Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 54. kapitola

25.01.2012 (21:15) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1082×

Dva týždne som u Jacoba bola skutočne každý deň. Po týždni sa cítil skutočne dobre, začal sedieť, mával rukami a o niečo menej nohami a snažil sa ma stále nejako zabaviť. Na noc som chodievala domov a on si to vysvetlil tak, že sa nudím. Lenže Charlie tu bol tiež a vedela som, aj keď nepovedal ani slovo, že by bol rád, keby som sa ukázala aj doma. Jake nechápal, že nepotrebujem zábavu a rozptýlenie. Bola som rada, že ho môžem pozorovať ako dýcha. To mi stačilo.

Najväčšia zábava nastala, keď už Jacobove kosti zrástli všetky na svoje miesta a on začal pomaličky vstávať a chodiť. Ako počas celých dvoch týždňov, zase ho navštívili chlapci zo svorky. Len chlapci. A najvtipnejšie bolo, že ich príchod bol o dvoch veciach. Prišli, vyjedli Billymu chladničku a potom sa pustili do rozprávania závideniahodných zážitkov, pri ktorých sa Jake rozpúšťal a bol vzrušený ako malé šteňa. Nevedel sa dočkať, kedy sa zase dá dokopy a pôjde sa prebehnúť do lesa.

Témou číslo dva bolo ohováranie Leah. Zistila som, že Paul s ňou má najčastejšie konflikty. Vlastne, ako s každým, ale Leah mu ohromne liezla na nervy. A on jej.

Často sa sťažovali na Leah a na jej prístup. Ale keďže som sa už dozvedela, čo sa stalo medzi ňou a Samom, nečudovala som sa jej. Bola mrzutá a sarkastická, niekedy odporne protivná a zlá. Ale takto sa ona vyrovnávala s bolesťou a to všetci museli vedieť. Keď si navzájom videli do hláv, museli vedieť ako sa Leah asi cíti. Vôbec som jej nezávidela. Trochu mi to pripomínalo mňa a ten trojuholník, ktorý náhodne vytvorila Bella. Len horšie.

Po trojtýždňovej medikácií bol Jacob zase v poriadku. Všetci ho ale napomínali, aby sa ešte nepremieňal, aj Carlisle mu to telefonicky oznámil na moju prosbu. Jake bol ako malé dieťa, ktoré sa na Vianoce snažíte udržať ďalej od darčekov.

Rozhodla som sa Jacoba nechať samého. Sčasti ten čas má určite na čo využiť. A sčasti to bol aj môj pokus o útek... Teraz, keď bol Jake zase v poriadku a v plnej sile, šalel a robil hlúposti ako malý chlapec, ťažko som dokázala spomínať na to, že bol skoro mŕtvy. Že len o kúsok vyviazol smrti z rúk upíra. Mala som stále na pamäti, že Jake pretrpel obrovskú a neznesiteľnú bolesť, ale zdalo sa, že sa s tým vyrovnáva dobre.

Lenže moja hlava teraz, keď bolo všetko relatívne v poriadku, mi pripomínala, že to, čo sa stalo medzi Jacobom a Bellou, je neodpustiteľné. Začala som sa do toho zase zamotávať a zistila som, že netuším, ako sa mám k Jakeovi správať. Urobil niečo fakt zlé. Na druhej strane sa mi ospravedlnil. A možno mu to skutočne došlo... ale - je tu ale.

Neviem, čo mám čakať. Za prvé, stále sme rozídení. Jake ma poprosil, aby som mu odpustila. To sa stalo. Nehnevala som sa, ale nedokázala som zabudnúť. Nedokázala som ho nehodnotiť podľa toho, čo sa stalo. Bola som s ním vyše dvoch týždňov celé dni, niekedy celé noci. Ale čo bude teraz? Už je zdravý. A ja si nie som istá, či chcem, aby sa niečo vyriešilo.

„Betta!“ počula som tlmene ockov hlas zdola. Vykašľala som sa na to, nadýchla som sa pomaly zišla po schodoch. V obývačke sa ocko na niečom skvele zabával. Jacob stál pri dverách a stále sa na ocka zubil, asi mu vravel niečo vtipné. Zmeravela som, keď som ho tam tak videla.

„Ahoj, čo ty tu?“ Nezakrývala som údiv. Jake sa na mňa prekvapene pozrel, trochu sa ho to dotklo.

„Prišiel som ti oplatiť návštevu,“ povedal mierne.

„Aha... a dáš si niečo?“ spýtala som sa. Netušila som, čo mám povedať. Ocko na nás zazeral a ja som si nebola istá vôbec ničím. Jacob sa zatváril ešte udivenejšie.

„Betts, uvoľni sa. Správaš sa ako keby som tu bol prvý raz. Čo by si dnes chcela robiť?“

Nejako sa mi podarilo rozčúliť sa. Ako si dovoľuje po tom všetkom len tak prísť a hrať sa na môjho kamaráta Jacoba? Ako môže očakávať, že budem pokojne a bezstarostne pri ňom aj keď nemám žiadnu istotu? Pravda, možno sa len snaží napraviť to... ale ide na to zle. Ja sa nedokážem odosobniť. Nemám to v sebe vôbec vyriešené. S jeho zdravím sa vrátili aj pochybnosti a výčitky. Ak by som dokázala mávnuť rukou nad všetkým, bola by som najšťastnejšia na svete. Mala by som svojho Jacoba a nemuseli by sme riešiť nič záväzné. Najviac sa asi hnevám na seba. Na to, že nedokážem povedať, čo chcem.

„Jake, ja už... niečo mám. Nečakala som ťa,“ vymyslela som si. Jake zosmutnel, ale snažil sa to zakryť.

„Aha jasné. A čo také? Rád sa pridám.“

„Ale to nie je nič pre teba... mám sa stretnúť s niekým zo školy,“ klamala som.

„S kým?“ pousmial sa. Možno keby som nebola klamala, tak by som mu zatrhla to spovedanie, ale ako nervózna klamárka som len ďalej vymýšľala.

„S Angelou,“ pípla som nevinne. Jake zvedavo prižmúril oči.

„Angela je nová skratka mena Mike?“

„Prečo?“ zamračila som sa. A vraj ja som paranoidná.

„No, odhadujem, že sa chceš stretnúť s Mikeom, pretože sa tak vykrúcaš. Bojíš sa mi to povedať, lebo sa bojíš mojej reakcie. To je v pohode, Betts,“ uisťoval ma. Čo sa to stalo? Jake nechytá nervy?

„Idem s Angelou,“ trvala som na svojom a prekrížila som si ruky na hrudi. Jasný znak zamietnutia, tak kedy už vypadne...?

„Okej tak ja...“ začal. Ale keď zadrnčal telefón v kuchyni, nadskočila som. Jake sa zasmial a chytil ma na ramenách. „Pokoj,“ zašepkal. Samozrejme som bola ohromená. Neviem čím to je, ale táto stratená láskavosť a pochopenie mi u Jacoba nazbierali vždy najviac bodov. Zazerala som na neho a skúmala jeho tvár. Už tak dlho som ju nevidela poriadne zblízka.

„Betta, to je mama, chce s tebou.... no však vieš,“ vravel nahlas ocko a niesol mi telefón. Ani som si ho nevšimla prichádzať, kým nebol pri nás. Rýchlo som si telefón prevzala, zaujatá myšlienkou na mamu. Zvrtla som sa a posadila sa na schody o kúsok ďalej.

„Ahoj, mami, čo sa deje?“

„Ahoj, dievčatko! No tak ako, čo bude?“ vypytovala som. Zažmurkala som a zasmiala sa. Považovala som to za ďalší z maminých bezmyšlienkových nápadov, o ktorých predpokladala, že ich telepaticky pochopíme a prijmeme.

„Prosím?“

„No to tvoje sťahovanie, zlatko. Máš veľa vecí? Nemáme pre teba prísť radšej autom? Phil má v práci voľno. Nie že by som bola veľmi zvedavá na Forks, ale vieš, že do lietadla ti veľa vecí nezoberú.“ Zrazu akoby do mňa bol blesk trafil. Sťahovanie. Mame som počas Jacobovej medikácie len nechala e-mail, že sa jej ozvem potom, pretože tu mám niečo, čo musím zariadiť. A ona to asi zobrala tak, že keď to zariadim, hneď sa sťahujem. A teda na pevno.

„Ehm... ja...“ koktala som do telefónu. Netušila som, čo povedať. Mala som sa lepšie vyjadriť. Mamin hlas cinkal nadšením a teraz jej to mám zničiť? Teší ma, aký záujem o mňa prejavuje. Čo mám na toto odpovedať?

„Mami, ešte som sa predsa nerozhodla,“ vydýchla som s malou dušičkou. Chvíľku bolo ticho.

„Ale zlatko, už skoro pred mesiacom si mi naisto povedala, ale odložila si to. Takže teraz ako? Ja s tebou už rátam. Mám tie pernamentky do fitka!“ Tešila sa ako malá.

„Ale mami... ešte mám školu, to vieš.“ Zase bolo chvíľu ticho.

„Betta, čo sa deje? Volám nevhod? Pretože ty sama si sa sem chcela nasťahovať...“ odmlčala sa mama. Počula som po hlase, aká je zmätená. Možno sa cítila aj trochu hlúpo, keď tu zrazu trepem. Zdvihla som hlavu v beznádejnej snahe nájsť niečo alebo niekoho na pomoc. Bolo mi jej ľúto. Na druhej strane som nedokázala urobiť ani jediné rozhodnutie. Ako som sa obzerala po miestnosti, všimla som si, ako tam stojí Jake. Myslela som, že odíde. Lenže on tam stál, prebodával ma pohľadom a počúval. Sklamane stiahol pohľad na zem a potom vyšiel von dverami.

„Mami, potom ti to vysvetlím, musím ísť!“ vyhŕkla som. Hodila som telefón na stolík pri dverách a vybehla som za ním. Bežala som rovno a uvidela som jeho auto. Nasadol do neho a naštartoval, ale nepohol sa, kým som bežala k nemu. Obehla som to a nasadla na miesto spolujazdca.

Aspoň jedno som zistila, a to, že potrebujem Jacoba, aby bol so mnou. Nezniesla by som odchod, aspoň zatiaľ nie. Myslela som, že mi nič iné ako opustiť Forks nezostane ale teraz, keď som mala zase na výber, bola som istejšia. Teraz ma za ním hnali pocity.

„Ty sa sťahuješ?“

„Nie, ani nie. Mala som to v pláne. Ale zmenila som názor.“

„A kedy si mi to chcela povedať?“ hneval sa.

„V tej dobe si sa so mnou rozišiel, netušila som,  že ti na tom záleží.“ Jake na mňa len pozrel a dotknuto pokrútil hlavou.

„Prepáč, Jake. Ja neviem čo chcem. A neviem to preto, lebo ty sa stále meníš. Netuším, čo očakávať v nasledujúcich troch minútach,“ sťažovala som sa.

„Aspoň sa nenudíš,“ poznamenal. Prikývla som.

„Teraz sa správaš ako môj Jacob. Ako kedysi. Ale za hodinu budeš zase zúriť a...“

„Betts,“ prerušil ma. Pustil volant a vzal moju ruku. „Nebudem,“ sľúbil a pritiahol si moju ruku na svoju hruď. Na srdce.

„Sľuby sa sľubujú...“ nadhodila som odmerane. Ale pravda bola taká, že mi to zobralo dych.

„Chápem. Ale uvidíš, že nie. Ale, prosím, nezostávaj tu kvôli mne. Choď,“ povedal mi potichu. Vyzeral, ako keby hovoril niečo hrozné, niečo, čomu sám neverí. Pevne pri tých slovách zvieral viečka a stínal sánku.

„Nejdem. Ešte... ale ak to nebude klapať... Ty si jediný, kto ma tu drží, Jake.“

„Všetko bude v poriadku,“ presviedčal ma zase.

„Hm, ja si to nemyslím,“ priznala som potichu. Pozrel na mňa a snažil sa mi z tváre vyčítať ďalšie informácie.

„Vážne? Ty už... som mnou nechceš byť?“

„Jake...“ krútila som hlavou. Prečo ma vydiera a robí tie ľútostivé pohľady?

„Prosím, povedz mi, o čo ide,“ pevnejšie stlačil moju ruku. Bolo to veľmi príjemné dotýkať sa jeho pokožky. Musela som si pripomínať, čo spravil. Ale ako keby išlo o dvoch rôznych ľudí. O toho Jacoba a o môjho Jacoba.

„Neviem, čo cítim. Ale to, čo bolo, už naspäť nechcem, lebo nemôžem zabudnúť na Bellu. Ničím, čo sa vtedy stalo, si neviem byť istá. Viem, aké je to hlúpe, ale aj tak. Nejde to. Som asi tak naprogramovaná. A ak sa zmeníš... neviem, či chcem vôbec nejaký vzťah,“ povedala som.

„Ale máš ma rada nie?“

„Jake, budeme radšej len kamaráti,“ poprosila som. Vedela som si to takto predstaviť a chopila som sa toho, že mám aspoň nejakú predstavu.

„To už tu raz bolo. A nakoniec si skončila aj tak v mojom náručí,“ zazubil sa.

„Jake, vážne...“ zamietala som hneď.

„Robím si srandu, nestresuj. Budem ťa mať pri sebe, to stačí. To mi celkom stačí,“ načiahol sa ku mne a už už si ma pritiahol na seba, aby ma mohol objať.

„Jake – kamaráti. So všetkým, čo k tomu patrí,“ upozornila som ho. Neveriacky na mňa pozrel, ako som sa odtiahla.

„Takže potom ako sme celé dni strávili muckaním sa ťa zrazu nemôžem ani objať?“ Bolo to na zamyslenie. Ale to mojim zásadám bolo jedno.

„Nie. Správaj sa slušne,“ usmiala som sa. Snažila som sa do toho vniesť trochu zábavy. Jake sa tváril uvoľnenejšie, ale mňa ten ťaživý pocit neopustil. Potrebovala som byť sama.

„Chápem, bojíš sa, že by si neodolala. Okej,“ posmieval sa mi. Prevrátila som oči – aspoň, že je sebavedomý.

„Ja už musím,“ ospravedlnila som sa.

„Za Angelou,“ povedal ironickým hlasom.

„Hej, za Angelou. Čau,“ odbila som ho. Vystúpila som s auta a prehádzala som k domu. Keď neštartoval, obzrela som sa. Zakýval mi. Zamračila som sa kráčala ďalej. Lenže fakt bol taký, že sa nemám kam ponáhľať. Bodlo by mi stráviť čas s niekým iným, ale ja predsa žiadnych kamarátov nemám. Možno si nejakých nájdem na internete, počula som, že dnes to letí.

Zase som sa obzrela a Jacob sa v aute zasmial. Zazrela som ako sa z cesty valí strieborné Volvo. Samozrejme nešlo päťdesiat, ale asi deväťdesiat. Raz sa ten Cullen prevráti. Dúfam, že aspoň vedľa neho nebude vtedy moja sestra ako je tomu teraz.

Počkala som, kým Edward zaparkoval a Jake tam stále sedel. Bella a Edward sa chytili za ruky a kráčali k domu. Ukázala som Jakeovi nech už vypadne a on neochotne dupol na plyn a prah z cesty šľahal z autom. Bella pozrela za ním a sklopila pohľad.

„Kamže?“ vítala som ich. Edward priam žiaril, za to Bella vyzerala, ako keby jej bol nevoľno.

„Ideme za Charliem,“ vysvetlil Edward milo. Už som mala na jazyku otázku, ale potom mi to došlo. Vyvalila som oči a radšej pomaly naklusala dnu. 

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 54. kapitola: