Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Túžba našich tiel - 15. kapitola - 1. časť

26.01.2011 (08:30) • IwettQa • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1351×

15. kapitola – Pohľad: Iwet - 1. časť

Tá nedorobená, komunistická krava mi zavrela dvere pred nosom! Bože! Prečo ja?! Zabiť ju málo! Aspoň raz by mohla používať tu malinkú vec v hlave, ktorej hovorí mozog. Aj keď teraz pochybujem, že ho vôbec má. Nemôžem byť až taká sprostá a odmietnuť Emmettovu pomoc. Veď je to ich spoločné dieťa, na ktorom sa podieľali obidvaja. Určite si ho nespravila sama. Možno keby bola hermafrodit ako Lady Gaga, ale ona, našťastie, nie je, takže niekto jej k tomu pomôcť musel. A podľa nej je to práve Emmett, ktorého pred pár minútami surovo odkopla. Že sa nehanbí. No, vlastne ona sa nemôže hanbiť. Jej hanbu vyoperovali, keď sa narodila.

Bola som na ňu strašne naštvaná a to sa večer začal tak dobre. Keď som zbadala Emmettovu zarmútenú tvár, skoro som sa rozplakala. To čo mu povedala, ho strašne bolelo. A ja som mu tú bolesť videla v očiach. Radšej som zahnala myšlienku na Emmettovu strhanú tvár a snažila sa udržať, aby som jej do tých sprostých dverí nekopla. Odkráčala som do svojej izby a zúrivo sa prezliekla do pohodlnej, saténovej košieľky. Už som sa bála, že ju od zlosti roztrhnem, ale prežila to. Ľahla som si do postele a s myšlienkou na Edwarda som zaspala...

Ráno ma prebudil otravný zvuk budíka, ale nebola som nejak nazlostená. Včerajší hnev už vyprchal, a ja som vstala s celkom dobrou náladou. Už som nemala chuť Wiky zabiť a ani jej nejak inak fyzicky ublížiť. Ale potknúť by sa mohla. Myslím, že jej psychická bolesť bude silnejšia, ako môj pravý hák. Pousmiala som sa nad tou myšlienkou a odišla do kúpeľne, aby som so seba aspoň trochu spravila niečo, čo bude pripomínať človeka. Hneď potom som vytiahla zo šatníka čierne rifle, fialové tričko na ramienka, čierne sako a fialové topánky na opätku.

Chcela som ísť ešte skontrolovať Wiky, ale z kuchyne bolo počuť buchot, tak som sa vybrala rovno tam. Keď som vošla, skoro ma trafil šľak. Za stolom sedelo niečo, čo by malo pripomínať moju sestru, ale miesto toho tam sedela len kôpka nešťastia. Jej oblečenie bolo prevažne v čiernej farbe, až na sivé tričko a balerínky. Teraz mi pripomínala jednu z tých feťáčiek, čo chodia fajčiť trávu na cintorín. Jej tvár bola bledá a bez života. Oči opuchnuté od plaču a vlasy sa jej neleskli ako zvyčajne. Akoby sa ani nenamáhala upraviť. Čo sa nestávalo často.

„Wiky, si v poriadku?“ opýtala som sa jej opatrne a ona sa na mňa ani neotočila. Ďalej čumela na farebný obrus pred sebou.

„Áno, nemala by som?“ zamrmlala, postavila sa a bez nejakého ďalšieho slova odkráčala do garáže. Nastúpila do môjho auta a ani sa nebila, aby o miesto šoféra. Toto nie je moja Wiky! Taká Wiky mi je na nič! Je ako bez duše! Vedela som, že ju bude bolieť, čo povedala Emmettovi, ale nevedela som, že až tak. Akoby stratila dušu!

S povzdychom som sa posadila za volant a vyrazila ku škole. Keďže som chcela byť od bezduchej Wiky čo najďalej, išla som ešte rýchlejšie ako bežne. Myslím, že ona tomu ani nevenovala veľkú pozornosť. Len priblblo pozerala von oknom a párkrát si potichu povzdychla. Rýchlo som zaparkovala vedľa Edwardoveho Volva a obidve sme vystúpili. Emmett sa zmučene opieral o auto, ale keď zbadal Wiky, jeho tvár sa na pár sekúnd rozžiarila. Ona mu nevenovala ani jeden debilný pohľad. Hneď ho tá radosť prešla a zasa nahodil zmučený pohľad.

„Ahoj, Wiky,“ pozdravil ju opatrne Ed a priateľsky sa usmial. Wiky len mierne kývla hlavou a ďalej pozorovala strašne zaujímavú zem. Asi po nej niečo hodím. Podišla som k Edwardovi a vášnivo ho pobozkala. Konečne ho mám pri sebe a cítim jeho sladký dych a mäkké pery na tých svojich. Cullenovcov som zatiaľ nikde nespozorovala a začala som sa báť. Lenže o pár minút na mňa spoza mrakov vykuklo slnko a mne to došlo. Určite by nechceli chodiť po škole ako veľké diskogule. Edward si ma pritiahol k sebe a všetky pohľady sa zvrtli na nás. Pozerali na nás ako pedofil do kočíka. Všetkým preplo. Už si mohli zvyknúť, že je Edward len môj a nemienim sa o oňho deliť. Z môjho rozmýšľania ma vyrušil až Edward jemný hlas pri mojom uchu.

„Strašne si mi chýbala,“ pošepol mi a chytil ma za zadok. Ja som sa mierne zachvela a on sa nad mojou reakciou hrdo usmial. Zrazu k nám, vlastne k Wiky, pricupitala Angela.

„Ahoj, Wiky. Niečo nové?“ opýtala sa priateľsky a nie zvedavo, ako Jessica. Tá je horšia ako CNN. Keď už to vie aj ona, tak to vie aj minimálne polovica mesta. Wiky sa na ňu nútene usmiala. Ona sa nikdy nemusela nútiť k tomu, aby sa usmievala. U nej to bolo prirodzené, že vstane a hneď sa usmeje. Joooj, už ma to štve. Ja ju opijem! Chcem naspäť starú Wiky. Ale nechcem ublížiť dieťatku. Keby nebola tehotná, už by ležala na ceste, opitá ako doga.

„Ahoj, Ang. Nič také. A ty? Vyzeráš šťastne. Vyspala si sa s Benom?“ opýtala sa Wiky a zasmiala sa.

„Bože, to je až tak vidno?“ začervenala sa Angela a my sme sa zasmiali.

„Nie, vôbec! Len trošku,“ povedala Wiky zo srandy, ale potom si povzdychla. „Asi by sme mali ísť na hodinu. Ahoj, Iwet, Edward.“

Otočila sa a odišla s Ang na hodinu. Ani sa nenamáhala pozdraviť Emmetta. Ona ma chce nas*ať! Emmett sa len smutne pozeral na jej odchádzajúcu postavu, ale na koniec s povzdychom odišiel.

„Ona nie je normálna! Niekedy vážne pochybujem, že je moja sestra,“ zakňučala som Edwardovi do uška. Ten ma nežne chytil okolo pásu a pobozkal ma na líce.

„Nič si z toho nerob. Prejde ju to... dúfam,“ zasmial sa Edí. Ja som sa naňho ešte viac natisla a chtivo som ho pobozkala. Zrazu som si spomenula, ako to asi vyzeralo pred rokom. Ani sme nemohli byť v jednej miestnosti bez toho, aby sme si niečo nespravili alebo niečo uštipačné nepovedali. Malo to svoje za, aj proti. Lepšie to bolo v tom, že Wiky bola normálna. Mohli sme sa každý deň opiť do nemoty a užívať si s kým sme chceli a ja som sa nemusela pozerať na tú kôpku rýchlo meniacej sa nálady, ktorou teraz bola moja sestra. A pravdaže to bolo zlé v tom, že som pri sebe nemala Edwarda. Náš nádherne dlhý bozk prerušil až otravný zvonček, ktorý mi pripomínal, že mám hodinu bez Eda. Neochotne som sa od neho odtrhla, letmo ho pobozkala a utekala som smerom do učebne dejepisu. Tú som mala pravdaže s Emmettom, ktorý už sedel v poslednej lavici a pozoroval ryhy na lavici. Prisadla som si k nemu, vyložila si učebnice na lavicu a otočila sa naňho. Už som chcela niečo povedať, keď zrazu sa ozval jeho bolestný hlas.

„Prečo mi to robí?“ opýtal sa. Chudáčik. Ľútostne som sa naňho pozrela a pohladila ho po ramene.

„Ja neviem. Pozri, ja si to s ňou ešte vybavím. Aj mňa to trápi,“ povedala som mu smutne, ale chcela som ho nejak rozveseliť, tak som sa ho opýtala prvú vec, čo ma napadla. „A čo by si chcel? Dievčatko alebo chlapčeka?“

„Neviem. Keď to bude také pekné ako Wiky, je mi to jedno.“ Pozrel na mňa a pokúsil sa o úsmev.

„Júúj, si zlatý. Uvidíš, ju to prejde. To bude tým tehotenstvom. Veď poznáš tie zmeny nálad. Budeme mať ešte veselo,“ povedala som mu a obidvaja sme sa zasmiali. Chvíľu sme ešte debatovali, ale potom sme museli stíchnuť, lebo do triedy vošiel profesor. Niežeby som ho počúvala, ale aby sa nepovedalo...

Celú hodinu som bola mysľou pri Edwardovi, takže som od strachu podskočila, keď sa ozval zvuk zvončeka. Emmett sa zasmial, ale potom vybehol z triedy a ani ma nepočkal. Chcela som mu vynadať, ale chápem, že nemá náladu, tak som naňho len vyplazila jazyk, pobalila si učebnice a odišla smerom na hodinu matiky. Pred triedou ma čakal Edí, ktorý sa ležérne opieral o stenu a usmieval sa na všetky strany. Pokrútila som hlavou a vybrala sa za ním. Ani som ho nestihla pozdraviť a už bol pritisnutý na mojich perách. Priklincoval ma k stene a očami plných túžby na mňa pozrel.

„Bože, konečne! Si ako droga, zlato,“ zašepkal mi do uška. Na krku ma ovial jeho teplý dych a ja som sa vzrušením zachvela. Jeho táto reakcia potešila, a preto ma pohladil po zadočku.

„Stáva sa z teba drogovo závislý, miláčik. Mal by si ísť na odvikačku,“ povedala som mu provokatívne a snažila som sa od neho odtiahnuť. Síce sa mi to nepáčilo, ale chcela som ho potrápiť a nemohla som mu ukázať, že som na ňom rovnako závislá ako on na mne. Lenže on ma uväznil vo svojom objatí, a ja som nemala šancu dostať sa z neho.

„Ani náhodou. Chceš, aby som mal absťák?“ opýtal sa ma a pobozkal ma na obnažený krk. Potichu som zavzdychala a on sa víťazne pousmial. „A myslím, že by som nebol jediný, ktorý by mal absťák.“

„Dobre, vzdávam sa. Musím ísť na hodinu, takže sa uvidíme na obede.“ Pobozkala som ho a utekala na ďalšiu nudnú hodinu, ktorú budem musieť pretrpieť bez Edwarda. Neochotne ma pustil a sám sa odplazil na svoju hodinu.

Pravdaže som do triedy prišla až po zazvonení a učiteľ ma hneď vyvolal k tabuli. Nadiktoval mi príklad, ktorý som v živote nepočítala a on na mňa pozeral, akoby som spadla z jahody.

„Slečna Halová, ste medzi nami?“ opýtal sa nechutne protivným hlasom a premeriaval si ma slizkým pohľadom. „Napíšte nám výsledok.“

„A odkiaľ ho mám vedieť? Vyzerám na to, že sedím nad knihami?“ opýtala som sa nechápavo a celá trieda sa rozosmiala.

„Počítali sme to minulý týždeň, slečna Halová. Doučte sa to,“ povedal a poslal ma na svoje miesto. Znechutene som mu podala kriedu a odišla som do svojej lavice. Hodila som sa na stoličku, vopchala si do uší sluchátka a snažila sa ignorovať toho starého debila, ktorý niečo kecal pred tabuľou. Vyložila som si nohy na lavicu a začala sledovať hodinky, ktoré ukazovali, že za 35 minút bude tejto nočnej more koniec...

Po hodine som sa hneď rozutekala na obed a po ceste som stretla svoju lásku. Ruka v ruke sme sa vybrali na obed a hádzali na seba zamilované pohľady. Keď sme vošli do jedálne, hneď sme sa pozreli na náš stôl, pri ktorom sedel len Emmett. Wiky sedela pri Angele a ostatných nemenovaných. Ona ma fakt chce naštvať! Poslala som Edwarda k Emmettovi a sama som sa vybrala po Wiky. Dotiahnem ju k nášmu stolu nasilu a nebudem brať ohľad na to, že je úplne sprostá a chce sa psychicky týrať.

„Wiky?“ oslovila som ju a snažila som zakryť naštvaný podtón v mojom hlase. S hraným úsmevom sa na mňa otočila.

„Poď si ku nám sadnúť,“ povedala som jej milým hlasom a držala si jednu ruku druhou, aby mi náhodou nevyskočila a nezastavila sa na jej líci.

„Síce neviem načo, ale nechcem sa s tebou hádať.“ Postavila sa od stola a nasledovala ma k nášmu stolu. Načo by si tam išla?

Aby si sa čudovala! – kričala som na ňu v duchu. Posledné miesto bolo medzi mnou a Emmettom, ktorý vyzeral celý bez seba, že môže byť pri Wiky, tak blízko. Lenže Wiky z toho veľmi nadšená nebola, takže sa ku mne prisunula čo najbližšie. Mala som chuť ju drgnúť tak silno, aby pristála rovno na Emmettovi, ale nechcem riskovať, že jej ublížim viac ako som zmýšľala.

„Wiky, Emmett nehryzie,“ povedala som jej nazlostene a Edí sa ma snažil rozptýliť tým, že mi hladkal stehno.

„To nemôžeš vedieť,“ zamrmlala si, ale všetci sme to počuli.

„Myslím, že poznám svojho brata dobre. Nezmieňoval sa o tom, že ma rád sado maso.“ Snažil sa uvoľniť situáciu Edward, čo sa mu, pravdaže, podarilo. Všetci sme sa rozosmiali. Dokonca aj moja sestra. Lenže v tom Wiky povedala vetu, ktorú by som od nej nikdy nečakala...

Dúfam, že sa Vám pokračovanie páčilo a ospravedlňujem sa za to rozdelenie, ale nejak som si neuvedomila počet slov a ono sa to rozšírilo. Túto kapitolu by sme chceli venovať všetkým, čo našu poviedku čítajú, a hlavne vernej čitateľke Dakotke. Ďakujeme za každý komentík. Vaša IwettQa a RoSalie007.

Autor: IwettQa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Túžba našich tiel - 15. kapitola - 1. časť: