Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 9. kapitola

06.06.2013 (15:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 40× • zobrazeno 5246×

Bella:

„Bella, zabezpečte vhodnejší personál! Bella, urobte niečo s kuchárkou! Bella, prečo sú všade len poľné kvety? Bella, vykopte studňu tak hlbokú, aby som nepočul šplechnúť kameň, keď ho do nej vhodím..." Rozhadzovala som rukami a napodobňovala toho blázna. Dorota sa pučila smiechom.

„To posledné nepovedal," híkala. Bola to prostá žena, no práce zastala za troch. Nakrčila som čelo.

„Dočkaj času, moja milá. Nikdy sa tu nezdržal tak dlho. Mohol by už tiahnuť do horúcich pekiel a nám tu dať pokoj!” povedala som rozhodne. Dorota sa v rýchlosti prežehnala a pohoršene pretočila oči v stlp.

„Pán Edward je nešťastný človek,” povedala po chvíli celkom vážne. Naklonila som hlavu na bok a pokrútila hlavou.

„Ako si na to prišla?” Nechcela som, aby môj hlas vyznel tak výsmešne, no stalo sa. Dorota stiahla pery do úzkej linky a pôsobila tak utrápeným dojmom.

„Domom sa mihá ako prízrak. Je stále tak podráždený a jedla sa takmer nedotkne.” Zodvihla prst pres tvárou. „Ten muž má veľké trápenie.”

„To teda má. Nevie čo s bohatstvom a koho by zas z rozmaru trápil. Po nociach pobehuje po panstve, hrá na klavír a komanduje môjho otca a cez deň je zalezený v izbe. To svedčí len o jeho povýšeneckosti a rozmarnosti.” Dorota ma svojim ľutováním toho muža nahnevala. Mala som pocit, že mu nadŕža.

„Je to veľkorysý muž, pani Bella. Vy o tom predsa viete najlepšie. Dostali ste vzdelanie a prácu. Vy ste v hrošom nebola a preto nevidíte, aký je to dobrý pán. Má však v tvári bolesť a súženie. V očiach mu vidieť temnotu, no tvár sa mu stále tak pekne vyjasní, keď...” Začala sa chichúňať ako nejaké pochabé decko. Už ma naozaj hnevala a tak som sa napriamila a založila si ruky na hrudi. Zvážnela, keď zachytila môj nahnevaný pohľad.„Asi mám čušať, že?” Pozrela na mňa cez prižmúrené oči.

„Dorota, presne tak. Mlč!” zagánila som na ňu.

„Veď ja nič, ale aj váš pán otec Jacobovi hovoril, s akou úľubou sa na vás pán díva. Jacoba to podľa mňa poriadne nahnevalo a...”

„Vieš aj niečo iné než roznášať pletky?” okríkla som ju. Otvorila dokorán ústa a dotknuto si začala udierať na hruď dlaňou.

„Pletky? Ja len ako je pravda... Ten chlapec sa celý rozčetril a pán otec sa na ňom smial a pán Edward na vás ide oči nechať. Videli by ste, keby ste sa na neho niekedy pozreli a že je to pekný muž a...”

“Povedala som, že máš mlčať!” Zodvihla som hlas a Dorota ublížene zmĺkla. Otočila sa mi chrbtom a začala rytmicky uhládzať poskladanú bielizeň. Zamrzelo ma, že som na tú dobrú ženu reagovala trocha mrzuto. Prešla som k nej a chytila ju za rameno. Pootočila sa. Ústa mala zomknuté do tenkej linky a očiach mokro. „Mám z toho muža zimomriavky. On je tak zvláštny. Nehnevaj sa,” šepla som jej pri uchu.

Cullen trávil na panstve už druhý týždeň.
Opieral sa o okenný rám a mala som pocit, že na to slnko takmer vrčí. Bol rozladený a nepríjemný už od samého rána. Chodil po zámku, ako bez duše a všetky okná museli byť zatemnené. Mne sa to nepáčilo, no musela som to rešpektovať. Najradšej by som otvorila všetky okná a dvere a nechala tieto hrubé múry prehriať tou záplavou zlata. Napadlo mi, že ho skúsim trocha obmäkčiť. Nikdy som sa s ním dobrovoľne nepúšťala do reči, no dnes som urobila výnimnimku.

„Ako často je v týchto krajoch tak krásne?“ opýtala som sa rečnícky sama seba a tvárila sa uchvátená tým slnkom za oknami. Čakala som, že zjemnie, možno prehodí niečo džentlmensky podpichujúce a pousmeje sa, lebo tu je pekné počasie maximálne trikrát do roka.

„Pričasto,“ zasyčal na mňa cez rameno.

„Vy slnko neobľubujete, pane, však?“ opýtala som sa akoby som jeho tón hlasu považovala za primeraný.

„Nie. Mám rád mraky a dážď. Je to snaď hriech?“ skríkol na mňa.

„To má dnes niekto dobrú náladu,“ zašomrala som si popod nos.

„Ani tá vaša nie je najlepšia,“ prehodil ledabolo a sadol si s rachotom za stôl.

„Ja som dnes vstala so skvelou náladou, keď som videla to slnko.“ Pokúsila som sa o úsmev.

„Čo vám ju teda pokazilo?“ Neskutočne sa mi dralo na jazyk slovo vy, ale nemohla som byť tak nezdvorilá.

„Že je všetko zatemnené, ako v hrobke.“ Vzala som podnos s nedotknutým obedom.

„Sadnite si,“ povedal pokojne. Chcela som ho odbiť tým, že mám prácu, no zodvihol obočie skôr než som čokoľvek povedala. „Ani mi neskúšajte povedať, že máte veľa práce, Bella!“ Varovne zodvihol prst a tak som si sadla. Bolo mi to proti srsti, no nebudem riskovať jeho výbuch.

„Naozaj mám, ale nebolo by dobré, aby ste zas zvolával všetko služobníctvo,“ pripomenula som mu incident, keď som nechcela hrať na klavír. Zložil si ruky pod bradou a usmial sa. Nervózne som si položila ruky do lona a dívala sa na prsty.

„O dom sa staráte bravúrne, Isabella. Aj služobníctvo vás akceptuje a dokonca aj v dedine vás majú radi. Kto by povedal, že z mlého bosého decka vyrastie tak spoľahlivý človek. Škoda len...“ Nechal vetu otvorenú. Bolo mi jasné, že chce, aby som sa opýtala, čoho je škoda. Povzdychla som si a skrivila tvár.

„Čoho je škoda?“ pristúpila som na jeho hru, aby som to mala čím skôr z krku.

„Škoda, že mňa akceptujete a počúvate len s obrovským sebazaprením,“ preniesol uštipačne. Zodvihla som pohľad. Vytočilo ma, čo povedal, lebo svoje povinnosti som plnila svedomito a čestne.

„Nesplním azda do bodky kazdý váš prákaz?“ vyhrkla som zo seba podráždene a prudko sa postavila. On sa tiež rázne postavil, no ja som bola práliš nazlostená,aby som sa stiahla. Otvoril ústa, no nepustila som ho k slovu. „Robím presne, čo chcete. Nepáči sa vám sluha, nájdem druhého. Vediem tento dom tak, ako si prajete, aj keď by som to dokázala efektívnejšie a lacnejšie, no robím to, čo prikážete.“

„Vy po mne kričíte, Bella,“ skonštatoval v podstate posmešne. Zalapala som po vzduchu. Moja nálada vrela, on sa však začínal baviť.

„Povedali ste, že vás neakceptujem a nepočúvam!“ vyprskla som. Oprel sa rukami o stôl a pokrútil hlavou.

„Povedal som, že ma akceptujete a počuvate len s veľkým sebazaprením a k tomu na mňa ešte kričíte, na čo naozaj nie som zyvknutý,“ zachrapčal. Zomkla som pery k sebe a vyvalila oči. Vedela som, že má pravdu. Nadýchla som sa a rozhodila rukami.

„Lebo niektoré vaše nariadenia sú...“ Spozornel. Narovnal sa, že som musela zakloniť hlavu, aby som sa mu dívala do očí.

„Zvážte slová, Isabella Swanová. Nechcete ma predsa nahnevať,“ povedal tým svojim arogantným tónom. Zaťala som zuby.

„Nie, nechcem,“ šepla som.

„A zas to robíte. Mám pocit, že by ste ma najradšej niečim ovalili po hlave.“ Zaškeril sa na mňa, hlupák. Privrela som oči a keď som ich otvorila, bol pri mne na jeden krok. Naklonil hlavu na bok.

„Moje nariadenia sú... Len do toho. Prijmem to ako muž.“ Na tvári sa mu usídlil úsmev.

„Sú hlúpe,“ šepla som. Čakala som smršť, tornádo, hromy bijúce do zeme, no zas prekvapil.

„Som hlúpi, Bella?“

„Nie,“ pípla som, keď nahol tvár bližšie k mojej. Pod kolenami som mala stoličku a nešlo cúvnuť bez toho, aby som nespadla. Zodvihol ruku a dotkol sa mojej tváre za pravým uchom. Prsty nechal skĺznuť po mojej sánke. Nesúhlasne som mykla hlavou dozadu. Ten dotyk a jeho blízkosť ma desila. Roztriasla som sa.

„Prosím...“ šepla som takmer nepočuteľne a zomkla pery k sebe v obave, že sa hádam rozhodol prekročiť hranicu. Celé telo sa mi chvelo a horúčkovito som premýšľala, čo urobiť. Odtlačiť ho? Udrieť ho? Nechať ho spojiť jeho pery s mojimi? Všetko napovedalo tomu, že chce urobiť práve to. Potom ma zapálilo v očiach a skotúľali si mi z nich slzy. Tak dlho som neplakala, až som zabudla, aké to je. Plač bol predsa chápaný ako slabosť. Tvár odtiahol a vyzeral priam fascinovane pohľadom na moje pretekajúce oči. Konce prstov namočil do sĺz, čo sa mi kotúľali až k čeľusti a potom mi nimi prebehol po spodnej pere. Odtiahol sa a díval sa na kvapôčku na prste. Chcela som využiť situáciu a újsť, no druhá ruka, ktorej som nevenovala pozornosť, vystrelila k môjmu pasu a než som sa spamätala, držal ma v objatí a pery pritlačil na moje. Nečakala som takýto útok a už vôbec som nečakala, že ma moje telo vo chvíli, keď by malo zmobilizovať svoje sili na obranu, zradí. Zvláčnela som v jeho zovretí a cítila som, ako sa mu moje ústa poddávajú. Zatúžila som po vzduchu, ktorý sa mi tak rýchlo minul a ústa pootvorila. Kto otvorí bránu, zve dovnútra príchodzých. Aj jeho ústa si to vysvetlili rovnako. Mojimi perami mi vplával do úst jeho jazyk. Nikdy ma nikto nebozkával, ani som nevedela, že sa dá bozkávať aj takto. Prišlo mi to odporné aj dokonalé zároveň, lebo chuť jeho pier a vôňa jeho pokožky bola ako mať čerstvú jahodu na dosah všetkých zmyslov, cítiť jej vôňu, vidieť šťavnatosť toho zrelého plodu, už už sa ho dotknúť jazykom a potom ten pocit, že ju od úst odtiahnete vo vás nechá prázdno. Zdvíhal sa mi žalúdok z toho muža, no chuť jeho úst bola tým, čoho som sa nechcela vzdať. Stála som šokovaná, zaskočená a neskúsená ako soľný stĺp s rukami spustenými pozdĺž tela. Nepustil ma naraz, lebo ak by to urobil, tak dozaista spadnem na zem. Pomaly odtiahol tvár, no čelo oprel o moje. Nedokázala som otvoriť oči a tak som ochabnuto, ako bábka, vysela v jeho rukách.Potom ma postavil na zem a až vtedy so m si uvedomila, že ma držal vo vzduchu. Otvorila som oči a stretla sa s jeho temnými. Bolo to, ako dívať sa do černo černej tmy. Prichádzala som k sebe tak rýchlo, ako ma on púšťal zo svojo zovretia. Len čo sa jeho dotyk stratil, ja som dokonalo precitla. Ruka mi zdesene vyletela k ústam.

„Ako ste mohli!“ skríkla som na neho hystericky. „Ako...“ Natiahol ku mne ruku, no ja som ho cez ňu udrela a bolo to ako vraziť do kameňa. Ruka mi pulzovala bolesťou a to o to viac, že som ňou ešte vrazila do dverí, keď som ich pred sebou v tom šoku otvárala.

Toto nešlo ustáť. Toto prehnal. To nemal! Som slúžka a on má manželku. Ja predsa nie som z tých žien. Som ešte nevinná. Toto by urobil len netvor a grobian. Vbehla som do svojej izby a v panike, stude a šoku som pobehovala zo strany na stranu, držiac sa striedavo za boľavú ruku a potom za ústa. Trvalo niekoľko minút, kým som sa upokojila. Nemôžem tu zostať po tom, čo sa stalo. Otvorila som skriňu a vytiahla tašku, keď na dvere niekto zaťukal. Strhla som sa a privrela s rachotom skriňu a dvere sa otvorili. Stál v nich otec a na tvári mal nespokojný výraz.

„Isabella, šo to robíš?“ opýtal sa, keď zbadal šatsvo rozhádzané po dlážke.

„Musím odísť,“ povedala som celá roztrasená.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa a prešiel až ku mne. Pokrútila som hlavou a potom rozhodila rukami. Tá ruka ma okamžite zabolela a tak som si ju pritisla druhou k hrudi. Otec okamžite chytil moju dlaň a narovnal mi boľavé predlaktie. „Bella, musíme do dediny. Tá ruka je najskôr zlomená,“ povedal ustarostene. Vyvalila som na neho oči a pozrela na opúchajúcu končatinu. „Ako sa ti to...“

„Vrazila som do dverí,“ povedala som rýchlo.

„Poviem pánovi, aby...“

„Nie!“ vykríkla som. Otec nakrčil čelo a pokrútil hlavou.

„Viem, čo spravil. To sa stáva. Si krásne dievča. Povedal mi to, lebo mal o teba obavu. Mrzí ho to a chce sa ti ospravedlniť,“ povedal Charlie a ja som otvorila ústa dokorán.

„Povedal ti to!“ Neviem, čo to bolo s mojim hlasom, ale pišťala som ako myš v pasci. „On má ženu a toto nemôže robiť... Ja som slučné dievča a on... Toto nemôže...“ pišťala som.

„Nie, nemôže a je mu to ľúto,“ upokojoval ma otec a snažil sa ma objať. Ja som jeho ruky z pliec zhadzovala.

„Má predsa manželku. Ako sa pozrie do očí madam Tanyi. Čo ak jej to povie, že pobozkal slúžku? To je...“

„Bella! Dosť!“ Zatriasol mnou. „Musíš k lekárovi. Pán ťa tam vezme a ja pôjdem s vami a o nič sa neboj,“ povedal otec a viedol ma k dverám. Než ich otvoril, zas so mnou zalomcoval. „Už je dobre?“ opýtal sa. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.

„Vystrašil ma,“ šepla som. „Ja som sa nikdy...“ Zmĺkla som a začala sa vduchu modliť, aby Cullena zhltla zem alebo čosi podobné. On však stál pri schodoch a mňa oblievalo teplo a cítila som mrákoty.

„Pane, má asi zlomenú ruku,“ povedal otec vo chvíli, keď som mu tvár natisla na hruď. „Budeme musieť do dediny za lekárom,“ dodal, keď ma od seba poodtiahol, aby sa mi pozrel do tváre.

„Vezmem ju na poschodie a ty povedz Jacobovi, nech okamžite privedie doktora. Nebolo by rozumné trmácať ju kačiarom.“ Ucítila som jeho ruku na mojom ramene. Primkla som sa bližšie k otcovi a na moju radosť ma otec objal a privinul ochranne k sebe. Ruka z môjho ramena zmizla.

„Charlie, nevieš si predstaviť, ako sa hanbím za to, čo sa stalo. Som džentlmen a nič podobné už neurobím, leda že by mala na ruke môj prsťeň,“ povedal značne ublíženým tónom, na ktorý môj otec zabral ako kapor na chleba. Pustil ma a tak som sa razom ocitla na tom poslednom mieste, kde by som chcela byť. V náručí Cullena.

Neverila som vlastným očiam, keď som zbadala výsledky. Ja sa tak neskutočne teším a vážim si, že ste mi dali svoj hlas. Poviedku si užívam a priznám sa, že niekedy mi k nej myšlienky ubiehajú častejšie, než je zdravé. Ďakujem Vám, dievčatá. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 9. kapitola: