Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Try again, please - 2. kapitola

03.12.2010 (20:45) • MaryMoonova • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1227×

Keď som došiel k lavičkám, ona tam už čakala. Pousmial som sa. Toto šlo veľmi ľahko, až príliš ľahko. Snáď sa nevyskytnú žiadne komplikácie a dá mi už pri prvom stretnutí. Na prvý pohľad ako štetka nevyzerala.
„Ahoj,“ pozdravil som ju hneď, ako som prišiel.
„Ahoj,“ odvetila prívetivo.
„Tak... Kam pôjdeme?“ zahral som nesmelého a strčil si ruky do vreciek.
„Ešte je dosť skoro, mohli by sme sa prejsť a ukážem ti, kde je najlepšia pekáreň v meste,“ zaštebotala. Došli sme až k môjmu volvu. Galantne som jej otvoril dvere a sám si sadol za volant.
„Naviguj ma.“ Usmial som sa.
„Tak vyjdi z parkoviska, rovno, na kruhovom objazde doľava a po chvíľke by sme sa mali dostať do centra,“ povedala, kým sa usalašila a zapla si pás.
„Do nekonečna a ešte ďalej!“ zamrmlal som si popod nos. Bella ma však počula a vyprskla smiechom. Budem si musieť poutierať predné sklo.
„Ty si to videl?“ dusila sa medzi záchvatmi smiechu.
„Tiež som bol predsa dieťa,“ pozrel som na ňu pohľadom to je predsa jasné a mykol plecami.
„Woody!“ zapišťala a znovu sa zmietala v kŕčoch smiechu. Musel som sa tiež zachechtať. Vedela byť strašne roztomilá, s takou som ešte nebol. Som zvedavý, aká bude, keď pôjde do tuhého.

Vystúpili sme a ona si hneď vykračovala k nejakému parku. Heh, parku. Neviem či som čakal francúzske záhrady, ale toto bol... les, doslova.
„Ježkove oči!“ zvrieskla, keď jej cestu preťala veverička a uskočila tak, že skoro spadla, keby som ju nezachytil.

„Ďakujem,“ povedala a mňa na tvári pošteklil jej sladký dych. Odrazu som zatúžil ju mať už teraz, hneď na mieste. Len moje... Nazvem to slušné vychovanie nedovolilo, aby som sa na ňu vrhol. Bol som ale sakramentsky blízko! Dotýkali sme sa nosmi. Už, pomyslel som si, keď som sa opatrne otrel o jej pery. Tento bozk bol iný. Nebol vôbec búrlivý či vášnivý, ale mal svoje osobné kúzlo jemnosti a ja som ho vôbec nechcel ukončiť.

„Nezvyknem sa bozkávať s chalanom, keď mu ukazujem mesto,“ vydýchla potichu, keď sa odtiahla. V žilách jej divoko prúdila krv, v ktorej sa valil adrenalín.
„Ja som iný ako ostatní,“ zašepkal som úplne blízko jej uchu. Ani nevie, aká vražedná pravda sa v tých slovách skrýva. Zachvela sa.
„Tomu by som verila.“ Prikývla. Viedla ma lesom ešte dobrú hodinku. Nechcela si to priznať, ale mal som pocit, že sme sa stratili. Nie, že by som si nepamätal cestu sem do detailov, ale ona vyzerala akosi zmätene a na čele sa jej zjavili kvapôčky potu.

„Ehm...“ zatiahla, keď sme sa dostali na miesto, kde od založenia mestečka Edmonton ešte nikto nebol. Olízala si ukazováčik a vytasila ho do vzduchu. Ach, ako ma to gesto... Navnadilo...

„Tade!“ Ukázala niekam na praopačnú stranu. Poslušne som ju s potmehútskym úsmevom nasledoval a sem tam sa jej nenápadne dotkol. Keď som jej pomáhal prejsť cez vyvrátený koreň alebo len tak... Jej tep sa vždy zrýchlil – a ja som vedel, že to nie je strachom. Nakoniec sme konečne našli cestu... A Bella sa zas vydala opačne.
„Myslím, že by sme mali ísť tadeto!“ Otočil som sa na päte a spravil pár krokov.
„Chceš sa stratiť?“ zafunela. „Ja som tu hádam dlhšie ako ty, takže ja by som to mala poznať lepšie, nemyslíš?“ Podozrievavo sa na mňa zahľadela.

Zdvihol som ruky v obrannom geste a nasledoval ju tam, kam si myslela, že ide, ale nemyslela, že tam, kde ide, nie je to, čo si myslí, že tam ide. Pekne zamotané...
Odrazu zastala a ja som do nej „nechcene“ narazil.
„Asi sme sa stratili,“ vydýchla. Pousmial som sa. A je to tu.

„Tie stromy... Sú všade!“ vyhŕkla zúfalo. „Približujú sa!“ zaskuvíňala. Obtočil som jej ruky okolo pásu.
„Je to v poriadku,“ zašepkal som a perami jazdil po jej odhalenom krku. Ach, tak som ju chcel. Táto túžba však nemala nič spoločné s vôňou jej krvi. Natisla sa ku mne ešte bližšie a zavzdychala do prázdna. Prstami pevne zovrela moje ruky na jej bokoch a pokúsila sa ma nimi pritiahnuť ešte bližšie. „Bella,“ vydýchol som vzrušene.
„Edward?“ odpovedala mi vzdychom, ktorý znel skôr ako otázka. Otočila sa mi v náručí, pritiahla si svoje ústa na moje. Obkrúžil som jej pery, ktoré následne pootvorila a naše jazyky sa stretli v dravom tanci. Myslel som, že už nevydržím.

„Mali by sme, čo najskôr nájsť cestu von,“ zahuhlala. Vyhupol som si ju na ruky, bez toho, aby som sa od nej oddialil a niesol nás späť. Prstami mapovala moju tvár.
„Čo večera?“ ozval som sa a skĺzol dlaňami po jej dokonalých bokoch.
„Si hladný?“ opýtala sa, kým sa mi stále venovala.
„Nie,“ povedal som.
„Tak načo?“ zatiahla a natisla sa ku mne, až som cítil jej navreté bradavky na mojom tele. Posadil som ju do auta a sadol za volant. Len veľmi nedobrovoľne som sa jej púšťal, keď som vedel, ako na tom je – a ja som na tom bol snáď ešte horšie.
„Kde je nejaký hotel?“ ozval som sa potichu. Chvíľu ma so zatajeným dychom sledovala. Dúfal som, že ma nepoženie kade ľahšie. Potom otvorila tie dokonalé ústa, ktoré moju nedočkavosť ešte umocňovali.
„Doľava, rovno, na križovatke doprava a po pravej ruke,“ povedala. S úsmevom som položil ruku na jej stehno a prechádzal hore a dolu. Prstami som ju poláskal na odhalenej pokožke bedier, keď sa mi podarilo vyhrnúť jej tričko. Z auta sa vyvalila, ešte keď úplne nestálo. Na recepcii som si poprosil izbu a nastúpili sme do výťahu. Natisol som ju na jeho stenu. Odhodlane na mňa hľadela.

„Chcem ťa,“ zavzdychal som, keď som zvieral jej krehkú siluetu a prechádzal po jej prsiach. Niekde to cinklo a my sme sa zastavili. Ani som nestihol poriadne zavrieť dvere.

„Dáme si sprchu?“ odtiahol som sa. Prikývla. Opatrne som z nej zhadzoval kúsky oblečenia. Poláskal som ju na kľúčnej kosti, stiahol z nej podprsenku a jazykom prešiel po jej prsiach. Zachripela. Zvlnila sa pod mojimi mrazivými dotykmi. Postavil som ju pod sprchu a pustil na nás vodu.

„Opri sa o stenu,“ nakázal som jej. Poslúchla ma a zaprela sa proti kachličkám. Zozadu som do nej vnikol. Bola panna, uvedomil som si, než som sa nechal opojiť vlnou rozkoše a zrýchlil som tempo. Zaťala ruky v päsť. Odrazu vykríkla, rozochvela sa, ja chvíľku po nej. Dokonalá chvíľa. Odtiahol som sa zadychčane, schmatol špongiu a zmýval z nej stopy milovania z tela. O dve hodiny som zastavil vodu. Huňatou osuškou som z nej otieral kvapky vody. Keď bola suchá, odniesol som ju do veľkej postele s nebesami a prikryl ju. Cez pevnú linku som jej ešte objednal niečo na jedenie. Keď som sa vrátil, už spala.

Prebrala sa skoro po pár minútach.
„Ja som zaspala?“ zachripela.
„To je v poriadku, usmial som sa a privinul jej stále nahé telo k môjmu. Reagovala takmer okamžite. Vytiahol som si ju na seba a chcel sa opäť zmocniť jej pier, lenže zazvonil zvonček. S povzdychom zo mňa zliezla a sama za zachumlala do župana s výšivkou hotela, aby mohla otvoriť. Poslíček naklusal dnu aj s celým plne naloženým vozíkom.

„Nech sa páči, mladá dáma.“ Usmial sa na ňu. Bella sa zarazila, no rýchlo začala medzi rozhádzanými kusmi oblečenia hľadať svoje rifle. Keď z nich vytiahla peňaženku a dala mu nejaké prepitné, zatiahla ho ku mne.
„Dáš si niečo?“ spýtala sa ostýchavo s červeňou v tvári. Len som zavrtel hlavou. Vzala si jeden tanier, sadla si na posteľ s pokrčenými nohami a začala ujedať z jedla. Sledoval som ju. Už skoro storočie som nejedol a bolo naozaj fascinujúce ju pozorovať. Keď dojedla, pozrela sa na hodinky.
„Mala by som už ísť,“ zašepkala, keď zistila, ako neskoro je.
„Nechoď,“ zažiadal som. Ona bola vážne iná a nechcel som o ňu prísť. Nedôverčivo sa zahľadela kamsi do diaľky a opäť sa začala prehrabávať v kusoch oblečenia, než vytiahla telefón.
„Angela? Tu Bella. Keby niečo som u teba a prespím, hej?“ spýtala sa.

„Ďakujem.“ Prikývla a vypla to. Opäť vytočila iné číslo. „Oci? Dnes budem spať u Angely, nevadí to? Nie? Ďakujem! Pôjdem od nej rovno do školy, zajtra sa vrátim asi okolo tretej,“ rapotala do mikrofónu. Keď ho odpratala, zahľadela sa na mňa.
„Ďakujem,“ povedal som. Len prikývla a zhodila zo seba župan, ktorý skĺzol okolo jej tela až k zemi. Odhrnula prikrývku, pod ktorú sa uložila a otočila sa ku mne. Chvíľku sme sa len nemo sledovali, než som si ju opäť pritiahol k sebe...
Výkriky našich mien sme úspešne tlmili bozkami...

Prebrala sa niekedy okolo polnoci.
„Koľko je hodín?“ pretiahla si chrbát a zívla.
„Bude štvrť na jednu,“ odvetil som.
„Nechce sa mi spať,“ zamumlala ticho.
„Tak mi o sebe niečo povedz,“ navrhol som. Zošpúlila pery.
„A čo také?“
„Čo rada čítaš? Obľúbený film, farba, niečo podobné...“ Neurčito som mykol plecami.
„Najradšej čítam Jane Austinovú, pozerám staré hollywoodske klasiky a moja obľúbená farba je červená.“ Pousmiala sa.
„Á, farba krvi,“ zasmial som sa napnuto. Toto mi nevyšlo.
„A lásky,“ šepla.
„Prosím?“ vyhŕkol som a dúfal, že som zle počul.
„Lásky,“ zopakovala.
„La-lásky?“ dostal som zo seba.
„Milujem ťa, Edward,“ zašepkala s pohľadom zaseknutým do toho môjho. Okamžite som vstal z postele.

„Kam ideš?“ spýtala sa nechápavo.
„Preč. Toto vôbec nedopadlo dobre, takto to nemalo byť, bola to chyba a ja...“ drmolil som.
„Počkať,“ vzlykla. „Ty si sa so mnou... Len tak?“ zašepkala. Slzy mala na krajíčku. Pozrel som sa na ňu. Sedela zronene na posteli a sledovala, ako som bol už skoro oblečený.
„Mrzí ma to,“ povedal som,

„Izbu zaplatím, môžeš ostať, ako dlho chceš,“ povedal som, vzal si svoje veci a zabuchol za sebou dvere. Chodbou sa ozýval len plač a vzlyky dievčaťa, ktoré som tam nechal pošpinené... Ale čo tu básnim, bola fajn, ide sa ďalej, povzbudil som sa. Nasadol som do volva a mieril si to rovno k nám domov.
„Rodinka, sťahujeme sa,“ povedal som s nadšeným výrazom hneď, ako som vošiel dnu.

Autor: MaryMoonova (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Try again, please - 2. kapitola: