Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 4. kapitola

17.09.2010 (12:00) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2094×

4. kapitola – Nedokážem to

Moja myseľ sa nevypla ani počas spánku. Tvár Harolda Philcienca krúžila okolo mňa vo veľkej tmavej miestnosti, v malých obláčikoch. Zrazu som sa dívala na nás, cez oči niekoho tretieho. Videla som ako sa pozerá, ako sa po každé usmieva, ako ošetruje slečnu Swanovú, ako sa s ňou učí, ako jej nalieva víno, ako sa ich ruky stretli, ako zavesil tvár, ako obaja mlčky hľadeli do zeme, ako sa snažil nadvihnúť ťažkú policu, ako odišiel z dverí. Všetky tieto spomienky naraz.

Nastala tma. Nič som nepočula, otvorili sa dvere. Odkryli mi tvár a tam stál Edward s Haroldom. Hádzali po sebe knihy, boli ako malé deti. Chcela som sa k nim pridať, no Edward sa uhol a hrubá kniha, ktorú hodil Harold, pristála na mojej hlave. O chvíľu pri mne stál Edward, ruku mal od mojej krvi a smial sa...  Harold po ňom hodil detskú knihu, z ktorej som sa učila.

„To bol dobrý idiot!“ povedal Harold. Oboch prepadol hurónsky smiech, ukazovali na mňa, smiali sa na mne? Ja som idiot? Prečo? Čo som im urobila?

Začula som smiech, ženský smiech.

„Ale, Charlie, vo vani?“

„Nevidím na tom nič zlé!“

Smiali si. Milostné zvuky bozkávania a hlučné buchnutie dverí ma prinútili otvoriť oči. Matka prišla, aj s Charliem. Posadila som sa a pokrútila hlavou. Bol to len sen.  Našťastie. Opäť som si ľahla na posteľ a dúfala, že vzdychanie mojej matky utíchne. Potom sa ešte veselo čvachtali vo vode. Príšerné!

Zakryla som si tvár vankúšom. Tieto zvuky sa nedali ignorovať. Asi po dvoch hodinách som počula Charlieho:

„Miláčik, musím už ísť, zajtra stávam veľmi skoro, musím predsa kormidlovať nepotopiteľnú loď!“ povedal hrdo, namyslene.

„Nie, ešte nechoď!“ prosíkala ho matka.

„Musím, tak zajtra!“

Ešte chvíľu sa bozkávali a potom Charlie odišiel. Matka vypustila vaňu a pokračovala do svojej izby. Konečne pokoj!

Netrvalo dlho a zaspala som. Bez snov.

Ráno ma zobudilo klopkanie na dvere. Návšteva... Dúfam, že to je Harold!

Prešla som cez izbu Rose. Ležala doslova mŕtva s rozmazaným líčením. Prišla mi smiešna.

Nemýlila som sa, vo dverách stál Harold a v ruke mal kyticu bielych ruží.

„Ďalšie kvety pre matku, ten Charlie je ale romantik,“ snažila som sa žartovať, no Harold sa ani len neusmial. Mlčky mi podal kvety.

„Nie, sú pre teba, Bella!“ povedal chladne a v jeho očiach sa odrážal hnev.

„Pre mňa? Od teba?“ hádala som a nemohla som uveriť faktu, že som ja mohla dostať kyticu.

„Nie sú odo mňa, veď som ťa snáď niečo naučil, prečítaš si to aj sama!“ pokračoval nevrlo.

Nechápala som to. Prečo je na mňa taký zlý? Čo som mu urobila?

„Dúfam... Dnes budeme pokračovať, sľúbil si mi to, takže o pol šiestej v knižnici!“ prakticky som mu to nariadila. Nedokázala som pri jeho tóne udržať ľahkú konverzáciu.

„Dobre, Bella, uvidíme sa!“ podráždený tón sa nevytrácal z jeho hlasu.

Nahnevane som zabuchla dvere.  Pozrela som sa na biele ruže, v ktorých bol zastrčený lístok.

Písmo bolo krásne. A podpis patril Edwardovi Masenovi. Asi preto Harold tak vyvádzal.

Ospravedlňujem sa vám, drahá slečna Swanová, za nepríjemnosť v knižnici. Veľmi rád by som Vám to vynahradil. Dúfam, že si nájdete na mňa čas.

S pozdravom

Edward Masen

Vynahradiť?  Tak o to nestojím. Najradšej by som tie kvety hodila do smetného koša.

„Od koho sú tie ruže?“ spýtala sa ospalo Rose.

„Od Charlieho pre vás, matka!“ zaklamala som.

„Ach, Charlie! No nie je úžasný!“ povzdychla si a prevrátila sa na druhý bok.

Pokojne spala. Ja som usúdila, že je čas sa naraňajkovať. Obliekla som si svoje obyčajné sivé šaty s dlhým rukávom. Moja tvár bola znetvorená veľkou jazvou a doplnená už zožltnutou modrinou.

Povzdychla som si.  Moje vlasy boli neupravené. Rozhodla som sa ich rozčesať kefou od Rose. Uhladila som ich do prekladaného copu a zopla zdobenou sponou po starej mame Swanovej. Zomrela, keď som bola ešte malé trojročné dievčatko.  Vedela, ako sa mi páčila jej spona a preto mi ju týždeň pred smrťou darovala. Mala tvar dvoch zrastených ľalií, bola perlovej farby a v jej strede sa nachádzali zlaté guľôčky.

Poponáhľala som sa k jedálni. Opäť ma obsluhoval Harold, no tento krát mlčal. Priniesol mi honosné raňajky. Boli výborné, tak ako vždy. Chcela som sa a ním porozprávať, no tváril sa tak odmerane. Mala som toho plné zuby. Keď som dojedla, s radosťou som opustila jedáleň.

Prešla som na čerstvý vzduch, ktorý som potrebovala. Harold sa správa naozaj čudne. Sme kamaráti, alebo nie?

Oprela som sa o biele zábradlie a pozorovala vlny oceánu.  Voda mala na mňa upokojujúci účinok. Zatvorila som oči a vychutnávala si jemný vánok. Magická chvíľa. No nič netrvá večne.

„Slečna Swanová?“ oslovil ma mužský hlas stojaci v tieni.

Otočila som sa a pred mojimi očami stál Edward Masen. Čo ten chce?

„Áno!“ odpovedala som zdvorilo.

„Dostali ste kyticu?“ pokračoval tichšie.

„Áno!“ predniesla som chladne.

„Aj odkaz ste si prečítali?“

On sa len tak ľahko nevzdá. Ktovie či mu jedno „Nie“ nestačí...

„Áno, prečítala! Žiaľ, času má teraz naozaj málo!“ Môj tón bol podráždený. Nahnevalo ma, že pochyboval o mojej nedávno získanej skúsenosti s čítaním.

„Slečna, prosím, nechcel som sa k vám tak hrubo zachovať. Mal som zlý deň. Budem veľmi rád, ak by som mohol byť vo vašej spoločnosti!“ Uklonil sa a pozrel sa mi do očí.

Tým krásnym zlatým očiam sa nedalo odpovedať sľúbené „Nie“. Váhala som. Do mojej tváre sa vracala červeň. Som nervózna z jeho prítomnosti.

„Prosím!“ požiadal ešte raz. Myslím, že sa mi nič nestane, ak bude so mnou.

„Súhlasím, pán Masen!“ prikývla som. Správam sa tak hlúpo. Čo je to so mnou? To asi ten morský vzduch.

„Výborne, slečna. Čo na dnešok plánujete?“ spýtal sa milo.

Bella! Spamätaj sa! Zízala som na neho a div, že mi sánka nespadla. Jeho tón hlasu, jeho krása... Musela som sa oprieť o biele zábradlie. Zatočila sa mi hlava. Loď sa začala pohybovať rýchlejšie a k tomu očarujúci Edward Masen.  Zrýchlil sa mi tep.

„Slečna, ste v poriadku?“ priblížil sa, no nevystúpil z tieňa, ktorý vrhal komín.

„Áno, len...“ zlyhal mi hlas a podlomili sa mi kolená. Roztriasla som sa, pričom vonku bolo dostatočné teplo. Pohľad som radšej upierala na  drevenú palubu. Pretrela som si oči.

Veľmi rýchlo ma schytil okolo pása a pomohol mi k ležadlu.  Posadila som sa a poďakovala mu.

„Býva vám často zle?“ spýtal sa po chvíli.

„Áno,“ odpovedala som pravdivo, aj keď sa frekvencia často dá chápať z mnohých iných uhlov. No, odkedy som na lodi, pre výraz často sa hodí alternatíva každý deň.

Pozrela som na neho. Bol až nebezpečne blízko. Otriasla som sa, opäť.

„Je vám zima?“ spýtal sa starostlivo a rukou mi pošúchal ramená.

„Trošku,“ zaklamala som a pozrela sa dolu. Určite si všimol mojich divných reakcií. Keď som včera bola s Haroldom, tak som sa takto necítila. Hoci, keď sa stretli naše ruky, mojím telom prešiel nepríjemnejší pocit... Prečo? Nechápem sa... som príšerná. Popieram všetky svoje zásady a názory tým, že som s Edwardom Masenom. Podľahla som jeho kráse.

„Pán Masen, mrzí ma to, ale... myslím, že by som mala ísť do kajuty,“ snažila som sa v ňom vzbudiť ľútosť nad mojím zdravotným stavom. Počula som nepravidelný tlkot môjho srdca.

„Môj švagor je doktor, odvediem vás k nemu,“ okamžite zareagoval.

„Nie, musím si len odpočinúť, budem v poriadku!“ riekla som presvedčivo a odhodlane som sa mu pozrela do očí. Nádhera... Dosť! Musím odísť.

Snažila som sa postaviť na nohy. Roztriasli sa mi tie zradné kolená. Edward mi takmer automaticky ponúkol svoje rameno. Držala som sa ho pevne, aby som sa nekolísala. Viedol ma k bielym dverám.

„Číslo vašej kajuty, slečna?“  Nahodil sladký zdvorilostný tón, pri ktorom sa premýšľanie nad racionálnym rozhodnutím zdalo nemožné.

„Tridsaťsedem!“ bezmyšlienkovite som odpovedala. Už aby som bola v nej.

O chvíľu som stála pred tridsať sedmičkou. Pohľadala som kľúčik vo vrecku a odomkla. Naposledy som sa pozrela do zlatých očí Edwarda Masena.

„Ďakujem, za všetko, pán Masen!“ poďakovala som sa.

Usmial sa a jemne dodal: „Niet za čo!“

Vstúpila som do miestnosti a opatrne zatvorila dvere.  Matka sedela pred zrkadlom.

„Kde si bola?“ vyhŕkla na mňa ostro.

„Raňajkovala som a bola som sa prejsť.“ Sklopila som zrak.

„Kto ťa doprevádzal?“ pokračovala vo vypytovaní. Ona to počula?

„Švagor doktora Cullena, zostalo mi zle, keď som vyšla na palubu, asi mám nejakú chorobu.“

Skúmavo sa na mňa pozrela a potom sa zatvárila zhrozene.

„Čo sa ti to stalo na tvári, vyzeráš príšerne! Robíš mi tu hanbu! Poď sem!“ rozkázala. Chcela ma nalíčiť. Len to nie!

„Nie, matka, pôjdem si ľahnúť, necítim sa dobre,“ povedala som milo.

„Dobre, choď!“ nariadila a opäť sa venovala svojmu obrazu v zrkadle.

Nedokážem sa takto správať, tak ako Rose Swanová, tá jej zaslepenosť krásou a peniazmi. Nemôžem skončiť tak ako ona, to nikdy! Kvôli kráse zrejme potratila rozum. A to sa dnes ráno stalo aj mne, prostredníctvom Edwarda Masena. Krása je zradná a neistá vec. Každého dokáže oslniť, no ja sa tým obetným baránkom krásy odmietam stať.

<Ďalšia kapitola - Čo teraz?>

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twitanic 4. kapitola: