Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 2. kapitola

04.04.2013 (10:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 36× • zobrazeno 4715×

Bella:

Dvere na izbe sa prudko otvorili a vrazili do steny.

„Rosalie!“ Ten hlas znel ako hrom a blesk naraz. Bol pevný, rozhodný a tvrdý. Madam ma pustila a ja som padla k zemi. Dezorientovane som na štyroch cúvala až k stene. Vzlykala som a plakala. Horúčkovito som si trela zápästie, za ktoré ma tak bezohľadne zdrapla. Mala som pocit, že mi ruku vyrvala z ramena.

„Ja som len...“

„Viem, čo si chcela, Rosalie!“ povedal tvrdo. Jeho kroky boli rázne. Bol vysoký a štíhly a aj keď som na sekundu zodvihla pohľad, cez uslzené oči som videla len rozmazanú machuľu. Odrazu sa okolo mňa ovinula látka a do nosa sa mi vzniesla vôňa korenia a orientálnych drevín. Keď som ucítila, že ma dvíha, začala som sa brániť. Premkol ma strach, že je to zas ona. Bola som len vydesené dieťa.

„Upokoj sa!“ povedal mrzuto a dosť surovo mnou zatriasol. Ja som sa konečne vymotala z kabáta, ktorý na mňa prevliekol a pozrela mu do tváre. Sprvu som skamenela v nemom úžase. Bol to muž z obrazu. Mal medené vlasy a snehobielu jemnú pleť, akú mala aj madam. Bol rovnako krásny, len jeho rysy boli ostrejšie, mužné a ani v najmenšom nie prívetivé. Obraz však neposkytoval reálnu predstavu o jeho podobizni.

Myslím, že neexistuje majster, ktorý by zvečnil na plátne tú abnormálnu dokonalosť a ostrosť jeho tváre. Postavil ma na nohy a kľakol si na jedno koleno. Aj v tejto polohe sa nado mnou týčil. Chytil ma za zátylok a mykol mnou. Donútil ma tak pozrieť mu do tváre. Slzy mi už z tváre stekali na krk a nepríjemne sa mi naň lepili vlasy. Poťahovala som nosom a híkala, ako som sa snažila upokojiť dych cez záchvaty plaču. Nahnevane mnou zas zalomcoval. Pozrela som mu do karamelových očí, ktoré pretkávali tmavé žilky a vtedy moje telo razom prestalo vzdorovať. V sekunde môj plač utíchol. Nedokázala som si to vysvetliť, ale ten rešpekt a oddanosť, ktorú som zrazu ucítila mi nedovolila ďalej nariekať.

„Je ti niečo?“ opýtal sa rozladene. Jeho hlas bol rázny, bolo z neho cítiť hnev, no aj tak príjemne hladil ušné bubienky, akoby hral nejaký hudobný nástroj. Kým madam mala hlas v tónine roztopašných zvončekov, on pripomínal hrubé struny harfy.

„Nie, pane,“ šepla som.

„Tak prečo rumázgaš?“ opýtal sa s prižmúrenými očami.

„Prepáčte mi to, pane,“ šepla som a snažila sa zas nerozplakať. Pohľadom som kmitla k madam, ktorá sedela na dlážke v rohu izby. Nevidela som na ňu najlepšie, lebo sedela v tme, no jej telo bolo strnulé a vôbec sa nehýbala. Prišlo mi to zvláštne, že sa pán zhovára so mnou, namiesto toho, aby sa opýtal svojej ženy, či je v poriadku, lebo tak nevyzerala. Naklonila som hlavu, aby som sa na madam lepšie pozrela a potom som sa zadívala do očí pánovi.

„Je madam v poriadku? Niečo som jej urobila? Mrzí ma, ak áno,“ povedala som rýchlo. Práve som myslela len na svojich rodičov a na to, čo ma učili. Musím byť zdvorilá. Potreby panstva sú nad potrebami služobníctva. Muž sa na mňa díval, akoby som povedala niečo šokujúce. Cez jeho tvár preletel tmavý tieň zachmúrenia, ktorý vystriedal výraz so zdvihnutým obočím a ten sa spontánne prehupol do úsmevu. V jeho tvári bolo niečo magické. Bol v úsmeve oslňujúci ako slnko zrkadliace sa na jazere za zámkom.

„Ty sa bojíš o Rosalie? To je teda niečo. Máš pocit, že si jej ublížila?“ Pokrútil hlavou a na sekundu otočil hlavu k madam. „Ako sa voláš?“ opýtal sa trocha uvoľnenejšie. Madam sa zodvihla zo zeme a prešla k dverám do kúpeľne, za ktorými zmizla. Pán sa len ledabolo znova obzrel a zas sa zadíval na mňa.

„Volám sa Isabella Swanová,“ povedala som úctivo a uklonila sa trocha hlbšie, ako bolo inokedy zvykom.

„Ja sa volám Edward Cullen.“ Myslím, že sa mi trocha vysmieval, lebo sa hlavou uklonil rovnako, ako ja pred chvíľou. Nevedomky som urobila nejakú grimasu, lebo pán zvrásnil čelo a prižmúril oko.

„Ty sa teda vieš tváriť... Na čo myslíš?“ opýtal sa znova dosť nevrlo.

„Myslím na to, že ma mrzí, keď som urobila niečo zlé a ak to môžem odčiniť...“

„Na to si teraz naozaj myslela?“ opýtal sa ešte nevrlejšie, než pred chvíľou.

„Áno,“ šepla som. Pokrútil hlavou.

„Naozaj?“ Naklonil hlavu a zodvihol sa do stoja. Bol nesmierne vysoký a musela som zakloniť hlavu, aby som na neho videla.

„Myslela som v skutočnosti na to, že ak som vás niečím nahnevala, budete sa hnevať na mamu a otca.“ Zahryzla som si smutne do pery. On krok ustúpil.

„Nebudem sa hnevať na tvoju matku a otca. Nič zlé si nespravila, Isabella.“ Oprel sa o stenu a premeriaval si ma od hlavy po päty. Cítila som sa, akoby sa na mňa díval cez lupu.

„Bella. Všetci mi hovoria Bella, pane.“ Nastalo ticho, trvajúce pár sekúnd. „Smiem odísť, pane?“ opýtala som sa trocha trúfalo, ale bolo pre mňa priam mučením, keď som tu musela stáť a dívať sa na neho.

„Iste. Choď, Bella,“ povedal priškrtene a keď som odchádzala, on prešiel k dverám kúpeľne a rázne ich otvoril. Zahliadla som ešte ako za nimi zmizol. Bežala som po schodoch a brala ich po dve. Na topánky som nebola priveľmi zvyknutá a tak mi nesmierne zavadzali. Stiahla som si ich hneď pod schodmi a vletela v plnej rýchlosti do kuchyne, kde bola moja mama a Mirable. Vôbec som si neuvedomila, že mám na sebe pánov kabát. Mala som ho úctivo nechať hore, ale to ma ani nenapadlo. Keď ma Mirable zbadala, vypískla ako divá.

„Čo to je! Pre živého Boha, čo to máš na sebe? Ja ťa prerazím!“ skríkla, stiahla zo mňa kabát a v otočke schmatla trstenicu, s ktorou ma začala naháňať okolo stola. Mama stála ako obarená. Ani sa nepohla a keď ma Mirable začala mlátiť trstenicou hlava nehlava, neurobila nič. Dívala som sa na ňu cez záplavu sĺz a jej tvár sa mi tou tekutinou rozmazala. Neviem ani, ako sa tvárila, ale vtedy, v mojej detskej duši sa nahromadila zlosť a ľútosť. Ja som predsa za nič nemohla. Vlastne som nevedela, čo sa v tej izbe stalo, len som cítila, že to bolo zlé, ale momentálne by bolo asi bezpečnejšie tam hore pri madam.

Keď som si celá ubolená líhala do postele, plakala som. Bolo mi to celé tak ľúto. Všetko som skazila. Najhoršie bolo, že keď do izby prišla Jessica a Angela. Radi ma trápili. Jessici sa dotklo, že nemohla panstvu poslúžiť ona.

„Čo si tam vyvádzala, ty hlúpe decko! Mama povedala, že ťa najskôr potrestajú. Pán bol nakričať na tvojho otca,“ vmietla mi do uslzenej tváre.

„Ty si počula, čo mu hovoril?“ opýtala sa Angela nahlúplo. Jessica po nej šibla nahnevaným pohľadom.

„Počula... Povedal mu, že vás všetkých troch odtiaľto vyhodí. Povedal, že si smradľavá slúžka, ako tvoja...“

„Dievčatá, do postele!“ zavelila od dverí moja matka. Vôbec sme si ju nevšimli. Prešla k mojej posteli a sukňa jej v tichu, ktoré nastalo šušťala okolo nôh. Pohladila ma v rýchlosti po vlasoch. Nahla sa a pritlačila pery na môj spánok.

„Veľa vecí sa zmení, Bella,“ šepla. Nerozumela som tomu, čo povedala. Mrzelo ma, že som nedostala príležitosť povedať jej, čo sa stalo. Nikoho to však nezaujímalo.

Keď pán hovoril s otcom, povedal mu, čo sa stalo a možno nepovedal. Ja som vlastne vo svojej hlávke netušila, čoho som sa dopustila. Možno som madam zatiahla silnejšie za vlasy. Určite šlo práve o to. Keď som ich držala v ruke, asi som potiahla. Nemusela som ani silno, lebo madam je krehká dáma. Ženy ako ona nosia hebké látky a ľahučké čipky a ja som jej dozaista ublížila. Rozmýšľala som nad tým do samého rána. Uvažovala som, či by som sa nemohla ísť ospravedlniť. Mohla by som jej povedať, ako veľmi ma to mrzí. Neskutočne ma to trápilo. V ušiach mi znelo to, čo povedala mama. Čo sa zmení? Naozaj nás vyhodia?

Keď moje dve kamarátky hlasno odfukovali, ja som si šla oči vyplakať z ľútosti. Ráno nás prišla Mirable zobudiť zavčasu. Zliezla som z postele. Jesicca si neodpustila pár poznámok a keď sme sa zoradili v kuchyni, vyzerala som naozaj veľmi zle, lebo sa predo mnou Mirable zastavila a okamžite mi siahla na čelo, či nemám horúčku. Potom mi rovnako skúmavo siahla na jedno líce, na druhé a za krk. Mama si to všimla a utierajúc si ruky do zástery prešla ku gazdinej.

„Je azda chorá?“ opýtala sa a tiež mi siahla na čelo.

„Vyzerá hrozne,“ zaškrípala zubami. Mama jej prikyvovala. „Musíš ju dať troška do laty. Večer príde drožka.“ Otočila sa k mame a povzdychla si. Potom pozrela na svoju dcéru a nahnevane ohrnula peru.

„To tvoje decko má šťastie,“ zasyčala na mamu. Mama prižmúrila oči a zaleskla sa jej v kútiku oka slza. Videla som to, lebo som mamu dokonalo poznala. Uprene som sa na ňu dívala. Mirable sa postavila pred slúžky.

„Tak... Od dneška tu bude trocha viac práce. Jessica bude namiesto Belly chodiť ráno kŕmiť sliepky a Angella bude nosiť vodu do kuchyne a po obede na pranie.“ Gazdiná si pri tom ako hovorila utierala dlane do zástery. Zjavne bola nervózna.

„Ja namiesto nej robiť nebudem!“ odvrkla spurne Jessica. Aj Angella si nahnevane založila ruky na hrudi a zazrela na mňa. Ja som nespúšťala pohľad z mamy. Dívali sme sa jedna druhej do očí. Zrazu jej na tvári rozkvitol síce smutný, ale nádherný úsmev.

„Budeš! Bella nás totiž dnes večer opúšťa. Pán Edward sa rozhodol, že ju pošle do Justínskej dievčenskej školy.“ Keď tie slová vyriekla, dievčatá sa začali prekrikovať v návale nespravodlivosti, keďže boli staršie, kultivovanejšie a lepšie postavené v tomto dome. Každá mala pocit, že si to zaslúži viac, ako ja. Začali ma poťahovať za zásteru a strkali do mňa. Ja som sa však stále uprene dívala do očí, ktoré mám opustiť.

Každé dievča snívalo o tom, že pôjdu do školy. Dievčenská škola Svätej Justíny bola najlepšou školou pre dievčatá v krajine. Mama mi raz rozprávala, že v tomto dome pred dvadsiatimi rokmi pracovalo dievča. Pánov otec ju poslal do školy a keď sa vrátila, bola tak krásna a kultivovaná, že sa do nej zamiloval jeho mladší syn. Pripadalo mi to ako rozprávka a to aj preto, že sa dievčatá v tomto dobe bežne hrávali na Mary Alice Brandon a aj ja som sa raz dokonca nechala zlákať, navliekla som sa do starej záclony z kuchyne a nútila Jacoba, aby hral pána Jaspera, aj keď som ho v živote nevidela.

Pre tento dom sa Alice stala legendou. Vlastne bolo smiešne, ako sme sa všetky opíjali predstavou, že by sme raz vďaka dobrému vzdelaniu našli bohatého manžela a šťastie na celý život. Ja som v tejto sekunde videla len to, že ma ten bronzovo vlasý muž odtŕha od matky a otca a posiela z dňa na deň niekam do neznáma a to za chybu, ktorej si ani nie som vedomá. Kým mi dievčatá závideli, ja som si priala umrieť. Cítila som sa, akoby som bola v zlom sne. Hádam ma v tej izbe pani prizabila a ja ležím niekde na dlážke a toto všetko sa mi len sníva. Nebol to však sen, lebo mama pred obedom vytiahla svoj starý kufor a začala mi doň ukladať to málo, čo som mala.

„V škole dostaneš uniformu, ale do kostola si budeš môcť brať svoje šaty. Zabalím ti aj topánky. Pán sľúbil otcovi, že môžeš na prázdniny prísť a pošle po teba aj drožku. Musíš sa učiť, keď už sa ti dostalo tej pocty. Umrela by som od hanby, ak by sa na teba pán opýtal a museli by mu povedať, že si lenivá alebo hlúpa...“ Mama hovorila a hovorila, no ja som ju nedokázala počúvať.

Môj malý svet sa razom rozpadol na milión kúskov, zafúkal vietor a polovicu z nich odniesol. Ak ho budem chcieť poskladať späť, budem musieť do sveta a tie kúsky nájsť a priniesť späť. Bolo mi hrozne. Nikdy som nebola bez matkinho bozku na dobrú noc a bez pohladenia drapľavej dlane môjho otca. Mama si musela všimnúť, že som dušou niekde mimo tela. Stiahla ma prudkým pohybom z postele a vtisla si ma do objatia. Chytila ma za boľavú ruku, ktorú mi včera pani tak pevne stisla. Mama si opatrne prezrela modrý odtlačok ruky pánovej manželky a pozrela mi do očí.

„Nech sa stalo čokoľvek, stalo sa dobre, moja. Ak si nájdeš po škole miesto ako spoločníčka v nejakom bohatom dome, bude to pre teba to najlepšie. Pán včera otcovi sľúbil, že ti potom osobne nájde miesto. Povedal, že si bystré dievča a preto ti dá možnosť študovať. Všetko zaplatí. Bella, ber to ako dar a buď zaň pánovi vďačná.“ Chvíľu ma držala a hladila po vlasoch.

Keď ma pohonič usadil do drožky vedľa nejakej staršej ženy, nedokázala som cítiť vďačnosť. Matka mi uplakane mávala vreckovkou a otec stál rovno ako svieca a na jeho tvári boli hlboké vrásky vyryté starosťou o jediné dieťa. Jacob sa tlačil k boku svojho otca a usmoklene mi mával oboma rukami.

Mala som byť tomu mužovi vďačná? Za čo? Ja som ho nenávidela, že ma pre mne neznámy dôvod odlúčil od mojich milovaných. Kým pred tým mi jeho tvár prišla anjelská, teraz bol vyobrazením satana. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 2. kapitola: