyny a nakoľko sa nechá riadiť svojou často prehnanou fantáziou.

Do čoho si sa to, Bella, namočila?

Odkedy som zmenila svoj status na zasnúbená, neprešiel ani jediný okamih, kedy by som nebola šťastná. Každú voľnú chvíľku som trávila s Edwardom, zakaždým nesmierne šťastná. Boli však aj chvíle, keď som sa od neho musela vzdialiť. Samozrejme, škola bola nevyhnutná a vedela som, že hneď, ako sa vrátim domov, bude ma tam čakať moja láska. Ale chvíle, keď som musela od neho byť nedobrovoľne vzdialená, napríklad keď sa Alice rozhodla znova mi vyskúšať svadobné šaty alebo keď Edward išiel na lov, som musela bez reptania pretrpieť.

Vonku bolo cítiť prvé náznaky prichádzajúcej zimy. December bol zahájený studeným vetrom a dažďami. Jediný raz, keď som sa Alice nechala presvedčiť na nákupy bol aj dňom, keď som si prvýkrát všimla, že sa blížia Vianoce. Ak by nebol obchodný dom vyzdobený vianočnými ozdobami už teraz na začiatku decembra, som si istá, že by som si všimla, aký čas prichádza, až keď by v dome stál vianočný stromček.

Ale nakoniec sa našiel niekto, kto mi blížiace sa sviatky pripomenul. Našli sa dokonca až dve osoby. Charlie volal už prvého decembra a poriadne ma zaskočil.

„Bella, neviem, či si sa už o tom rozprávala s mamou a ako ste sa dohodli, ale bol by som rád, ak by si prišla ku mne na prázdniny,“ hovoril. „Už je to takmer rok a pol, čo si odo mňa odišla...“

V duchu som sa začala preklínať a ľutovala som, že som si nenašla výhovorku už skôr.

„Ocko, vieš...,“ rozhodovala som sa, ako mu to, čo možno najsprávnejšie podať. „Nechystám sa na prázdniny k mame.“

„Takže prídeš?“ hlas Charlieho znel nadšene a aj ma to na chvíľu mrzelo, že ho musím odmietnuť.

„Mrzí ma to, ale nie. Ide o to...“

„Bella, nemala by si sviatky tráviť sama.“

„Nie, ocko. Ja nebudem sama. Ja... niečo som ti nepovedala.“ Zhlboka som sa nadýchla. „Na sviatky zostávam s Cullenovcami.“ Konečne som to zo seba dostala a v telefóne bolo odrazu ticho. „Ocko?“

„Povedala si s Cullenovcami?“ vyslovil s dôrazom. „Bella, oni predsa...“

„Oci, skôr, ako začneš niečo hovoriť, chcem, aby si vedel, že som sa k nim vrátila. Teda... stretla som sa s Alice na univerzite a všetko sme si vyrozprávali...“

„Čo? Alice? Na univerzite?“ Charlie bol očividne zmätený z môjho vysvetlenia a ja som si spomenula, že som mu vlastne ešte o Cullenovcoch nepovedala. „Ale, Bella, veď...“

„Upokoj sa, ocko. Bývam teraz u nich.“

Znova bolo ticho. „A čo... on?“ Síce nevyslovil meno, ale dobre som vedela, koho tým myslí.

„Vrátila som sa k Edwardovi.“

„Bella, to nemyslíš vážne!“ hneval sa Charlie. „Ten mizerák spôsobil, že si sa zrútila. Ukradol ti rok života, keď si sa liečila na psychiatrii... Ako mi môžeš povedať, že si sa k nemu vrátila?!“

„Charlie,“ oslovila som ho prísne, „neočakávam, že to pochopíš, ale chcem, aby si vedel, že som s ním šťastná. Vieš veľmi dobre, ako zle som to niesla, keď odišli. Milujem Edwarda a to sa nikdy nezmení.“

„Dcérenka, on si ťa nezaslúži. Kvôli nemu si toľko trpela. Kde bol vtedy? Chceš mi povedať, že si mu to všetko odpustila?“

„Ocko, prosím, pochop, že ja bez neho nemôžem žiť.“

„V poriadku, Bella. Rešpektujem tvoje rozhodnutie, aj keď sa mi nepozdáva, ale chcem, aby si bola konečne šťastná a ak je ten... Edward ten, koho chceš, prajem ti len to najlepšie. Ver mi, že ja budem pri tebe stáť vždy a keď budeš potrebovať, vieš, že ja ťa nikdy neopustím. Vždy budeš moja dcérenka.“

Z Charlieho slov mi zovrelo srdce. On ma nikdy neopustí, ale ja budem musieť čoskoro opustiť jeho.

„Ja to viem, ocko. Ľúbim ťa a nikdy sa to nezmení.“ V mojom srdci bude navždy. Doslova.

„Aj ja ťa ľúbim, Bells.“

Telefón stíchol a Edward sa v tej chvíli zjavil vedľa mňa a objal ma.

„Mohli sme ho ísť navštíviť, láska. Aj tvoju mamu.“

Pokrútila som hlavou. „Nie, Edward. Takto to bude lepšie. Nechcem sa lúčiť s pocitom, že ich vidím naposledy. Ak by som ich išla navštíviť, bolo by to pre mňa o to ťažšie. Povedať zbohom...“

„Bella,“ hlesol. „Stále si to môžeš rozmyslieť. Kedykoľvek...“

„Nie. Ja už som si svoj život vybrala a viem, čo preto musím obetovať.“ V hrudi ma však zabolelo už len pri myšlienke na to.

„Sľubujem ti, že budem pri tebe. Nedovolím, aby si trpela, láska.“

„Ja viem. Už to viem.“ Nos som si zaborila do jeho ramena a nadýchla som sa jeho vône. Vedela som, že on pri mne bude. S ním zvládnem čokoľvek.

Tú istú šarádu som musela absolvovať aj s Reneé. Moja mama mala o mňa rovnaké obavy ako Charlie, ale dobre vedela, čo potrebujem a chápala moje rozhodnutie. O svadbe som sa však nezmienila ani jednému z nich.

Urobila som rozhodnutie a som pripravená ísť si za ním. Aj keď to nebude zadarmo.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 16. kapitola: