Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 13. kapitola

15.07.2013 (09:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 32× • zobrazeno 5053×

Bella:

Sedela som v kočiari a ten sa trmácal zo strany na stranu. Vykúkala som z okienka, či už hádam neuvidím obrysy Greenwayského sídla. Stmievalo sa a všetko naokolo voňalo mokrou hlinou, trávou a vlhkosťou. Cestu obklopoval čierny les a zo všetkých strán sa ozývali budiace sa nočné tvory. Dorota oproti mne spala ako zarezaná. Utešovalo ma jedine to, že otec a Jacob šli napred, čiže ma bude v tom cudzom svete čakať niečo priateľské a známe. Inak by to bola ta najhoršia cesta, ak nepočítam tú do školy, keď ma vyrvali z náručia matky a poslali do pekla. Opustiť staré sídlo, miesto, kde som vyrástla a kde mi skonala milovaná matka, bolo ťažké. Nemala som však čas rozjímať. Museli sme baliť, predať nadbytočné zvieratá a ja som sa nemohla v dedine ani ukázať. Keď som Mikovi oznámila, že som prijala ponuku Edwarda Cullena, bol ranený. Keď zistil, že som ako tá posledná bezcharakterná bytosť na svete vymenila moje áno, za dom a majetky, zatrpkol. Nepovedal, ako veľmi som ho sklamala, no dal mi to pocítiť. Radšej som teda do dediny nešla. V ráno odchodu som navštívila otca Patrika a považovala som si za vhodné, pozdraviť aj doktora Parkera. Bolo nevyhnutné, aby som sa stretla aj s Mikom. V nestráženej chvíli, keď mi doktor Parker šiel pre kvapky na cestovanie pre Dorotu, zovrel ma prudko v dlaniach a pritisol k sebe.

„Viem, že ho neľúbite a viem, že si ho beriete len preto, že to chce váš otec. Samozrejme, je lepšou a bohatšou partiou, než budem kedykoľvek ja, ale ak by si ste si to rozmysleli...“ Privrel oči tak pevne a bolestne, že som mala potrebu utešiť ho, pohladiť ho po tvári. „Povedzte mi, že ma ľúbite a ja urobím všetko pre to, aby ste so mnou boli tou najšťastnejšou ženou sveta ,“ zachrapčal mi do ucha. Pre túto chvíľu som bola nútená bolestne privrieť oči ja. Nemohla som mu klamať. Nechcela som mu dávať zbytočné nádeje a vodiť ho za nos. Ak ma miluje, mala by som ho z toho vyliečiť.

„Nemilujem vás. Mrzí ma to,“ pípla som vo chvíli, keď vstúpil doktor Parker. Newton odo mňa odskočil, ako by som mala v najlepšom prípade týfus a bez jediného slova odišiel. Takmer ma na dverách vyvrátil. Nemohla som sa však diviť. Dal mi svoje srdce na striebornom podnose a ja som naň napľula síru odmietnutia. Pripadala som si ako nechutná karikatúra ľudskej bytosti. Dokonca som si pripadala niekedy ešte horšie.

Teraz som sedela na ceste v ústrety svojmu nešťastiu, v ústrety životu, ktorý som nikdy nechcela, o ktorý som nestála a desí ma. Cez koruny stromov začal presvitať ošarpaný múr opevnenie brány. Kovová konštrukcia bola dokorán a keď sme ňou prešli, kočiar nadskočil nad výmoľmi a Dorota precitla. Keď si uvedomila, že sme už na pozemku samotného panstva, pritisla hlavu k mojej a spolu sme sa dívali z okna. Klobúky sa nám o seba opreli a bolo to trocha komické, ako otvorila ústa nad zvláštnou architektúrou. Po oboch stranách brány boli dve veľké sochy sediacich levov. Cesta k domu bola vykladaná mačacími hlavami. Konečne som zahliadla dom, ale zatiaľ som si nedovolila prejaviť emócie, keďže som si nebola istá tým, čo vidím. Až keď sme vyšli na kopček, kde sa cesta stáčala k domu a druhá k stajniam a hospodárskym budovám, neovládla som sa. Pritisla som si ruku na ústa a rozochvela sa. Bol to obrovský dom s množstvom okien. Sivasté steny mali miestami opadanú omietku a pôsobil zanedbane, aj keď v čase najväčšej slávy, musel byť impozantný. Nepochybujem, že ho dá Cullen celý opraviť, no teraz naháňal hrôzu. Chrliče na strechách mali desivé tváre a draci strážiaci každú časť kamenného zábradlia schodiska k hlavným dverám evokovali chlad a úzkosť. Spodná časť domu bola obrastená machom a celá severná stena hustým brečtanom. Keď som kráčala po schodoch a dívala sa do temných okien, cítila som strach. Stala som sa paňou tejto desivej stavby. To hádam Edward Cullen nemyslí vážne...

Dvere boli masívne a uprostred viselo strieborno-patinové klopadlo. Pohladila som hlavu leva, ktorý ho zvieral v papuli a než som stihla zaklopať, otvorili sa. Príjemné svetlo a teplo, ktoré sa spoza nich uvoľnilo, ma jemne pohladilo a rovnako mäkko ma privítala aj vôňa škorice.

„Niekto tu pečie?“ opýtala som sa šokom namiesto pozdravu a môj otec sa široko usmial.

„Vitaj doma, zlatko,“ povedal rozjarene a objal ma. Musela som si pridržať klobúk, aby mi nepadol, keď ma vtiahol do dverí a začal velebiť toto príšerné sídlo.

„Je to stará budova, ale Edward už zabezpečil všetky potrebné opravy. Vo vnútri je však nádherný. Keď uvidíš galériu a knižnicu, neuveríš tomu. A koncertné krídlo v hale je skvost.“ Nikdy som nepočula otca niečo tak ospevovať. „Všetko je tvoje. Videl som papiere. Zajtra sem príde Edward a stačí jediný podpis a toto všetko...“ Tlačili sa mu slzy do očí a tak som ho len pevne objala.

„Som rada, že sa ti tu tak páči. Z vonku to však pôsobí trocha desivo.“

„Desivo? Presne to som Edawrdovi vravela, ale ten trval na tom, že keď ho opraví, bude to skvost. Tie lesy naokolo sú dych berúce a za domom je jazero. Uvidíte ráno,“ zaštebotalo malé stvorenie od dverí, odkiaľ sa rinula tá vôňa. Prekvapene som zaklipkala očami, kým som si uvedomila, kto je táto energická osoba. Strčila podnos so škoricovými koláčikmi otcovi do rúk a prívetivo ma objala. Prekvapene som zostala stáť ako soľný stĺp.

„Madam Alice,“ šepla som.

„Len Alice, Isabella. Keď som sa dozvedela, že vás Edward...“ Pozrela mi na prst obťažkaný snubným prsteňom a dojato spojila ruky na hrudi. „Bol tak šťastný, keď mi oznamoval, že ste mu povedali áno. Nemusel ma ani presviedčať, aby som vám tu nejaký čas robila spoločnosť. Dúfam, že vám to vyhovuje. Poznám to tu. Všetko vám ukážem a vezmem vás aj do dediny. Tento dom bude potrebovať veľa personálu. Už som oslovila starostu, aby sem na zajtra poslal záujemcov, aby ste si s otcom vybrali.“ Hovorila tak rýchlo a zvonivo, že som na ňu musela sústrediť všetku svoju pozornosť. Mala dar, aj keď bola malej postavy, vyplnila svojou aurou celú izbu. Čo izbu, tá vyplnila celý kraj. Detailne som si obzerala jej tvár, kým tak nadšene vysvetľovala a nemohla som uveriť, ako veľmi sú si s Edwardom podobný, aj keď nie sú údajne pokrvní príbuzní. „Jú, ja som niekedy príšerná. Určite ste po tej ceste celá dolámaná. Pripravili sme vám izbu. Vybrala som vám tu najkrajšiu, s výhľadom na jazero, ale pokojne to môžete zmeniť. Poďte.“ Schmatla ma za ruku a ťahala hore schodmi. Otec sa len zasmial a pokrútil nad týmto akčným stvorením hlavou. Na prvom poschodí sme zahli do tmavej chodby, kde na jej konci žiaril jediný lampáš. Opatrne zatlačila na kľučku a dvere trocha zavŕzgali. Alice mi dala prednosť a tak som vošla. Podlaha mierne zastonala, keď som zastala v prostred drevom obloženej izbe. V kozube plápolal oheň a on roztancoval tiene na stenách. Miestnosti dominovala obrovská, masívna posteľ s bordovými nebesami a vrchnou prikrývkou v rovnakej farbe.

„Posteľ má viac ako sto rokov. Všetka bielizeň je ušitá z hodvábu a tá prikrývka, to je darček od mojej matky.“ Nadšene mi pozrela do tváre.

„Od madam Alice?“ opýtala som sa, keď som si pohladila ručne vyšívanú látku. Alice zmĺkla, čo ma trocha prekvapilo a tak som sa na ňu pozrela.

„Myslela som starú mamu. Matka mi skoro umrela, tak Esme považujem za mamu,“ šepla. Prekvapene som pootvorila ústa.

„To som netušila. Ja vlastne o vašej rodine nič neviem,“ povedala som súcitne, lebo aj moja matka umrela skoro a stále ma to bolelo. 

„Naša rodina nie je ničím zaujímavá,“ šepla mi za chrbtom.

„Vaša rodina teda už vie, že si pán Cullen chce vziať za manželku slúžku,“ povedala som v podstate veľmi pokojne a uvoľnene.

„Prečo toľko okolkov? Opýtajte sa priamo, Isabella.“ Alice mi pozrela do tváre. Rozpačito som uhla pohľadom. „Matke a otcovi to povedal. Edward nemal vo svojej existencii veľmi šťastie. Prvú manželku mu vybrali rodičia. Otec veril, že Rosalie svojou krásou upúta jeho pozornosť. Mýlili sa. Vzal si ju z povinnosti a rýchlo všetci pochopili, že ich svadba zničila dvoch ľudí. Rosalie sa vydala za Emmetta. To myslím viete.“ Obehla posteľ a odostlala. Pohybovala sa svižne a aj pri tom najmenšom geste vyzerala pôvabne a ladne.

„A druhá manželka?“ Zložila som si klobúk a vlnenú šatku z ramien.

„Tanya sa do neho doslova pobláznila. Všetci ich dávali do hromady, no nikdy nemal záujem. Tá vec s Rosalie bola pre neho bolestivá.“ Prekvapilo ma to. Sklonila som hlavu, aby nevidela môj údiv. Pred chvíľou povedala, že ju nemiloval a že bola omylom. Najskôr vyrozumela, čo mi vŕta hlavou. „Rosalie a Emm sa do seba beznádejne zamilovali. Nedokážu jeden bez druhého existovať. Viete, ak je celý váš život bolestivým sklamaním, ak nikdy nedostanete to, po čom túžite a ste sám, pohľad na toľkú lásku je bolestivý. Chcel to aj pre seba. Dá sa to pochopiť, že?“ Zastala predo mnou. Jemne som prikývla.

„Našiel pri Tanyi, čo hľadal?“ opýtala som sa šeptom. Alice skrivila tvár a pokrútila hlavou. Nastala trápna chvíľka ticha, ktorú som chcela prelomiť. „Povedal, že madam Tanya zomrela. Ako sa to stalo?“ Mojej spoločníčke poriadne opadla nálada. Až som oľutovala svoju otázku, ale samotného pána by som sa dozaista neopýtala. Toto bola šanca dozvedieť sa, čo sa stalo. Alice predo mnou cúvla až k dverám.

„Doprajem vám súkromie. Pošlem vám slúžku.“ Expresne sa stratila a mne nepomohlo ani to, že som za ňou troška pobehla k dverám. Chápala som, že možno ide o veľmi citlivú tému, ale mohla mi to aspoň naznačiť, prípadne povedať, že sa o tom pozhovárame zajtra.

Po pár minútach prišla Dorota s čajom a koláčikmi. Bola celá udychčaná a keď položila podnos vedľa postele, nespokojne rozhodila rukami.

„Tento dom je bludisko a je obrovský. Ani za tri dni ho celý neprejdeme a kde to ho ešte upratovať. Už som vášmu otcovi hovorila, že len slúžok bude treba zo päť. Potom treba kuchárku a niekoho zručného, čo sa postará o malé opravy. A keď si predstavím, koľko bude treba chlapov, aby sa postarali o stajne a celý pozemok...“ Zalomila rukami. Vyskočila som na posteľ a vzala si koláčik. Zahryzla som a blažene som zapriadla.

„To je dobrota. Tak kuchárku ako vidím máme,“ povedala som unesene.

„Myslíte, že pánovi Cullenovi nebude vadiť, že necháte jeho neter robiť v dome kuchárku?“ Založila si komicky ruky v bok.

„To piekla ona? Tak to ma musí naučiť,“ preniesla som obdivne.

„Len to nie, dušička. Ja som vás už v kuchyni videla. Netvrdím, že ste úplne ľavá, ale nechajte pečenie odborníčkam.“ Zaškerila sa a ja som ublížene ohrnula peru. Pozozhliadla som sa po izbe a potom som sa naklonila k Dorote.

„Kde máš izbu?“

„Dole, vedľa kuchyne,“ povedala s pohodením pliec.

„A nechcela by si tu cez noc ostať? Vieš, nejako sa tu cítim...“ Dorota ma s úsmevom objala.

„Už som sa bála, že ma necháte spať prvú noc v tej strašidelnej tme. Keď tu bude viac ľudí, bude to iné, ale pre dnešok... Idem sa prezliecť a prídem.“

Skoro nič som nenaspala, lebo Dorota chrápala na celý dom. Myslím, že ju ďalšiu noc budem počuť aj z jej izbietky. Ráno vstala zavčasu a tak som si na chvíľku zdriemla. Nemala som veľa šiat, a tak som si obliekla jedny z tých, ktoré som si doniesla zo školy. Ťažké závesy na chodbe boli odhrnuté a tak som si mohla prezrieť chodbu. Na stene viseli koberce a vzácne maľby. Naozaj z vnútra dom vyzeral ďaleko lepšie než zvonka, ale nebolo to práve podľa môjho vkusu. Budem však musieť prejaviť spokojnosť. Nemyslím si, že by som na Cullena urobila dojem tým, že si vypýtam prostriedky na úpravu interiéru. Aj tak mi nie je celkom jasné, do akej miery ten dom bude patriť mne. Na jeho prevádzku na jeden týždeň by som nezarobila ani za celý život. Prešla som na hlavné schodište a všimla som si, že dom má ešte dve postranné a zaiste tu bude aj schodisko pre služobníctvo. Zbehla som zo schodov, keď z postranného salónika vykukla Alice a nadšene na mňa zamávala. Uklonila som sa a šla k nej.

„Dobré ránko!“ zaspievala. „Mám pre vás prekvapenie, Isabella. Zatvorte oči.“ Nadskakovala, ako malé decko.

„Prestaň s tým, Alice!“ zahriakol ju pre mňa známi hlas, ktorý mnou zas celkom otriasol. Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila. Pán okamžite vstal a prešiel ku mne. Podal mi ruku a ja som mu do nej pokorne vložila svoju. Pobozkal mi jej chrbát a uklonil sa.

„Dobré ráno, Bella. Čo sa vám snívalo. Hovorí sa, že to, čo sa vám sníva v prvú noc na novom mieste, to sa splní.“ Usmial sa a vrátil sa k stolu, aby mi odsunul stoličku hneď vedľa môjho otca. Pozdravil ma kývnutím hlavy a rovnako aj ja jeho. Horúčkovito som premýšľala nad snom, ktorý sa mi dnes nad ranom sníval. Vedela som, že sa mi niečo snívalo, ale čo to bolo...

„Naraňajkujte sa. Máme dnes veľa práce,“ preniesla Alice a širokánsky sa usmiala na pána. On jej úsmev spokojne vrátil. Myslím, že som ho ešte nikdy nevidela tak uvoľneného. Oprel sa o operadlo a ruku si založil pod bradu. Díval sa uprene na mňa a to mi nebolo veľmi po vôli. Vzala som si kúsok sladkého chleba a len čo som sa natiahla po čajník, prirútila sa Dorota a naliala mi. Potom si hlasno zívla. Upútalo to pozornosť všetkých pri stole.

„Mala si azda ťažkú noc? Čo sa človeku sníva v novom dome, to sa vraj splní, ako som sa dozvedel,“ zažartoval môj otec.

„Ach... Bola ťažká, tomu verte. Neviem, čo sa tuto dušičke snívalo, ale metala sebou na posteli a kričala. Neviem, s akými démonmi ste to bojovali, ale dvakrát som vás zobudila, aby ste nedotrhali prikrývku.“ Dorota sa zatvárila vážne. Pootvorila som ústa.

„Dorota, možno sa mi snívalo o tvojom chrápaní,“ preniesla som netaktne, na čo sa všetci rozosmiali. Dokonca aj Dorota to prijala ako žart. Zachechtala sa a pohodila rukou.

„Ja vás už v noci nestrážim. Budete si musieť nájsť iného ochrancu,“ povedala ako by len tak, ale ja som dobre vedela, na čo myslela a podľa toho upreného pohľadu, ktorý mi venoval pán Cullen, som mala aj dobrovoľníka. Bolo mi to tak nesmierne nepríjemné. Díval sa na mňa inak. V jeho pohľade bolo niečo temné a hladné. Bol to pohľad muža, ktorý túži a ktorý má prísľub, že jeho túžba raz bude uspokojená.

„Nepotrebujem ochrancu, Dorota!“ zahriakla som ju príkro. Dorota sa urazene zvrtla pomedzi stoličky a zmizla. Cullen sa za ňou zadíval, dokonca sa trocha nahol na stoličke.

„Myslela to dobre v nevinnom žarte, Isabella!“ napomenul ma ako malé dieťa. Otec si odkašľal, aby stiahol pozornosť na seba a nervózne žmolil v prstoch kraj obrusu.

„Mali by sme si pohovoriť o sluhoch, ktorý najmeme.“ Pán sa oprel o operadlo stoličky.

„Máš voľnú ruku, Charlie. Vždy si vybral spoľahlivých ľudí.“ Pozrel sa na mňa a zhlboka sa nadýchol. „Čo sa týka personálu domu, sú to ľudia, ktorí budú mať prístup k nášmu súkromiu. Bol by som rád, ak by ste dali na radu mojej netere.“ Pozrel na Alice. Ona na neho roztopašne zamrkala.

„Všimla som si, ako veľmi si strážite súkromie. V podstate si myslím, že by mohla madam Alice vybrať personál sama. Nepripadá mi to fér, vyberať personál, ktorý nebudem platiť.“ Bolo na čase vypovedať si určité záležitosti týkajúce sa fungovania domu. Cullen stiahol obočie. Oprel sa do stoličky a spojil pred sebou svoje prsty. Končekmi prostredníkov sa dotkol pier.

„To snáď ani nie je možné, aby existoval niekto, ako vy, Isabella. Neustále vo všetkom hľadáte komplikácie. To nie ste nikdy schopná prijať veci tak, ako prídu?“ Nechápavo som pokrútila hlavou. „Povedal som predsa, že sa nemusíte o nič starať. Chcel som len, aby ste si vybrala personál, s ktorým budete v tomto dome v dennom kontakte.“ Jeho hlas naberal na intenzite. Nemôžem povedať, že som sa naľakala, ale pripadala som si ako z iného sveta. Odmlčala som sa a nechala prevziať vír rozhovoru môjmu otcovi a pánovi. Alice sa živo zapájala a ja som zatiaľ jedla, ako by mi to dali príkazom. Aspoň ma to nelákalo ozývať sa. O chvíli sa Alice zodvihla. Otec vyskočil na nohy a odsunul jej stoličku. S úsmevom sa mu zavesila na rameno a vyšli zo salóna. Ja som toľké šťastie nemala. Keď som sa zodvihla, Cullen tiež vyskočil na nohy, ale nie preto, aby mi odsunul stoličku, ale preto, aby zatvoril dvere. Zas som sa ocitla v pasci jeho blízkej prítomnosti. Nenabrala som odvahu pozrieť mu do tváre.

„Som z vás v pomykove. Mohli ste ma hneď odmietnuť, Isabella. Dal som vám na to viac príležitostí,“ povedal chrapľavo. Dívala som sa pred seba a hypnotizovala tak medailón v tvare ich rodinného erbu. „Isabella, pozrite sa na mňa!“ zavelil. Zodvihla som teda pohľad a zadívala sa mu do očí. „Dávam vám znova príležitosť, vrátiť mi slovo.“ Hlas mu zhrubol. Prekvapene som zaklipkala očami. Cítila ako sojka, ktorej otvorili klietku pod altánkom v záhrade a mala som šancu vyletieť z väzenia. Naozaj som na pár sekúnd pocítila náklonnosť a vďačnosť k pánovi, že mi dal možnosť zhodiť zo seba to jarmo. Precitla som rýchlo. Nemohla som. Môj otec a matka pre mňa chceli budúcnosť dámy, nie slúžky. Otec tento dom miluje a ja milujem otca. Urobím čokoľvek, aby bol šťastný.

„To ja vám dávam tú možnosť, pane,“ povedala som rýchlo prvé, čo ma napadlo. Prekvapila som ho.

„Prosím?“

„Nemáte ku mne milého slova,“ šepla som ublížene.

„Isabella, čo to hovoríte? Zniesol by som vám modré z neba. Dám vám všetko na svete. Môžete požiadať o nemožné, no neustále sa tvárite, že to nie je dosť,“ vychŕlil zo seba.

„Veď práve. Dávate mi všetko. Cítim sa hlúpo. Cítim sa, akoby ste si ma kúpili. Čo na to hovorí vaša rodina? Ak by som o niečom takom počula a netýkalo sa ma to, povedala by som, že si beriete zlatokopku. Ja však o vaše peniaze nestojím,“ vmietla som mu do tváre.

„Prečo ste sa rozhodli vziať si ma, Isabella?“ Zopla som ruky na hrudi. Teraz som musela rozmýšľať.

Zišiel by sa mi rozum kráľa Šalamúna. Raz ma už podobnej otázke vystavil a bolo zvláštne, že muž, ako on, muž, ktorému každá žena skončí pri nohách, potrebuje utvrdzovať o mojom rozhodnutí.

„Boli ste vždy k mojej rodine slušný a dobrý. Otec vás uznáva a považuje vás za dobrého muža,“ preniesla som rozvážne.

„Čiže pre to, že to od vás žiadal Charlie?“

„Myslíte si, že som žena, ktorú by jej otec prinútil vziať si muža, ktorého nechce?“ Odpovedať na otázku otázkou bola moja obrana.

„Vy nie ste žena, ktorá si nechá niečo prikazovať.“ Usmiala som sa a čakala som, že aj on povolí tú tvrdú masku. „Prečo ste sa teda rozhodli prijať moju ponuku?“

„Ste múdry, vzdelaný a väčšinou veľmi úctivý a...“ Povzdychla som si. „Ste pekný,“ šepla som.

„Väčšinou veľmi úctivý? Niekedy nie som?“ Usmial sa.

„Neprináleží mi kritizovať vás.“

„Isabella, len kritizujte. To, že na mne nachádzate chyby mi lichotí. To značí, že si ma všímate.“ Na tvári mal už širokánsky pokrivený úsmev. Založila som si ruky v bok.

„Vedela by som vám hodiny vymenúvať vaše nedostatky,“ povedala som istou dávky satiry. Pokrútil hlavou.

„Vidíte... Ja na vás nenachádzam najmenšie chyby a aj to, čo by niekto mohol vnímať ako ostrejšie hrany, považujem za nesmierne podmanivé a nežné. Páči sa mi, keď skrývate pohľad a aj to, keď sa mi do očí pozriete tvrdo a priamo. Dokonca sa mi páči, keď na mňa kričíte a odporujete mi. Ste tak rozkošná, keď sa ako Dávid staviate pred Goliáša. Zbožňujem vašu odvahu a fascinuje ma, akou silou oplývate. Vy si to ani neuvedomujete, ale vo svojej krehkej ruke držíte môj život. Milujem vás, Isabella. Dal by som vám všetko na svete a je mi úplne jedno, čo si myslia všetci naokolo a koľko to stojí.“ Šokom som otvorila ústa. On mi vyznal lásku. Dal mi svoje srdce na dlani. Nevedela som, ako reagovať. Hovoril úprimne, či z vypočítavosti? Ak bol úprimný, tak nie som ja Dávidom a on Goliášom, ale je to presne naopak. Rukami som si prikryla ústa a zhíkla. „Isabella...“ oslovil ma a natiahol ku mne ruku.

„Pripadám si tak hlúpo, keď mi všetko len tak dávate. Ja vám nemám čo ponúknuť a vy mi chcete dať všetko. Nie je to fér. Prečo ja? Prečo práve ja? Nedokážem jednoducho predstierať, že mi tento dom patrí, lebo mi nepatrí. Kúpili ste ho vy, za svoje peniaze a aj ľudí, ktorých chcete, aby som vybrala, budete platiť len a len vy.“

„To je predsa hlúposť!“ skríkol rozhnevane. „Ja vám tu vyznávam lásku a vás trápia majetky,“ zaškrípal zubami.

„Ja som vás predsa nechcela uraziť...“ povedala som zmierlivo.

„Vzdám sa všetkých peňazí. Rozdám ich chudobným, dom darujem sirotincu a nechám si len to, čo mám na sebe. Budete sa potom cítiť po mojom boku lepšie?“ Zodvihol obočie. Premerala som si ho pohľadom a potom mi to prišlo celé také smiešne.

„Naozaj by ste to dokázali urobiť?“ opýtala som sa pobavene.

„Pochybujete?“ Nadobudla som pocit, že by to ten blázon v tejto sekunde urobil, ak by som povedala, že to chcem.

„Nepochybujem, pane.“

Vyberať personál mi pripadalo hrozne snobské a keď sa predo mnou nakrucovali mladé slúžky, nebola som si istá tým, či vôbec nejaké slúžky chcem. V salóne sa zoskupilo dvadsať dievčat z blízkej dediny, túžiacich po dobrom mieste. Premeriavali si ma pohľadom a poniektoré vyhodnotili situáciu tak, že paňou domu je Alice. Dve z nich mali krajšie šaty ako ja a uchádzali sa o miesto gazdinej. Šlo očividne a dievčatá z rodín sluhov v bohatých domoch. Dorota vošla po špičkách s krčahom vody a zvedavo nakúkala ponad moje rameno. Odstúpila som, aby si mohla dievčatá tiež prezrieť.

„Vie niektorá z vás variť?“ opýtala sa Alice zvonivo. Ruky zodvihlo asi desať dievčat.

„Ja som sa prišla uchádzať o miesto gazdinej, madam,“ ozvala sa oblečená blondínka, aby jasne ukázala, že neprišla robiť nejakú obyčajnú kuchárku

„Aj ja, madam...“ zodvihla ruku aj tá druhá.

„Bella, nechcete sa z nimi pozhovárať?“ opýtala sa ma a ja som zmätene pokrútila hlavou, že nie.

„Dievčatá, toto je Isabella Swanová, majiteľka domu a budúca madam Cullenová,“ predstavila ma a dievčatá vyzerali naozaj prekvapene, keď som sa pred ne trocha neisto postavila. Vtedy do miestnosti vstúpil Edward. Prešiel popri ženách, ako by tam ani neboli. Zastal predo mnou, podal mi ruku a cez rameno pozrel na Alice.

„Potrebujem na malú chvíľku hovoriť s Isabellou,“ preniesol a už ma ťahal k dverám. Bez slova som s ním šla chodbou. Na konci otvoril dvere do herného salónika, kde stál nižší, zhrbený muž a tri ženy. Všetci sa mi úctivo uklonili.

„Toto je Jean Perrin. Jean, toto je Isabella, moja snúbenica.“ Postavil ma doprostred miestnosti, kde ku mne ženy okamžite priskočili.

„Veľmi ma teší, madam,“ povedal lámane. Bol to Francúz. Pozrel na Cullena a teatrálne rozhodil rukami. „Nádherná postava,“ povedal obdivne. Ženy ma merali a z každej strany sa ozývali čísla.

„Čo sa deje?“ Stála som s rukami od seba a nechápavo krútila hlavu.

„Jeanov čas je vzácny. Požiadal som ho, aby sa tu zastavil a vzal vám miery, Isabella. Objednal som u neho šaty.“ Naklonil hlavu na bok a zasmial sa, keď sa dve z krajčírok zrazili v snahe, odmerať mi dĺžku predlaktia a ja som ho pri gestikulácii zodvihla.

„Šaty? More šiat. Ušijeme všetko. Jazdíte na koni, krásna Isabella?“ opýtal sa Jean rozjarene.

„Niekedy,“ pípla som a dívala sa uprene na pána.

„Tak treba aj jazdecké šaty. Však pán Cullen?“ opýtal sa Jean. On len prikývol. „Dobre, teraz vás opustím, aby vám krajčírky vzali miery aj na bielizeň,“ povedal rýchlo a už sa aj pratal z dverí. Len čo on a Cullen vyšli z izby, ženy zo mňa začali sťahovať šaty. Nemala som čas ani na to, aby som sa bránila. Jedna z nich štuchla do druhej.

„Pekný chlap,“ povedala smiešnym dedinským prízvukom, ale rozumela som jej francúzštine.

„Pekný? Juliet, ty si oslepla? Je dokonalý.“ Tá druhá sa zvrtla za môj chrbát a už som tam stála len v bielizni.

„Kto vie, prečo si berie slúžku?“ povedala tretia a všetky sa zasmiali. Mne to trocha stiahlo hrdlo. Uvedomujem si svoj pôvod a nikdy som sa zaň nehanbila, ale zabolí to, keď to počujem takto priamo.

„To šijeme aj svadobné?“ opýtala sa tá Juliet.

„Nie, svadobné nešijete. Ešte sme sa nedohodli na dátume svadby,“ povedala som ľadovým hlasom, plynulou francúzštinou. Všetky tri zhíkli a postavili sa jedna k druhej. Juliet padla na kolená a schmatla ma za ruky. Pritlačila v rýchlosti pery na moju ruku.

„Madam, odpustite nám! My sme..“

„Odpustite!“ pridala sa ďalšia.

„Dosť!“ skríkla som. „Ja sa nehnevám.“ Vytrhla som tej žene ruku a pokrútila hlavou. Usmiala som sa. „To je v poriadku. Chápem a nemýlili ste sa. Moji rodičia boli sluhami a ja vlastne tiež.“ Ženy sa na seba pozreli.

„Ako ste sa teda zasnúbili s pánom Cullenom?“ opýtala sa Juliet, na čo ju jedna z žien štuchla do rebier.

„Poslal ma ešte ako dieťa do školy a keď som sa vrátila, začala som sa starať o dom a asi som sa mu zapáčila. Požiadal o ruku,“ povedala som nevzrušene.

„Zamiloval sa do vás,“ vypískla tá najmenšia. Nemo som prikývla. Ona zopla ruky a zasnene vzdychla.

„To je tak romantické. Poslal vás do školy, dal vám dôležité miesto v dome a potom sa zamiloval.“ Prižmúrila som nad jej detinskosťou a hlúposťou oči. Čo ona vie? Netuší, čím si prechádzam. Zasnúbila som sa s niekým, ku komu nič okrem nenávisti necítim. Budem si ho brať, no stále som sa s tým nestotožnila.

Keď som sa vrátila do salóna, za stolíkom sedela Alice, vedľa nej Dorota a oproti ním Cullen. Inak tu nebolo ani nohy. Prekvapene som prešla k stolíku.

„Kde všetky sú?“ opýtala som sa Alice.

„Opýtajte sa tohto tu!“ Alice nahnevane ukázala na svojho strýka. On pretočil oči. „Som zvedavá, kto sa bude starať o dom.“ Nahnevane stiahla obočie.

„Dobre, že ich pán poslal preč!“ povedala Dorota tak, akoby tu bola paňou ona. Cullen sa pobavene zaškeril. Skôr som čakala, že sa na Dorotu nahnevá, no namiesto toho na ňu pochvaľujúco kývol hlavou. „Uchechtané kobyly. Len čo sa tu zjavil chlap, išli sa pretrhnúť. Toto tu nepotrebujeme. Nech pošlú radšej svoje matky!“ Postavila sa a dupla si nohou. „Aj keď, aj tie vás budú uháňať, a slepé by tu robiť nemohli,“ skonštatovala sucho a šla si po svojom. Alice sa už uškŕňala a len čo Dorota zmizla, zazubila sa.

„Dorote sa páčiš,“ šepla a potom sa obrátila na mňa. „Musíte si ho strážiť, Bella.“

„Prestaň, Alice! Mňa strážiť netreba. Pre mňa existuje len jediná žena.“ Postavil sa a vzal ma za ruku. „Ako sa vám pozdával Jean?“

„Vyzeral naozaj ako skúsený krajčír, ale neukázal mi žiadne návrhy šiat.“ Pozrela som mu do tváre.

„Objednal som všetko, čo kedy navrhol. Šije pre tie najelegantnejšie dámy. Verím, že budete spokojná.“ Pohladil ma po ruke.

„Ty si ju nenechal vybrať si ani farby?“ vyštekla na neho Alice. Nakrčil na ňu čelo.

„Ja nemám vkus,“ šepla som zmierlivo.

„No, to vidím. Inak by ste mu nepovedali áno, Isabella.“ Alice vyzerala nahnevane.

„Áno, som hrozný. Ja viem. S Jeanom sme sa však zhodli, že k Isabellinmu veku, postave a pleti, budú modré a smaragdové odtiene tie najvhodnejšie. Dal som ušiť tridsať šiat. Hádam sa Isebelle budú aspoň jedny páčiť a ak nie, spálim ich v krbe!“ Cullen bol prhký muž, ale na svoju neter mal očividne slabosť. Inokedy by kričal, teraz však do toho vložil trocha irónie. Nepáčilo sa mi, že ma z toho úplne vynechal, ale mlčala som. Budem sa musieť naučiť mlčať vo viacerých situáciách. Nebude to jednoduché, no ja to zvládnem. Vlastne ako všetko.

Nastal tu doslova a do písmena cirkus. Do domu neustále prichádzali nový ľudia, ktorý po dni, či dvoch, odchádzali s dlhým nosom. Otec konečne po týždni najal sluhov, ktorý zabezpečia okolie domu. Cullen sa do jeho výberu neplietol. Zmenilo sa to tu na stavenisko. Dom začali zvonku opravovať a ja som sa nestačila diviť, akou rýchlosťou to šlo. Alice vybrala väčšinu personálu domu, ale výber gazdinej a slúžky, ktorá bude mať s Dorotou prístup do mojich izieb, nechala na mne. Slúžku som si vybrala rýchlo. Volala sa Amanda. Mala asi toľko ako Dorota a jej sa páčila. Miesto gazdinej som nakoniec nechala voľné. Usúdila som, že sa o dom najlepšie postarám sama. Keď som to predniesla Cullenovi, sprvu nesúhlasil, no nakoniec ustúpil a nestalo to ani veľa námahy. Len som mu jeden večer dopriala prechádzku okolo jazera, kde som mu opakovane nadhodila, ako veľmi by som to chcela robiť sama a ak to nebudem zvládať, niekoho najmem.

Prvýkrát odišiel po týždni na dva dni. Už to s ním bolo na nevydržanie. Neustále na všetkých podráždene vrčal. Keď sa vrátil, bol zas pokojný, čo sme všetci a hlavne murári pracujúci na vonkajších múroch sídla, uvítali. V ďalšom týždni odišli aj s Alice. Oznámil mi, že ide navštíviť rodinu a dohodnúť ich návštevu v Greenway.

Chýbalo mi staré sídlo, ľudia, ktorých som mala rada a žili tam s nami. Chýbali mi nedeľné omše otca Patrika a čo bolo pre mňa prekvapujúce, chýbali mi popoludnia s Mikom. Sprvu som na neho vôbec nemyslela, no prišiel list, ktorý mi vzal spánok. Bol od neho. On nezabudol. Nikdy nezabudne. Čítať riadky, ktoré písal, bolo pre mňa, ako by som s ním znova po tej dlhej dobe hovorila. Čakala som, že bude cítiť zášť a hnev, no jeho list bol plný citu a zármutku. Chýbala som mu. Písal o našich prechádzkach a rozhovoroch. Nevyčítal mi ani len náznakom, že som ho tak nepekne odvrhla. Naopak. Po niektorých vetách som pohľadom prechádzala znova a znova a niektoré odriekala nahlas. Zapísal niekoľko celých stránok a ja som sa cítila každým odstavcom márnejšia. Ten list ma pohltil a vtiahol do svojich riadkov tak, že som prestala vnímať okolie. Nikdy som sa necítila viac stratená, viac v pomykove. Muž, ktorého som úplne vytesnila zo svojich myšlienok ich razom dokonalo ovládol.

Bella, ja viem, že nebola pravda, to čo ste mi povedali. Vaše sladké pery hovorili, že ma neľúbia, no vaše oči by mi nedokázali klamať. Bol som nahnevaný a to mi zastrelo zrak. Stačí jediné slovo, jediný náznak a prídem po vás. 

Znova som sa rozpísala. Kapitola nezáživnejšia, ale dostala nás k akčnejším scénam. Takže sa tešte na ďalšiu kapitolu. Znova Vám chcem poďakovať za úžasné komentáre. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 13. kapitola: