Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Túžba našich tiel - 14. kapitola

02.01.2011 (14:00) • IwettQa • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1350×

14. kapitola – Pohľad: Wiky

Otvorila som tú poondiatu krabičku a vytiahla z nej návod na použitie. Môže vám to pripadať smiešne, ale ja som v živote nič také nerobila. Nerobím deti každý deň. Neveriacky som čítala text napísaný malými písmenkami a rozmýšľala nad tým, že pošlem výrobcom sťažnosť. To nemyslia vážne! Nemôžem na to proste napľuť?

„Carlisle?!“ zakričala som z kúpeľne. „Nemôžem na to proste napľuť?!“

„Nie!“ zakričali zborovo a zasmiali sa. Určite by sa nesmiali, keby boli na mojom mieste. Povzdychla som si a vybrala nádobku s papierikom, alebo ako to mám nazvať. Priblblo som pozerala na malý pohárik v ruke a zvažovala, že keď sa mi podarí do toho viete čo, tak zvyšok vylejem na Logana. Tento nápad mi zdvihol náladu a ja som išla vykonať svoju „ťažkú“ úlohu...

Asi po desiatich minútach sa mi to konečne podarilo a ja som sa mohla s dobrým pocitom vrátiť do obývačky. Rýchlo som si umyla ruky, lebo pohárik nebolo jediné, čo som pomočila. Vyšla som z kúpeľne a hneď sa ku mne nahrnulo ženské osadenstvo.

„No? Ako?“ pýtala sa Iwet nedočkavo a ja som myslela, že jej strelím jednu facku. Všetky na mňa nedočkavo hľadeli a čakali, čo zo mňa vypadne.

„Dýchajte! Musíme počkať 10 minút,“ povedala som im a pretočila očami. Otočila som sa a chcela odísť do obývačky, ale Alice zasa mala jeden z tých svojich neprítomných pohľadov. Mám taký divný pocit, že už videla výsledok, lebo šibalsky sa usmiala a ladne odišla do obývačky. Toto nie je fér!

„Baby, myslím, že Alice už vie verdikt,“ skonštatovala situáciu Jennifer. Len sme mykli ramenami a išli za Alice. Bolo zvláštne, že Alice sedela na gauči sama a čučala na telku s víťazným úsmevom. Určite si už premieta plán, ako nás dotiahne do obchodu s detským oblečením. Jennifer mi len prikývla a ja som v tej chvíli myslela, že odpadnem. Až teraz som si všimla, že chýbajú chalani.

„Kde zmizli naši „muži“?“ opýtala sa Jennifer a nad slovom muži ukázala úvodzovky.

„Išli na lov,“ odpovedala Alice a pozrela na mňa. Počkať! Až teraz som si uvedomila, čo povedala.

„Čo?! Na aký lov?!“ opýtala som sa rozrušene.

„Dýchaj! Logan, Emm a Ed sú na záhrade a ostatní išli na lov. Nemala by si sa tak rozrušovať,“ ukľudňovala ma Alice a snažila sa ma posadiť do kresla.

„A kedy prídu?“ opýtala sa Iwet, keď si sadala z druhej strany ako Alice a začala ma hladkať po chrbte.

„Asi za päť minút. Emmett to musel predýchať,“ povedala Alice a zachichotala sa.

„Nechceš vodu?“ opýtala sa starostlivo Esmé.

„Nie, ďakujem.“ Usmiala som sa a oprela si hlavu o rameno mojej sestričky. Bolo mi strašne nevoľno, ale nechcela som, aby okolo mňa obskakovali.

Strašne som sa bála mať dieťa. Som mladá a nezodpovedná, aby som mala dieťa. Na jednej strane som sa na maličké telíčko v mojom náruči tešila, ale na druhej strane som sa bála reakcie rodičov a hlavne, ako dokončím školu. Niežeby mi na tom záležalo, ale musím predsa nejak to dieťatko uživiť. A bol tu ešte jeden problém menom Emmett. Vôbec neviem, či chcem, aby sa so mnou staral o bábätko. Ja viem, je to aj jeho dieťa, ale sám mi povedal, že chce, aby bolo všetko ako pred tým. Ako pred tou chatou, keď sme sa nemohli v jednej miestnosti ani zniesť. Síce to už nikdy nebude rovnaké, ale chcem mu to prianie splniť. Pozrela som sa do sestriných hnedých očí a dostala obrovskú chuť na čokoládu. Už to začína.

„Esmé? Nemáte náhodou čokoládu?“ opýtala som sa hanblivo a moje líca chytili ružový až červený odtieň. Milo sa na mňa usmiala a odišla do kuchyne.

„Môže byť aj jahodová?!“ zakričala a doniesla misku s malými hnedými kockami.

„Je to jedno. Len nech je to čokoláda,“ povedala som je a ona mi podala misku. Zrazu do miestnosti vbehol ustaraný Emmett a priskočil ku mne.

„Si tehotná, zlatko?“ opýtal sa a kľakol si predo mňa. Bol strašne roztomilý. Určite by z neho bol vynikajúci otecko, ale nemôžem mu skaziť život. To by som nikdy nedokázala.

„Ešte nevieme. Musíme počkať pár minút,“ odpovedala som mu s prestieraným úsmevom a zobrala si kocku hnedej pochúťky. Iwet sa posadila Edovi na kolená a on ju vášnivo pobozkal. Chcela by som byť taká šťastná ako oni, ale mne to nikto neprial. Keby som vedela, že rozchod s Emmettom bude tak bolieť, nikdy by som si s ním nezačala. Vtedy som nemala ani poňatia, že sa doňho zaľúbim. Bolelo ma pozerať na jeho starostlivú tvár, ktorej sa už v živote nedotknem. Jeho pery, ktoré už v živote neochutnám a jeho lásku, ktorú už nikdy nepocítim.

Dojedla som poslednú kocku a bez jediného slova odišla do kúpeľne.

Snažila som sa potlačiť slzy, ale oni sa stále predierali von. Zobrala som papierik do ruky a pozrela na farbu. Bolo to modré. Takže je to pozitívne. Zatvorila som oči a slzy sa mi začali kotúľať po líci. Nie len od smútku, ktorý som pociťovala, ale aj od šťastia. Bola som šťastná, že budem mať dieťatko, ale smutná, že ho so mnou nebude vychovávať Emmett.

Z obývačky bolo počuť Alicine radostné pokrikovanie a smiech. Tá mala masochistická mrcha to už vedela. Len aby som jej nevybavila zákaz lovenia zveri v našich lesoch. Potom uvidíme, či sa bude smiať.

Pokrútila som hlavou a v tom do kúpeľne vbehla Iwet aj s Emmettom a Edom.

„Alice nám povedala, že je to pozitívne.“ Pozrela na mňa Iwet a silno ma objala. Zaborila som hlavu do jej ramena a nechala tiecť slzy, ktoré ma už začínali poriadne štvať. Emmett stál za Iwet a vyzeral, akoby o niekto udrel s doskou. Podišiel k nemu škodoradostný Ed a potľapkal ho po ramene.

„No braček, budeš otcom. Gratulujem,“ povedal Ed so žiarivým úsmevom. Emmett bol stále duchom neprítomný, tak som sa vyvliekla z objatia mojej sestry a odišla do obývačky.

„Gratulujem.“ Pribehla ku mne radostná Esmé a matersky ma objala.

„Ďakujem, ale už by sme mali ísť, že Iwet?“ otočila som sa na Iwet s prosebným pohľadom. Ona len prikývla a nechcela to nijako komentovať. Rozlúčila som sa so všetkými a snažila sa vyhnúť Alice a jej plánu zabiť ma na nákupoch. Ako prvá som odišla posadiť sa do auta a čakala na tých lenivcom, ktorý sa vlečú ako v lete na sánkach. Dokým prídu, tak aj porodím.

Po pár minútach sa konečne doplazili k autu a mohli sme vyraziť. Emmett bol stále mimo a neprítomne hľadel pred seba. Určite zvažoval, či mi má navrhnúť pomoc, alebo nie. Ja mu to uľahčím. Nechcem od neho žiadnu pomoc. Môže si ju nechať pre tie svoje pipky. A rodičom tiež nepoviem, že to je jeho dieťa. Ešte by ho vykastrovali a ja chcem, aby bol počet guličiek stále dva.

„Wiky? Si v poriadku?“ Pozrela na mňa Iwet.

„Áno, prečo?“

„Si nejak ticho.“ Nedôverčivo si ma premeriavala. Určite mi neverí, že som v poriadku. Je to moja sestra. Pozná ma lepšie ako Edwardov rozkrok.  Emmett sa konečne prebral a pritiahol si ma k sebe. Ja som ho neochotne odstrčila a on aj Iwet sa na mňa zmätene pozreli.

„Nechcem, aby si sa ma dotýkal. Nemáme nič spoločné. Chcem sa o dieťa starať sama. Nebudem ťa tým zaťažovať. Môžeš si užívať ďalej,“ povedala som mu a potlačovala slzy, ktoré sa zasa drali na povrch. Zarazene na mňa pozeral.

„Ale veď...“ začal, ale ja som ho radšej hneď zarazila.

„Nie, Emmett. Nič sa nemení. Až na to, že som tehotná. Nechcem o tom hovoriť.“ Otočila som hlavu von oknom, aby som nemusela vidieť jeho bolestný pohľad. Musím naňho zabudnúť. Celú cestu som sa na nikoho ani nepozrela, a keď sme zaparkovali pred domom, bez slov som vystúpila a utekala do svojej izby. Pri vchodových som sa ešte otočila na Emmetta, ktorý na mňa bolestne hľadel. Iwet mu niečo hovorila, ale nič som nepočula.

Rýchlo som vbehla do svojej izby, tresla dverami a spustila sa po nich. Slzy mi tiekli ako vodopády a ja som nemala silu ich zastaviť. Nech si tečú! Láska bolí, ale až teraz viem, ako to mysleli. Moje vzlyky boli počuť až na koniec ulice. Zrazu niekto zaklopkal na dvere a ja som si radšej rýchlo zotrela slzy. Otvorila som a vo dverách stále bohyňa pomsty, alias moja sestra.

„Čo potrebuješ?“ opýtala som sa jej chrapľavým hlasom a ona ma skoro zavraždila pohľadom.

„Čo potrebujem?! Pri tebe asi psychiatriu! Ty nie si normálna! To už máš taký prepitý rozum alebo je to tým, že si blondína?!“ kričala na mňa a ja som sa len krčila ako zbité šteňa. Ale potom ma zrazu chytil strašný hnev.

„Spamätaj sa! Vôbec to nie je tvoja starosť! Toto isté povedal on mne pred mesiacom! On to tak chcel, tak teraz to tak má!“ vykričala som jej do tváre a zatvorila jej dvere pred nosom. Ľahla som si na posteľ a vyčerpaním som zaspala....

Dúfam, že sa Vám pokračovanie páčilo. Táto kapitola je venovaná všetkým čitateľom, ktorí ju čítajú. Vaša IwettQa a RoSalie007. :D

Autor: IwettQa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Túžba našich tiel - 14. kapitola: