Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 8. kapitola

28.05.2013 (13:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 33× • zobrazeno 4642×

Bella:
„Prečo matky umierajú? Kto dopustil takú nespravodlivosť a také zverstvo. Veď matka by nikdy nemala opustiť svoje dieťa,“ šepla som zmučene.
„Mama nás nikdy neopustí, miláčik. Vždy bude tuto,“ povedal mi otec a priložil dlaň na moje srdce. Stiahlo sa mi úzkostne hrdlo.
„Mám strach,“ pípla som skľúčene. Otec nechápavo zodvihol šedivé obočie. „Bojím sa, že som ju sklamala. Nebola som tu, keď umierala.“ Tak veľmi som chcela plakať. Túžila som po slzách, čo by vyplavili bolesť z môjho srdca, no tá úľava mi nebola dopriata. Moje vnútro sa uzamklo a nepustilo von city, ktoré ma teraz bolestne zvierali a držali v okovách. Chcela by som v zúfalstve dcéry, čo prišla o milovanú matku, padnúť do prachu a nechať mojimi slzami zvlažiť celú zem. Teraz som však podopierajúc sa o rameno otca mala kráčať za rakvou až na miesto posledného odpočinku tej, ktorá mi darovala život. Musím byť silná.

Kráčali sme pomaly za kočiarom vezúcim moju matku, ktorý ťahal čierny kôň. Za nami sa zoradilo väčšina osadenstva panstva. Keď sme prechádzali popri dedine, postupne sa k nám pridávalo viac a viac ľudí. Niektorí pozdravili otca kývnutím hlavy, iní ho povzbudivo potľapkali po ramene, a počkali na kraji, aby sa zaradili do sprievodu medzi ostatných. Mne nikto sústrasť neprial. Ľudia zabudli, kto som. Nespoznávali ma. Počula som, ako sa za našimi chrbtami pýtajú, kto to sprevádza trúchliaceho vdovca.
„To je predsa Isabella, ich dcéra,“ pošepla im zakaždým Mirabble. Začula som dokonca, ako niekto prehodil, že ma považoval za mŕtvu, keďže som sa tu tak dlho neukázala.
Začali sme stúpať na kopec nad cintorínom, k malému drevenému kostolíku. Otec pri tomto miernom stúpaní spomalil tempo. Dívala som sa strnulo na moje a jeho nohy, aby sme na hrubšom a jemnejšom štrku nezakopli. Vŕzganie a dupot topánok ma hypnotizoval, až som sa na veľmi malú chvíľu ocitla v tom prázdne, keď na nič nemyslíte. Bolo to oslobodzujúce. Z druhej strany sa k nám pridal ďalší pár veľkých, ťažkých čižiem a to ma vytrhlo z tej prázdnej, no príjemnej bubliny.
„Ako to znášaš, Charlie?“ Ten hlas ma zamrazil. Potešilo ma, keď sa ráno neukázal. Naivne som si myslela, že odišiel z panstva a na pohreb nepríde.
„Je to ťažké, pane. Ale mám sa o koho oprieť,“ povedal pokorne a stisol mi viac ruku. Krátko sa nám stretli pohľady a ja som mu stisk vrátila. „Ani som vám nestihol poďakovať, že ste mi ju priviedli.“ Hnevalo ma, že mu vyjadruje vďačnosť, keď on bol zodpovedný za to, že som bola preč.
„Charlie, mal som Esme rád. Veď to vieš.“ To pokrytectvo ma privádzalo do šialenstva. Mala som chuť kričať. Točila sa mi hlava a v ušiach mi bolestivo pulzovalo. Mlčky sme prešli až pred bránu kostola, kde sa konal obrad. Bol stručný, ale každé slovo, ktoré kňaz o mojej matke preniesol bolo pravdivé. Bola to láskavá žena, milovala život a Boha. Bola dobrou matkou a manželkou. Privrela som oči, keď prednášal žalm. Snažila som sa sústrediť, no moju pozornosť stále odlákavala jeho prítomnosť.
„Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou...“ Tie slová som s kňazom odriekala. Len najbližšia rodina sa zúčastňuje samotného pochovávania a tak som bola rozčarovaná, keď sa pán Cullen postavil znova po boku môjho otca. Chcela som ho poslať preč. Nechcela som ho tu. Už som si v hlave skladala vhodnú vetu, ktorou mu poďakujem za toľkú podporu a umožním mu odísť, keď sa ku mne opatrne priblížil Jacob. Videla som ho v deň môjho príchodu, ale bola som príliš rozrušená a unavená, aby som sa s ním zhovárala. Druhý deň bolo nutné dokončiť prípravy na pohreb. Mirabble a Jessica síce zaobstarali skoro všetko, no vybrať šaty, v ktorých matku pochovajú, zostalo na mne. Vybrala som tmavé šaty s bielim golierom, na ktorý som jej upla ametystovú brošňu, čo som kúpila. Vlasy som jej uhladila dozadu. Mirabble sa valili z očí slzy, keď sme jej skladali ruky na hrudi.
Jacob zodvihol pohľad k otcovi a až po tom, čo otec jemne kývol hlavou, pozrel do očí mne.
„Mrzí ma to, Bella.“ Pohladil ma po ramene, ako predtým ľudia môjho otca. To však nebolo to, čo som čakala. Potrebovala som ľudské teplo. Potrebovala som objatie. Neprišlo mi to nevhodné. Bol to môj malý kamarát Jacob a tak som ho spontánne objala. Sprvu stál ako kamenná socha, no potom ma opatrne objal a pritisol tvár k mojim vlasom. „Keď mi umrel otec, ostal som sám. Ty si sama nezostala. Máš Charlieho a mňa,“ povedal tichým hlasom, tak, že som to počula len ja. Zhlboka som sa nadýchla jeho vône. Cítila som ľan a škoricu a bola som v šoku z toho, ako veľmi ma to upokojovalo. Otec ma potiahol za rukáv a tým ma vymanil z môjho chvíľkového azylu. Pán sa strnulo díval do zeme. Rakva s mojou matkou klesla na dno hrobu a hrobár sa na mňa spýtavo pozrel. Prešla som na okraj a vzala do rúk trocha hliny. Keď dopadla na veko truhly, duto to zarachotilo.
„Počkaj ma pri bráne. Chcem sa s ňou ešte rozlúčiť sám,“ šepol otec do prázdna. Veta patrila mne, no zareagovali všetci. Keď to vyslovil, Cullen ho chytil za rameno a pomalým krokom vykročil ku kostolu. Prešiel okolo hrobára, ktorému vtisol do dlane peniaze. Privrela som oči a tvárila sa, že som to nevidela. Tiež som mala prichystané peniaze, aby hrob poriadne upravil a to jeho gesto ma akurát pobúrilo. Nie je naša rodina a ani priateľ, aby podplácal hrobára! Jacob šiel s ním a ja pár sekúnd po nich. Obzrela som sa a videla, ako otec kľačí v čerstvej hline. Vtedy som ucítila ďalšiu vlnu trpkosti. Zastali sme pri bráne. Pán niečo povedal Jacobovi, ten sa na mňa jemne usmial a šiel po koňa, ktorý pritiahol voz. Skúsene ho vypriahol a viedol za opraty po cestičke do dediny. Ostala som tu len ja a on. Nedokázala som sa na neho ani pozrieť, no vynútil si očný kontakt tým, že sa predo mňa postavil.
„Mirabble s dcérou koncom týždňa opustia moje panstvo. Už som sa zhováral s vašim otcom o možnosti, že preberiete jej miesto. Chcem, aby ste sa starali o dom,“ povedal sucho. Zalapala som po vzduchu a šokovane pokrútila hlavou.
„Pane, nemám skúsenosti. Školu som ani neukončila,“ šepla som.
„Chcete sa tam hádam ešte na rok vrátiť?“ opýtal sa s neskrývaným prekvapením.
„Chcela by som zostať s otcom. Potrebuje ma,“ povedala som rýchlo.
„A ja potrebujem niekoho, kto najme slúžky a postará sa o dom.“ Jemne zohol hlavu, aby sa nado mnou toľko netýčil a aby som mu pozrela do tváre.
„Tak prečo nechávate Mirabble odísť?“ opýtala som sa so zrakom upreným do jeho očí. Na moje prekvapenie pohľadom uhol.
„Ja vám predsa nemusím dávať vysvetlenia,“ povedal rázne.
„To nemusíte,“ šepla som zmierlivo a krok odstúpila, lebo stál príliš blízko a cítila som sa nesvoja. „Ak odmietnem?“ opýtala som sa s miernym zaváhaním.
„Potom si gazdinú a nového správcu nájdem inde.“ Vyrazil mi dych. Pozrel sa smerom, odkiaľ prichádzal môj otec. Mlčali sme, až kým nedošiel k nám. Videla som, že plakal. Chcela som ho objať, no on roztrasenú ruku natiahol k pánovi.
„Vážim si vašu veľkorysosť. Je mi cťou slúžiť vám,“ povedal úzkostne. Cullen jeho ruku prijal a na tvári mu zahral prívetivý úsmev.
„S vašou dcérou sme sa práve dohodli, že preberie miesto Mirabble.“ Otec zodvihol obočie.
„Teda predsa ste sa rozhodol Mirabble zo svojich služieb prepustiť," skonštatoval otec.
„Áno,“ povedal pán rozhodne.
„Mirabble sa považovala za stáleho zamestnanca. Ako to prijala?" Otca to zjavne rozladilo. V tomto období pre neho bude ťažké, keď Mirabble odíde. Viedla dom a otec zaobstarával všetko mimo domu. Oni dvaja boli určitou stálicou. Všetci sa naokolo menili, no oni vždy zotrvali.
„Ešte o tom nevie. Isabella jej to oznámi,“ povedal nevrlo, stisol otcovi ruku a mne sa jemne uklonil. „Uvidíme sa koncom týždňa. Verím, že dovtedy nájdete náhradu za Jessicu a...“ Zarazil sa. Zhlboka som sa nadýchla a dvihla bradu.
„A moju matku?“ opýtala som sa tvrdo. Pán mi pozrel do očí a jemne sa ku mne nahol, akoby chcel niečo namietať. Ovládol sa. Zas sa napriamil a rezkou chôdzou obišiel kostol, kde na neho čakal kočiar. Stáli sme s otcom vedľa seba. Jeho ruka chytila tú moju a jemne ma za ňu potiahol.
„Vždy po čase vymení personál. Väčšinou po dvoch až štyroch rokoch. Ja a Mirabble sme tu najdlhšie.“ Pomalým krokom sme začali schádzať k dedine.
„Prečo to robí?“ opýtala som sa s povzdychom ľútosti. Nedokázala som si predstaviť, že oznámim Mirabble, že musí, ako som to videla viackrát, opustiť panstvo Cullenovcov.
„Všetko, čo robí je zvláštne.“ Stíchol a zamyslel sa, akoby rozmýšľal, či mi môže niečo povedať. Minuli sme dedinu, keď sa nervózne poškriabal na čele. „Pamätáš si na ten obraz, ktorý ste našli za závesom?“ opýtal sa a ja som sa pri tej spomienke pousmiala. Prikývla som. „Kedy to bolo?“ Tváril sa, že si to naozaj nepamätá.
„Asi päť rokov,“ šepla som. Zatiaľ mi nedošlo, o čo otcovi ide. V nervóznom geste si zas siahol na čelo.
„Je to starý obraz,“ povedal strnulo a uprene mi pri tom hľadel do tváre. Očakával moju reakciu.
„Stále vyzerá tak mlado. Ako v deň, keď som ho videla prvýkrát."
"Presne tak. Vyzerá ako v deň, keď som ho videl prvýkrát," šepol do stratena. Zalapala som po vzduchu. Prižmúrila som oči. Otvorila som ústa dokorán, no zvuk z nich žiaden neunikol. Chcela som zareagovať, no výraz v tvári môjho otca hovoril mlč. Trvalo naozaj dlho, kým som prehovorila.
„Mali by sme sa poponáhľať. Vyzerá to na dážď.“ Pozreli sme sa s otcom na oblohu. Pousmial sa, no nie pre počasie, ale pre to, že som pochopila, že niektoré veci proste nesmieme rozoberať. Lepšie nepátrať, nevedieť a mať oči zatvorené. Túžba po poznaní je silná, ale to, o čo môžeme prísť má príliš veľkú cenu a tak z túžby spraví ľahostajnosť.
„Na panstve nás čaká ešte pár rokov dobrého života, Bella,“ preniesol, keď ma objal okolo ramien. Oprela som mu hlavu o plece.
„Buď si stále vedomý toho, že nevedomosť nikdy neučinila nič zlé, že zhubný je iba blud a že sa na zlé nedostávame tým, čo nevieme, ale pre to, o čom si myslíme, že poznáme,“ preniesla som ako nás to učili v škole. Otec nakrčil čelo. „Vieš, kto to napísal?“ opýtala som sa.
„Sám život, Bella. Niekedy je lepšie nevedieť, nepýtať sa a svoje bludy si nechať pre seba, lebo odpoveď je mnohokrát až príliš jednoduchá.“ Usmial sa.

Prešiel už týždeň. Oznámila som Mirabble, že odchádza. Tak veľmi som sa bála jej reakcie, no na moje prekvapenie to vzala dobre, na rozdiel od jej dcéry. V podstate vyzerala celkom potešene a otvorene hovorila o tučnej rente, ktorú jej v deň jej odchodu prisľúbil pre ňu a jej dcéru. Pomohla mi dokonca najať nové služobníctvo. Pokojne čakala na príchod pána a odchádzala so spokojným úsmevom na tvári. Našťastie sa Cullen na panstve dlho nezdržal. Strávil tu jedinú noc, počas ktorej sa od neho môj otec ani nepohol. Keď ráno odišiel, svet naokolo naberal sýtejšie odtiene. Smrť matky bolela, ako otvorená rana, no povinnosti, ktoré sa na mňa presunuli mi nedovolili utápať sa v sebaľútosti. Práca je najlepším liekom na každý neduh. Podľa otca som sa zhostila úlohy gazdinej s takou ľahkosťou, akoby som to robila celé roky. Kým na pohrebe ma nikto z dediny nepoznával, teraz som bola slečna Bella, okolo ktorej nikto neprešiel bez úctivého pozdravu. Nemôžem povedať, že šlo všetko úplne hladko. Poznala som teóriu vedenia takejto domácnosti, no prax bola iná a bola som vďačná, za otcové rady.
„Bella, myslím, že si urobila dobre, že si na zimu nechala drevo zabezpečiť z pánovych lesov, ale keď všetkých drevorubačov vyplatíš, budeme mať dosť na petrolej a sviece? Mama vždy oslovila chlapov z dediny. Mohla by si sa s nimi dohodnúť, že ak naklčujú drevo pre zámok, môžu si narúbať aj pre seba.“ Vtedy som na otca vyvalila oči. Bolo samozrejmé, že dedinčania chodili do lesov na drevo a lovili. Nikdy ma nenapadlo, že je to zakázané.
„Myslela som, že je to pre dedinčanov povolené,“ povedala som nechápavo.
„Pán sa do toho nikdy nestaral. Lesy spravujem ja a ja im to povoľujem. Do lesa nesmú len vtedy, keď je tu pán. Rád sa v lesoch prechádza a chce byť sám.“ Zazubil sa na mňa a keď som chlapov v dedine oslovila, aby narúbali drevo pre zámok, vysmiali ma. Úsmev im však zmyzol v sekunde, keď som vyhlásila, že potom nebudú v lesoch rúbať a loviť, lebo sú to pánske lesy. Behom troch nedieľ sme mali dreva, že ho nebolo kam dávať.
Pán síce kazál prepustiť všetkých, ale otec trval na tom, že Jacoba potrebuje. Jacob bol mojou bútľavou vŕbou. Zhovárali sme sa takmer každý večer. Keď neprišiel do kuchyne, šla som s hrnčekom bylinkového čaju ja za ním. Úplne som zabúdala na to, komu tento dom vlastne patrí. Nevidela som ho už rok a preto spomienka na neho bledla. O to šokujúcejšie bolo preto prebudenie v jedno ráno, kedy sa domom rozľahol krik. Vyskočila som z postele a vybehla pred dvere. Otec prebehol chodbou a venoval mi len kratučký pohľad.
„Pán prišiel na pár dní," povedal podráždene a zmizol za rohom. Vkĺzla som do šiat, zopla si vlasy a utekala do kuchyne. Pristihla som sa pri tom, ako úzkostne zvieram lem sukne a chvejem sa. Bolo to tak stále, keď prišiel. Ten zhon, ktorý nastal bol priam komický. Mladé slúžky sa chichotali a rozplývali nad pánovou peknou tvárou a ja som nervózne kontorlovala kuchárku. Mohla som tvrdiť, že mi nezáleží na tom, čo povie na moju prácu, ale pravdou bolo, že mi na tom veľmi záležalo. Bola som schopná a dom som viedla najlepšie, ako som vedela a neskromne poviem, že aj lepšie, ako Mirabble. Vedela som, že sa stretnutiu s ním nevyhnem. Bola to otázka minút, možno hodín. Aspoň to som si myslela. Nakoniec prešiel deň, potom ďalší a ďalší a okrem toho, že som ho párkrát zahliadla ako sa mihol na poschodí, som ho nevidela. Robila som si svoju prácu ešte svedomitejšie ako doteraz, aby nemal ani najmenšiu príležitosť sťažovať si, no aj tak neustále jačal a nemal problém brať si ma pritom do úst. Mohla som úplne za všetko. Slúžky som poučila, aby sa mu vyhli, ak sa dá a ak nie, nech ho len pozdravia a zmiznú. Cullen bol poriadne nevrlý a nijako sa svoje podráždené rozpoloženie nepokúšal ovládať. Domom sa preto rozliehal jeho krik. Väčšinou reval na môjho otca, ušlo sa aj Jacobovi a slúžbe Miriam, ktorá sa hneď v ten deň zbalila a odišla. Mňa to tiež neminulo. Na štvrtý deň som sa s ním stretla pod schodmi. Nevenoval mi viac, než pozdrav a podráždenú poznámku na neschopnosť slúžiek vyšistiť v izbách čalúnené kreslá.
Prikázala som teda slúžkam upratať, no keď sa vrátil, žiadna nechcela na poschodie po vankúše z jeho izieb. Pozbierala som odvahu a vyšla na poschodie. Opatrne som zaklopala na dvere. Vyzvanie k vstupu by na neho bolo asi veľa. U neho som bola zvyknutá na zdvorilosť. Netuším, kto mu ukradol včely, ale správal sa ako grobian. Zaťala som teda zuby a vstúpila na nevrlé zavrčanie.
„Dobrý večer, pane," šepla som takmer nepočuteľne. Pán sedel v kresle pri krbe. Na jeho bledej tvári rozihrali plamienky z plápolajúceho ohňa doslova tanečné vystúpenie. Na chvíľu som ustrnula v pohybe a sledovala obrazce na jeho pleti. Pomalým pohybom si oprel hlavu o opierku a zadíval sa na mňa. Prižmúril oči. Rýchlo som začala sťahovať z kresiel vankúše, ktoré bolo treba vyčistiť. Nechcela som sa tu zdržať ani o sekundu dlhšie, než bolo treba.
„Čo robíte?" opýtal sa rozladene.
„Dám ich vyčistiť, aby ste bol spokojný," šepla som. Zaklonil hlavu a hlasno si vzdychol.
„Prečo už nehráte na klavír, Isabella? Mal som pocit, že vás to baví,“ povedal zamyslene. Narovanala som sa a zazrela na neho. Nemohol vedieť, že nehrám. Díval sa do plameňov. „Zahrajte mi,“ šepol. Zovrelo vo mne. Mám kopec inej práce, nie mu hrať a hlavne, nechcem!
„Mám veľa práce, pane a dlho som nehrala. Takáto hra by nikoho netešila,“ odbila som ho a chcela s vankúšmi odísť. On však vyskočil na nohy, preletel popri mne tak, že som zhíkla. Otvoril s rachotom dvere.
„Všetci sem!“ zreval na celý dom. Mal hlas ako hrom a mňa to celú roztriaslo. Vankúše mi z rúk vypadli a keď som ich chcela znova dvihnúť, chytil ma za zápästie a nedovolil mi zohnúť sa pre ne. Razom do jeho izby vbehol môj otec, za ním vbehla slúžka v nočnom odeve len s prehodeným vlniakom cez plecia. Doteperila sa aj celá zadýchaná kuchárka a ešte mladučká slúžka, o ktorú som sa bála, že hádam skolabuje, ako si úzkostlivo šúchala dlane po bokoch. Pán mal nakrčené čelo, keď si ich premeriaval pohľadom. „Mám tu málo ľudí, Isabella? Nikto z nich nemá čas odniesť tie hlúpe vankúše?“ vychŕlil na mňa. Šokovane som otvorila ústa.
„Nie...“
„Ak máme málo ľudí, najmite ďalších!“ zavelil. Sklopila som zrak. Brada sa mi začala chvieť. Svojim spôsobom ma práve potupil pred ostatnými.
„Stalo sa niečo, pane?“ opýtal sa môj otec zmierlivo.
„Stalo,“ povedal pán už oveľa pokojnejšie a mávol na ostatných, aby šli. Mladá slúžka vzala zo zeme tie nešťastné vankúše a upaľovala s nimi preč. Otec sa na mňa karhavo pozrel, keď sa pán zas posadil do kresla.
„Nechce mi zahrať, lebo má veľa práce,“ preniesol. Pripadal mi zrazu tak smiešny. Ako malý chlapec, ktorému sa nevyhovelo. Otec bezradne mykol ramenami.
„Iste má len trému,“ šepol a popchol ma ku klavíru. Trucovito som si založila ruky v bok.
„Dlho som nehrala... Trému však nemám, ale jednoducho nechcem hrať!“ Ak by tu boli ostatní, nedovolila by som si takto podkopnúť jeho autoritu, ale ja predsa už nie som len slúžka, tak nemusím nemo počúvať. Otec pretočil oči a pán sa na kresle nahol a zadíval sa na mňa.
„Prečo?“ vyštekol. Inštinkty mi radili stiahnuť chvôst medzi nohy, sadnúť za klavír a zahrať, no posmelila ma otcova prítomnosť.
„Nechcem vám zahrať, lebo od kedy ste prišiel na panstvo, kričíte na mňa,“ povedala som ublížene. Prekvapene sa aj s celým kreslom pootočil viac na nás. Pozrel na môjho otca a myklo mu kútikmi úst.
„Charlie, máš pocit, že na ňu kričím viac, ako na ostatných?“ opýtal sa pobavene.
„Nie, pane. Vy ste aj v tomto naozaj spravoslivý,“ zasmial sa môj otec.
„Môžeš ísť Charlie. Hádam sa už teraz, keď prestanem kričať, dohodneme.“ Otec rýchlo odišiel a ja som sa s úzkosťou predsa len vybrala ku klavíru. Pán ma však zastavil dvihnutím ruky. Chytil masívne kreslo a otočil ho k nástroju. Otvorenou dlaňou ukázal na prázdne miesto. Nedôverčivo som prešla k nemu a sadla si. On ráznym krokom obišiel klavír a sadol si na dlhú lavičku. Odkryl klávesy a jednu ruku oprel o vrch klavíra. Zamyslene sa na mňa pozrel.
„Čo by som vám tak zahral?“ opýtal sa sám seba. Sledovala som každý jeho pohyb. Prsty sa mu rozbehli po klávesoch. Jemná melódia pripomínajúca uspávanku sa rozľahla izbou. Bol výborný klavirista. Hladil ten nástroj ako milenku. Klavír pod jeho vedením vzlykal a vzdychal tóny, aké som ešte nepočula. Nemohla som si však to majstrovstvo vychutnať, ako by si zaslúžilo, lebo ma iritoval fakt, že tie ľúbezné tóny vychádzaju z pod jeho prstov. Dohral skladbu a pozrel sa na mňa. Čakal reakciu. Postavila som sa a strnulo zatlieskala.
„Bolo to úžasné,“ šepla som. Urobila som dramatickú pauzu. „Smiem odísť?“ dodala som. Oči mu priam sčerneli. Prudko vstal a postavil sa priamo predo mňa.
„Vy ste sa proste rozhodli na všetko čo od vás chcem, alebo spravím, reagovať negatívne,“ zaškrípal zubami. Jeho rozladenosť ma na moje prekvapenie pobavila. Vyzaral naozaj bezradne.
„Posnažím sa byť pozzitívnejšia,“ šepla som.
„Hráte sa so mnou, Isabella. U vás nikdy neviem, na čom som, na čo myslíte.“ Doširoka otvoril oči, akoby mi chcel cez tie moje pozrieť do hlavy. Rozhodla som sa pohľadom neuhnúť ako prvá a to bola chyba. Chytila som sa v jeho očiach ako ryba do siete. Mala som pocit, že ma zhypnotizoval. Veľmi som teraz chcela odvrátiť pohľad, no nešlo to. Desil ma, nenávidela som ho, ale mal v sebe niečo podmanivé a omamné. Jeho obrovská ruka sa dvihla a končekmi dlhých bileych prstov sa dotkli mojej pokožky na hrane mojej čeľuste pod uchom. Všetko vo mne sa vzpriečilo. Urobila som prudký krok dozadu a vrazila do steny. Kolená s ami podlomili a zviezla som sa k zemi. Rýchlo sa ku mne zohol a ako ma chcel zodvihnúť, uvänil ma medi svojimi pažami. Nebolo kam újsť. Inštinktývne som mu obe dlane zaprela do hrude. Dotyk vyslal elektrický impulz do môjho tela. Dokonalo voňal, bol naozaj až desivo krásny a silný. Točila sa mi hlava aj preto, že som sa ešte nikdy v živote takto nedotkla nejakého muža. Teda s vínimkou môjho otca. Cez tú tenkú látku hodvábnej košele som dokonalo cítila obrysy a štruktúru jeho svalov. Pootvoril doteraz pevne zomknuté pery a vzdychol, akoby bolestne odolával niečomu veľmi žiadúcemu a to ma vydesilo ešte hádam viac. Bola som pripravená kričať o pomoc, no prudko odstúpil. „Von!“ zasyčal na mňa.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 8. kapitola: