Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 16. kapitola

19.08.2013 (09:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 30× • zobrazeno 5074×

Bella:

„Dorota!“ skríkla som celá vyvedená z miery. S otvorenými ústami som civela na obrovské kožené kreslo pod oknom, kde pred tým býval môj písací stolík. Dorota s dupotom vbehla do izby, rozhliadla sa a potom nechápavo mykla ramenami.

„No, to pánovo kreslo!“ Ukázala som na tú koženú ohavnosť. „Čo to tu robí?“ Hlas mi podskočil v návale vybičovaných emócii. Bola som uzlíček nervov.

„Chcete ho na opačnú stranu, dušička?“ opýtala sa s prostou nevinnosťou, akej bola schopná len ona.

„Nechcem ho tu vôbec!“ Nervózne som prešla k dverám.

„Ale pán Cullen prikázal, aby sme ho dali do spálne. Rád vraj pred spaním sedáva v kresle a číta si.“ Dorota sa tvárila, akoby ničomu nerozumela a teraz som po pravde nerozumela ani ja.

„Tak nech je potom v jeho spálni.“ Rozhodila som rukami a pokrútila hlavou. Dorota našpúlila pery, prešla ku mne a zhovievavo ma chytila za ruku, aby ma otočila tvárou do miestnosti. Musela som jej pripadať naozaj hlúpo.

„Dušička, o dva dni sa vydávate. Pán vám chce zachovať vaše pohodlie, čo je od neho milé a ponechal vám spálňu. Nebolo by horšie, ak by sme sťahovali váš toaletný stolík k nemu? Takto si nemusíte zvykať na novú posteľ a budete vo svojom prostredí, čo hlavne na začiatku oceníte.“ Pohladila ma po ramene a čakala, kým mi konečne jednotlivé súvislosti zapadnú na správne miesta a došlo mi, že si proste len spríjemňuje prostredie našej spoločnej manželskej spálne.

Mala som v ústach sucho a sliznice hrdla sa mi na seba nalepili tak, že som sa nebola schopná nadýchnuť. Nejaký čas som len stála a pozerala na kreslo, ktoré tejto miestnosti vôbec nepristalo. Bolo strašné a vôbec sa mi nepáčilo. S kreslom som si uvedomila mnoho ďalších vecí, pred ktorými som doposiaľ len detinsky privierala oči.

„Dorota, ty si bola vydatá...“ pípla som nesmelo. Dorota mávla rukou.

„Desať rokov. Potom umrel,“ povzdychla si. Vedela som o jej tragickom manželstve. Hovorila o tom často, no ja som teraz nechcela rozjímať nad nešťastnou smrťou jej Árona, ale dostať odpoveď na chúlostivú otázku.

„Dorota, chcela by som sa opýtať...“ Očervenela som ako rak ešte skôr, ako som čo i len naznačila smer mojej nevedomosti.

Dorota sa na mňa uprene dívala. Jej tvár sa pomaly uvoľňovala do rozpačitého úsmevu. Privrela obratne dvere a s povzdychnutím prešla k môjmu toaletnému stolíku. Vzala do rúk kefu na vlasy a naznačila mi, aby som si sadla. Opatrne som sa posadila a zadívala sa do zrkadla. Dorota mi rozpustila vlasy a začala ich postupne prečesávať, aj keď boli učesané a hrebeň sa už nedrhol.

„Ono pán Cullen je určite skúsený muž a nemusíte sa ničoho báť. On vás povedie,“ povedala trocha rozochvene.

„Možno budem vyzerať ako hlupaňa, ale... On možno vie, čo robiť, ale ja nie.“ Nenašla som odvahu pozrieť v odraze zrkadla do jej tváre. Zatiahla ma za vlasy a možno to urobila schválne a možno nie, ale stretli sa nám pohľady.

„Dušička, naozaj neviete vôbec nič?“ opýtala sa súcitne. Pomaly som sa otočila.

„Ako manželka budem mať voči manželovi povinnosti v spálni. Viem, že budem musieť...“ Neverila by som, že je to tak ťažké. Nedokážem o tom hovoriť ani s Dorotou. Ako zvládnem to, keď za mnou v noci príde môj muž a bude odo mňa chcieť, čo mu patrí? Na to tu mala byť moja mama. Mala som dospievať doma a ona mi o tom mala povedať. Mala ma zasväcovať do tajov toho, čo znamená byť ženou. „Čo mu mám pri tom hovoriť a ako dlho to celé trvá?“ vypáčila som zo seba. Dorota sa vážne zamyslela.

„Nemusíte hovoriť vôbec nič. Mlčte, ak chcete. Ak sa na niečo opýta, odpovedzte. Nemalo by to trvať dlho. Bude to trocha bolieť. Viete, ono to je tak vždy. Dá sa to vydržať,“ šepla a chlácholivo ma pohladila po vlasoch. Malo ma to upokojiť, no skôr ma to vydesilo. Na jednej strane hovorí, že neide o nič strašné a v zápätí ma chlácholivo hladí.

„Dorota, aké to bolo pre teba?“ Pokrútila resko hlavou, akoby zo seba niečo otriasla. Mykla ramenami.

„Môj muž nevedel, čo robiť. Zo začiatku ma bozkával, potom ma nešikovne vyzliekal a navštívil ma asi až po pol hodine snaženia. Musela som mu pomôcť,“ preniesla roztrpčene.

„Ako dlho to teda trvá?“ opýtala som zahambene, lebo z jej odpovede som veľa rozumu nepobrala.

„Rôzne dlho. Hádam vás nebude na prvýkrát dlho trápiť. Keď mu ešte trocha pomôžete, bude to skôr.“ Zas mi prehrabla vlasy.

„Pomôžem?“ Vydesene som zaklonila hlavu. To čo mi v nej zavírilo pri predstave toho, ako mu pomáham, ma úplne rozhodilo. 

„Ehm...“ odkašľala si. Dôležito obyšla stolček, kde som sedela a vtisla sa ku mne. Jej sukne ma doslova vytláčali, no pridržala som sa stolíka. „Dušička, muž je komplikovaný vo všetkom čo robí až na jednu vec. Nie je nič prostejšieho než muž bez nohavíc v spoločnosti ženy.“ Položila mi ruku na koleno. „Ste ešte mladučká a neskúsená. Nebude od vás veľa očakávať. Stačí, keď mu dáte najavo, že vás jeho spoločnosť potešila, ak už nie na tele, tak na duši. Neskôr si zvyknete a bude vám stačiť, že je spokojný.“ Usmiala sa na mňa.

„Ako mi bude stačiť jeho spokojnosť?“ opýtala som sa šokovane. Dorota sklonila hlavu a ťažko si povzdychla.

„Muži sa potrebujú uvoľniť, zbaviť napätia a stresu. Na pleciach toho majú nesmierne veľa. Obzvlášť pán Cullen. Ani vy nečakajte príliš veľa, dušička. Možno ste prečítali pár tých knižôčiek, čo by sa mladým dámam nemali dostať do rúk. Ja síce veľmi čítať neviem, ale už keď som bola mladá, tak sme si tie taľafatky potajme čítali. Realita je iná. Môjmu mužovi to nikdy netrvalo dlhšie než pár minút. Nemal čas na hlúposti, ako objímanie a tie babské veci. Tak tomu hovoril. Chcel len vedieť, kedy mám špinavé dni a viac ho nezaujímalo.“ Súcitne som Dorote prekryla dlaň svojou. Usmiala sa. „Ale muž to bol dobrý. Nikdy ma nebil, mali sme čo jesť a vedel sa o nás postarať. Skoro mi umrel. Plakala som tri dni a tri noci. Napriek tomu, že bol niekedy taký odroň, mala som ho rada.“ Rýchlo vyskočila na nohy a povzbudzujúco ma potľapkala po pleci. Tento rozhovor jej nebol o nič príjemnejší, než mne. Na moju smolu som sa však veľa nedozvedela a nemala som sa na to ani koho opýtať.

Dostala som sa do víru príprav a bezuzdnej šialenosti. Všetci pobehovali naokolo, každý robil včetko a všetci nič a ja som mala pocit, že mi môj prekrásny Greenway padne na hlavu. Vo chvíli, keď som chcela újsť, skočiť do jazera, či inak uľahčiť svojmu trápeniu, objavila sa Alice. Ďakujem Bohu za Alice... Zachránila ma v poslednej sekunde od zbláznenia sa.

Tá malá lesná víla vzala všetko do svojich rúk. Mala energie za sto a neskutočný organizačný talent. Ubytovala hostí, dozrela na kuchyňu, na personál a dokonca aj na môjho otca, ktorý si nedokázal zaviazať ani uzol na kravate. Nebola som schopná vyjadriť svoju vďaku, lebo čokoľvek by som povedala, bolo by to málo.

Domom a okolím sa hemžilo množstvo pre mňa neznámych návštev. Dívala som sa na nich z okna a všetko ako by plynulo mimo mňa. Týkalo sa ma to, ale nijako nezasahovalo. V jeden okamich som sa pristihla, ako sedím v tom obrovskom, ohavnom kresle, s kolenami pri hrudi a mysľou mi víria spomienky. Moja matka ma objímala a hladila vo vlasoch. Bezstarostne som tancovala po chodbách sídla, až som raz našla obraz, ktorý mi zmenil život. Muž, ktorý sa z neho na mňa díval, ma pohltil. Bola som dievčatkom, ktoré v portréte videlo len pekného, bohatého a vznešeného muža. Myslím, že vtedy, ako to pochabé dieťa, som možno v mysli vyslovila prianie, ktorým som samú seba prekliala. Splnilo sa. Nemohla som tušiť, že sa podobné želania môžu stať skutočnosťou.

Muž z obrazu bude zajtra mojim mužom a ja jeho treťou ženou. Pritisla som viečka k sebe a udrela hlavou do tvrdej kože opierky. Len fyzická bolesť mi dokázala ujasniť, čo je realita a čo môj vnútorný svet. Točila sa mi hlava a kým som si nič z toho, čo ma čaká zajtra doposiaľ neuvedomovala, teraz ma to bolestivo prevalcovalo. Opatrne som vstala z kresla a zahľadela sa do záhrady, kde svoje popoludnie trávili svadobní hostia. Nepoznala som ich. Nikoho z nich. Prišli na svadbu pána Cullena. Ja som nebola dôležitá a nikto by ani netušil kto som, ak by som do záhrady zišla k nim. Spoznala som jediného. Stál pod stromom, obklopený húfom starších pánov so svojimi mladými ženami. Jeho vysoká postava bola neprehľaduteľná. Spoznala by som ho vždy a všade. Mala som pocit, akoby sa zadíval do okna, ale z tej vzdialenosti ma ukrytú za ťažkým závesom vidieť nemohol. Nie som si istá, čo by som mala cítiť, ako budúca nevesta, ale to, čo som cítila, to určite nie je. Bola som prázdna. Líhala som si do postele a nebola si istá, či sa chcem na druhý deň prebudiť. Krok, ktorý spravím,  sa už nebude dať vziať späť.

Domom sa rozľahlo rinčanie skla a potom krik. Otvorila som oči a zadívala sa na vyrezávané stĺpy. Ráno prišlo nesmierne skoro.

„Tak Bella, a je to tu,“ šepla som zachrípnuto. Pomaly som sa posadila a rozhliadla po izbe. Oči mi zavadili o úhľadne poskladané šaty, prevísajúce cez pánovo obrovské kreslo. Bol to rovnaký kontrast aký bol medzi ním a mnou. Koža a krajka a tiež kontrast čiernej a bielej. Jeho kreslo a moje šaty. Vyjadrovalo nás to, našu rozdielnosť. Boli sme ako lev a jahňa, ako koža kresla a krajka snehobielych svadobných šiat. Nie len na vzhľad, ale aj pod prstami cítite tú diametrálnu odlišnosť.

„Dobré ránko, dušička,“ šepla Dorota od dvier. Vošla do izby s podnosom, z ktorého sa šírila vôňa koláčikov. Položila ho na okraj postele a neobratne ma pobozkala na čelo. „Najedzte sa a ja pripravím kúpeľ.“ Zmizla za dverami. Sedela som na posteli a ládovala sa škoricovými koláčmi s medom a jablkami. Všetko to, čo dnes malo prísť, sa ma akoby netýkalo. Jedla som svoje koláčiky a to mi nateraz stačilo. Večer budem jesť svadobnú tortu.

Ponorila som sa do horúcej vane a Dorota mi na vlasy naliala ovocný šampón. Agnesa doniesla mydlo a krém. Cítila som sa nesvoja. Nepoznávala som samú seba. Ovládla ma melanchólia a určitá ľahostajnosť k celému dneštnému dňu. Obliekla som na seba hebkú, saténovu bielizeň. Nenašla som odvahu pozrieť sa na seba do zrkadla. Cítila som sa v ten krátkej košieľke ako nahá, no nemala som potrebu zahaliť sa. Bolo mi to jedno. V župane som si sadla k toaletnému stolíku a Agnesa začala kmásať moje mokré vlasy.

„Nie!“ skríkla Alice priam hystericky, keď vstúpila. Pribehla k nám, akoby sa Agnes dopustila obrovského zložinu. Vytrhla jej kefu a Agnesa namosúrene schmatla mokré osušky a s dupotom, aby demonštrovala nesúhlas, odišla. Alice mi začala opatrne rozpletať prstami zauzlené vlasy. Pramienok po pramienku ich prechádzala hustým hrebeňom.

„Všetko je prichystané. Edward je už dole a venuje sa hosťom. Zakázala som mu sem chodiť. Príde tesne pred obradom. Pri jazere už vešajú lampáše a rozmiestňujú kvetiny.“ Usmievala sa na mňa do zrkadla a ja som jej úsmev vrátila.

„Čo môj otec?“ opýtala som sa miernym hlasom.

„Ako zo škatuľky a patrične nervózny.“ Zazubila sa na mňa.

Dlho trvalo, kým som mala vlasy podľa jej predstáv. Jemne mi oči oramovala čiernym tušom a Dorota priniesla šperky. Obliekanie do šiat zabralo celú hodinu. Boli to nádherné svadobné šaty. Za podobné by sa nemusela hanbiť ani princezná. Živôtik bol vyšívaný zlatou nitkou a posiaty drobnými kamienkami. Výstih nebol hlboký, no bol odvážnejší, než na aký som bola zvyknutá a aký sme si s Jeanom dohodli. Teraz na tom však nezáležalo. Okolo pásu mi Dorota omotala saténovu stuhu, ktorú vzadu pedantne zaviazala. Celý rukáv bol zo vzácnej snehobielej krajky a od lakťa sa rozširoval. Skôr než mi zaviazali stovku drobných mašličiek na chrbáte, Alice zatiahla šnurovačku, čím som prišla o posledné zvyšky vzduchu, no vyformovalo mi to ešte útlejší pás, než aký som naozaj mala.

Sukňa bola rovnako, ako živôtik, posiata kamienkami a spodný lem tvorila krajka, ktorá sa vzadu trocha predlžovala do vlečky. Sadla som si a držala ruky pred sebou, kým mi nad lakťami uviazali úhľadné mašle a Alice mi zatiaľ nazula saténové topánky, ktoré boli ako celé šaty zdobené kryštálikmi. Keď bola Alice spokojná s mojim zjavom, otočila ma tvárou k zrkadlu. V krajkovej rukavičke som sa neveriacky dotkla svojej tváre. Zahalená v luxuse som vyzerala inak, než som čakala. V každom prípade som to nebola ja. Žena v zrkadle mala moje oči, ale inak so mnou nemala nič spoločné. Pery mala zomknuté v úzkej linke a vyzerala, že sa každou sekundou rozplače. Bola pôvabná, elegantná a pôsobila ako motýľ, ten najvzácnejší druh, no vo vnútri bola stále len škaredou húsenicou. Pre mňa predsa krídla neboli stvorené a ani som ich vlastne nikdy nechcela a nepotrebovala. Pozrela som na Alice, ktorá nadšene spínala ruky.

„Teraz sa utekám trocha upraviť ja. Ste prekrásna, Isabella. Vezmete dych absolutne všetkých a Edward najskôr zamdlie.“ Bolo milé, čo povedala.

Stála som oproti zrkadlu a stála som tam hádam aj hodinu, kým po mňa neprišiel otec. Jeho hlas ma vykúpil zo zajatia pohľadu tej osoby oproti mne. Neustále som sa snažila spoznať ženu, ktorá sa na mňa dívala. Hľadala som aspoň náznak toho, kým bola. Pýtala som sa sama seba, prečo som s touto hrou vlastne súhlasila. Dalo sa z toho predsa vycúvať. Na začiatku predsa bola možnosť povedať nie. Zlákal ma hádam lesk bohatstva? Prešla som prstami po kamienkoch... Kamienkoch? Koho to chcem obalamutiť? Boli to diamanty. Ja hlupaňa som sa čertila pre dom, ktorý mi dal a tieto šaty pritom najskôr stály viac, než Greenway a priľahlé pozemky. Mohla by som sa postaviť pred pána Cullena a oddávajúceho a povedať nie?

„Isabella, je čas...“ zašepkal otec vo dverách a potom s otvorenými ústami vstúpil. Kľučka udrela do steny, no on to nespozoroval. Uchvátene sa na mňa díval. Potom začal nechápavo krútiť hlavou. „To nie je možné,“ šepol a hlas mu podskočil. „Si tak prekrásna.“ Urobil rýchly krok ku mne, že ma pobozká, no potom ustrnul. „Nemôžem ťa ani pobozkať. Bojím sa, aby som niečo nepokrčil alebo nezničil,“ šepol plačlivo.

„Ďakujem ti.“

„Škoda, že sa toho Renée nedožila. Bola by na teba veľmi hrdá,“ šepol.

„Si si tým istý?“ opýtala som sa pridusene, lebo ja som na seba hrdá nebola.

„Všetko to, čoho sa ti tak štedro dostáva, si si zaslúžiš, Bella.“ Tie slová, aj keď boli myslené dobre, zasiahli moje srdce ako hrot otráveného šípu. Má pravdu. Zaslúžim si to, čoho sa mi dostáva. Sklonila som hlavu, uhladila sklad sukne a podala otcovi ruku. Bola som pripravená. Idem si len pre to, čo si zaslúžim.

Pomaly sme schádzali zo schodov. Držala som sa môjho otca, ako jedinej istoty na tomto svete. Nezamierili sme k zadným dverám smerom do záhrady, ale k hlavnému vchodu a to ma trocha zmiatlo.

„Neideme opačne?“ šepla som a stlačila otcovi ruku. Tajnostkársky sa usmial. Vyšli sme pred dom, kde Jacob zvieral opraty snehobielej kobyly. Jake mal na sebe tmavý, starší oblek, ale vyzeral nesmierne elegantne a zviera, ktoré vzdorovito pohadzovalo hlavou, dokonalo upútalo moju pozornosť.

„Darček odo mňa,“ povedal otec pri mojom uchu a ja som pootvorila ústa. „Páči sa ti?“

„Je prekrásna,“ povedala som nadšene a pobehla ku kobyle. Jacob sa na mňa široko usmial a uklonil sa mi ako panej. Pohladila som lesklú, konskú srsť a kobyla sa upokojila.

„Volá sa Princess Angela. Je to plnokrvník,“ povedal Jacob hrdo a mne bolo okamžite jesné, kto koňa vybral.

„Ďakujem, otec,“ šepla som. Jacob sa obratne ohol a než som sa spamätala, zvieral moje lýtko, aby mi pomohol do sedla.

„Nie! Musím sa ísť predsa vydať,“ zaprotestovala som.

„Nehovor, žeby si si radšej nešla zajazdiť,“ zasmial sa Jacob. Pretočila som oči a Jacob len pohodil hlavou. „Prídeš na koni. Otec ťa z neho zloží dole a odvlečie ťa tomu chlapovi, aby z teba spravil svoju tretiu ženu,“ zaškeril sa. Ohrnula som peru.

„Kôň nebol v pláne a nechcem to Alice narušiť,“ šepla som.

„Isabella, je to tvoja svadba, ale ak nechceš, tak...“

„Nie! Ja chcem. Chcem sa na nej previezť.“ Vyhrnula som si trocha sukňu, aby ma mohol Jacob znova chytiť a pomôcť mi do sedla. Pevne som sa ho chytila a vyhupla sa na chrbát koňa. Otec mi začal uhládzať sukňu a chcel prevziať od Jacoba opraty, no kôň nervózne pohodil hlavou.

„Čo to s ňou je. Bola tak krotká a teraz je ako vymenená,“ skončtatoval Jacob a pritiahol ju za uzdu. Alice vybehla z dverí a keď zbadala, že sedím na koni, ustúpila dozadu, akoby sa bála, že ju kôň kopne a neprítomne sa zahľadela pred seba. Kobyla zaerdžala, stiahla uši dozadu a začala cúvať, akoby sa chcela postaviť na zadné. Jacob ju ťahal za ohlávku dole, no kobyla bola prisilná.

Chytila som sa sedla a zaprela sa do strmeňa. V tú istú chvíľu sa z domu vynoril môj nastávajúci. Kôň sa vzoprel a vymrštil sa na zadné. Celým telom mi trhlo dozadu a neudržala som sa. Ruky mi vyleteli nad hlavu a už som pod sebou necítila sedlo. Letela som vzduchom, srdce mi bilo ako splašené v očakávaná tvrdého pádu. Biela krajka sukne mi preletela cez hlavu, no pád tvrdý nebol. Ocitla som sa v Edwardovom náručí. Stál so mnou na rukách ako kamenná socha a hnevom bez seba uprel svoj pohľad na Jacoba.

 „Kto vymyslel takúto hlúposť! Toho koňa tu nechcem ani vidieť!“ skríkol. Otec sklonil previnilo hlavu a Jacob len schmatol uzdu stále erdžacieho koňa. Chcela som celú situáciu upokojiť. Nič sa mi predsa nestalo a tak som dlaň bleskovo pritisla pánovi na líce, aby som upútala jeho pozornosť. Pozrel mi do tváre.

„Nič sa nestalo. Dostala som tú kobylu od otca a mohlo to byť pekné, ak by ma na nej priviedol k jazeru. Niečo ju vydesilo,“ šepla som zmierlivo.

„Mohli ste sa zabiť! Ja sa chcem dnes ženiť, nie plakať nad vašim dolámaným telom,“ zasyčal a pevne ma zovrel v rukách, až to zabolelo.

„Edward, je všetko v poriadku?“ opýtala sa neznáma žena za pánovým chrbtom. Musela som sa trocha natiahnuť, aby som sa na ňu pozrela. Mala medené vlasy, ale iný odtieň, aký mal on. Halil jej ich moderný klobúčik so sieťkou cez tvár, ako to nosili v meste. Otočil sa k nej so mnou stále v náručí a nevyzeral namrzene. Bola to krásna, mladá žena, ktorá si ma niekoľkokrát premerala pohľadom a potom uprela oči na Edwarda.

„Všetko bude dobré. Myslím, že už môžeme začať. Pokojne sa vráť k ostatným,“ precedil cez zuby. Mala som pocit, že mu tá žena vadí. Nesmelo som si prezerala jej krásnu tvár a ostré črty.

„Ja som E... Ema. Ema Cullenová. Patrím do rodiny. Veľmi ma teší, Isabella.“ Zdvorilo sa uklonila a aj napriek zjavnému nesúhlasu môjho nastávajúceho prešla ku mne a podala mi ruku. Mykla som sa, aby ma pán zložil na zem. Opatrne ma postavil na zem, no stále ma jednou rukou držal okolo pása. Usmiala som sa.

„Je mi cťou, madam,“ pípla som.

„Ste pripravená, Bella?“ opýtal sa ma pán a pootočil si ma k sebe. Emu tým odo mňa odtlačil. Spolu s Alice a mojim otcom zmyzli za dverami. Jacob odviedol kobylu k stajniam. Osameli sme a ja som sa cítila nesvoja, lebo si ma tmavými očami prezeral od hlavy po päty. Po chvíli kŕčovito napol čeľusť a pokrútil hlavou.

„Ste prekrásna. Prosím, hneď si ma vezmite,“ šepol mi pri uchu a než som sa spamätala, pritisol pery na hranu mojej sánky a potom bozk nasmeroval na ústa.

„Snažím sa o to vziať si vás, pane, ale to musíme obaja na opačnú stranu domu,“ povedala som vážne. On sa pousmial.

„Čakám tam na vás. Nech vám to netrvá dlho, inak si po vás znova prídem. Som šialene nedočkavý.“ Uklonil sa a vbehol do domu. Mala som pár sekúnd na upokojneie sa. Srdce mi ešte stále šprintovalo ľaknutím z môjho pádu z koňa.

„Môžeme?“ opýtal sa otec priškrtene a podržal mi dvere. Prijala som jeho rameno a pomaly sme prechádzali domom. „Mrzí ma tá kobyla. Vyzerala tak pokojne. Keď si predstavím, ako to mohlo dopadnúť...“ Pokrútil hlavou a prebehol si nervózne rukou po čele.

„Aj tak mám pocit, že ju splašila Alice,“ šepla som a zastala, aby som otca pobozkala na znak, že sa nič zlé nestalo. Usmial sa a pohladil ma po ramene.

„Je tam dosť ľudí, miláčik. Keby to videla tvoja mama, bola by šťastná. Muž, ktorého si berieš, ťa miluje, Bella. On ťa vážne ľúbi, inak by nebol tak veľkorysý a štedrý. Nedal by som mu ťa, ak by som si nebol istý a ja som.“ Nebola som si istá, či týmito slovami utešuje mňa, alebo sám seba. Ja som už začínala plakať, no prstami mi zodvihol bradu a vstíčil mi pred tvárou ukazovák. „Opováž sa plakať, mladá dáma. Inak budem plakať aj ja,“ pošepol a ja som sa zasmiala.

„Pravou nohou, otecko,“ pošepla som a vtedy sa pred nami otvorili dvere do záhrady, kde sa všetky pohľady prítomných známych aj neznámych upreli na mňa. Zalapala som po dychu a zastala. Dostala som strach. Mala som pocit, že sem nepatrím.

Otec zovrel moju ruku a povzbudivo sa usmial. Rozhliadla som sa po skupinke asi šesťdesiatich ľudí, ktorí sa na mňa dívali. Videla som ich rozmazene. Boli tu ľudia z rôznych vrstiev a aj naše služobníctvo, s čím naskôr pán Cullen nesúhlasil. Vážení hostia stáli vpredu. Rozostreným zrakom som rozpoznala Alice a vedľa nej stál robusný blondín. Bola tam aj Ema, najskôr jej manžel, ktorého tvár orámovaná svetlými vlasmi priam žiarila. Neviem, kto to bol, ale prišiel mi vrúcny a práve pohľad na neho mi dal silu vykročiť.

Pán Edward stál vpredu a nervózne prešľapol z nohy na nohu. Naozaj to bol prekrásny muž. Mal všetko, za čo by ženy dobrovoľne upísali dušu diablovi. Za neho by umierali. Cítila som sa síce na umretie, ale malo to iné príčiny, než by bola túžba po ňom. Mala som pocit, že ma môj otec nevedie k manželovi, ale pod šibenicu. Kráčala som nervózne a ak by som nemala oporu otcovho ramena, zrútila by som sa k zemi. Podal moju ruku Edwardovi. Všetko som vnímala len veľmi rozostrene. Točil sa so mnou celý svet. Ani neviem, čo sa nás oddávajúci pýtal. Odpovedala som vždy to isté, ako pán. Postavili sme sa oproti sebe a chytil ma za ruky. Za jeho chrbtom stála jeho rodina a kým sa mi on díval do tváre, môj zrak upútal obrovský hnedovlasý muž.

Prezerala som si ho, kým Edward odriekal sľub a aj keď som sa teraz mala s predstieraným nadšením a láskou dívať na neho, nedokázala som to. Horkosť sa mi tlačila do hrdla. Alice sa mojim smerom usmievala, no blondín po jej boku stál v kŕči, akoby ho trápili bolesti. Silák ustúpil a mne razom prišlo ešte viac nevoľno. Žena ukrytá v jeho tieni bola madam Rosalie. Mihla sa za tým mužom ako prízrak. Bola som si istá, že to bola ona. Vyzvali ma preniesť môj sľub a ja som sebou trocha trhla, keď mi Edward stisol ruku, aby ma upozornil, že je čas, aby som hovorila. Čakali na moje slová, no ja som stuhla. Oddávajúci urobil krok ku mne.

„Ja, Isabella Maria Swanová...“ pošepol a ja som sa hneď chytila a odrecitovala formulku čarovnej prísahy, ktorá ma primkla k tomuto človeku. Prítomní zatlieskali. Otočili sme sa tvárou k ostatným a jemne sa uklonili. Edward mi pobozkal ruku a objal ma okolo pása tak, že si ma pritiahol k svojmu boku.

„Dovoľte, aby som vám predstavil moju manželku, madam Isabellu Mariu Cullenovú,“ povedal hrdo. Alice k nám pribehla ako prvá a s ňou aj môj otec. Charlie ma objal a potom ma prenechal Alice. Tá niečo dokola štebotala a potom mávla na blondína, ktorý neisto pristúpil. Edward stuhol a chrbtom ma oprel o svoju hruď, pričom ruky skrížil na mojom páse. Prišlo mi to choré a trocha trápne, že si ma takto pred ľuďmi okázalo privlastňuje. Blondín sa len uklonil.

„Som Jasper, teší ma a blahoželám.“ Hneď na to sa otočil a rázne odkráčal. Môj muž povolil zovretie. Cítila som sa zvláštne. Pristúpila k nám Ema a vysoký blondín. Vrelo objímala Edwarda a niečo mu šepkala. Po naozaj dlhom čase som na jeho tvári zbadala pokojný úsmev. Blondín sa zatiaľ uklonil predo mnou a podal mi ruku. Pobozkal mi chrbát dlane.

„Som Brandon Cullen. Teší ma, madam, a blahoželám k svadbe.“ Usmiala som sa a než som stihla čokoľvek povedať, dlaň mi zovrel ten mohutný hnedovlasý muž.

„Emmett Cullen,“ doslova na mňa skríkol a namiesto pobozkania ruky urobil krok ku mne, akoby ma chcel objať. Môj manžel vletel predo mňa.

„Emmett!“ napomenul ho dosť nahlas a stiahol ma za seba.

„Upokoj sa, braček. Chcel som len náš nový rodinný prírastok objať, ako sa patrí.“ Vykukla som spoza veľkého Edwardovho tela a aj on sa nahol, aby mi pozrel do tváre. „Vidíte to? Len pár sekúnd je vašim manželom a už si vás chce uzurpovať len sám pre seba.“ Prijímali sme gratulácie a na všetkých sa zdvorilo usmievali.

Nekonečné formality a množstvo hlúpych fráz ma vyčerpávalo. Necítila som sa ako nevesta, ale ako nejaká koncipientka v divadle. Nemo som sa usmievala na všetky strany. Úplne prvá odišla Edwardova rodina. Jasper sa neprišiel ani rozlúčiť a Alice sa za to ospravedlňovala. Nebol ani čas na to, aby som u nej vyzistila, s kým z jej rodiny som dnes mala tú česť. Nebolo zvykom, aby mladomanželia ostávali tak dlho v spoločnosti, ale mne vyhovovalo, že sa pánovi odísť nechcelo. Chytala ma panika z toho, čo sa má dnes stať. Držala som sa Cullenovho chrbta ako kliešť a milo sa usmievala na všetkých, s ktorými prehodil čo i len slovo. Presunul sa do haly k schodom a ja som sa ho držala ako kliešť. Otočil sa ku mne a až vtedy som si uvedomila, že sme v podstate sami, ak nepočítam služobníctvo.

„Ospravedlním vás v spoločnosti, Isabella. Choďte si urobiť pohodlie. Už ste po tomto náročnom dni istotne unavená,“ šepol a nahol sa ku mne. Pomalým pohybom sa natlačil na moje telo a otrel sa mi o pery v jemnom bozku. „Ste moja žena... Nemôžem tomu uveriť,“ šepol zachrípnuto a zas sa ku mne prisal, no tentokrát ma objal a pevne k sebe primkol.

„Potrebujem Dorotu,“ povedala som zúfalo, keď ma prepustil zo zovretia.

„Pošlem ju hore.“ Prikývla som a utekala hore schodmi. „Budem sa ponáhĺať,“ dodal pridusene. Zastala som a pozrela cez rameno. Mala som možno pôsobiť nadšene, ale vyľakalo ma to.

Vbehla som do izby a pokúšala sa rýchlo vymaniť zo zovretia šnurovačiek. Dusili ma. Zápasila som so šatami, až sa mi pot lial dole chrbtom. Ťahala som ich zo seba a kmásala nimi, aby som sa oslobodila. Nedarilo sa mi a preto, keď prišla Dorota, padla som jej do náručia a dala sa do usedavého plaču. Naozaj toho na mňa dnes bolo dosť a len čo skončilo jedno divadlo, čakalo ma ďalšie vystúpenie v podobe svadobnej noci.

„Dorota...“ fňukla som bezradne. Pohladila ma a privinula ma na svoje obrovské prsia.

„Pokoj, dievčatko. Všetko bude dobré, dušička.“ Chvíľu ma držala a potom ma od seba odtiahla, aby rozviazala šaty. Keď som ich mala konečne dole, odviedla ma do kúpeľne, kde ma už čakalo umývadlo s teplou vodou. Umyla som sa a keď som na seba natiahla bavlnenú košeľu. Dorota ma odprevadila do spálne a odostlala čisto prezlečenú posteľ. Uhladila rukami vankúše a než odišla, povzbudivo ma objala.

Nervózne som chodila z jednej strany izby na druhú. Ubehli dve tríznivé hodiny. Najhoršie bolo toto čakanie. Vliezla som do postele. Myslela som na to, čo ma čaká a bála sa toho. Už po tridsiatykrát som si nazula papuče a zliezla z postele. Prešla som k dverám a otvorila ich. Vyšla som a hľadela do tmavej chodby. Na schodisku sa objavilo svetlo a začula som hlasy. Vbehla som do izby ako strela. Zavrela som dvere a hneď sa pri tom aj vyzúvala z papúč. Skočila som do postele tak, že pár vankúšov padlo na zem a rýchlo sa celá prikryla až po krk. Plánovala som mať všetko rýchlo za sebou, no zbabelo som zavrela oči. Tvárila som sa, že spím. Dvere sa otvorili a mne sa zadrhol dych. Zavrźgala podlaha, ako prešiel miestnosťou. Zaryto som predstierala snenie. Pomyslenie na to, žeby som mu dnes mala patriť, mi spôsobovalo nevoľnosť. Vyčkávala som, čo urobí. Posteľ sa hneď na mojej strane prehla. Srdce mi bubnovalo do rebier a chcelo vyskočiť z hrude, no ja som sa snažila pravidelne dýchať. Verila som, že nebude taký grobian, aby ma po tak náročnom dni budil pre manželské povinnosti.

„Bella...“ šepol medovo nad mojou tvárou. Pomrvila som sa a vytiahla si perinu vyššie. Mala som ju tesne pod očami. Posteľ sa znova trocha prehla na oboch mojich bokoch a ucítila som jeho pery na mojom čele. Pritlačil ich tam na niekoľko dlhých sekúnd. Oviala ma jeho osobitá, sladká vôňa. Čakala som, že bude páchnuť po alkohole a cigarách.

Posteľ sa zase odľahčila, počula som kroky a v duchu som sa zaradovala, že to pre dnešok skončilo a on odíde, aby sa pohodlne vyspal vo svojej posteli. Keď som ale počula na podlahu padnúť čižmu a potom druhú, pochopila som, kde bude môj manžel spať. Zašušťalo oblečenie a ucítila som popotiahnutie za prikrývku. Posteľ bolestne zastonala pod jeho váhou. Chvíľku trvalo, kým sa uvelebil a potom sa čas spomalil a plynul tak spomalene, ako tečie med z medových plástov na jeseň, keď je plný cukru. Po chvíli začal pravidelne dýchať, ale bála som sa otvoriť oči, aby ma neodhalil, keď ešte nespí.

Zrazu sa prevalil na bok a jeho ruka ma pevne zovrela okolo pása. Na krku som cítila jeho dych. Nenápadne som sa na neho pozrela cez privreté riasy. Bola tma, ale oči mal zatvorené. Až vtedy som sa trocha uvoľnila. Bola to však šialená noc. Jeho ruka na mojom tele každou sekundou oťažievala. Pokiaľ ma spánok nevykúpil z tohto trápenia, prežívala som muky. Bol v mojej posteli, v mojej blízkosti. Len tak tak ma obišlo plnenie manželských povinností. Dlho mu však nebudem môcť vzdorovať. Som vydatá žena a môj manžel má svoje práva. Musím byť svojmu manželovi prístupná. Čím skôr to budem mať za sebou, tým lepšie.

Dievčatá, hrozne ma mrzí to pomalé pribúdanie kapitol, ale stále nemám počítač. Je to už mesiac a hádam budúci týždeň už bude doma. V ďalšej kapitole na Vás čaká svadobná noc. Prezradím len to, že to nebude až také strašné, ako by sa dalo čakať. Veď predsa ide o noc s Edwardom Cullenom. 

P. S.: Obrovské ďakujem patrí DyDy za úžasné video, ktoré pre túto poviedku urobila. Veľmi sa mi páči a decentne naznačila aj niečo z budúceho deja. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 16. kapitola: