Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 24. kapitola

21.10.2013 (09:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 30× • zobrazeno 4391×

Bella:

Potrebovala som spánok. Každý predsa vie, že ráno múdrejšie večera. Bola som príliš vyčerpaná, príliš ranená a ubolená na to, aby som dnes vymyslela, čo budem robiť ďalej. Čaká ma rozhodovanie, čo spravím so svojim životom. Slová sú niekedy ostrejšie než dýka a tie moje bodli do srdca hneď niekoľkých ľudí. Keď sa to môj otec dozvie, čo sa stane? Bude tu ďalší muž, ktorému ublížim.

Sadla som si do pánovho veľkého kresla a snažila sa dostatočne upokojiť na to, aby som dokázala zavrieť oči a spať. Mala som však myseľ plnú otázok, výčitiek, no na  druhej strane, uľavilo sa mi. Zajtra môžem začať s čistým štítom, bez klamstva a pretvárky. Pôjdem za otcom a poviem mu pravdu. Hrdo sa postavím zoči-voči svojim rozhodnutiam, nech už boli dobré, či zlé. Ak budem mať šťastie, otec bude mojim démonom čeliť spolu so mnou. Upokojila som sa na toľko, že keď som ľahla do svojej veľkej postele, netrvalo dlho a vyhrala únava.

Ráno som vystihla ešte tú krátku chvíľu pred raňajkami, kedy si otec ide vypiť šálku čaju do pracovne. Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala. Nečakala som na pozvanie. Vstúpila som.

„Dobré ráno,“ zašepkala som. Otec sa s povzdychom pousmial a položil svoju šálku. Prebehla som k nemu a sadla priamo na operadlo kresla, v ktorom sedel.

„Ako si sa vyspala, zlatko?“ opýtal sa a zovrel moju dlaň, ktorú som mu položila na rameno.

„Otec, musím s tebou o niečom hovoriť,“ šepla som chvejúcim hlasom.

„Dobre. Počúvam ťa,“ preniesol a stiahol ma z operadla na stoličku vedľa stola. Zasmiala som sa, lebo to urobil s toľkou ľahkosťou, akoby som bola dieťaťom.

„Vieš, Edward včera odišiel. My sme sa zhovárali.“ Šlo to zo mňa nesmierne ťažko. Ústa a jazyk ma nepočúvali a mala som pocit, že sa mi nikdy nerozprávalo ťažšie.

„Odišiel na dlho?“ opýtal sa otec energicky a siahol na stôl. Vybral odtiaľ jeden papier a ukázal mi ho. „K tomuto sa nevyjadril. Ak tie pozemky naozaj chce a myslím, že by bolo dobré kúpiť ich, tak musíme zložiť zálohu. Ak tadiaľ neskôr povedie železnica, čo iste povedie, tak budú mať cenu zlata. Mám však už málo peňazí, aby som ponúkol dobrú cenu. K tomu tento týždeň treba vyplatiť služobníctvo a ľudí, čo sťahovali z lesov drevo a dedinčanov, čo pomáhali na poliach. Odišiel, keď je tu najviac povinností. To si s ním ešte vybavím, keď príde!“ Pokrútil hlavou a ja som vyvalila oči.

„Neviem, kedy sa vráti,“ šepla som.

„Ten bez teba dlho nevydrží,“ zasmial sa a potľapkal ma po kolene. „O čom ste sa to zhovárali?“ opýtal sa zrazu a mne sa stiahlo hrdlo. Bola som odhodlaná povedať pravdu, ale teraz to naozaj nešlo.

„Zhovárali sme sa o tom, že pôjdeme navštíviť jeho rodinu. Má povinnosti a tak sa s ním stretnem u nich. Odídem zajtra,“ preniesla som prvé, čo mi v tej chvíli napadlo. Ja proste nemám na výber. Musím ísť za Edwardom a pozhovárať sa s ním. Veľa vecí som nedomyslela. Otec vyzeral prekvapene.

„Nie je to trocha nevhodné, aby si k jeho rodine cestovala sama?“ opýtal sa po krátkej odmlke.

„Stretnem sa tam predsa so svojim mužom. Vezmem so sebou Dorotu. Teba potrebujeme predsa tu,“ šepla som s hraným úsmevom a tvárila sa, že o nič nejde. Charlie si zamyslene odpil zo šálky, až to trocha zasŕkalo, keď bol na jej dne.

„Bella, je všetko v poriadku?“ Privrel oči. Rázne som vstala a zazubila sa.

„Všetko je v poriadku. Poviem mu, že na teba necháva veľa práce.“

„Nie! Ja sa nesťažujem. Aspoň sa nenudím,“ zakríkol ma rýchlo.

Nemala som ani tušenie, kde žije jeho rodina, ale nebude to ďaleko, keď sa zvládal vrátiť v priebehu troch až štyroch dní. Šla som priamo do jeho izby a keď som zastala uprostred pre mňa normálne zakázaného územia, zrýchľoval sa mi dych a tep. Bolo tu čisto, trochu tmavo, ale táto izba bola ako on. Bola dokonalá. Tu nemalo miesto nič, čo by sa nedalo prakticky využiť. U mňa to bolo trocha ako v skladisku a tu malo všetko svoje presné umiestnenie. Bola som tu za všetky tie mesiace len dvakrát a z toho raz to tu takmer ľahlo popolom.

Zachvela som sa pri spomienke na tú divokú noc. Zavrela som za sebou dvere a zosilnila svetlo lampáša. Prešla som k stolíku vedľa postele a začala hľadať. Mal tu množstvo dokumentov a papierov. To ma však nezaujímalo. Hľadala som listy, alebo osobnú korešpondenciu, kde by bola adresa. Na dokumentoch stálo len Greenway a na niekoľkých bola adresa starého sídla. S povzdychom som prešla do šatne. Dokonalo zoradené obleky a košele na mňa dýchali jeho vôňu a mne oči začali jemne vlhnúť.

Vysoké čižmy mal precízne zoradené ako vojakov. V skrinke pod vešiakmi mal manžetové gombíky z drahých kameňov, reťaz s rodinným erbom, tiež náramok, hodinky a mnoho iných vzácnych klenotov, ktoré som na ňom vlastne nikdy nevidela. V šatníku som obstála na prázdno. Žiadne listy, akoby nemal žiaden život. Police na opačnej strane šatníka sa prehýbali pod knihami. Myslím, že už do knižnice nevošli. Vrátila som sa do izby a rozhliadla sa. Padla som na kolená a zodvihla ozdobnú látku lemujúcu posteľ. Vytiahla som odtiaľ veľkú drevenú truhlicu. Nebola zamknutá, a tak som ju s nádejou otvorila.

Našla som, čo som hľadala a srdce mi podskočilo istou dávkou vzrušenia. Všetky listy boli označené rodinnou pečaťou. Boli adresované Edwardovi a väčšina z nich bola od jedného pisateľa. Stačilo mi prebehnúť očami po prvých riadkoch a pochopila som, že si písal s Alice. V listoch ho oslovovala ako svojho bračeka a mne to familiárne oslovenie vytiahlo kútiky v úsmeve dohora.

Vzala som si celú truhlicu do svojej izby a začala čítať. Nemala by som sa hrabať v cudzích listoch, ale začítať sa do Aliciných slov bolo ako balzam na ubolenú dušu. Milovala Edwarda tak veľmi, až mi to miestami naháňalo hrôzu, lebo niečo tak čistého sa dá cítiť len k dobrému človeku. Edward bol bezpochyby panovačný a tvrdý, no v situáciách, kedy bolo treba prejaviť ľudskosť, bol tým najchápavejším a najhumánnejším tvorom na planéte. Písala o jeho dobrom srdci, o tom, ako chápe jeho rozhodnutia, no nebolo jasné, o čo ide. Listy boli zoradené chronologicky. Niektoré som len prebehla, iné ma upútali natoľko, že som ich čítala nahlas.

„Nebuď smutný pre postoj ostatných. Oni ju nepoznajú. Nevidia ju tvojimi očami. Ak ťa zavrhnú pre to, že si konečne našiel zmysel svojho bytia, tak nie sú tvojou rodinou. Nikdy si nebol šťastnejší a aj keby ťa šťastným urobila aj sama Lilith, tak ju prijmem ako sestru a budem milovať. To dievča je výnimočné, keď si ťa tak podmanila. Pobláznila ťa už dávno. Teraz je neskoro posielať ju preč, keď po ničom inom netúžiš. Vezmi si ju, ak bez nej nemôžeš žiť...“

 Zalapala som po vzduchu. Miloval ma a nebola som len rozmarom. Dlho bojoval sám so sebou, než ma požiadal o ruku. Tiež stál pred množstvom rozhodnutí a aj napriek tomu, že mohol prísť o všetko, vzal si ma. Jeho rodina s tým nesúhlasila a teraz sa iste cíti hrozne, lebo mali pravdu. Myslela som vo svojich rozhodnutiam vždy len na seba. Neuvedomila som si, že som poznačila aj životy iných.

Rýchlo som prešla k ďalšiemu listu. Mohla som len dedukovať, o čom jej písal, no v tomto sa radovala z toho, že som prijala jeho ponuku. Obávala sa však mojej zatrpknutosti a niečoho, čo povedal Jasper. Spomínala aj Rosalie, ktorá s Jasperom súhlasí. Alice písala aj o škole Svätej Justíny, ale nechápala som súvislosti jej slov. Siahla som do truhlice pre ďalší z listov a všimla si stočený hárok papiera. Zložila som z neho stužku a zaradovala sa. Rukopis bol Edwardov. List ešte nebol dopísaný, no adresa už bolo úhľadne vpísaná na rubovej strane žltkastého papiera.

Drahá Alice,

niekedy prepadám pocitu, že som urobil obrovskú chybu. Sebecky som ju chcel mať len pre seba. Šialene ju milujem a to mi zatemnilo myseľ. Bojím sa, desím sa toho, že ona ma milovať nikdy nedokáže. Ľudské srdce a city sú premenlivé a nestále. Ak mal Jasper a ostatní pravdu, tak som mŕtvy, sestrička, lebo bez nej nemôžem žiť. Isabella je mi všetkým...

Z očí sa mi valili vodopády sĺz. Všetko pre čo som ho nenávidela, všetko čo ma tak bolelo sa stiahlo niekam dozadu, niekam hlboko do môjho vnútra a ostalo len presvedčenie, že som urobila najväčšiu hlúposť vo svojom živote. Nechala som v sebe klíčiť hnev a ten ma pohltil. Mali sme si to vydiskutovať hneď. Okamžite som mu mala povedať, čo ma bolí a ťaží. Nič z toho by sa nemuselo stať. Nemusel by sa do mňa tak zamilovať a nemusela som mu zlomiť srdce a nemusela som zlomiť ani to svoje.

Prikázala som Dorote pripraviť sa na cestu. Zabalila som si pár vecí a niekoľko šperkov. Skoro ráno sme nasadli do koča. Jacoba som od toho večera nevidela a Agnesa sa mi vyhýbala. Podala som Rolandovi adresu a usadila sa do čalúnenej sedačky. Dorota nebola z nášho výletu nadšená, no ja som trvala na tom, že pôjde so mnou. Otec mi chcel robiť spoločnosť, no slušne som ho odmietla s tým, že niekto predsa musí zostať v dome. Mala som dostatok času pripraviť si, čo poviem a čím sme boli bližšie, tým nervóznejšia som bola. Cesta ubiehala rýchlo. Dorota spala ako zabitá a aj na prestávky som ju musela budiť, aby si trocha natiahla nohy a najedli sme sa. Bála som sa stretnutia s Cullenovými a Edwardom. Bála som sa jeho reakcie.

„Aj tak nechápem, prečo po vás pán neprišiel. Mohla som si toto celé ušetriť a nie je aj tak vhodné, aby sme cestovali samé,“ lamentovala Dorota, keď na výmoli koč podskočil a ona si vo veľkom čepci udrela hlavu o čalúnený výstupok pri okne, na ktorom visela záclonka. Vo svojom vnútri som zvádzala boj sama so sebou, aby som neprikázala Rolandovi obrátiť kone a vybrať sa späť do Greenway a preto keď zase zalamentovala, nezvládla som to.

„Pán neprišiel, lebo ma opustil, Dorota,“ povedala som plačlivo a Dorota otvorila ústa tak, že som jej videla až zadné zuby.

„Prosím?“ vypískla. Na hrudi som cítila ťažobu.

„Pohádali sme sa a ja som mu povedala veci, ktoré si nezaslúžil počuť,“ šepla som. Dorota si rýchlo sadla ku mne a nevadilo jej ani to, že mi nakrčila celú sukňu.

„Dušička, on vás miluje. Nahneval sa, možno odišiel na pár dní, ale neopustil by vás. Verte mi. Ten muž vás ľúbi,“ šepkala a hladila ma po chrbte.

„Veľmi som mu ublížila,“ pípla som a oči mi začali pomaly presakovať. Cítila som už slzy na svojich lícach a keď začali odkvapkávať z hrany mojej sánky, nešlo to zastaviť. Oprela som si hlavu o jej rameno.

„Idete ho odprosiť, že? Robíte dobre. Ukážete mu, že ho ľúbite. On vám padne k nohám, o to sa nebojte,“ chlácholila ma a ja som tomu uverila. Nemohlo to byť inak. Musel mi odpustiť.

Dlho sme sa trmácali zarastenou lesnou cestou a ja som chvíľami pochybovala, že ideme správne. Od najbližšej dediny, či mesta, sme boli na míle vzdialené a preto keď som cez konáre zbadala múry sídla, spadol mi zo srdca obrovský balvan. Sídlo bolo pompézne svojou veľkosťou a vlastne aj prevedením detailov na cimburiach, okeniciach a zábradliach. Kočiš zastal, no nikto nás ani po hodnej chvíli nevítal, preto sme s Dorotu vystúpili. Nebolo zvykom, aby nikto zo služobníctva nevyšiel, keď prišla návšteva.

Dorota zostala niekoľko krokov za mnou a ja som v šere prešla pred bránu. Chytila som do prstov mosadzné klopadlo a párkrát ním udrela o bránu. Pripadalo mi to zvláštne. Bolo to priam strašidelné, akoby v dome nikto nebol, no dvere sa rázne otvorili. Na tú veľkosť by som čakala zavŕzganie, no otvorili sa plynule a tichučko. Predo mnou zrazu stál Edwardov brat Emmett. Nevyzeral zaskočený tým, že ma vidí. Akoby ma očakával. Jemne sa uklonil a usmial, aj keď úsmev bol skôr nútený. Naklonil hlavu na bok.

„Dobrý podvečer. V prvom rade sa veľmi ospravedlňujem, že som vás takto bez ohlásenia prepadla,“ povedala som rýchlo a nedala mu tak priestor na nejaké trápne frázy.

Emmett Cullen len chápavo prikývol a odstúpil od dverí, aby som mohla vstúpiť do domu. Všade horeli lampáše a okrem toho, že tu bolo trocha chladno, pôsobila hala útulne a veľmi vzdušne. Bola tu doslova záplava svetla a ja som to milovala. Interiér bol moderný a luxusný. Zložila som si klobúk a čakala, kým vstúpi aj Dorota. Dvere za sebou úplne nedovrela.

„Mám doniesť batožinu, madam?“ opýtala sa pridusene. Neisto som pozrela na Emmetta, no ten odvrátil pohľad, a tak som Dorote kývla, že nie. Mohol ma ako svoju švagrinú vrelo privítať a ponúknuť mi nocľah, no nevyužil príležitosť a to bolo znakom toho, že tu vítaná nie som.

„Nechcem byť nezdvorilý, Isabella, ale naozaj ste neprišli vo vhodnom čase. Odchádzame, a preto tu nie je ani služobníctvo a vlastne sme chceli odcestovať už po zotmení,“ objasnil mi energicky a s istou dávkou hranej ľútosti. Chápavo som prikyvovala. Bola som nervózna a myslím, že to na mne aj videl.

„Rozumiem. Nezdržím vás dlho. Vlastne som sa len chcela zhovárať s Alice a...“

„Bože, na čo je dobré toto divadlo? Prišli ste za Edwardom! Ten tu nie je, tak zbohom!“ zaškrípala zubami zo schodov Rosalie.

Ako omámená som sa dívala ako zostúpila tou najladnejšou chôdzou po kamenných schodoch až k nám. Jej oči šľahali blesky a jej manžel ju v zmierlivom geste chytil za ruku. V porovnaní s ňou som bola tragickou karikatúrou ženy, nieto dámy. Vznešenosť sa o mňa ani neobtrela. Pri nej som sa cítila, ako malé dievčatko, ktoré jej pred rokmi česalo vlasy. Prisahala by som, že nezostarla ani jediný deň.

„Prepáčte mi to,“ šepla som zahanbene. „Naozaj hľadám Edwarda. My sme sa pohádali a myslím, že došlo k nedorozumeniu. Nechcela som pôsobiť dojmom, že niečo hrám, len som vás nechcela zaťahovať do našej nezhody.“

„Takže to, keď svojmu manželovi vyrvete z tela srdce a zadupete ho do hliny je nedorozumenie, či nezhoda?“ opýtala sa so zdvihnutým obočím a mne tá veta vyrazila dych. Nikdy som sa tak nehanbila. Vedeli najskôr o všetkom.

„Potrebujem sa s manželom zhovárať. Keď s ním budete v kontakte, prosím...“

„Vy nás o nič neproste! Na to nemáte právo. Dajte mu pokoj! Neublížili ste mu už dosť?“ vyprskla Rosalie a ja som nedokázala pochopiť, prečo sa do všetkého tak horlivo angažuje. Nemo som otvárala ústa a nebola schopná brániť sa.

„Rosalie, dosť,“ zašepkal jej manžel, no ona sa nahrbila a šľahla nahnevaný pohľad aj po ňom.

„Všetci sme vedeli, ako to dopadne. Varovali sme ho. Čo sme mohli čakať od takejto prízemnej ženskej! Chce sa vláčiť s paholkom, tak nech si ide za ním. Vzala si ho pre peniaze a postavenie. Edward sa z toho nikdy nepozbiera!“ vysvetľovala naliehavo Emmettovi. Pre mňa bolo priam desivé vidieť sa ich očami. Urobila som vyplašený krok dozadu.

„Poďme preč, madam,“ vmiešala sa do toho Dorota a zozadu ma chytila za ruku. Rosalie ohrnula peru a opovrhujúco si odfrkla.

„Tak toto je už vrchol!“ zaškrípala zubami.

„Bratovi samozrejme povieme, že ste ho hľadali, Isabella,“ povedal Emmett a napriamil svoje obrovské telo, až pôsobil ako ozrutný medveď.

„Ďakujem,“ šepla som skľúčene a cúvala k dverám. Pán Cullen si zatiaľ so svojou ženou vymenili pár krátkych viet. Šepkali, ale aj tak bolo zrejmé, že ide o výmenu názorov.

„Zbohom,“ šepla som a rýchlo vyšla z dverí. Cítila som sa príšerne ponížene. Dorota upaľovala ako o život ku kočiaru a Roland čítajúc v jej tvári, vyskočil na kozlík a chytil bičík. Dorota mi otvorila dierka a podržala mi ich.

„To bolo strašné,“ šepla so slzami na krajíčku. Neviem, kde som v sebe našla tú silu, že som ešte neplakala.

„Isabella,“ skríkol za mnou Emmett a pobehol ku kočiaru. Kone v záprahu zaerdžali a mierne sa vzopreli. Roland ich bičíkom rýchlo usmernil, a tak len nervózne podupávali kopytami. Pomaly som sa otočila a pozrela mu do bledej tváre.

„Čo presne chcete ešte od Edwarda?“ opýtal sa príkro a celkom na rovinu. Podišla som k nemu, aby nás nikto iný nepočul.

„Previnila som sa akurát hlúposťou, pán Cullen. Chcela som mu len povedať, že čo som mu povedala ma teraz ťaží ako mlynský kameň. Neprinieslo mi to úľavu, ale trápenie nad tým, že som mu ublížila. Chcela som ho požiadať o odpustenie a na oplátku odpustiť ja jemu,“ preniesla som s bradou hore, aby videl, že mám v sebe hrdosť. Uprene mi hľadel do očí.

„Čo mu chcete odpúšťať vy?“ opýtal sa a ja som nakrčila čelo. Privrela som oči a potriasla hlavou. Pochopil, že sa sním o tom baviť nebudem a ustúpil krok dozadu. „Odkážem mu to, keď ho uvidím, ale odišiel do Francúzska aj s našim otcom a matkou.“

Prekvapene som zaklipkala očami, lebo som cítila príval nových sĺz. Nedokázala som ich zadržať a začali si ma kotúľať dole tvárou. Neveriacky som krútila hlavou. Ako ma miloval, keď tak ľahko hodil naše manželstvo cez palubu. Povedal, že si potrebuje utriediť myšlienky, ale zabudol povedať, že to bude robiť tak ďaleko. Bol to pre mňa veľmi tvrdý úder. Vzal mi totiž nádej, že sa to urovná jedným ospravedlnením.

Neviem, čo presne videl pán Emmett v mojej tvári, no jeho výraz zjemnel a pôsobil svojim spôsobom súcitne. Sklonila som hlavu a pomaly sa otočila. Netrápil ma nejakými hlúpymi frázami lúčenia. Nasadla som do koča a Dorota sa vyštverala ku mne. Roland popchol kone a tie prudko vyrazili. Mlčala som celé hodiny. Dívala som sa bezducho z okna. Na ľútosť nezostával čas, peniaze a ani priestor. Vôbec som nespala. Musela som vymyslieť, čo urobím ďalej.

Cestou späť som predala všetky šperky, ktoré som si vzala so sebou, a tak sme sa domov vrátili s peniazmi. Pozrela som na Dorotu a tá aj bez slov pochopila, že všetko, čoho bola svedkom, zostane len medzi nami. Otec dobehol ku kočiaru a radostne nás vítal. Na silu som sa usmievala a keď sa opýtal, kde je Edward, povedala som, že má neodkladné povinnosti. Dorota sa zvrtla okolo môjho otca priamo do kuchyne. Nemohla sa dívať na moje klamstvo. Otec bol z toho dosť rozladený, no keď som mu do rúk strčila bankovky, upokojil sa. Rýchlo ich prstami prerátal a povzdychol si.

„Aspoň že tak. Tiež ti mohol dať viac. Toto pokryje náklady akurát do konca mesiaca, ale to už hádam príde.“ Bola som prekvapená, že nám toľko peňazí vystačí len na dva týždne a tak som pobehla a chytila otca za rukáv.

„Potrebujeme znížiť počet sluhov. Blíži sa zima, už ich toľko netreba,“ šepla som. Otec sa na mňa prekvapene pozrel.

„To myslíš vážne? To ti nakázal?“ Pokrútil hlavou, akože mi neverí a tak som sa pousmiala. Pretvarovanie sa mi šlo dobre.

„Vieš ako je to so slúžením u pána Cullena,“ nadhodila som rýchlo. Otec pritisol viečka k sebe v geste pochopenia.

„Dal ti však málo na odstupné,“ povedal mrzuto.

„Tak niečo predám,“ povedala som rýchlo a otec prudko vzhliadol do mojej tváre a nahrbil sa.

„Bella, povieš mi láskavo, čo sa deje?“ Príliš dobre ma poznal a za ten čas spoznal aj Edwarda a vedel, že on takto nezvykne jednať. Nervózne som prešliapla z nohy na nohu. Buď poviem pravdu, alebo zalepím jedno klamstvo druhým.

„Musíme šetriť. Edward a jeho rodina... Nepohodli sa a ja som na vine,“ povedala som prvé, čo ma napadlo. Otec v miernom šoku vyvalil oči.

„Ako to myslíš? Myslel som, že s jeho rodinou vychádzaš,“ povedal zamyslene.

„Otec, niekto ako Edward Cullen si vzal slúžku... Akceptovala ma akurát Edwardova neter.“ Otec sa ku mne rýchlo naklonil, chytil ma za plecia a pokrútil hlavou. „Edward musel súrne odcestovať, ale všetko zvládneme.“ Povzbudivo som sa usmiala.

„Mrzí ma to, zlatko,“ preniesol skľúčene. „Ja som to vedel. Cítil som, že sa niečo deje, ale vy dvaja ste v poriadku, že?“ Trhalo mi srdce opíjať ho takými hlúposťami, no aj tak som sa zhlboka nadýchla v odhodlaní zaklamať.

„My sme v poriadku, Charlie,“ povedala som strnulo a potom to prišlo... Ja už jednoducho ďalej nemôžem. Zatvorila som kŕčovito oči a rozplakala sa. Nariekala som tak intenzívne, že ma v miernom šoku zodvihol do náručia a zatriasol mnou. „Prepáč mi to!“ vzlykala som. „Odpusti mi,“ ručala som ako zviera a môj otec ma len bezradne objal.

„Bella, upokoj sa!“ šepkal mi plačlivo do ucha a pevne si ma k sebe tisol. Vzal ma na ruky a vniesol do domu. Vnímala som akurát, ako mu so mnou Dorota pomáha do dolnej pracovne a keď za nami zavrela dvere, otec sa so mnou v náručí zviezol rovno na zem. „Čo sa stalo... Povedz mi to, prosím...“ šepkal mi a drsne ma hladil po vlasoch.

„Je koniec. Zničila som to,“ zakňučala som.

„Odišiel od nej,“ šepla Dorota za mojim chrbtom a ja som bola v podstate rada, že to povedala za mňa, lebo mňa by tie slová veľmi boleli.

„Prečo?“ opýtal sa otec, ale tá otázka nepatrila mne. Hovoril s Dorotou. So mnou nebola reč.

„Vysvetlím vám to, ale teraz ju musíme uložiť a nechať poriadne vyspať. Je v koncoch. Koľko toho ešte to chúďa zvládne. Ono to nakoniec ani nebude tak strašné, len musia obe horúce hlavy vychladnúť a dostať rozum,“ zamudrovala akoby rozumela celému svetu.

S otcovou a Dorotinou oporou som vyšla po schodoch a keď som pod sebou ucítila mäkkú posteľ, poddala som sa. Neviem, ako to celé Dorota vysvetlila môjmu otcovi, no keď som sa ráno prebudila, všetko vyzeralo inak. Charlie najskôr celú noc nespal a premýšľal, lebo hneď z rána zvolal služobníctvo, ktorému vysvetlil, že Greenway si vystačí s minimom síl.

V dome behom prvého týždňa zostali len ľudia, ktorí boli skôr rodinou, ako služobníctvom. Veľmi rýchlo sa rozšírili rôzne klebety. Radšej som panstvo neopúšťala, aby som niektorej z nich nemusela čeliť. Zvykla som si na určitý štandard, úroveň a luxus a bolo ťažké uskromniť sa. Všetko sa však dá. Nebol čas ľutovať sa. Charlie sa rozhodol držať všetko v tajnosti. Nikto nevedel o tom, žeby som mala so svojim mužom nejaké problémy, okrem Jacoba, otca a Doroty. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 24. kapitola: