Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 20. kapitola

13.09.2013 (07:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 36× • zobrazeno 6118×

Bella:

V cudzej posteli som sa prebudila už druhýkrát. Neviem, čo bolo horšie. Prebudiť sa u Jacoba, či v izbe môjho manžela. Tá noc s Edwardom bola šialená, dravá a divoká. Ráno ma bolelo celé telo a pokožku som mala posiatu modrinami. Sedela som na posteli nahá a ako bez duše som sa obzerala okolo seba. Nemohla som uveriť tomu, akú spúšť sme tu urobili. Kúsky mojich a jeho šiat boli porozhadzované po zemi a jeden z vankúšov bol roztrhnutý a vzduchom sa ešte vznášalo páperie z jeho útrob. Zliezla som ťarbavo z postele a po alkohole sa mi zatočila hlava. V ústach som mala vyprahnutú púšť a nepríjemnú pachuť. Opatrne som kládla jednu nohu pred druhú a snažila sa nešliapnuť na žiadnu z jeho vecí a hlavne nespadnúť. Chcela som sa dostať do otvorených dverí kúpeľne.

Kútikom oka som zahliadla samú seba v odraze zrkadla pri okne a zdrevenela som. Zastala som pred zrkadlom a dívala sa na tú nehanebnú ženu. Tak som sa práve cítila. Cítila som sa necudne, aj keď som sa nedopustila žiadneho prehrešku. Noc, ktorá mi ešte aj teraz vyráža dych, bola nocou s mojim manželom. Včera mal zlosť, bol drsný a trocha hrubší, ale páčilo sa mi to. Začala som si zo zamotaných vlasov vyťahovať perie. Na chvíľu som privrela oči a keď som ich zas otvorila, nadskočila som ľaknutím.

Edward stál vo dverách a premeriaval si ma pohľadom. Otočila som. Nedokázala som odhadnúť jeho momentálnu náladu. Pôsobil ľadovo. Stála som pred ním len s prikrývkou, ktorú som si teraz už trocha kŕčovito držala na prsiach. Hanbila som sa za nahotu, keďže on bol zahalený od hlavy po päty. Pristúpil ku mne. Prstami prešiel po modrinách na mojich rukách, potom pevne pritlačil viečka k sebe a na chvíľu zmrzol. Mala som pocit, že musím niečo povedať, no nič ma nenapadalo. Otvoril oči.

„Ako veľmi to bolí?“ opýtal sa zrazu a ja som nechápavo mykla ramenami.

„Čo ma má bolieť?“ opýtala som sa prekvapene. Zas prstami prebehol po odtlačku jeho ruky na mojom zápästí. Pokrútila som hlavou.

„Nič ma nebolí,“ šepla som aj keď to zas až taká pravda nebola.

„Neklam,“ zahriakol ma tvrdo.

„Nemám dôvod klamať,“ šepla som. Otvoril doširoka oči a začal mi rýchlymi pohybmi vyberať perie z vlasov. Uprene som sa mu pri tom dívala do tváre. Bol sústredený na to čo robí a to jeho nesmierne sústredenie mi prišlo aj trocha smiešne.

„Prečo ste mal včera takú zlú náladu?“ opýtala som sa, no on namiesto odpovede skrivil tvár. „Zlepšila som vám ju?“ opýtala som sa znova. Pozrel mi do očí a potom mu tvárou prebehol úsmev. Tiež som sa usmiala.

„Áno, Isabella. Naozaj si mi zlepšila náladu,“ šepol a ja som sa spokojne otočila k zrkadlu. Keď som sa doň pozrela, mohla som vidieť, ako môj manžel kĺže očami po mojom tele zhora nadol a späť. Naklonila som hlavu na bok a čakala, kým sa mi pozrie v odraze zrkadla aj do očí. Urobil to a keď zistil, že bol prichytený, zas sa mu na tvári objavil krátky úsmev.

„Pošlem ti sem Dorotu,“ povedal automaticky a než som sa stihla spamätať a otočiť, bol pri dverách.

„Nie,“ skríkla som za ním, ale to už za sebou zavrel. Nechcela som, aby túto spúšť videla Dorota a porozprávala o tom Agnese. Po chvíli Dorota naozaj prišla aj s mojim županom. Zaklopala a ja som pootvorila dvere. Natiahla som sa pre župan, obliekla si ho a až potom som jej naozaj otvorila. Zastala celá v šoku na prahu a vyvalila oči. Cítila som sa trápne a tak som sa len previnilo usmiala.

„Môžeš to tu upratať tak, aby to nikto iný nevidel?“ opýtala som sa s nádejou. Dorota prikývla a ja som rýchlo vybehla z izby. Cítila som sa trápne. Obliekla som sa dnes sama a keď som konečne našla odvahu zísť do kuchyne, bolo už pred obedom. Bola som si takmer istá, že môj manžel už pobehuje po panstve a terorizuje všetkých naokolo. Mýlila som sa.

Vchádzala som do kuchyne, keď vyšiel zo salóna. Bol oblečený v jednom z drahších, veľmi elegantnom obleku a náramne mu pristal. Musím povedať, že vyzeral dokonalo. Vždy, keď som sa proti nemu takto postavila, mala som pocit menejcennosti. Civela som na neho asi pridlho, lebo podišiel bližšie a laškovne sa ku mne nahol.

„Deje sa niečo, drahá?“ opýtal sa pri mojom uchu a ja som sa zachvela.

„Nie. Ja len, že ste...“ Premerala som si ho pohľadom a hľadala správne slová.

„Áno...“ nabádal ma.

„Niekam idete? Ste tak upravený...“ povedala som s jemným úsmevom. Myslím, že čakal niečo iné, lebo sa s kyslím úškrnom napriamil.

„Idem na radnicu do mesta. Mal to zabezpečiť Charlie, no keďže som si ráno trocha prispal, šiel namiesto mňa do Woodsberry.“ Zamyslene sa odmlčal. „ V meste je veľký jarmok.“ Naklonil hlavu na bok a chvíľu sa na mňa len s pokriveným úsmevom díval. „Chceš ísť so mnou?“ prehodil pobavene. Prekvapilo ma to. Ešte sme spolu mimo domu, ako manželia, neboli. Dorota v tej chvíli vybehla z kuchyne a keď nás zbadala, zarazila sa a cúvla. S rozpakmi pozrela najprv na mňa a potom na Cullena, ktorému sa jemne uklonila.

„Dorota, choď s Isabellou a pomôž jej prezliecť sa do niečoho vhodnejšieho. Ideme do mesta!“ zavelil a Dorote div nevypadol košík z rúk, ako sa zachvela. „Idem nechať pripraviť kočiar,“ povedal smerom ku mne, ale omnoho miernejšie.

S Dorotou sme vyšli do mojej izby a ona začala nervózne pobehovať po izbe. Stiahla som zo seba domáce oblečenie. Dorota zatiaľ priniesla tmavo modré šaty a otrčila ich na mňa.

„Môžu byť tieto?“ opýtala sa úslužne a potom pohľadom zavadila o modriny na mojich rukách. Pozrela som sa jej do tváre a ona placho uhla pohľadom. Cítila som sa hlúpo. Inokedy neustále trkoce a teraz...

„Dorota, mrzí ma to,“ šepla som. Ona na mňa vyvalila oči a nechápavo pokrčila ramenami.

„Čo vás mrzí, madam?“ opýtala sa nechápavo.

„Ten neporiadok, čo si musela upratať. Viem, že ti to muselo byť nepríjemné,“ povedala som previnilo.

„Dušička...“ zašepkala súcitne. Pustila šaty na zem a roztiahla náruč. Pritlačila ma k svojej hrudi a pohladila po chrbte. „Včera nemal dobrú náladu. Ublížil vám veľmi?“ opýtala sa ma s toľkou bolesťou v tvári, až ma zamrazilo. Otvorila som ústa ako ryba. Rýchlo som ju odtlačila a chcela jej to vysvetliť, no nevedela som ako.

„Dorota, to nie... On mi neublížil,“ povedala som rýchlo, no Dorota len placho prikývla a začala mi pomáhať do šiat.

„Dúfam, že vám nebude priteplo, ale buď budete mať dlhé rukávy, alebo si vezmete vysoké rukavice. Nebolo by dobré, aby niekto videl tie...“ Sklopila pohľad a povzdychla si. Rýchlo ma obliekla, zaviazala mi topánky a utekala do šatne po klobúk. Uviazala mi ho a spolu sme zišli zo schodov. Edward akurát vošiel do dverí a Dorota mi podala vejár. Privrel oči a potom sa spokojne usmial.

„Milujem ťa v modrej,“ šepol a natiahol ku mne ruku. Vložila som dlaň do jeho a on ma k sebe prudko pritiahol a s úsmevom ma pobozkal priamo na pery. Spokojne pri tom zapriadol a otrel sa mi nosom o ten môj. Na moje prekvapenie venoval úsmev aj Dorote. Bola to staršia žena, ale Cullenov úsmev na ňu dokonalo zabral. Hanblivo sklopila oči a zasmiala sa.

„Dorota, z jarmoku vám donesieme niečo pekné. Zaslúžite si to za to, ako sa o moju manželku staráte,“ povedal uvoľnene a ja som neverila vlastným ušiam. Bol milý, šarmantný a vôbec sa nesprával, ako bolo pre neho zvykom. Dorota vyzerala, akoby mala každou chvíľou omdlieť. Ovievala sa rukou a jej tvár žiarila načerveno.

Pred domom nás už čakal kočiar. Myslela som, že nás povezie Jacob, no na kozlíku sedel jeden zo sluhov môjho otca. Sadla som si do koča a môj manžel oproti mne. Kôň zaerdžal a pobehol. Nadskočilo so mnou a keby Edward pohotovo nenatiahol ruky ku mne, padla by som. Stiahol ma rovno vedľa seba a zložil si klobúk. Oprel si hlavu o opierku a spokojne ovinul svoju ruku okolo môjho drieku. Byť s ním v tak malom priestore bolo zvláštne. Dívala som sa z okna a snažila sa nepozerať na neho. Vyhovovalo mi, že sme ticho.

Už keď sme sa blížili k mestu, videla som, že sa niečo deje. Bolo tu viac ľudí a už pred bránou bolo množstvo šiatrov a stánkov s kvetinami, ovocím a medovníkmi. Ovládlo ma nadšenie dieťaťa a vo chvíli, keď do koča vnikla vôňa medu, pečeného mäsa a sladového piva, chcelo sa mi smiať sa. Naklonila som sa priamo cez Edwarda k jeho okienku a nadšene sa mu pozrela do tváre.

„Bella, vyzeráš ako natešené dieťa,“ preniesol zamyslene a potom sa usmial. „Pôjdeme peši!“ povedal náhle, vystrčil ruku z okna a zabúchal o strop koča, aby Roland zastal. Vyskočil von a mňa rýchlym pohybom zodvihol do vzduchu a postavil vedľa seba. „Pôjdeme ďalej peši a ty nás počkaj pri opačnej bráne!“ povedal panovačne a ponúkol mi rameno.

„Ehm... Pane?“ oslovil ho kočiš a Cullen sa na neho otrávene pozrel. „Pane, hlavne na periférii to nie je najbezpečnejšie. Mal by som vás do centra zaviezť,“ povedal s poriadnou dávkou rešpektu. Cullen ho schladil nahnevaným pohľadom.

„Roland, poradíme si,“ zaškrípal zubami a vykročil smerom k prvej uličke. Musela som poriadne prepletať nohami, aby som mu stačila. Vzbudili sme pozornosť ľudí na okolo. Hlavne môj muž. Týčil sa nad meštiakmi a vyčnieval z radu nielen výškou, ale aj odevom a krásou. Popri ňom som úplne zanikala - ako strakatý vrabec vedľa vznešeného páva.

Ľudia pri pohľade na neho skláňali pohľady a ukláňali sa. Mal v sebe toľko egocentrizmu, že mu vôbec nevadilo, že sa všetci pozerajú len na nás. Mne to vadilo. Doslova som sa mu skrývala za chrbát a on sa ma neustále snažil držať vedľa seba. Mala som pocit, že by sa mnou rád pochválil, ale ja som nebola niekým, kým sa dá chváliť. Pomaly sme sa dostali do centra, kde to už vyzeralo inak. Meštiacke šaty nahradili vychádzkové obleky pánov a farebné dlhé šaty žien. Tiež sa nám všetci ukláňali, no teraz reagoval aj môj manžel. Kde tu sa pousmial a jemne kývol hlavou na pozdrav. Môj pohľad upútali farebné medovníky a cukrovinky. Zastala som, čo mu pochopiteľne neušlo. Naklonil ku mne hlavu.

„Chceš medovník, dievčatko?“ opýtala sa s miernym posmechom. Nakrčila som čelo a pevne zomkla pery k sebe. Pokrútila som hlavou, že nechcem, na čo sa začal smiať ešte viac. Vzal ma za ruku a viedol k stánku. Snažila som sa ho zastaviť, no on boj jednoducho nezastaviteľný. Moja fyzická výbava oproti tej jeho bola ako zápas Dávida a Goliáša. Len čo sme zastali pred lákavými dobrotami, všetci nám nepochopiteľne ustúpili a medovnikár zostal sám, aby nám čelil.

„Vyber si,“ povedal môj muž a ja som sa začala ošívať. „No tak, Bella, vyber si, inak to kúpim všetko,“ vyhrážal sa mi a tak som podišla k pultu a siahla po veľkom medovníkovom srdci. Zaplatil a šli sme pomedzi stánky ďalej. Ja som neváhala ani sekundu a okamžite sa zahryzla. Znechutene sa otočil a pretočil oči.

„Ty to vážne ješ?“ Zodvihol obočie. Mykla som ramenami a otrčila mu srdce, či nechce ochutnať. Natiahol sa a odlomil trocha cukrovej polevy. Strčil si ju do úst a znechutene ohrnul nos. „Nechutné,“ zaškrípal zubami. Vyzeral naozaj tak znechutene, až pôsobil komicky.

Zastal pri niektorých stánkoch, prehodil zopár slov s niekoľkými podľa oblečenia váženými mužmi a predstavil ma mestskému radnému. Prešli sme popod jednu z brán, keď zastal a výraz tváre sa mu výrazne zmenil. Skamenel a tvár mu zdrsnela. Niečo nebolo tak, ako sa mu páči. Vzal ma za ruku a pritiahol k sebe.

„Pán Cullen...“ zakričal niekto za našimi chrbtami a spolu sme sa za krikom otočili. Predieral sa k nám menší muž. Z tej diaľky som ho nespoznala. Za ním sa ponáhľala mladá žena v žltých šatách. Žiarila na jarmoku ako svetluška v tmavej jaskyni. Dopachtil sa k nám a hlasno dychčal. „Pán Cullen... Aké prekvapenie, že ste na takomto hemžení,“ preniesol pobavene.

„Lord Whitner... Lady Oxana...“ pozdravil ich. Žena sa jemne uklonila, čo som urobila aj ja.

„Vzali ste svoju pani trocha na vzduch? To vám teda chválim. Manželky treba z času na čas trocha prevetrať,“ zatrilkoval a rozrehotal sa, akoby povedal nejaký vtip. Jeho pani zvážnela. Bolo vidieť, že jej podobné žartíky nie sú po chuti a ani mne nebolo. Vetrá sa zimné oblečenie a periny, nie ľudia.

„Mám v meste nejaké povinnosti a keďže je jarmok, chcel som to tu mojej manželke ukázať. Čo sem privádza vás?“ Edward bol zdvorilý, no videla som, ako napäto zatína čeľusť a ako nespokojne z neho plynú slová.

„Tiež mám vybavovačky a moja drahá Oxana mi pílila uši, že ju nikam nevezmem.“ Zase sa zasmial.

„Lady Oxane sa určite jarmok páči. Je to tu plné vôni a farieb.“ Urobil krok k nej a usmial sa na ňu tým svojim dych berúcim spôsobom. „Ste dnes oslňujúca, madam,“ šepol a vystrel k nej ruku, aby mu podala svoju a mohol ju pobozkať. Lady sa široko usmiala a položila svoju dlaň do jeho. Mala som pocit, že jej lord nevenuje dostatočnú pozornosť a preto sa tak tešila, keď o ňu môj muž prejavil záujem. Keď zase pustil jej ruku, žiarila ako slnko.

„Cullen, vy ste ešte dozaista zamilovaný, keď na všetko hľadíte cez ružové okuliare.“ Whitner bol naozaj grobian. Stačilo privoliť, že je jeho manželka krásna a nabalil by jednu lichôtku na druhú, čím žena nikdy neopovrhne. Oxana očervenela a stuhla. „Idem na radnicu. Pridáte sa?“ opýtala sa akoby sa nič nestalo, ako by len pred chvíľou ani neurazil vlastnú ženu.

„Pôjdem neskôr,“ zaškrípal Edward zubami.

„Bojíte sa nechať ženy spolu samé? Tie sa o seba vedia postarať. Moju manželku by nikto neukradol.“ Zas sa grobiansky zasmial a ja som sa na tú úbohú ženu pozrela. Celá očervenela a sklonila hlavu. Edward ma chytil za ruku.

„Zvládnete to tu chvíľu samé, dámy?“ opýtal sa milo. Prikývla som. Chcela som len, aby toho chlapa odtiaľto rýchlo odviedol. Edward siahol do koženého puzdra na opasku a vybral peniaze. Strčil mi do ruky bankovky a ja som si ich rýchlo vložila do rukáva. „Niečo si kúp,“ šepol a vykročil k lordovi. „Nechoď do bočných uličiek, buď len tu!“ prikázal mi ešte a ja som prikývla. Keď zmizli z dohľadu, pozrela som na lady a placho sa usmiala.

„Chcete si pozrieť stánky?“ opýtala som sa milo. Žena pokrútila hlavou.

„Máte pocit, že si chcem prezerať tieto haraburdy?“ opýtala sa so zdvihnutým obočím.

„Najskôr nie, lady,“ šepla som dotknutá odmietnutím. Zasmiala sa.

„Ste rozkošná. Ste ešte primladá a tak naivná. Manžel vám dal poriadny balíček peňazí. Tu neďaleko sídli zlatník a uličku ďalej ma dielňu veľmi dobrý krajčír a ešte trocha nižšie klobučník,“ preniesla zasvätene. Nechápavo som pokrútila hlavou.

„Nič z toho nepotrebujem.“ Šokovane pootvorila ústa.

„Vy ste naozaj nevinné žieňa, Bella. Začnem veriť, že ste si ho vzali z lásky, aj keď... Vlastne prečo nie. Je to nesmierne pekný chlap. Pri takomto mužovi sa žena nemusí ani pretvarovať.“ Vážne sa na mňa pozrela, pristúpila bližšie ku mne a premerala si ma pohľadom.

„Ste krásna. Meno Cullen vám dalo poriadny odrazový mostík do spoločnosti. Nemajú šľachtický titul, ale tých peňazí, čo je v ich rodine... Keby ste zmenili šatník, pridali trocha farbičiek a odhalila niečo z tej vašej božej postavy, ležal by vám pri nohách kráľovský dvor. Nebuďte hlúpa. Mladá nebudete večne a potom vás nahradí. Takto to funguje, ak neviete. Aj mňa onedlho ten starý hlupák vymení. Viem to a utešujem sa tým, že keď ho konečne omrzím, odídem s poriadnym balíkom a dám priestor ďalšej chudere. Vy ste ktorá v poradí, zlatko?“ opýtala sa ma uvoľnene a mne sa otvorili ústa.

„Ja...“ pípla som a Oxana sa nad mojim prejavom zasmiala.

„Nehnevajte sa, moja milá, ale v tamtej uličke je malá čajovňa a majú ten najlepší čaj, s trochou škótskej, aký poznám.“ Zazubila sa. „Pridáte sa?“ vyzvala ma cez rameno, ale moju spoločnosť očividne nechcela.

„Nie, madam. Ja sa tu trocha prejdem,“ šepla som. Naozaj som túto ženu potrebovala osamote stráviť. Neobťažovala sa ani nejakou rozlúčkovou frázou a zmizla mi v dave. Povzdychla som si a začala prechádzať pomedzi pouličných predajcov.

„Pani...“ zaplakal niekto za mnou a ucítila som potiahnutie za sukňu. Otočila som sa. Za mnou stál asi päť ročný chlapček, celý špinavý a usoplený. „Pani, prosím...“ zaplakal a mňa napadlo, že je to žobrák. Siahla som do vrecka na boku a otočila v ňom mincu, keď začal poťahovať nosom a hlasno vzlykať. „Stratila sa mi mama,“ šepol. Rýchlo som si k nemu kľakla.

„Stratil si sa mame?“ Chytila som ho za ruku a rýchlo sa postavila, aby som sa rozhliadla, či nejaká žena nehľadá dieťa. Okolo sa pohybovalo len množstvo honosne oblečených ľudí a chlapec vyzeral skôr na mešťana, ak nie tuláka. „Kde si ju videl naposledy?“ opýtala som sa ho mierne.

„Tamto,“ zafňukal a už ma ťahal do vedľajšej uličky, kde bola zelenina a ovocie. Privliekol ma na okraj, kde sa popod bránu schádzalo do ďalšej ulice.

„Čo mala mama na seba a ako vyzerá?“ opýtala som sa ho.

„Mala čierne šaty a červenú šatku na pleciach,“ povedal smutne. Zas som sa rozhliadla, no nevidela som ju nikde. Chlapec sa zamyslel.

„Možno to bolo ešte trocha nižšie,“ šepol a ukázal na uličku vzadu. Postavila som sa na špičky a nakrčila čelo.

„Si si istý?“ opýtala som sa nedôverčivo.

„Áno, určite to bolo dole,“ povedal rázne a vyzeral, že si je istý, tak sme prešli do ďalšej uličky. Bolo tu už oveľa menej ľudí a všetko to boli meštiaci, ale skôr z nižších vrstiev. Začínala som mať nepríjemný pocit. Chlapec mi však stlačil ruku. „Tamto!“ zvolal a ťahal ma za posledný stánok. „Videl som jej šatku,“ zhíkol a dupkal nedočkavo okolo mňa.

Rozbehli sme sa teda do uličky a len čo sme vbehli do úzkej, prázdnej a špinavej ulice, kde steny tvorili chrbty budov bez okien, zastala som a stuhla. Toto nebolo dobré. Rýchlo som sa zvrtla, že sa vrátim, no za mojim chrbtom stáli dvaja vysokí muži. Mali na sebe špinavé, mierne otrhané oblečenie. Boli v pleti tmaví a možno boli len špinaví. Vyzerali nebezpečne.

Rýchlo som si uvedomila, kde som sa dostala a čo sa stalo. Zalialo ma teplo a kolená sa mi roztriasli. Obzrela som sa za chlapcom. Stál vedľa staršej ženy v čiernych šatách a červenou šatkou, no keď som sa jej prizrela lepšie, striaslo ma. Bol to muž v ženských šatách a akurát chlapcovi vyplácal mince za to, že ma priviedol. Dych sa mi zrýchlil, keď chlapčisko prebehlo okolo mňa a zaškerilo sa. V ruke si ešte víťazne pohodilo utŕžené peniaze.

„Tak čo nám to Tino priviedol. Pozrime sa, aká pekná lasička,“ zapriadol jeden a nechutne si siahol do rozkroku a poškriabal sa tam. Dvihlo mi žalúdok. Táto ulička smrdela močom a výkalmy. Všade bola špina, odpad a k tomu oni traja.

„Chcel si skôr povedať zlatá rybička,“ zachrapčal ten za mnou a ťahal zo seba dole ženské šaty. Pristúpili bližšie ku mne a ja som sa chrbtom pritisla na špinavú stenu. Hrdlo mi zvieralo strachom. Rýchlo som siahla do rukáva a vybrala bankovky, ktoré mi môj muž dal. Natiahla som ruku pred seba.

„Vezmite si to. To je všetko, čo mám a pustite ma,“ šepla som. „Pustite ma, prosím vás,“ šepla som už so slzami v očiach.

„Prečo asi naša princeznička plače, keď je v takej dobrej spoločnosti,“ povedal tretí a odpľul si. Ten, čo mal ženské šaty, schmatol peniaze tak prudko, že mi roh jednej bankovky zostal v prstoch a strčil si ich do gatí.

„Ešte ten zvyšok, princeznička,“ povedal oplzlo najvyšší z nich a zas si siahol do rozkroku. Tentokrát sa však neškriabal. Zodvihlo mi žalúdok a naplo ma. Plakala som a chrbtom vtláčala svoju siluetu do steny za sebou.

„Prosííím, puste ma. Dám vám všetko,“ zaplakala som a snažila sa z prstov posťahovať prstene.

„Podržíte mi ju,“ povedal chlipne a začal si rozväzovať nohavice. Cez slzy som už nevidela. Mysľou mi prebehol celý môj život. Teraz som chcela jediné. Chcela som Edawrda.

„Edward!“ skríkla som, keď ma chytili z oboch strán za zápästia. Odporný netvor oproti mne si povolil nohavice a ohol sa. Schmatol spodný lem mojich šiat a ťahal ich hore. Prstene mi z dlane vypadli na zem a zacinkalo to. Čas sa záhadne a trýznivo spomalil.

Špinavou rukou prebehol po mojom lýtku a ja som okolo začala kopať ako besná. Zrazu zmizol. Zahliadla som, ako preletel vzduchom a vrazil do protiľahlej strany. Zadunelo to. Ostal ležať na zemi a okolo neho narastala kaluž krvi. Tí dvaja ma pustili. Všetko sa dialo zrazu strašne rýchlo. Môj muž stál s jemne rozkročenými nohami pred tými dvoma, chrbtom ku mne. Jeden už zvieral v rukách nôž a druhý odniekiaľ vytiahol dlhú pištoľ. Zalapala som po vzduchu. Nikdy v živote som Edwarda nevidela radšej. Bola som šťastím celá ochromená, no bála som sa, že mu ublížia.

„Bella, utekaj odtiaľto!“ zavelil chladne môj manžel a ja som to bez zaváhania urobila. Schmatla som lem svojej širokánskej sukne a vytiahla ho nad kolená, aby mi spodnica nebránila v pohybe. Utekala som ako o život, a nevadilo mi ani to, že som stratila klobúk a vypadol mi aj vejár. Prebehla som z jednej uličky do druhej. Ľudia sa za mnou obzerali, no mňa hnal vpred strach. Obzrela som sa a vrazila do muža. Zdesene som vykríkla, no keď som v ňom spoznala sluhu Rolanda, rozplakala som sa a začala nekontrolovateľne híkať.

 „Roland... Prepadli ma... Pán je tam v uličke sám a...“

„Ideme, Roland!“ ozvalo sa rázne a ocitla som sa vo vzduchu, v pevnom objatí môjho manžela. Kŕčovite ma k sebe pritisol a tvár mi pritom zaboril na svojej hrude. Zhlboka som sa nadýchla. Do nosa a do pľúc som vsala tú jeho prenikavú, čistú a sviežu vôňu, čo bolo po tých pachoch v uličke, ako nadýchnuť sa po dlhom topení sa čerstvého vzduchu. Zdrapla som látku jeho vesty do pästí a držala sa ako kliešť. Nastúpil so mnou do koča.

„Ideme!“ zreval na Rolanda a koč sa pohol. Odtiahla som na sekundu hlavu a celá uplakaná pozrela do jeho čiernych očí.

„Nemali by sme niekoho...“ šepla som.

„Všetko je v poriadku, Bella,“ šepol, ale jeho hlas bol drsný a hrozivo sa drhol, akoby syčal.

„Ušli ste im?“ opýtala som sa šokom, stále pevne držiac sa jeho vesty a košele.

„Oni ušli,“ zaškrípal zubami.

„A ten tretí?“ Pozerala som mu do očí a celá sa chvela.

„Je mŕtvy.“ Tvár mal ako z kameňa. Zalapala som po vzduchu.

„Mŕtvy? To predsa... Musíme to niekomu...“

„Bella!“ zatriasol mnou. „Nedokážeš si predstaviť, ako som sa musel ovládať, aby som nezabil aj tých dvoch. Vieš vôbec, čo s tebou chceli urobiť!“ skríkol mi do tváre a zas mnou zatriasol. Bola som v šoku.

„Chceli ma...“ šepla som. Edward stuhol a pôsobil, akoby mal každú sekundu explodovať, alebo vybehnúť z koča a pozabíjať všetkých naokolo. Naháňal mi hrôzu.

„Mlč radšej, inak sa neudržím a...“ Zavrel pevne oči a hlasno dýchal. Ja som sa mu pri tom dívala do tváre. Čeľusť mu kŕčovite zašklbala a udrel prudko hlavou dozadu, do opierky. Nevedela som, čo robiť. Sama som bola otrasená a teraz viem, že zabil človeka.

Zabil ho kvôli mne a aj keď mi bolo jasné, že tí muži by so mnou nemali zľutovanie, nebolo mi to jedno. Videla som, ako ťažko to nesie on a cítila som sa vinná. Ten trik, ktorým ma vylákali, bol asi ten najstarší. Mala som byť opatrnejšia. Chytila som Edwarda za golier saka a pritiahla ho k sebe. Otvoril oči a ja som sa mu pritisla na ústa.

„Ďakujem,“ šepla som mu do úst. „Ďakujem, že ste tam boli. Ďakujem...“ šepla som znova a pritlačila pery zas na jeho. Hrdelne zavrčal.

„Bella, nie,“ šepol do úst on mne. Neviem, prečo odmietal. Možno bol naozaj tak otrasený, ale chcela som mu pomôcť. Nechcela som, aby na to myslel, aby si to vyčítal. Tisla som sa k nemu a začala mu trasúcimi rukami rozopínať gombíky košele. „No tak...“ zachrapčal.

„Dotkol sa ma... Nechcem na sebe cítiť jeho dotyk,“ povedala som zmučene. Tá veta bola ako stiahnutá spúšť zbrane. Prehodil si moju nohu cez bok a nadvihol mi sukňu. Mala som množstvo riasených spodníc, a tak mal moje šaty takmer až na ramenách. Nadvihol ma a plynulým pohybom pretrhol na mojich nohavičkách dieru, na tom pravom mieste. Sám si bleskovo rozopol nohavice. Šlo to ťažšie, lebo som nebola pripravená, ale o to silnejšie trenie to bolo. Bolesť sa miešala so slasťou a ja som zatínala prsty do jeho ramien. Hlasno som stonala, na čo ma pevne zomkol v objatí.

„Tichšie,“ šepol mi do ucha. Úplne som stratila orientáciu v tom, kde sa nachádzame. Zabudla som na Rolanda na kozlíku. Naozaj som chcela krotiť svoj prejav, ale nedokážem byť pri tom celá v kŕči ako on a len hrdelne vrčať. To som vážne nezvládla, hlavne nie teraz. Začala som sa sťahovať a tá intenzita mi vyrážala dych. Pevne som sa držala jeho hrdla a vydýchavala mu orgazmus priamo do tváre. Prestala som sa hýbať a ani on sa už nepohol. Zvieral ma okolo stehien, pritisnutú na sebe, pričom moje telo ešte neopustil.

Hlavu som si zložila na jeho rameno. Pery som mala tesne pri jeho krčnej tepne. Nedotýkala som sa jeho pokožky, no keď sa kočiar trocha zachvel, alebo nadskočil, otrela som sa mu nimi o krk. Pomalými pohybmi ma hladil po chrbte. Prešli sme už bránou panstva, keď ma pomaly nadvihol a vykĺzol zo mňa. Nohu by som bez jeho pomoci nedokázala dostať cez jeho pás späť k tej druhej, a tak mi pomohol. Upravil sa a potom začal upravovať moju sukňu. Siahol ešte do vrecka a pomaly mi na prst navliekol môj snubný prsteň. Ostatné mi položil do dlane. Zastali sme, no ja som ešte stále nechápavo hľadela na moje šperky. Vystúpil. Mňa vzal okamžite do náručia. Roland k nám bleskovo priskočil.

„Môžem nejako pomôcť, pane?“ opýtal sa priškrtene.

„Vráť sa do mesta a ohlás to!“ Držala som sa Edwarda ako kliešť a na chvíľu som prestala vnímať, ako Rolandovi rýchlo vysvetľuje, čo sa v uličke udialo. „Toho mŕtveho si už najskôr odvliekli, ale po tom decku nech pátrajú. Jasne?“ Zavrela som oči a povzdychla si. Môj otec vybehol z dverí.

„Čo sa stalo!“ skríkol vystrašene a chcel ma hneď vziať od môjho muža, no Edward ma k sebe pevne primkol.

„Odnesiem ju do izby,“ povedal Edward, no môj otec sa stále domáhal toho, aby si ma mohol vziať on. „Charlie ustúp, lebo za seba neručím!“ zavrčal na môjho otca a on s rešpektom ustúpil. Odniesol ma do izby a položil priamo do postele. Sadol si na okraj a pozeral mi do tváre. Vyzeral nahnevane. Vedela som, že sa hnevá na mňa a tak som previnilo odvrátila zrak. Môj otec podupkával na dverách, no nemal odvahu vstúpiť. Edward sa na neho pozrel.

„Zatvor dvere, Charlie, ale z vonku!“ povedal tvrdo a neohrabane. Môj otec ustrnul, pozrel uprene na mňa a privrel bolestne oči.

„Čo sa stalo, Edward! Je to moja dcéra, chcem vedieť...“ Edward nahnevane vyskočil na nohy a ja som vystrelila do sedu a schmatla manžela za rukáv, aby sa zastavil.

„Ocko,“ šepla som a môj otec sa ku mne rozbehol a ja som mu vpadla do objatia. Edward nemal na výber. Musel ustúpiť on, aj keď na to nebol zvyknutý.

V prvom rade ďakujem ku blahoželaniam a skvelým komentom pri predchádzajúcej kapitole. Nemohla som odolať a dala som sem trocha sexu... Chcem im ho ešte chvíľku dopriať, kým sa dá. Znova malé okienko odpovedí. Bella si samozrejme všimla, že je Edward stále mladý. Už sa to v jednej kapitole spomínalo. Ono v podstate prešlo len sedem rokov, čo Bella Edwarda videla prvýkrát. Skôr by to malo trápiť Charlieho a aj bude, ale na to si musíte počkať. Bella bude mať iné problémy, než riešiť Edwardovu mladosť. Z Belly nebude alkoholička, to sa nemusíte báť. Jacob má v tejto poviedke dôležitú úlohu. On je určitým spôsobom protipólom Edwarda a jediný, kto je Belle schopný nastaviť zrkadlo. Ja nenapíšem poviedku, v ktorej Bella skončí s Jacobom. Edward si v tejto poviedke ešte stále hľadá cestu k Belle. Myslím, že nie je ani tak problém v ňom, to skôr Bella si ho do svojho vnútra vôbec nepúšťa a nezaujíma ju to jeho. Aspoň tak som sa to snažila písať a naznačiť to. Ak to z toho nie je jasné, tak som to asi pobabrala. Ťažko budovať vzťah, keď nemá druhá strana záujem a aj Edward to má ťažké v tom ohľade, že je upír medzi ľuďmi, musí neustále odbiehať na lov a ťažko sa zdôvodňuje, kam chodí. K tomu Bellu s ním baví jedine sex, tak im asi onedlho v okolí dôjde zver. Všetko však chce čas a aj k zblíženiu duší príde, ale zas až neskôr. Táto poviedka predsa musí mať aj nejakú zápletku a ak by si už teraz padli do náručia a štebotali o láske, tak by bol koniec. :D Budem dúfať, že mi budete dôverovať a budete čítať ďalej, aj keď možno s niečím spokojné nebudete. Neverili by ste, ako ma samú táto poviedka baví a to aj vďaka Vám. Ste skvelé. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 20. kapitola: