Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 5. kapitola

25.04.2013 (11:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 31× • zobrazeno 4496×

Bella:

Tri roky... Tri roky som nevidela mojich rodičov. Mala som o nich len tie najstručnejšie správy, čo mi Stradová poskytovala veľmi sporadicky, ale aj tak lepšie, než vôbec nič. Správala som sa najlepšie, ako som dokázala. Všetko, čo sa odo mňa čakalo, som plnila do bodky. Pochopila som, že čím lepšia budem, čím viac sa budem učiť a menej odvrávať, tým znesiteľnejšie to bude. Tri roky som sa učila slušnému správaniu vhodnému pre mladú dámu, jazyky, spev, literatúru, krasopis, matematiku a mnoho ďalšieho. Posledný rok a pol som denne navštevovala hodiny klavíra. Denne som cvičila dve až štyri hodiny. Neviem, ako veľkoryso pán Cullen podporoval školu Svätej Justíny, ale bola som razom oslobodená od väčšiny prác a musela som sa plne venovať štúdiu a hre na klavír. Tvrdo som drela. Ešte aj keď som sedela v jedálni a ostatné dievčatá s priateľkami preberali uplynulý deň, ja som si cvičila prstoklad, v mysli si prehrávala novú skladbu, cvičila si výslovnosť, alebo memorovala básne. Ja som priateľky nemala a vlastne mi ani nechýbali. Nemala by som na ne čas. Stradová mi zaplnila každučkú sekundu a aj keď boli na škole niektoré dievčatá talentovanejšie alebo bystrejšie, mali smolu. To ja som bola tá, čo mohla a smela, ostatné museli alebo nesmeli. Neviem kedy sa to presne stalo. Možno v ten deň, keď som sa presťahovala z chlieva späť do domu. Pochopila som, že ak chcem žiť a nie len prežívať, musím začať myslieť inak. Došlo mi, že zmena, ktorá nastane bude znamenať naozaj veľa.

Keď mi madam oznámila, že idem na dva týždne domov, mala som pätnásť. V prvom okamihu, keď mi to povedala som sa vôbec nepotešila. Desila ma predstava, že vymeškám hodiny klavíra a až keď som nad tým trocha pouvažovala, došlo mi, že idem k mame a otcovi. Nemohla som tomu uveriť. Do poslednej sekundy, kým som cez okienko neuvidela staré múry opevnenia, som neverila. Všetko tu bolo iné a predsa rovnaké. Pod múrom brány bol krík zlatého dažďa, ktorý tu pred tým nebýval. Trvalo mu tri roky, kým vykvitol do krásy a mne trvalo tri roky, kým sa znova zvítam s rodinou. Múry sa mi zdali sivšie a tráva temnejšia. Drožka zastala pred domom. Kočiš vystúpil, aby mi zložil batožinu a pomohol mi vystúpiť. Mala som chuť vybehnúť tých pár schodov, rozraziť dvere a vbehnúť do kuchyne, ako kedysi. Teraz som však mala pätnásť, bola som mladá žena, ktorá mala decentnú a naozaj kvalitnú výchovu. Nemohla som takým neuváženým správaním pochovať to, čo som sa naučila. Vystúpila som pár schodov a chystala sa zaklopať, no dvere sa predo mnou doširoka otvorili. Mladé dievča, v ktorého tvári som rozpoznala pár známych čŕt si ma nedôverčivo premeriavala rovnakým pohľadom ako ja ju. Tiež vo mne určite spoznala niečo známe. Dlhé vlasy mala ulepené na čele a rukávy vyhrnuté nad lakte. Premeriavala si ma pohľadom, kým sa jej za chrbtom zjavila Mirable.

„Vráť sa do kuchyne, Jessica,“ prikázala jej a jemne sa mi uklonila. „Čo pre Vás môžem urobiť?“ opýtala sa ma troška príkro. Tiež ma nespoznala, pričom mne sa videlo, že som sa vôbec nezmenila. Usmiala som sa. 
„Mirable... Vy ma nespoznávate? Ja som Isabella Mária Swanová,“ povedala som nižším, pevným hlasom. Mirable stuhla, potom vyvalila oči a pootvorila ústa.
„Moje nervy...“ Rýchlo ustúpila od dverí a vpustila ma dnu. „Bože, ty si vyrástla a aká si pekná. Netušila som, že prídeš...“ Nechápavo som sa otočila.
„Rodičia nevedia, že prídem? Pán Cullen po mňa poslal drožku. Nepovedal im to?“ Mirable mykla ramenami. Bola iná, než som si ju pamätala. Mala viac sivých vlasov a hlavne, nejačala a správala sa ku mne milo. Vyrástla som a zmenila sa, no aj tak som nečakala, že sa zmení aj chovanie Mirable. 
„Dobre, že si prišla. Matka sa poteší. Prekvapíš ju,“ šepla a už zo mňa ťahala vlniak. 
„Kde je?“ Opatrne som prešla tmavou chodbou. Vŕtalo mi hlavou, prečo je tak zvláštna, no rozuzlenie prišlo rýchlo.
„Vo svojej izbe. Tvoja mama dostala pred mesiacom zápal pľúc.“ Šokovane som si pritisla ruky k hrudi. „Už je ale v poriadku. Zotavuje sa. Pán zaplatil dobrého lekára. Tak utekaj za ňou a ja pošlem Jessicu pre tvojho otca.“ Štuchla do mňa, aby som sa ponáhľala. Prebehla som chodbou a pred dverami som sa zhlboka nadýchla. Neklopala som, len som opatrne zatlačila na kľučku. Dvere som hneď neotvorila, len som ich trocha potlačila, aby sa odchýlili. Chcela som dať mame šancu, aby sa otočila k dverám a vstúpila som. Ovanula ma unikátna vôňa tejto izby. Niekto by povedal, že nejde o vôňu, skôr zvláštnu zatuchnutosť, ale pre mňa to bol závan domova. Mama sedela na posteli a ako som predpokladala, dívala sa na dvere. Sprvu prižmúrila oči. Ani sa nepohla. Vstúpila som s rukami pevne zomknutými na hrudi a jemne som sa usmiala.
„Mama,“ šepla som. Bez toho, aby sa pohla sa jej z očí vykotúľali slzy. Z jemného plaču prepadla do hlasných vzlykov. Priskočila som k nej a padla na kolená. „Drahá mama...“ šepla som a objala ju.
„Moja Bella,“ zaplakala mama a pevne ma objala. „Moje dievčatko... Moja...“ Privinula si ma o vo chvíli sme obe plakali. „Nemôžem uveriť.“ Odtiahla moju tvár a detailne si ju prezerala. „Si tak krásna, tak veľká, tak...“ Dvere zaškrípali a keď som v nich zbadala otca, zatočil sa so mnou svet. Jeho vysoká postava sa ohla a padol v rýchlom pohybe k nám na dlážku. S dunivým smiechom nás obe zovrel v náručí.
„Bella...“ zavzdychal a pobozkal mamu na spánok. Na malinkú chvíľu som nadobudla pocit, ako by som nikdy neodišla. Cítila som sa ako to bezstarostné dvanásťročné dieťa, čo opustilo tento dom. Rýchlo však prišlo precitnutie, ktoré sprevádzal matkin dráždivý kašeľ. Sedeli sme všetci traja v izbe hádam aj dve hodiny a zhovárali sa. Otec mi vykladal o všetkom, čo prežili, aké boli žne a aká tuhá bola zima pred dvoma rokmi. Elegantne, ba priam až záhadne sa vyhýbal niektorým témam. Ja, ako správne vychovaná mladá slečna som tieto témy neotvárala, aj keď do mňa nevedomosť vyžierala diery. Z rodinnej idylky nás vyrušilo zaklopanie. Otec rázne otvoril. Mirable strčila hlavu do dverí.
„René, pôjdeš obslúžiť madam? Cítiš sa na to?“ opýtala sa neisto. Prekvapene som pozrela na otca.
„Panstvo je v dome?“ Otec prikývol.
„Len madam. Je tu od včera. Zajtra ju vyzdvihne pán a pôjdu za rodinou. Vieš, pán sa pred dvoma rokmi...“
„Tak pôjdeš?“ skočila otcovi Mirable do reči.
„Pôjdem ja,“ povedala som rýchlo a vybehla z izby za gazdinou. „Čo treba urobiť?“
„Len potrebuje vodu na večerné umývanie. Nič viac nechcela. Ani nevečerala. Tie paničky majú peňazí ako maku a trápia sa pre útly driek.“ Mirable to zhodnotila na jednotku. Veľa dievčat u nás v škole dbalo na útle postavy. Nie žeby to bol problém, keďže sme dostávali podľa Stradovej zostavený jedálniček, z ktorého sme nemohli pribrať, no aj tak sa našlo zopár dievčat, ktoré hlavne na niektorých miestach naberali nevábne vankúšiky, ktoré nevylepší korzet ani neskryje široká sukňa. Ja som nehladovala, no dávala som si pozor, na to, čo zjem, keďže som dosť často jedávala s madam, aby mala pri večeri spoločnosť. Dáma vždy na tanieri niečo nechá. Lota tvrdila, že je to len blaf, ktorým chcú aj z toho mála, čo nám dávajú, niečo ušetriť pre prasce. Kuchárka však očakávala, že aspoň sústo, či dva na tanieri zostanú. Schytila som teda džbán s vodou, čo pod schodmi držala Jessica a vybehla na poschodie. Prešla som okolo závesu na chodbe, ktorý pred tým ukrýval podobizeň pána. Namiesto neho tu visel obraz zasneženej krajiny. Kráčala som chodbou a hlasno udýchavala ten divný pocit, ktorý ma teraz ovládol. Nemožno hovoriť o strachu, lebo od toho ma v škole odnaučili. Bolo to niečo iné. Všetko to moje súženie začalo dom, keď som stretla madam. Po ceste som sa ani neumyla a zrazu mi to prišlo ako zlý nápad. O ak ju urazí, že som jej vodu priniesla taká neupravená. Bolo neskoro. Opatrne som zaklopala na dvere a vstúpila. Pri toaletnom stolíku sedela žena, ku mne otočená chrbtom. Vlasy mala rozpustené a padali jej niže pása. Podrástli jej a aj driek mala na prvý pohľad útlejší. Pamätala som si ju dokonalo. Džbán som položila k umývadlu.
„Madam Rosalie,“ oslovila som blondínu. Žena sa rázne otočila. Zlatisté oči a dlhé blond vlasy by sedeli, no tvár nie. Toto nebola madam Rosalie. Zmeravela som prekvapením a šokom. Žena vyskočila na nohy, ako laň a ladne, ako steblo trávy, sa ohla, aby sa nezaplietla do látky dlhého županu. Z rázporku jej vykukla alabastrovo biela noha nazutá do kožušinovej domácej topánky. Úžasom som cúvla a chrbtom buchla do umývadla. Zachvelo sa a trocha vody z džbánu my zmočila chrbát. Zrazu som mala zas dvanásť, bola v izbe s rozhnevanou madam, scenéria sedela, len žena v izbe bola iná.
„Tanya Denali... Žiadna Rosalie!“ okríkla ma. „Čo si zač?“ Rozhnevane si ma premeriavala od hlavy po päty. Založila si ruky na hrudi a namosúrene dupla nohou. Tie jej gestá mi prišli komicky prehnané, priam afektované, ako sa to robí v divadle.
„Ja som Bella, madam. Slúžka.“ Úctivo som sa uklonila.
„Počkať... Nie si to decko, čo poslal Edward do školy? Alice o tom celý čas básnila. Tak, Bella... Ako sa ti páči v škole?“ Zaškerila sa a sadla si späť k toaletnému stolíku. Bola prekrásna a ja si s takou gracióznosťou nikdy nebudem schopná sadnúť na stoličku. V nemom úžase som si ju prezerala.
„Ospravedlňujem sa vám, madam. Nepovedali mi, že sa pán Edward druhýkrát oženil,“ povedala som na slúžku trúfalo. Bola to skôr prvotná šoková reakcia, než nezdvorilosť. Tá nádherná bytosť sa na mňa do zrkadla usmiala, akoby som nepovedala nič zlé. V tej chvíli mi prišla naozaj zhovievavá.
„Nie, ešte sa neoženil, ale čoskoro ožení. Zajtra večer odchádzame, tak povedz tomu, čo to má na starosti, aby prichystal kočiar hne po zotmení. Dávam ti to na starosť. Nechcem sa v tomto dome zdržiavať ani sekundu dlhšie, ako bude treba. Všetko tu tak...“ Potiahla nosom. „Proste to tu páchne. Nájdi toho koniara ešte dnes, nech mám istotu a dozrieš na to!“ prikázala mi a potom ma mávnutím ruky vykázala z izby. Keď som zbehla zo schodov, nemohla som tomu uveriť. Tak ma to šokovalo. Čakala som Rosalie, triasla sa pred stretnutím s ňou a on zatiaľ vymenil ženu. Nebolo to zvykom. Zamierila som priamo do kuchyne, kde Jessica a nová kuchárka miesili cesto na ranný chlieb. Jessica sa na mňa dívala s toľkou závisťou, až mi jej prišlo ľúto. Čo by mi však mohla závidieť? Odlúčenie od rodiny, bitky a krik? Pretvárku?
„Pán Cullen sa bude ženiť?“ opýtala som sa, akoby nič. Jessica mykla plecami. Nová kuchárka sa však chytila.
„Takmer sme odpadli, keď doviedol túto. Ja som myslela, že je to jeho žena, ale vraj bol ženatý s nejakou Rosalie Halle, ale už nie je. Myslím, že umrela,“ povedala vážne.
„Alebo mu ušla,“ zaškrípala zubami Jessica a oprela sa do miesenia cesta s toľkou silou, až stôl pod dreveným korýtkom zavŕzgal.
„Ak ušla, to by sa predsa nemohol znova ženiť,“ povedala som ledabolo a zahryzla do jablka, ktoré bolo v mise na stole. Jessica sa na mňa s nakrčeným čelom otočila.
„Keď má panstvo peniaze, môže všetko. Môžu si zaplatiť aj šľachtický titul, mlčanie, kňaza a aj úradníkov a tiež môžu poslať do dôležitej školy malú, špinavú hlupaňu, ktorá sa potom nad všetkých vyvyšuje a tvári sa, že zjedla všetku múdrosť svety.“ Otočila sa späť k práci a mne sladké jablko v ústach zhorklo. Prešla som pomalým krokom k Jessice.
„Ďakuj bohu, že tam neposlali teba, Jess,“ šepla som a šla radšej pohľadať toho kočiša. Vonku bola tma a tak som šla za svetlom do stajne. Kone páchli. Posledný rok a pol som sa zvierat ani nedotkla. Nečakala som, že tu nájdem Billiho, lebo mi už matka povedala, že odišiel s ostatnými, ako prikázal pán. Proste jedného dňa prišiel telegram, aby všetci z panstva odišli. Vyplatil im štedrú rentu a poslal ich preč. Mama vravela, že to robil tak približne raz za päť rokov. Len ona a otec tam už boli desiaty a samozrejme Mirable s dcérou. Nešlo mi do hlavy, prečo to robí, ale tento muž bol vlastne veľmi zvláštnym patrónom a aj preto sa služobníctvo do jeho domu zháňalo len ťažko. Jedinou výhodou bolo, že sa tu objavil tak maximálne raz za tú dobu, čo u neho slúžili. 
„Haló,“ skríkla som, na čo kone zareagovali erdžaním. 
„Slečinka sa asi vyžíva v plašení koní.“ Prudko som sa otočila za trocha smiešnym mužne detským hlasom. Vyvalila som oči a vypískla, na čo sa kone pustili okrem hlasného odfrkovania aj do podupávania kopytami. „Jacob!“ Hodila som sa okolo hrdla tmavému chlapcovi, ktorý za tie tri roky vyrástol hádam aj pol metra. Dlho sme sa držali v náručí, kým sa mi mozog prekrvil dostatočne na to, aby som si uvedomila, ako hlúpo sa správam. Odtiahla som sa. „Myslela som, že si odišiel s otcom,“ povedala som náhlivo a celá šťastná z tohto stretnutia.
„Odišiel, Bella. Tri mesiace na to otec umrel. Nemal som sa kam vrátiť a tak som prišiel späť tu. Úsmev mi zmizol. Zrazu som sa cítila tak hlúpo. Ja nariekam nad svojim údelom a pritom Jacob je na tom ďaleko horšie. Má len trinásť a je sám.
„To som nevedela,“ šepla som so slzami na krajíčku.
„Dostala si sa do snobskej školy, tak si na kamaráta rýchlo zabudla,“ povedal rozmrzene a otočil sa mi chrbtom. Položila som mu ruku na rameno.
„Nie je to tak. Jacob, ver mi. Nezabudla.“ Rázne sa otočil. Čakala som v jeho očiach slzy, lebo tak pred tým reagoval, no bola v nich len zlosť.
„Mohla si napísať. Všetci sa tvojich rodičov pýtali, či si napísala a ako sa máš, no oni len smutne odpovedali, že si sa neozvala.“ Tie slová boleli.
„Jacob, ty nič nevieš,“ šepla som.
„Hlupák Jacob nič nevie. Panička však vie všetko,“ zaškrípal zubami. 
„Jake...“
„Čo vlastne chceš?“ vyprskol na mňa.
„Madam Tanya mi prikázala odkázať koniarovi, aby na zajtra pripravil kone.“
„Odkaz odovzdaný, tak sa vráť do domu!“ Pohladil hlavu hnedého koňa, ktorý v jeho dlani okamžite hľadal jazykom niečo dobré. Sklamane si odfrkol, keď obstál na prázdno.
„Jacob, som tu len na pár dní. To ku mne budeš takýto?“ šepla som za ním. Zastal, no neotočil sa.
„Po rokoch si prišla na pár dní a všetci majú padnúť na zadok?“ Poriadne buchol vrátkami stajne, keď z nej odišiel. 
Moja vlastná myseľ ma trýznila a nedovolila mi zaspať. Tak veľmi som chcela ísť domov a dnes sa cítim ako motýľ lapený v sieti a následne uväznený v papierovom vrecku. Sú dve možnosti, ako skončí tento príbeh. Buď sa vrecko otvorí a ja z neho vyletím, alebo ma prišpendlia na kus korku a moje farebné krídla budú obdivovať v zbierke. Kto by povedal, že vyletieť z vrecka je lepšia možnosť, mýli sa. Z krídel sa mu totiž zotrelo toľko peľu, že preletí meter, dva a zahynie. Jessica hlasno odfukovala po namáhavom dni a ja som sa umárala hlúposťami. Samú seba som povzbudzovala k tomu, aby som sa tešila z toho, že som doma. Veď po tom som túžila a teraz sa cítim prázdna. 
Ráno som prekvapivo ľahko zapadla do zhonu, ktorý tu nastal. Zastaví sa pán, aj keď len na pár hodín a všetko musí byť tip top. Keď som na chvíľu zastala, pripadala som si ako dieťa, čo hľadí na mravenisko. Mama zostala v posteli a mrzelo ju, že nemôže pomôcť. Ja som sa snažila pracovať za dvoch, aby nikoho nenapadlo, vyčítať jej to. Podvečer, keď začína na krajinu sadať súmrak, zaerdžal na nádvorí kôň. Vykukla som cez okno. Jacob sa snažil chytiť opraty obrovského čierneho tátoša, z ktorého zoskočil muž v čiernom plášti. Ten kôň bol ako besný. Vykopával kopytami do vzduchu. Muž prešiel svižne k domu a nevšímal si paholka, ktorý zápasí s plnokrvníkom. Vybehla som teda na nádvorie východom pre služobníctvo. Schmatla som opraty z druhej strany.
„Hóóó!“ Jacob sa snažil koňa upokojiť. Stiahla som si z pliec vlniak a hodila ho obrovskej konskej hlave na oči. Ešte sa párkrát vzoprel a potom ostal pokojne stáť. Jacob si s úľavou vydýchol. 
„Aký jazdec, taký kôň,“ zaškrípal zubami a viedol koňa s mojim vlniakom na hlave do stajne.
„Jake...“ skríkla som za ním. Myslela som si, že ma za túto pomoc vezme na milosť. Pootočil sa v pohybe.
„Musím ísť zapriahnuť tohto diabla. Panstvo chce hneď odísť. Potom sa pozhovárame,“ zakričal a bežal s koňom k stajni. Ja som sa spokojne usmiala a rozbehla sa do domu hlavným vchodom. Zastala som v hale a zrak mi pritiahol tieň na schodoch.Vysoká postava sa týčila nad schodmi a ja som len žmúrila do šera. Vedela som, kto to je, aj keď som ho nevidela. Úctivo som sa teda uklonila a zostala v miernom úklone. Jeho čižmy hlasno zaduneli na drevenom obložení schodov. Zastal vedľa mňa a cítila som na sebe jeho pohľad. Vo vnútri môjho tela vrelo. Cítila som zvláštnu zlosť a zášť. Hnevala som sa na neho, že ma vytrhol z náručia matky a z pod ochranných, mocných ramien otca, aby ma poslal do pekla. 
„No nie... Máme novú slúžku?“ opýtal sa zachrípnuto. Vzhliadla som a zneistela. Čakala som že za tie tri roky zmenil aspoň účes, či zapustil bokombrady, ako to bolo teraz u mužov z vyššej vrstvy moderné, no nebolo to tak. Žiadna zmena. Bol presne taký, ako v deň, keď som ho videla prvý a poslednýkrát.
„Staronovú, pane. Som Isabella Mária Swanová, dcéra...“
„Bella... Samozrejme. Úplne som zabudol.“ Otočil sa a oprel chrbtom o zábradlie. „Ste spokojná s úrovňou školy?“ opýtal sa a ja som div nespadla z nôh. Nie len, že mi vykal, bol ku mne zdvorilý, akoby hovoril s nejakou mladou dámou, zaujímal sa aj, ako sa mi páči škola. 
„Škola Svätej Justíny je vynikajúca škola a pod vedením madam Stradovej priam kvitne,“ povedala som s vážne vztýčenou bradou a na malú chvíľu som sa mu zadívala do očí. Chcela som sa mu do nich hrdo pozrieť a povedať, že ma poslal na otroctvo. Že je to škola len pre vyvolených a z ostatných sú len sluhovia, čo drú na barónku Stradovú. Delia nás na krysy a dievčiská. Jednu zimu som strávila nad chlievmi a hladovala a mrzla som, ale teraz... Ja som tá, ktorá je vyvolená. Dostáva sa mi vzdelania, o ktorom ostatné snívajú. Manželka doktora Rozena, rodená Francúzska sa mi súkromne venuje. Pán Aldegast, bývalý najlepší klavirista pri dvore ma vyučuje hru na klavír. Mám najkrajšie a najlepšie šaty, topánky a ak niečo potrebujem, jednoducho poviem gazdinej. Viem, že sa to zmenilo vďaka nemu. Niečo urobil, alebo povedal, či možno viac zaplatil. Nemohla som sa teda sťažovať. Bolo by to pokrytectvo.
„Nedokázal som si celkom predstaviť, aby pod rukami madam Stradovej niečo kvitlo, ale samozrejme až do teraz. Síce mám tú česť madam Stradovou poznať len cez korešpondeciu a preto by som nemal hneď súdiť. Som rád, že moje vynaložené financie nevyšli na zmar.“ Prudko vykročil. Zábradlie sa zachvelo a v sekunde ho nebolo. Chvíľu som sa za ním ešte dívala. Tvoje financie vyšli na zmar, tomu ver. Kypela vo mne zlosť, no z mojej tváre by to nevyčítal. V tej úžasnej škole nás naučili dokonalej pretvárke. Vieme ukryť svoje city, potlačiť slzy a tvár nám ovládne úsmev aj vo chvíľach, kedy by ktokoľvek iný už kľačal na zemi. Tam ma naučili aj za príkorie poďakovať. Dívala som sa za tým dokonalým mužom a v ústach mala horko. Čo pre mňa plánoval? Poslal ma do školy a bude zo mňa dáma? Nie, ja nepôjdem učiť rozmaznané detičky alebo robiť spoločnosť nejakej znudenej dáme. Ja sa vrátim späť k mame a otcovi. Budem sa o nich starať. Mohol sa ma opýtať, čo chcem a vyhli by sme sa tomuto. Jessica mala ísť do tej šialenej školy. Tie peniaze vyhodil von oknom. Ja mu ich nikdy nesplatím, iba ak slúžením v tomto dome. 
„Bella, čo tu robíš?“ opýtala sa mi za chrbtom matka. Nemala ešte vstávať z postele a tak som ju okamžite s milým úsmevom chytila popod rameno a viedla k izbe.
„Povedala som ti, aby si oddychovala. Ja ťa vo všetkom zastúpim,“ šepla som.
„Nebol to pán, koho som počula?“
„Bol,“ šepla som.
„A?“ Mama na mňa uprela lesklé oči a dychtivo čakala, čo na mňa povedal.
„Bol zdvorilý a vykal mi,“ povedala som nadšene, aj keď sa mi obracal žalúdok.
„Smutné, že mu to s madam Rosalie nevyšlo,“ preniesla trpko, keď som ju ukladala do postele.
„Ako nevyšlo?“ Prikryla som jej nohy.
„No... Vlastne neviem. Myslím, že umrela.“ Naklonila som hlavu na bok.
„Umrela? Myslela som, že mu ušla,“ povedala som ledabolo, na čo na mňa mama nesúhlasne ohrnula peru.
„O tomto mužovi musíš hovoriť len s úctou, Bella. Vďačíme mu za toľko vecí. Pozri sa na seba, aká si nádherná, múdra a vzdelaná. Ja mám z teba takú radosť. Jedna vec ma však trocha...“ Mama stíchla a privrela oči.
„Niečo ťa trápi. Povedz mi o tom,“ povedala som pokorne a sadla si na kraj postele.
„Prečo si nepísala. Myslela som, že si na nás v tom prepychu zanevrela. Miliónkrát som musela pána žiadať listami, aby o tebe niečo zistil. Nechcela som ho obťažovať, ale tak veľmi si mi chýbala. To si tam mala tak veľa práce?“ To bolo na mňa priveľa. Dívala sa na mňa, ako sa díva na panstvo. Veď som to bola ja, jej malá Bella, ktorú neváhala vyobšívať, ak niečo vyviedla. Vzala som do rúk jej dlaň.
„Vieš, ťažko som si zvykala. Navalili na mňa toľko učiva. Musela som chodiť z hodiny na hodinu a vieš koľko nás tam bolo? Ak by každá z nás obťažovala madam Stradovú s listami domov, to by sme si ju rýchlo znepriatelili. Vieš, ako to chodí. Ona si ma veľmi obľúbila. Mám mnoho privilégií.“ Usmiala som sa.
„Vieš, bála som sa, že to tam nezvládneš. Ale ty si vždy prekonávala očakávania.“ Pohladila ma po líci. „Pán písal do školy a posielal peniaze a veci. Dostala si ich?“ Ten pohľad bol tak úprimný a oddaný, že som sa znova len usmiala a prikývla. Mama bola prostý človek a verila, že panstvo je spravodlivé a že sú jedinou istotou tohto sveta, hlavne pre ľudí, ako sme my. 
„Peniaze som nechávala madam, aby mi z nich kupoval potrebné veci.“ Mama nakrčila čelo.
„Tie peniaze boli pre teba. Za vzdelanie platil pán zvlášť.“ Ona naozaj ničomu nerozumela.
„Vieš, ja som potrebovala aj iné veci. Idú mi jazyky. Potrebovala som viac slovníkov, viac papiera a tiež noty.“
„Noty? Ty na niečo hráš?“ Jej oči žiarili, ako oči dieťaťa.
„Na klavír, mama. Pán na tom trval a zabezpečil mi učiteľa a škole daroval klavír,“ šepla som. Mama sa okamžite začala odkrývať a vstávať z postele. „Kam ideš?“ okríkla som ju.
„Musím pána Edwarda stihnúť pred odchodom. Musím mu poďakovať. To som ani netušila, že je až tak štedrý. Je to veľký muž."

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 5. kapitola: