Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 17. kapitola

21.08.2013 (19:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 34× • zobrazeno 6284×

Bella:

Bol biely deň, keď som otvorila oči. Namiesto môjho manžela bola v izbe Dorota a chystala mi šaty. Pretrela som si oči a zadívala sa na ňu. Všimla si ma a milo sa usmiala.

„Dobre ránko, madam Cullenová. Ako ste sa vyspali?“ zaspievala. Pomaly som spustila nohy z postele. Prešla ku mne a usmiala sa. „Ako sa cítite? Nič vás nebolí?“ opýtala sa súcitne.

„Včera som zaspala,“ šepla som zahambene a Dorota sa zaškerila.

„Ak by som to vedela, zobudím vás na raňajky. Pán Cullen tam bol sám a pár znudených pánov si ho trocha podalo. Ustál to s eleganciou, ako vždy, ale netrúfli by si, ak by ste tam boli. Do záhrady však už musíte. Tak rýchlo z postele, madam.“ S povzdychom som sa vyhrabala z perín.

Obliekla som sa a upravila. Neisto som vyšla na chodbu a zamierila do zahrádneho altánku, kde sa podávali neskoré raňajky. Minula som Agnesu, ktorá sa mi uklonila a pozdravila ma ako madam Cullenovú.

„Koľko je tam ľudí?“ opýtala som sa mrzuto.

„Len pán Cullen, madam Alice a váš otec. Hostia majú neskoré raňajky v jedálni. Na obed mi pán ohlásil tridsaťdva ľudí a večera sa uvidí. Nič proti vašim hosťom, ale už aby boli preč,“ odfrkla si a otrela čelo od potu.

„V tomto s tebou súhlasím,“ povzdychla som si.

Keď som prišla do altánku, môj manžel stál chrbtom ku mne a intenzívne sa bavil s jednym starším, váženým pánom.

„Á, madam Cullenová,“ preniesol muž, čím preručil svoj hovor s mojim manželom. Edward sa pomaly otočil. Pôsobil roztrpčene. Sklopila som pohľad.

„Dobré ráno,“ šepla som.

„Ráno, madam? Už  je predsa biely deň,“ preniesol muž, načo sa Edward napriamil do svojej hrozivej plnej výšky a zhlboka sa nadýchol.

„Nebuďte netaktný, lord Whitner,“ napomenul ho nevrlo. On sa len zaškeril.

„Ale, pán Cullen...  Nebol som a ani nechcel. Vidím, že vás moja prítomnosť značne irituje. Už som na odchode a chcel som sa poďakovať za pozvanie. Budem len dúfať, že od svojej krásnej a mladej manželky pochytíte niečo z jej jemnosti.“ Pán Cullen sa zamračil. Muž sa mu uklonil, mne podal ruku a potom moju ruku pobozkal. Edward sa postavil ku mne, no lord Whitner sa ešte obzrel a mávol rukou, akože si na niečo ešte spomenul.

„Mimochodom, takmer som vám to zabudol povedať. Kúpil som Denailske sídlo. Madam Irina sa tvárila, akoby som im tým urobil obrovskú láskavosť. Kate a Tan...“

„Samozrejme, že som to vedel!“ zasyčal Edward priam výhražne a prešiel k lordovi, akoby ho chcel hádam udrieť, alebo vyviezť nasilu. Ten muž rozhodil rukami, no Edward chytil okolo ramien a vydal sa s ním k domu. Alice už stála pri mne a pobozkala ma na obe líca.

„Nevšímajte si Whitnera. Je to grobian a Edward ho vlastne ani nepozval. Sprevádzal svoju dcéru, keďže sa jej manžel, Edwardov obchodný partner, nemohol dostaviť. Je to hulvát a Edward ho neznáša.“ Stiahla ma za ruku k stolu a ja som sa nahla a pohladila otca po ruke. Vymenili sme si krátke úsmevy, keď si k nám s hrmotom prisadol Edward.

„Neznesiem toho chlapa. Je tak nesmierne nepríjemný a vulgárny.“ Oprel sa do stoličky a pozrel mi do tváre. „Nebudeme si kaziť deň.“ Usmial sa na mňa a pohol sa ku mne, akoby ma chcel pobozkať. Zarazil sa v pohybe a pozrel na Alice. Ona vyskočila na nohy a schmatla môjho otca popod rameno. Vytiahla ho do stoja.

„Charlie, poďme sa pozrieť ako upratali okolo jazera.“ Môj otec nestihol ani namietať a už kráčal k jazeru, pričom mu Alice visela na ramene. Chvíľu som sa za nimi dívala a keď som sa otočila späť k manželovi, zalapala som po vzduchu. Edward držal v ruke krabičku s krásnym diamantovým srdiečkom na jednoduchej retiazke. Zadržala som dych a pozrela mu do tváre. Nečakal, kým zo seba dostanem aspoň ďakujem, vzal srdiečko a pripol mi ho na zápästie. Pobozkal ma do dlane a potom sa nahol k mojej tvári. Otrel sa o mňa svojimi chladnými perami. Pritiahol si ma k sebe aj so stoličkou a hlbšie sa dobíjal do mojich úst jazykom. Krátil sa mi dych a tak som sa odtiahla. Edward zohol hlavu a nosom prešiel po mojej kľúčnej kosti. Pošteklilo to a tak mi ruky vystrelili k jeho hlave a zaplietla som prsty do  vlasov a odtiahla ho od seba. Vyzeral, akoby zadržal dych a oči mu stemneli.

„Dúfam, že ste si dnes poriadne odpočinuli,“ zachrapčal túžobne.

„Áno,“ pípla som roztržito. Kútik úst sa mu povytiahol a ja som vytiahla prsty z jeho vlasov, no to ma už zvieral okolo pása a sedela som mu na kolenách. Bolo to príliš blízko. Pery pritlačil na môj krk a jazykom poláskal to miesto medzi nimi. Celá som sa chvela. Nevedela som, ako reagovať a čo urobiť. Triasla som sa ako osika. Pochopila som, že toto nebude výnimočnou situáciou. Chcela som sa odtiahnuť, ale to som nemohla. Som jeho manželka a on má právo dotýkať sa ma. Do včerajška nemohol, no už mu patrím a smie čokoľvek. Zavadil prstom o lem štvorcového výstrihu na mojich šatách a ja som nadskočila. Pozrel mi do tváre a na moje prekvapenie, tiež sa celý chvel. Pár sekúnd sa na mňa v kŕči uprene díval a potom prudko vydýchol.

„Odpustite...“ šepol roztržito a stiahol ma zo svojich kolien. „Idem na to prirýchlo, ale vo vašej blízkosti sa neviem ovládať a k tomu ten pocit, že ste konečne len moja...“ šepol akoby sám pre seba a potriasol hlavou.

„Nie... Ja...“ vyhapkala som. Oprel čelo o moje rameno a hlasno sa zasmial.

„Už aby boli všetci preč,“ šepol a pomaly vstal. Odsunul mi stoličku. Po tých jeho bozkoch som bola trocha slabá v kolenách a tak ma podoprel. „Viete, že zo sna rozprávate, Bella,“ šepol mi pri uchu a takmer nepatrne sa ho pritom dotkol perami. Zachvela som sa, sucho prehltla a pozrela mu neisto do tváre. Zasmial sa. „Je to rozkošné a dokázal by som sa na vás dívať celé hodiny, keď o sebe neviete.“

„Cítim sa teraz trocha trápne,“ šepla som s červenajúcou sa tvárou.

„Bella, nemáte sa prečo cítiť trápne. Sme manželia. Nikto na svete vám nebude bližšie, než ja.“ Pohladil ma po pleci. Jeho slová sa mi vpili cez kožu do útrob a tam zostali uväznené v mojim srdci. Nikto na svete mi nebude bližšie, než on. Zamrazilo ma z toho.

Posledný hostia opustili Greenway a nastalo hrobové ticho, ako ticho pred búrkou. Nikdy som tu také nezažila. Kým inokedy z vonku počuť cvrčky a húkanie sovy, dnes to tak nebolo. Aj tma padla na krajinu rýchlejšie než obvykle a svojim závojom zahalila všetko na okolo. Nebolo vidieť hviezdy a ani mesiac.  Kľačala som na Edwardovom kresle a hľadela von oknom či sa cez zamračené nebo nemyhne aspoň jeho obrys. Dorota mi zatiaľ nosila vodu do kúpeľne, aby som sa mohla umyť.

„Dušička, poďte...“ Neochotne som zliezla z kresla a šla do kúpeľne. Dorota mi priniesla košeľu a široko sa pri tom usmievala. Nechápavo som sa na ňu pozrela a keď som ten kus látky chytila do ruky, prekvapene som zodvihla obočie. Bola celá z hebkej a mäkkej látky a na hrudi mala všité volániky a perličkové gombíky. Hruď pokrývala šipka. Bola dlhá len po kolená a mierne priehľadná.

„Dorota...“ šepla som neveriacky.

„Nestihla som ju dokončiť do svadby. Len dnes ráno som došila gombíky. Páči sa vám?“ opýtala sa s toľkou radosťou a netrpezlivosťou, že som sa len široko usmiala a prikývla.

„Je krásna, Dorota. Prečo si si robila starosti.“ Pokrútila som hlavou.

„Viem, že vám pán kúpi čokoľvek, ale chcela som, aby ste mali niečo odo mňa. Takú mala aj madam Alice. Ušila som to podľa tej jej. Ale táto je krajšia. Tá jej bola takto krátka.“ Ukázala do polovice stehien a rozosmiala sa.  Zrazu som bola vďačná, že ju urobila dlhšiu.

Obliekla som si ju, aby videla, že sa mi páči, ale plánovala som ju po jej odchode vymeniť za plátenú. Na môj vkus bola táto nočná košieľka príliš odvážna a predstava, žeby ma v nej videl môj muž, ma desila. Dorota odišla a ja som si ešte rýchlo prečesala vlasy. Chcela som sa ísť do šatnáka preobliecť.

Vošla som naboso do izby a zarazene ostala stáť na mäkkom koberci uprostred spálne. V kresle pod oknom sedel môj manžel v ležérnych tmavých nohaviciach a čiernej hladkej košeli, podobnej tej, akú nosil aj môj otec okolo domu. Táto však bola z kvalitnejšej látky a na ňom vyzerala úžasne. V rukách zvieral knihu. Nedíval sa však do nej, ale na mňa. Skĺzol po mne pohľadom a nesmierne rýchlo vystrelil do stoja. Postavil sa naproti mne a so sklonenou hlavou skúmal dĺžku nočnej košele. Nevedela som, čo robiť, ako sa tváriť, alebo čo povedať. Dych sa mi drhol, hlava sa mi točila a v ušiach mi zvonilo.

Ruku razom priložil na môj bok a ja som jemne nadskočila. Díval sa mi do tváre, no ja som pohľadom placho uhýbala. Chvela som sa na celom tele. Mala som strach z toho, čo má prísť. Ruku nechal skĺznuť trocha nižšie a zovrel v dlani látku mojej košele. Keď ju začal ťahať nahor, pochopila som, čo chce spraviť. Rýchlym pohybom som mu priložila svoju ruku na jeho a pozrela mu do tváre.

„Nie,“ pípla som vydesene.

„Si moja žena...“ zachrapčal a nahol sa pre bozk. Sklonila som hlavu a on obstál naprázdno. Nenechal sa však odradiť. Prsty mi podložil pod bradu a pridvihol si ju. Pritlačil pery na moje a každou sekundou bozk prehlboval. Ucítila som jeho jazyk na pere, no hneď ho schoval. „Viem, že máš strach, ale neublížim ti.“

Zakliesnil ruku na mojom krku a zase ma pobozkal. Tlačil ma pred sebou až k tej obrovskej posteli. Jemne sa nahol a prizdvihol mi košeľu na úroveň zadočka. Oprel ma o posteľ a ja som na nej zostala sedieť so stehnami jemne od seba. Mala som pocit, že mi moje telo ani nepatrí. Krok ustúpil a jediným rýchlym pohybom zhodil zo seba čiernu košeľu. Pokožka sa mu v svetle lampáša zaleskla. Pomalým, pre mňa mučivým pohybom povolil zapínanie svojich nohavíc na boku a kľakol si medzi moje poroztiahnuté kolená. Cítila som sa ako omámená. Telo ma strachom nepočúvalo.

Položil ruky na moje kolená a nahol sa pre ďalší ľahký bozk. Ja som vnímala len jeho obrovskú hruď a svalnaté ruky. Bozkával ma na líce, na bok sánky, na ucho a potom pomaly postupoval dole, po mojom krku. Rozhrnul čipkový golierik košele, ale to som sa trocha mykla. Bola som nesmierne nervózna. Jeho studené dotyky ma nezalievali tým, o čom písali romantické knižky pre znudené paničky. Naopak. Chcela som pred nimi ujsť, ale to som nemohla. Chcel ma vysunúť vyššie na posteľ, no ja som placho pozrela na lampáš.

„Nemôžeme zhasiť...“ šepla som kŕčovito. Kmitol pohľadom k lampe. Vstal a otočením kolečka ho zhasol. Nastala tma. Rýchlo som sa vysunula na posteli. Chvíľu trvá, kým sa oči prispôsobia temnu, a tak ma prekvapilo, keď sa ma zrazu dotkol na ramene. Sadol si vedľa mňa na posteľ.

Ucítila som jeho pery zozadu na krku. Zavrela som pevne oči a začala sa v mysli upokojovať a dodávať si odvahu, aby som nevykríkla a neušla. Môj manžel bol zatiaľ ku mne veľmi ohľaduplný a v podstate nežný, čo mnohé ženy nepoznajú, no aj tak som sa celá triasla v obavách z nepoznaného. Bála som sa toho, čo sa udeje a to nielen preto, že splynieme v jedno a prinesie to so sebou bolesť, ale hlavne preto, že moje telo na jeho ruky reagovalo po svojom a vôbec nie tak, ako by som si želala. Telo jeho láskanie prijímalo, no ja som vo vnútri cítila len bolesť. Mala som na neho ťažké srdce. Neodpustiteľná čierna škvrna, ktorú na mojom srdci zanechal, sa nedala vymazať, aj keď mi jeho pery na krku spôsobovali zvláštne mrazenie. Aj keď sa ku mne správal pekne, aj keď sa k môjmu otcovi správal s úctou, nedokázala som mu odpustiť.

Zase ma potiahol za košeľu. Nechcela som, aby ma vyzliekol donaha, a tak som sa otočila, vyhrnula si poslušne košeľu nad pás a uložila sa do stredu postele, ako správna a poslušná manželka. Začala som vidieť obrysy jeho tela. Naklonil sa, jemne ma pohladil po boku a potom sa pomalým pohybom presunul nado mňa. Na lakťoch sa oprel po stranách mojej hrude, aby na mňa netlačil. Ucítila som jeho boky medzi svojimi stehnami. Nepamätám si, žeby som sa niekedy v živote cítila tak zraniteľná, tak bezradná a vydesená. Znova ma pobozkal a tým na mňa viac doľahol. Ucítila som jeho nahé telo tam dole. Opäť sa pokúšal prepracovať na moje hrdlo, no keď si cestičku bozkov namieril k mojim prsiam, zatlačila som mu s nesúhlasným pomrvením sa na hruď.

„Chceš to mať rýchlo za sebou, však?“ zašepkal. Prikývla som. Hádam to videl. Oprel čelo o moje. „Asi to tak bude po prvýkrát najlepšie pre nás oboch. Preniknem do teba a chvíľu počkám, aby si si zvykla. Ak by sa to nedalo vydržať, povedz mi a ja prestanm.“ Bože, toto bolo príšerné. Šialene sa mi točila hlava. Iracionálne ma práve v tejto chvíli poburovalo joho okázale tikanie a to bolo predsa smiešne.

„Áno,“ pípla som. Jeho studené prsty sa dotkli môjho najcitlivejšieho miesta. Nič tak intímne sa mi ešte nikdy nestalo a nedokázala som si to v podstate ani predstaviť, aby sa ma tam dotkol niekto cudzí, niekto, ako on.

V škole, keď nás učili o hygiene, jedna vychovávateľka dokonca tvrdila, žeby sme sa tam nemali samé vôbec dívať a umývať sa vždy len jednou rukou a to ľavou, lebo tú nikomu nepodávame. Zaťala som zuby a zavrela oči v očakávaní bolesti. On ma však chvíľu len jemne hladil. Tam dole mi to prišlo hrozne divné. Na druhej strane, aj keď mal ľadové ruky, z toho miesta sa mi do tela uvoľňovalo teplo. Kým ja som dýchala ťažko a srdce mi bilo priam počuteľne, on ako by vôbec nedýchal. Cítila som, ako do mňa vnoril prst. Celá som sa zatriasla a stiahla do kŕča. Cítila som, ako som sa okolo neho zovrela.

„Skús sa uvoľniť. Ulož sa do postele a uvoľni sa,“ prikázal mi, ale jeho hlas bol mäkký, skôr napätý, ako panovačný. Neuvedomovala som si, že som kŕčovito nadvihnutá hruďou z matraca. Až keď som hlavu položila na vankúš, uvedomila som si svoju strnulosť.

Zhlboka som sa nadýchla a naozaj som sa snažila uvoľniť. Nebolo to ľahké, ale podarilo sa mi to aspoň trocha. Už som ten prst v sebe nevnímala ako niečo nepríjemné. Vsunul ho hlbšie a trocha to zabolelo, ale nebolo to nič strašné. Párkrát ním pomaly pohol tam a späť. Prehĺbilo mi to dych a strácala som priestorovú orientáciu. Všetko mi prišlo tak nesmierne intenzívne, až som mala pocit, že neide o skutočnosť. Odrazu sa ma prestal dotýkať a až pri dosť silnom tlaku tam dole som pochopila prečo. Cítila som ho centimeter po centimetri, ako sa vnára do môjho tela. Kým bol doteraz ticho, teraz naozaj hlasno zastonal, priam zavrčal. Zdalo sa mi, že je vo mne tak hlboko, že mi to bráni v nádychu. Pálilo ma to a bolelo. Horelo mi lono, no ja som nevydala ani hláska. Chcela som len aby rýchlo skončil. Dorota mi tvrdila, že to netrvá dlho. Vraj prvýkrát poväčšine len pár sekúnd.

„Si v poriadku?“ zachrapčal zvláštnym napätým hlasom.

„Áno,“ šepla som, ale skôr som to zapišťala v bolestivom kŕči. Rukou mi prebehol po tvári.

„Vydrž to ešte chvíľu, aby to nabudúce už vôbec nebolelo.“ To slovo nabudúce bolo pre mňa predzvesťou ďalšej bolesti a strachu. Zaťala som zuby.

Párkrát sa vo mne pohol. Len minimálne a potom zo mňa vykĺzol. Posteľ sa prehla. Vstal a prešiel miestnosťou. Šokovane som sa posadila a to som nemala robiť, lebo to dosť zabolelo. Nevedela som, či už je po všetkom, alebo ma ešte niečo čaká. Siahla som si medzi stehná. Pre tmu som nič nevidela, no ucítila som mokro. Vraj to je mokré, keď muž dosiahne... Vkráčal späť a zas sa posteľ prehla. Medzi stehnami som ucítila niečo teplé a mäkké. Zatlačil ma za rameno späť do ľahu a podložil mi pod panvu plátno. Zaklipkala som do tmy očami.

„Pospi si,“ šepol a pobozkal ma na čelo. Ďalším šokom bolo, keď zašušťalo oblečenie a on odišiel z izby. Posadila som sa a siahla po lampáši. Trvalo mi dosť dlho, kým som ho zapálila. Sedela som na posteli podložená plátnom a medzi stehnami som mala stočenú bavlnenú látku napustenú nejakou masťou. Muselo to byť niečo znecitlivujúce, lebo ma už v podstate takmer nič nebolelo.

Na bavlne bolo trocha krvi. O tomto mi nikto nepovedal. Nikto mi nehovoril, že sa to takto robí a možno je len on tak pozorný. Ľahla som si späť na chrbát. V tom svojom nešťastí mám asi predsa len trocha šťastia. Nepoznať tú jeho desivú, bezohľadnú, samoľúbu a arogantnú tvár, s akou ma vyrval z matkinho náručia a poslal do pekla, s akou sa díval na Jacoba a mnohých ďalších, považovala by som ho za jemného a nežného muža. Netrápil ma viac, než bolo nutné, a podľa toho, čo o mužoch viem, pre neho to bolo rovnaké trápenie, odísť bez toho, aby dosiahol to, pre čo vlastne muž navštívi ženu. 

Ráno mi Dorota bez toho, aby som ju o to požiadala, prichystala kúpeľ. Prihlúplo sa na mňa usmievala, keď som so syknutím vliezla do teplej vody. Dnes sme sa nezhovárali. Okrem pozdravu nepadlo ani slovo. Pochopila, že o tom naozaj nechcem hovoriť. Potrebovala som sa s tým vyrovnať sama a prijať fakt, že zo mňa urobil ženu. Dorota mi pod hlavu zrolovala plátno a nechala ma samú.

Namydlila som si ruky a krk. Prešla som si prstami po miestach, ktorých sa včera dotkol a pátrala po tých zvláštnych pocitoch, ktoré to vo mne vyvolávalo. Ruka mi sama skĺzla na vnútornú stranu stehien. Bola som prekvapená z toho, ako sa mi prehĺbil dych, keď som sa pohladila na mieste, kde ma hladil aj on. Bolo mi to príjemné. Príjemnejšie, než jeho dotyk. Nikdy som nič podobné nerobila. Nevedela som, čo môžem so svojim telom robiť. Pripadala som si ako úplná hlupaňa. Zrýchľoval sa mi dych a chvela som sa. Stehná som roztiahla od seba a zaklonila hlavu. Nemala som odvahu urobiť to s prstom, čo včera on, ale cítila som sa ako na prieskumnej výprave. Bolo príjemné, keď sa mi na tých miestach rozliala teplá voda. Drhol sa mi dych a pripadala som si tak nesmierne necudne a zvrhlo. Chcela som prestať, ale nemohla som. Bolo to silnejšie než ja. Chcela som vedieť, čo bude ďalej, kam až môžem zájsť a aké pocity mi to prineie. Akoby mi včera odhalil trinástu komnatu môjho vlastného tela.

„Bože môj, Isabella, chceš ma zabiť?“ zachrapčal môj muž od pootvorených dverí.

Momentálne som chcela zabiť jedine seba. Tak prudko som stiahla nohy k sebe, že mi teplá voda vyšplechla do tváre a aj všade na okolo. Snažila som sa rýchlo postaviť, no priskočil ku vani a vytiahol ma prudko z vody. Nestihla som sa ani spamätať a bola som v posteli. Na mokré telo sa mi lepila prikrývka a aj jeho čierna košeľa. Ústa som mala plné jeho jazyka a medzi stehnami jeho boky. Tak hladne útočil na moje ústa, že som sa nezmohla na nič, než na to, aby som sa pomedzi bozky nadýchla. Siahol nedočkavo medzi nás a vnímala som len krátky pohyb jeho ruky a chlad jeho pokožky. Pocítila som znova tlak medzi stehnami. Nenasledovala však bolesť. Vkĺzol do mňa hladko. Nebolo to najpríjemnejšie, ale nebolelo to. Hrubo mi zavrčal do ucha a hruď sa mu zvláštne rozvibrovala. Bol odo mňa celý premočený.

„Si tak klzká, mokrá a horúca,“ zachrapčal. Začal sa vo mne hýbať. Len niekoľko milimetrov tam a späť, ale aj to stačilo na to, aby som pochopila, aký rozdiel bol medzi včerajškom a dneškom.

Bozkával ma na hrdle a prešiel na moje prsia. Bola som stále natoľko v šoku, že som sa ani nebránila. Vtlačil ruku pod môj pás a nadvihol ma. Prehla som sa teda v páse a hlasno zastonala. Ten vzdych mi nepochopiteľne vykĺzol a myslím, že ho to potešilo, lebo reagoval podobným zastonaním a zosilnil svoj stisk. Perami zovrel moju bradavku a ja som zase zastonala. Pritiahol si moju panvu k sebe a stále sa mi vnáral hlbšie do tela. Čím hlbšie bol, tým plnšia som sa cítila a tým sa moje telo viac domáhalo dotyku. Neovládala som sa. Riadilo ma niečo z podvedomia, niečo staré ako ľudstvo samo. Viedol ma inštinkt. V podbrušku som cítila napätie a dala by som všetko na tomto svete za to, aby sa uvoľnilo. Bolo to tríznivé, mučivé a miestami až bolestivé, ako veľmi som túžila po uvoľnení a vedela som, že mi s tým môže pomôcť jedine on.

„Prosím,“ šepla som udýchane, ale v podstate som ani netušila, o čo tak oddane žiadam. Našťastie, on to vedel lepšie, ako ja.

Rukou sa zaprel do čela postele nad mojou hlavou, perami stlačil jednu z mojich bradaviek a niekoľkokrát naozaj tvrdo prirazil k mojim bokom. Vtedy sa to stalo. Tá bublina napätia v mojom lone explodovala a zaliala ma horúčavou. Prišlo to v niekoľkých vlnách, ako som sa kŕčovite sťahovala. V tejto sekunde som nedokázala myslieť. Odoznelo to a ostal len pocit určitej spokojnosti. On hlasno zastonal, priam zreval. Položil ma na posteľ a pozrel mi do tváre. Oči mal desivo temné. Zatínal čeľusť vo zvláštnom bolestnom kŕči. Včera ma chránila tma a nemusela som sa mu dívať do tváre. Teraz som sa príšerne hambila za všetko, čo sa odohralo. Sklonil hlavu a prebehol po mojom tele pohľadom. Zahanbila som sa za svoju nahotu, no on trocha uvoľnil tvár.

„Si dokonalá,“ zapriadol spokojne. Pozrela som mu do očí. Prekvapilo ma, čo povedal. Usmial sa a ja som mu placho úsmev vrátila. „Chceš sa vrátiť do tej vane?“ opýtal sa už s dosť širokým úsmevom. Podvedome som pretočila oči. „Toto nerob. Tomu nedokážem odolať,“ šepol vzrušene. Celá som očervenela. Cítila som to teplo, ktoré mi stúpalo do tváre. Povzdychol si  a rýchlo sa zo mňa postavil. Nestihla som ani zahliadnuť to, čím mi spôsobil tie príjemné pocity. Zapol si bleskovo nohavice a cezo mňa prehodil roh prikrívky.

„Vyberiem radšej iné šaty... Vonku je horúco...“ preniela Dorota zamyslene, keď bez zaklopania vpálila do izby. Šokom otvorila ústa. Ani sa jej nedivím. Edward stál pred ňou v mokrej košeli a nohaviciach, ktoré sa mu lepili na telo a ja som sedela v posteli len s prikrývkou prehodenou cez plece. Keď som si myslela, že sa nedokážem hambiť viac, než pred chvíľou, teraz by som sa najradšej prepadla pod čiernu zem. Dorota zalapala po vzduchu.

„Dorota, začni klopať a to hlavne pre svoje dobro,“ preniesol môj manžel so stoickým pokojom. Čakala som, že po nej bude jačať, no zjavne dnes neexistovalo nič, čo by mu pokazilo náladu.

„Áno, pane,“ šepla Dorota zmetene. Nešla však preč, len tam tála a civela na neho. Nastalo trápne ticho. Môj manžel sa jemne pootočil a pohodil mojim merom ramenom.

„Idem sa preobliecť. Trocha som sa zamočil, keď som jej pomáhal z vane,“ povedal, akoby to bola rýdza pravda a prešiel popri stále strnulej Dorote. Len čo za sebou zavrel dvere, padla som do postele ako podťatá a pevne privrela oči. Nestihla som sa ani spamätať z toho, čo sa tu udialo. Bolo to ako letná búrka z tepla. Prihnal sa a prevalcoval ma ako krupobitie.

„Prepáčte mi to, dušička,“ šepla po chvíli plačlivo Dorota. Zodvihla som sa na lakti a krátko na ňu pozrela.

Prebehla do šatníka a tým mi dala šancu vrátiť sa do kúpeľne. Vliezla som do vane, aby som sa trocha omyla. Keď som sa dotkla tých miest, bolelo to a bola som celá citlivá. Zabalila som sa do osušky a vrátila sa do izby. Dorota ustlala a mokrú prikrývku prehodila cez pánovo kreslo. Prichystala mi tenšie šaty a tvárila sa, že sa nič nestalo. Sadla som si na kreslo a trocha nadskočila, ako ma zapálilo lono. Dorote to neuniklo. Naklonila hlavu na bok.

„Do večera to prejde,“ povedala automaticky a podala mi spodnú bielizeň.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 17. kapitola: