Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty nesmieš umrieť! 5. kapitola

taky bych takhle chtěla usnout xD


Ty nesmieš umrieť! 5. kapitolaNočná mora a prebudenie... ako to bude ďalej?

Bella

Vošla som do bytu, ktorý sme spolu zdieľali. Sama... presne tak som sa teraz cítila. Sama, opustená, nechcená a zničená. Zamkla som za sebou dvere a vkročila do malej kuchynky.

Spomienky na mňa doliehali z každej strany. Rozplakala som sa a uprostred výkriku sa zasekla.

Podlomili sa mi kolená, dopadla som na chladnú podlahu.

„Musím byť silná!“ povedala som si v duchu, ale aj tak som nemohla zadržať slzy. Nakoniec som tam len sedela na dlažbe, s hlavou opretou o dvierka od kuchynskej linky, a pozerala doprázdna. 

Po pár minútach som zaznamenala, že niekto zvoní a mala by som mu ísť otvoriť. Nechcelo sa mi však vstať, veď, na čo aj, určite je to niekto, kto bude chcieť popriať úprimnú sústrasť alebo ma vyhodiť z bytu, lebo je písaný na brata. Keď zvonenie neutíchalo, vstala som a išla otvoriť. V dverách stál pekný vysoký muž. Prvé, čo ma na ňom zaujalo, boli jeho oči. Ako med. Inokedy by som na neho možno zaklipkala očami alebo hanblivo sklopila oči, ale teraz mi bolo všetko jedno. Nezaujímal ma. 

„Ahoj, som Edward,“ predstavil sa cudzinec.

„Čo potrebujete?“ odpovedala som, svoj vlastný hlas som už nespoznávala - prekypoval bolesťou. Tento hlas som počula len vtedy, keď nám oznámili, že rodičia umreli pri autonehode. Vtedy som však pri sebe mala aspoň jeho.

„Chcel by som sa s vami porozprávať o poslednom prianí vášho brata. Chcel, aby som tu s vami bol. Donesiem čoskoro kazetu, ktorú mi poslal pred smrťou. V nej vám všetko vysvetlí," povedal.

Ja som sa zmohla len na to, aby som mu stroho odpovedala: „Doneste ju, dovtedy dovidenia!" A zavrela som mu dvere pred nosom.

Musela som si ľahnúť. Bolo toho na mňa veľa. Každý nádych ma bolel. Každá spomienka na brata mi zabodávala pomyselnú dýku hlbšie do srdca. Spomienky ma mučili ešte aj v spánku.

„Ahoj," povedala radostne a zavesila sa mu na krk. „Nik, tak veľmi som sa o teba bála, ale už si tu a si v poriadku!" radovala sa.

Jedna slza padala za druhou a ona ich nezastavovala. Pozval ju dovnútra a začal: „Bella, ja som bol na tých vyšetreniach a povedali mi, že mám tak dva-tri roky života." 

Toto ju zasiahlo viac než čokoľvek iné.

„Ja som ti nedvíhal, lebo som sa s tým potreboval sám zmieriť, než by som ti to povedal," len čo to dopovedal, začal plakať. Bella sa nezmohla na slovo, len nemo sledovala, ako sa jej brat otriasa pod návalmi hlasných vzlykov.

„Nie, to nie je pravda! Veď si zdravý, pozri sa na seba! Nie si už taký bledý, nepodlamujú sa ti nohy... nie, ty nemôžeš... ty nesmieš zomrieť... Sľúbil si mi, že so mnou zostaneš, prisahal si!" Teraz sa rozplakala aj ona, nemohla uveriť tomu, čo jej teraz povedal. Plakala, plakala od bolesti, strachu, hnevu, všetky tieto pocity sa v nej miešali. Pocítila jeho ruky na svojich ramenách a okamžite sa mu schúlila v náručí.

 „Nesmieš byť chorý, ty nie, hocikto iný nech, ale ty nie!" Teraz už kričala, snažila sa dostať z jeho objatia, takého silného objatia, ktoré teraz nesmierne potrebovala. 

Keď sa trochu upokojila, jej brat začal rozprávať: „Ja viem, že som ti sľúbil, že ťa nikdy neopustím, veď ťa ani neopustím, máš ma v srdci, tam je môj domov, ako ty máš naveky miesto v tom mojom.“

Hneď, ako to dopovedal, pritiahol si sestru ešte bližšie.

„Bojíš sa?“ opýtala sa ho Bella.

On sa len usmial. „ Smrti nie, odlúčenia ani nevieš ako. Ale ty musíš ísť ďalej, nech sa stane čokoľvek! Počuješ ma? Prisahaj mi, že pôjdeš ďalej, že dokážeš všetko, čo si si zaumienila! Prisahaj!“

Trochu ju od seba odtiahol a pozrel do tých krásnych hnedých očí. „Prisahaj,“ povedal teraz už úplne pokojným hlasom.

„Ja... prisahám,“ zaprisahala sa Bella a snažila sa usmiať. Vedela, že jej to nejde, vždy jej kútiky utiekli naspäť dole. On sa však usmieval, usmieval sa na ňu, akoby mu spadol kameň zo srdca. Pritiahol si ju opäť na hruď a obaja si užívali tie chvíle, keď boli spolu.

Prebudila sa celá spotená a rozklepaná. „Prisahaj mi, že pôjdeš ďalej, že dokážeš všetko, čo si si zaumienila! Prisahaj!“ Spomínala si na jeho slová.

„Prisahám, Nik, budem žiť! Tak, ako si chcel.“ Na pár stotín jej na tvári zavládol pokoj. Ale len na pár stotín.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ty nesmieš umrieť! 5. kapitola:

 1
1. zuzika
16.02.2014 [11:20]

super smutna kapitolka Emoticon ale nemozem sa dockat dalsej Emoticon takze rychlo pis Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!