Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 10. kapitola

19.06.2013 (21:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 4160×

Bella:

„Nemyslím si, že je zlomená," preniesol ten mladý lekár a venoval mi široký úsmev, pri ktorom som placho sklopila oči.

„Nemyslím si, že ste kompetentný to posúdiť!" schladil ho Cullen. Zaskočila ma jeho namrzenosť a istá drzosť, s ktorou pristupoval k doktorovi od prvej sekundy, ako ho zbadal vo dverách.

„Vážený pane, som lekár a sám ste po mňa predsa poslali. Ak neveríte lekárom, mohli ste zavolať nejakú čarodejnicu z osady za lesom, alebo bylinkárku," odvrkol mu doktor a znova v prstoch otočil moje zápästie. „Stlačte ruku do päste," nakázal mi. Bolelo to, ale dlaň som zovrela. Zas sa na mňa usmial. „Bude len narazená."

„Doktor Parker má toľko práce, že na panstvo poslal učňa? To si s ním vybavím!" Cullen bol besný hnevom a všemožne sa snažil mladému lekárovi zmazať z tváre úsmev.

„Som doktor Mike Newton a tri roky som ako lekár v Mulberry. Nie som učeň. Doktor Parker mal vážny prípad v kláštore." Otočil sa k pánovi a založil si bojovne ruky v bok. „Preberiem jeho prax, lebo odchádza na odpočinok. To ste nevedeli?" vyceril na Cullena zuby. Veľmi rýchlo som si o doktorovi Newtonovi urobila vlastný obraz. Bol mladícky nerozvážny a možno priam trúfalý. Hovoriť síce o mladíckej nerozvážnosti u muža, ktorý vyštudoval tak náročnú školu, nie je na mieste. Možno mu len Cullen nepríde obzvlášť sympatický a v tom sa s ním celkom zhodnem. Pán len prižmúril oči, krátko sa pozrel na mňa a potom zas na doktora.

„Tak to mám radosť," precedil cez zuby a oprel sa chrbtom o stenu.

„Ako sa vám to stalo, pani Swanová?" opýtal sa lekár a zas svoju pozornosť sústredil plne na mňa. Dorota sa zachichúňala a pokrútila hlavou.

„Slečna..." opravila ho a ja som cítila, ako mi do líc vystúpila červeň, lebo sa na mňa zas široko usmial. Dorota sa okolo nás zvrtla a položila dymiacu šálku práve uvareného čaju pred doktora Newtona. Čakala doktora Parkera a ten si čaj zakaždým vypýtal. „Je slečna, nie pani. Zodpovedá za dom a jej otec za panstvo." Dorota bola úchvatná v tom, ako prosto a jasne dokázala každého nezainteresovaného až šialene prudko zasvätiť do problému a poinformovať ho. Ak som chcela vedieť, čo nové v dedine za posledný týždeň, stačilo ju tam na pol hodinu poslať.

„Tak, slečna Swanová, ruku obviažeme a budete si ju šetriť. Nebudete dvíhať a nosiť nič ťažké. V piatok sa mi prídete ukázať do dediny. Ak by som tam nebol, len ma nechajte zavolať. Nechám vám tu kvapky, aby ste sa vyspali. Tlmia bolesť." Zalovil v kufríku. Dorota sa mu naklonila ponad rameno a detailne skúmala obsah jeho tašky. Mala v nej už takmer celý nos, keď ju s pobavením zaklapol a ona trocha zhíkla. Položil na stôl fľaštičku a posunul ju ku mne.

„Ďakujem, pane," pípla som a opatrne tú malú fľaštičku vzala. Vtedy vstúpil do izby aj môj otec. Keďže boli dvere otvorené, zaťukal na drevenú zárubňu, aby sa takto ohlásil. Kývol hlavou na pána a potom sa jemne uklonil lekárovi. Bolo to zvláštne, s akým rešpektom a úctou môj otec pristupoval k panstvu. Ako dieťa som si to neuvedomovala, no jeho chrbát sa musel veľakrát zohnúť, aby pozdravil aj omnoho mladších a mnohokrát hlúpich a hlavne nevychovaných pánov, ktorí mu jeho zdvorilosť nepovažovali za nutné opätovať.

„Pán doktor, ako to vyzerá?" opýtala sa úctivo.

„Nie je zlomená. Je narazená. Bude to dobré." Doktor sa celý čas prívetivo usmieval nie len na mňa, ale aj na otca, aj keď pánovo prijatie prívetivé nebolo. Na môj vkus sa na mňa usmieval až príliš a stavalo ma to do pozície, kedy som sa cítila veľmi nepríjemne.

„Čo sme dlžní?" Môj otec už načrel do vrecka, kde zaštrngali peniaze, po ktoré si bol v izbe.

„Nie, Charlie. To vybavím ja," vmiešal sa do toho Cullen. Postavil sa pred doktora s rukami založenými na hrudi. Bol ďaleko väčší a mohutnejší, než mladý doktor a povedala by som, že lekár pôsobil priam detsky, popri takej konštrukcii. Naklonil hlavu na bok a podal doktorovi bankovku.

„Nemám vám vydať," zakoktal lekár trocha v pomykove.

„To je dobré, doktor Newton.“ Na slovo doktor dal pán taký dôraz, že to bolo až vrcholne nezdvorilé. Doslova dal lekárovi najavo, že ho za lekára nepokladá. „Jediné o čo chcem požiadať je, aby Isabella nemusela do dediny. Bolo by dobré, aby doktor Parker prišiel sem za ňou a pozrel sa jej na tú ruku. Odkážete mu to?" Cullen sa na doktora povýšenecky usmial. Zazerala som na nich len poza Dorotin veľký chrbát. Ona sa na nich dívala bez hanby, priamo a určite aj s pootvorenými ústami, ako mala vo zvyku.

„Slečna Isabella je odteraz už moja pacientka." Hrubo sa mu otočil chrbtom, no bankovku zvieral v dlani. Zložil si tašku a potom na mňa veľmi drzo a okázalo mrkol, čo u mňa vzbudilo istý odpor. Doteraz sa mi zdal celkom milý, ale toto žmurknutie som si nevedela vysvetliť. Nemal by si niečo také dovoliť. Nie som dievča, ktoré odpadáva v mdlobách, keď na ňu mladík v uhladenom vychádzkovom obleku zamáva. Mňa to urazilo. Neisto som pozrela na pána, ktorý ma div nezhltol pohľadom. Civel na mňa. Potom urobil prudký krok vpred a ja som trocha nadskočila ľaknutím.

„Lekárom tohto panstva je doktor Parker! Je to jasné!" zavrčal zrazu a doktor Newton odo mňa krok ustúpil. Povedala by som, že som v Newtonovej tvári zbadala záchvev rešpektu, ak nie strachu. Bola som prekvapená, aký to na mňa urobilo dojem. Nenávidím ho, no jeho nevrlosť mi prišla vhod.

Otec doktora vyprevadil z dverí a ja som nervózne zavadila pohľadom o pána. Dorota zbierala zo stola a nespokojne krútila hlavou. Využila som situáciu, obehla stôl a chcela som Dorote pomôcť, aby som tak taktne odišla z miestnosti.

„Nechajte to, dušička. Ten doktorko povedal, že musíte mať ruku v kľude. Donesiem vám čaj." Milo sa na mňa usmiala. „Aj vám donesiem?" opýtala sa s miernym uklonením pána. Pretočila som oči.

„Môžem si s vami vypiť čaj, Isabella?" opýtal sa trocha neisto. Prekvapene som k nemu vzhliadla. Pred chvíľou bol arogantný a miestami trocha aj desivý a zrazu toľká plachosť. Nevyznala som sa v ňom a pocit, že neviem, ako kedy zareaguje, ma privádzal do šialenstva. U neho človek nikdy nevie.

„Tá ruka ma bolí, pane. Radšej by som si čaj vypila u seba a ľahla si. Inokedy vám budem rada robiť spoločnosť," povedala som uhladene a snažila sa vykúzliť aspoň náznak úsmevu. Dorota s hrkotom hrnčekov vyšla z dverí. Chcela som ísť hneď za ňou.

„Isabella, prosím. Na chvíľku," šepol mi tesne za chrbtom. Celá som sa naježila, ako mačka, ale hneď som zas spustila ramená a jemne som sa pootočila. Pozrela som mu do očí a dvere za Dorotou privrela. Nejako som vytušila, čo bude nasledovať a zalievalo ma teplo. Na jednej strane som chcela, aby ma odprosoval za tú drzosť, no na druhej mi to bolo trápne za nás oboch. Striasala som sa, keď som si v mysli vybavila tú chvíľu, keď sa naše pery... Privrela som oči, aby tá myšlienka rýchlo odplávala. Zhlboka som sa nadýchla, ako by som šla čeliť prílivovej vlne.

„Pane?" vyzvala som ho k dialógu, aby som to mala rýchlo za sebou. Nech vysype ospravedlnenie, ja ho nespokojne, ale zdvorilo prijmem a požiadam ho, aby sa podobné chovanie z jeho strany už nezopakovalo.

„Chcel som zajtra odísť, ale teraz, keď máte poranenú ruku, asi ešte pár dní zostanem. Chcem mať istotu, že sa o dom budete môcť postarať," preniesol a ja som na neho vyvalila oči. Ak by tu nebol, nemali by sme sa o čo a o koho starať. To on potrebuje opateru ako malé dieťa. Ruky potrebujem akurát pre jeho neustále obskakovanie a plnenie jeho všakovakých požiadaviek a pripomienok. Otvorila som ústa ako ryba na suchu. Prvé dve vety, ktoré ma napadli som musela prehltnúť a zostali ma nepríjemne páliť na jazyku. Ak by som ich vyslovila, myslím, že by bol naozaj šokovaný tým, čo by som mu od srdca povedala. Znova som sa nadýchla.

„Pokojne môžete zajtra odcestovať, pane. Ja to s pomocou otca určite zvládnem," preniesla som.

„Dobre," šepol a kývol hlavou, na čo sa mi otočil chrbtom. Prepustil ma a ja som zostala zarazene stáť. Dívala som sa nechápavo na jeho chrbát. Po dvoch, či troch sekundách sa pootočil. „Potrebujete niečo vy odo mňa?" opýtal sa so zdvihnutým obočím. Zalapala som po vzduchu. Ozaj odtiaľto musím urýchlene odísť, inak mu niečo nemilé poviem. Pokrútila som rozmrzene hlavou z prava doľava. „Prečo mám stále pocit, že to, čo hovoríte, nemá ani z ďaleka nič spoločné s tým, čo si myslíte?“ Prižmúril oči. Viem, že som v tejto chvíli mala odísť, ale nešlo to.

„Vy stále hovoríte presne to, čo si myslíte?“ vypálila som zo seba.

„Áno.“ Pri odpovedi nezaváhal a tak som ani ja na sekundu nezaváhala.

„Klamete!“ vypadlo zo mňa. Najprv nakrčil obočie, no potom sa napriamil a uvoľnil.

„Celý svoj život...“ zachrapčal.

„Tak prečo čakáte pravdu od iných?“ opýtala som sa vyčítavo. Naklonil hlavu na bok a jemne ňou pokrútil.

„Nezaslúžim si práve od vás počuť len pravdu?“ opýtal sa tvrdo. Zas je to tu. Ja sa mám cítiť vďačná? Za čo! Takto chytil do osídiel aj môjho otca. Otec mu je vďačný a preto urobí čokoľvek, čo si len tento zmyslí a k tomu mám pocit, že si môj otec bludne namýšľa, že sú hádam priatelia? On je len sluha a Cullen je pán. Nič iné. Nechcem mať zviazané ruky falošným pocitom vďaky. Mám byť oddaná za to, že ma ako dieťa odtrhol od najbližších, aby som aj tak naveky skončila v tomto dome, ale už bez matky? Mám byť vďačná za to, že ma považuje za svoj majetok a dovolí si ma pobozkať a nepovedať mi za to ani prepáčte?

„Ja vám predsa neklamem, pane,“ povedala som kŕčovite. Asi som naozaj lepšia klamárka, ako som si myslela a možno sú to len naučené zručnosti zo školy Svätej Justíny, ale usmial sa.

„Ani ja vám nebudem. Čo vi na to?“ Natiahol ku mne ruku, aby sme si na znak dohody potriasli pravicami. Ja som sa pozrela sprvu na tu boľavú a potom do jeho temných očí. Nechcela som sa ho ani dotknúť a k tomu ma až šialene zvnútra spaľovala jeho neohrabanosť a drzosť. Chcela som svoje ospravedlnenie a nie hlúpe reči o pravde a klamstve. Zlosť mi dodávala odvahu.

„Váham, či vám podať ruku, pane. Ak mám povedať už len pravdu, tak mi nie je ani po vôli to, že som tu s vami sama.“ Rýchlo som sklonila pohľad. Zalievalo ma teplo a najradšej by som odtiaľto ušla, no verila som, že ako je mne nepríjemné o tom hovoriť, tak je to aj jemu a bude sa za to hanbiť. Tak veľmi by som ho chcela vytrestať, potupiť a ponížiť ho. Stiahol ruku a prekrížil ju z druhou na hrudi.

„Ach tak. Správal som sa hrubo... Vášmu otcovi som sa ospravedlnil, slečna Swanova,“ povedal s neskrývaným pobavením a istou dávkou arogancie.

„Otcovi možno, mne nie!“ Hovorila som rázne, aspoň som sa snažila, ale nedokázala som sa prinútiť pozrieť mu do očí. Cítila som, že som celá očervenela a pripadala som si hlúpo. Spustil ruky a urobil krok ku mne.

„Bella, dohodli sme sa na pravde, aj keď sme to nespečatili podaním ruky, ale chápem, že sa po tom malom úraze zdráhate podať mi dlaň. Tak pravdou je, že sa vám nemám za čo ospravedlniť.“ Pohľadom som teraz doslova švihla do jeho očí, lebo som mala pocit, že sa ten chlap úplne zbláznil. Vrelo vo mne. Cítila som tlak v hlave, akoby mi ju šlo rozstreliť.

„Prosím?“ vykoktala som šokovane.

„Ospravedlnil by som sa, ak by som mal pocit, že sa vám to nepáčilo. Myslím si však, že sa vám to páčilo a ak by som sa ospravedlnil, znamenalo by to, že to chcem vziať späť. Ja by som to však urobil pokojne znova.“ Uprene sa na mňa díval. Otvorila som ústa dokorán. Nesmierne ma zaskočil, šokoval a prekvapil. Toto som nečakala ani v tej najšialenejšej predstave.

„Prepáčte,“ pípla som. Na viac som sa nezmohla. Vypálila z izby ako namydlený blesk a brala schody po dva.

„To sa mi hádam len sníva... Toľká neohrabanosť! Hulvát!" nadávala som piskľavým hlasom. Toto som mala po matke. Ak ma niečo rozhodilo, zneistelo alebo šokovalo, hlas mi stenkol do nepríjemnej piskľavé tóniny. Keď sa mama s otcom niekedy hádali, mame takto vyskočil hlas a potom sa väčšinou otec rozosmial, čo ju ešte viac dopálilo a doslova pišťala ako myš. Otec sa snažil nesmiať, no aj ja som sa potom začala chichúňať. Mama s ním potom niekoľko dní nehovorila. Vždy to však prehrmelo. Ja som teraz pochodovala vo svojej izbe zo strany na stranu a nadávala, čo to šlo. „Drzáň!“ zaškrípala som zubami.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Celá som sa triasla a nebola schopná toľkým rozhorčením ani uvažovať.

„Ďalej!“ zapišťala som a prebehla cez izbu k oknu, ktoré som prudko otvorila, aby som sa mohla nadýchnuť, ovládnuť svoj výraz tváre a pozrieť aspoň na oko vyrovnane do očí môjmu otcovi, alebo Dorote. Zhlboka som sa nadýchla a potom znova a znova. Otočila som sa a zatočila sa mi hlava.

„Dúfam, že z toho okna nechcete skočiť, aj keď,“ prešiel ku mne a pozrel von oknom, „z tejto výšky by ste si ublížiť nemali,“ povedal na oko pokojne, ale tvár mal vo zvláštnom kŕči. Ja som otvorila ústa a vyvalila oči. „Doniesol som čaj a prišiel som sa vám ospravedlniť. Isabella, mrzí ma, čo sa stalo. Veľmi to ľutujem a hrozne sa hanbím, že som sa správal tak... Neohrabane, drzo a hulvátsky. Bol to skrat a nikdy sa už nič podobné nestane.“ Jemne sa uklonil. Nečakal na moju odpoveď. Prešiel k dverám a chcel ich za sebou zavrieť, no ja som prebehla izbou a pridržala ich.

„Hore ste povedal...“

„Dohoda o pravde nebola predsa spečatená podaním ruky. V obchode je to tak, že čo nie je spečatené podaním rúk a podpisom, to neplatí.“ Teraz sa už uvoľnene usmial.

„Čo z toho, čo ste povedal, je teda klamstvo a čo pravda?“

„Vyberte si.“ Ráznym krokom odišiel a ja som zostala stáť a dívať sa do tmavej chodby.

Mala som bezsennú noc a preto, keď som nad ránom konečne zaspala, nezobudil ma ani hluk z chodby. Bol už takmer obed, keď som sa vyhrabala z postele a mohli za to aj tie skvelé kvapky od doktora Newtona. Vlasy som si rýchlo stiahla mašľou a navliekla na seba šaty zo včera. Nestihla som sa ani umyť. S otvorením dverí na svojej izbe som vpadla do chaosu a zmätku. Dorota letela s troma kufríkmi na klobúky naprieč celou chodbou.

„Jacob, ešte tieto klobúky. Daj ich niekam navrch, aby sa nepoškodili,“ vrieskala.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa sluhu, ktorý vliekol kožený kufor.

„Musím dnes okamžite odísť,“ ozvalo sa zaburácanie zo schodov. Pri zvuku toho tvrdého hlasu som sa striasla. S dupotaním zbehol zo schodov a zastal vedľa mňa. Otec mu bol samozrejme po boku.

„Dobré ráno, Bella,“ šepol Charlie a zahanbene mi zastrčil lem stuhy zo zástery za sukňu. Privrela som na sekundu oči a ospravedlňujúco pohodila hlavou.

„Zaspala som. Mrzí ma to. Vzala som si tie kvapky od doktora a nejako...“ Naklonila som sa k otcovi. „Prečo ste ma nezobudili!“ zasyčala som mu do ucha.

„Máte zranenú ruku. Aj tak by ste s balením nepomohli. Takto ste sa aspoň vyspali, Bella,“ schladil ma Cullen. Ospravedlňujúco som sa usmiala a jemne uklonila.

„Mohli sme tie veci poslať za vami, keď sa tak ponáhľate,“ povedal otec, keď sluha zakopol o prah dverí a skoro pustil pánov kožený kufor na zem.

„Nie! Nechystám sa domov. Idem navštíviť brata.“

„Pána Emmetta?“ opýtal sa prekvapene otec.

„Môj brat sa žení, Charlie,“ povedal Cullen trocha podráždene.

„Žení? Myslel som, že je už ženatý.“ Môj otec vyzeral prekvapene, no potom sa hneď ovládol. „Už je najvyšší čas, pane.“ Usmial sa. „Nevedeli ste, že má vážnu známosť, alebo ste nespokojný s jeho výberom?“ Myslím, že sa nemal pýtať ďalej, lebo ho Cullen doslova priklincoval k dlážke ľadovým pohľadom.

„Vedel som, že má vážnu známosť a vedel som aj s kým. Nečakal som však, že mi o ich svadbe dajú vedieť len dva dni pred obradom.“ Nakrčil čelo.

„To je naozaj trocha nemilé,“ zašomral otec popod nos. „Koho si berie?“ opýtal sa ešte. Už aj ja som pochopila, že dnes má pán Edward Cullen veľmi zlý deň. Očividne ho to nesmierne napálilo a môj otec prilieva olej do ohňa.

„Chceš vážne vedieť, koho si môj braček berie?“ Rozhodil zúrivo rukami a pôsobil priam hrozivo. Chytila som otca zozadu za ruku a modlila sa, nech mlčí.

„Iste,“ povedal celkom vyrovnane a pokojne.

„Berie si Rosalie,“ zaškrípal zubami. Padla mi sánka.

„Tak to vám prajem pevné nervy, pane. Bude to asi dosť zvláštna svadba a pre vás asi veľmi...“

„Mýliš sa! Ja sa z nich teším. Ja som Rosalie nikde nemal rád. Bola to dohodnutá svadba. Môj otec veril, že je pre mňa tá pravá a ja som sa naozaj snažil. Myslel som, že to vedia. Taja to predo mnou do poslednej chvíle a možno by som sa to dozvedel až po svadbe, ak by mi to Alice neposlala posla.“ Očividne zúril. Vypálil smerom k dverám. Stiahla som otca za ruku.

„Nechápem, prečo tam ide, keď ho tam jasne nechcú,“ šepla som, na čo sa ten dunivý zvuk čižiem na drevenej dlážke zastavil a prudko otočil k nám. Otec vzhliadol k tomu hnevom napätému chlapovi a jednou rukou ma trocha zastrčil za seba. Pán urobil tri rázne kroky späť k nám.

„Milujem svojho brata a rodinu! Nikdy by som nestál v ceste dvom milujúcim sa osobám. Rosalie nezomrela, ani som ju nezabil, ako si to mysleli v dedine. Jednoducho som jej dal priestor a zbavil ju záväzku voči mne. Ona sa zamilovala do môjho brata. Idem tam preto, aby vedeli, že sa teším s nimi a že som rád, že sú spolu,“ vrčal na mňa. „Už chápete, Bella?“

„Iste. Chápem,“ šepla som. „Šťastnú cestu, pane.“

Veľmi sa ospravedlňujem, za pomalé pridávanie kapitol. Mala som teraz obdobie, kedy som nemala na písanie ani pomyslenie a boli dni, keď som pc ani nezapla, prípadne len na to, aby som skontrolovala emaily. Už sa však všetko dostáva do starých koľají, tak to bude hádam už len dobré a budem mať viac času. Teraz k poviedke. V tejto kapitole sa toho veľa nestalo, ale keďže sme už na desiatke a poviedka nebude nekonečná, dej sa nám od ďalšej kapitoly výrazne pohne. Dúfam, že sa vám kapitola páčila a necháte nejaký ten komentár. Teraz idem pohnúť s druhou mojou rozpísanou poviedkou, lebo som ju nesmierne zanedbala. Držte mi prsty. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 10. kapitola: