Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 12. kapitola

23.10.2012 (21:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 3276×

12. kapitola

Doľahla na mňa panika. Čo teraz, panebože, čo teraz? Celé telo sa mi roztriaslo ako pred prehliadkou u zubára a premýšľala som, čo spraviť. Lenže nemala som bohviekoľko času, preto som sa musela rozhodovať rýchlo. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Nemala som nikde sľúbené, že sa takýto moment ešte niekedy – alebo aspoň v blízkej dobe – zopakuje a preto som musela konať. Rýchlo som vstala od stola a z boku sa v tom zhone napichla o jeho roh. Bolelo to, ale opäť ani na bolesť nebol čas.

„Bella, čo sa deje! Kam ideš?“ kričal za mnou Jacob, ale ja som len pohodila rukou na znak toho, aby čakal. Nemohla som mu to vysvetľovať teraz. Šprintom som sa predierala pomedzi ľudí, ktorých tu bolo odrazu až príliš veľa a zdržiavali ma. Dvere sa zdali byť odo mňa nekonečne vzdialené.

„Heš,“ zašomrala som hŕstke ľudí, ktorí sa zoskupili pred vchodom a takmer sa neubránila nadávke. Ktorí ko... idiot sa postaví pred dvere?! Keď sa mi podarilo sa dostať von z klubu, poriadne som sa porozhliadla po okolí v snahe nájsť ten starý známy sivý kabát aj s jeho majiteľom. Na chvíľu som sa zamyslela aj nad tým, či sa mi to, že ho vidím, len nezdalo, ale túto myšlienku som okamžite zapudila niekam ďaleko. Nie, nemohlo sa mi to zdať, predsa mi ešte neharaší. Prerývane som dýchala a hľadala. Nikde nič. Potom, niekde v diaľke, sa mi zazdalo, že som zočila neďaleko pred sebou strapaté vlasy. Prižmúrila som oči, aby som zaostrila pohľad a mala som pravdu. Hip, hip hurá! Je to on. Rozbehla som sa jeho smerom takou rýchlosťou, že aj sám Usain Bolt by mi mohol závidieť.

Konečne sa vyplatili tie hodiny telesnej výchovy na strednej, kde ma vyslovene týrali behom. Ale aspoň som získala akú-takú kondičku, ktorú som sa teraz snažila využiť. Bála som sa len jedného a tým bolo to, že ho predsa nedobehnem. Je všeobecne známe, že upíri sú rýchle stvorenia a človek nemá bohvieakú šancu ich ľahko dolapiť. Ale napálená ženská je skoro ako upír, čiže som nejakú tú šancu aj možno mala. Vedela som, že ma počuje, ale nedával to najavo. Rýchlym krokom postupoval ďalej po námestí. Vedela som dôvod –  musel byť nenápadný. Aj keď naokolo nebolo veľa ľudí, Edward bol vždy opatrný a neriskoval by, že by ho niekto náhodou odhalil. Mne bolo v momentálnej chvíli úplne jedno, že sa asi svojim behom pripomínajúcim sliepku úplne strápňujem. O mňa tu nešlo.

„Edward!“ zakričala som z plného hrdla. Nič, ani len nezastal. Dych mi už dochádzal. No, tak zase až taká veľká tá kondička nebola. Možno by mi nezaškodil každodenný ranný beh okolo rieky a domov. Moje myšlienky sa uberali úplne iným smerom. Ale ja som odrazu bola šťastná. Nie ako tie posledné dni a týždne. Chýbal mi...

Vdychovala som ústami studený vzduch, kvôli ktorému ma nepríjemne rozbolelo hrdlo. Musela som zastať.

„Edward Cullen! Nerob sa, že ma nevidíš!“ zakričala som ešte raz z plných síl a rukami sa oprela o kolená snažiac sa nabrať druhý dych. „Ed, prosím, stoj!“ zašepkala som zlomeným hlasom. Vedela som, že ma počul. Pozrela som sa jeho smerom a zaradovala sa, keď som si všimla ako zastal. S vytrieštenými očami som sledovala, čo spraví. Pomaly sa začal ku mne otáčať. Chvíľu sme na seba len hľadeli, a potom som sa k nemu rozbehla a zastala tesne pri ňom. Ani sa nepohol. Váhala som, pretože som zrazu nevedela čo robiť. Aj keď som toho mala na jazyku tak strašne veľa, odrazu som nevedela, čím začať. Ani neviem prečo, ale silno som ho objala okolo pása. Prišlo to automaticky. Svoje konanie som pripisovala svojmu momentálnemu psychickému stavu, aby som sa uistila, že si ho nevymýšľam a skutočne tu je a ja sa ho dotýkam. Cítila som, ako sa celý napäl. Hlavu som si položila na jeho hruď a snažila sa upokojiť svoj splašený dych. Rukami som mu žmolila kabát na chrbte. Tak strašne mi chýbal! Ako je možné, že som si to doteraz ani neuvedomila? Samozrejme, že som si bola vedomá smútku. Chýbal mi už predtým. Ale teraz som si až uvedomila, ako veľmi.

O malú chvíľu sa uvoľnil a jeho ruky sa okolo mňa jemne omotali.

„Ahoj,“ zašomrala som už značne pokojnejšie. Pôvodne som chcela začať niečím iným, ale toto slovíčko mi prišlo na jazyk ako prvé.

„Čau.“ Veď aj konverzáciu treba nejako začať... Aj keď som čakala, že bude zhovorčivejší. Toto čudo predo mnou sa vôbec nepodobalo na toho Edwarda, ktorého som poznala.

„Čo tu robíš?“ pokračovala som. Vážne som chcela vedieť, ako je možné, že je v tomto meste. A prečo šiel práve do baru, keď je upír, ktorý sa ožrať nemôže. Mierne som sa od neho odtiahla, aby som mu videla do tváre. Prizrela som sa mu bližšie. Pod zlatými očami sa mu črtali mierne kruhy. Celkove bola jeho tvár zamračená. Možno ani nie zamračená, ako skôr smutná.

„Ja tu bývam.“  Neviem, akú odpoveď som čakala, ale niečo takéto teda nie.

„Počkať,“ začala som pochybovačne. „Tu? V Port Angeles?“

Len prikývol. Mňa asi šľahne. Tak ja som sa mesiac trápila kvôli tomu, kde sa nachádza môj najlepší priateľ, hľadala som na google nejaké miesta vhodné pre upírov – samozrejme, hľadala som pod inými pojmami –, kde veľa prší a sú ďaleko od Forks, pretože som si myslela, že ak sa sťahuje, bude to vo veľkom. A teraz sa dozviem,  že som vlastne hľadala úplne mimo.

„Nechceš mi povedať, že v tomto meste, vzdialenom od Forks hodinu cesty autom, bývaš od kedy sme sa nevideli, však nie?“

„Je to pol hodina autom, podľa toho, ako ideš rýchlo... Ale hej, bývam tu už odvtedy,“ jemne sa pousmial. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Pokoj, Bella, hlavne pokoj. Teraz je to už nepodstatné, hlavné je, že si ho našla.  Párkrát som sa zhlboka nadýchla.

„Môžeš mi povedať, prečo si predo mnou utekal?“ spýtala som sa zvedavým hlasom ďalšiu podstatnú vec. Zmenila som tému na niečo podstatne dôležitejšie. Prvopočiatočná radosť bola vybavená, nastal čas na dôležitejšie veci na riešenie.

„Ja... nedokážem ti to vysvetliť,“ odvetil šeptom. Obočie sa mi stiahlo k sebe. Pochytil ma hnev. Tá radosť z nášho opätovného stretnutia tu bola, samozrejme, stále, ale svojou odpoveďou ma nahneval. Takže pánko nedokáže vysvetliť, prečo sa predo mnou snažil utiecť! Zaťala som ruky do pästí a začala mu búchať do hrude. Nebolo to len kvôli dnešku, ale celkove.

„Ty si taký idiot, Edward!“ rozkričala som sa, keď to na mňa všetko doľahlo. „Prečo si sa mi neozýval? Prečo si mi nedvíhal mobil? Prečo si sa odsťahoval a nič  si mi nepovedal?!“

„A čo som ti mal povedať, Bella?“ Päste mi chytil do svojich rúk a pevne ich zvieral. „Nepochopila by si to.“ Pozeral na mňa utrápeným pohľadom.

„To nemôžeš vedieť!“

„Ale viem, poznám ťa!“

„Tak prečo si mi písal ten list?“ spýtala som sa pre mňa dôležitú otázku. „Prečo si napísal to, čo si napísal. Musel si vedieť, že potom sa s tebou budem chcieť pozhovárať. Prečo si miesto toho zbabelo utiekol?“

„Ja som neutiekol,“ zašomral a pustil mi ruky. Odstúpil odo mňa o pár krokov.

„Nie?“ uchechtla som sa. „A ako by si teda pomenoval to, čo si urobil?“

Edward sklonil hlavu a pery stisol do tenkej linky. Nastalo ticho. Ruky zaťal do pästí. Čakala som. „Tak v prvom rade, bola si s Jacobom, ktorého tak veľmi miluješ! Nechcel som vás rušiť, pretože keď si pri ňom, správaš sa úplne inak ako v skutočnosti.“ Chcela som niečo povedať, ale nestihla som.

„Bella, ty už predsa vieš, čo k tebe cítim!“ skríkol odrazu až som sa zľakla. Tento tón hlasu používal, keď mal niečo na srdiečku už dlhú dobu a dusil to v sebe.  „Nepovedal som ti to do očí z jedného jediného dôvodu, ktorý vieš tiež! Máš ale pravdu. Som zbabelec. Pretože som sa bál tvojej reakcie. Vlastne stále sa jej bojím. Ja viem, že ty ku mne necítiš nič. Nemôžeš mi vyčítať to, čo som urobil a že som odišiel bez vysvetlenia! Ale ja som to už v sebe nedokázal dusiť!“

„A čo si očakával, Edward? Čo si čakal, že sa stane, keď sa to dozviem? Že sa ti hodím okolo krku a poviem ti, že ťa milujem tiež?“ naliehala som. Nepredstavovala som si naše stretnutie takto. Nechcela som hádky. Edward zostal ticho. 

„Tak odpovedz!“

„Prečo mi to robíš, Bella? Prečo mi stále ubližuješ?“ povedal tichým utrápeným hláskom, ktorý vo mojom vnútri vyvolával neznáme pocity. Hrdlo sa mi bolestne stiahlo. Pozrel na mňa pohľadom plným zúfalstva.

„Ale ja ti neubližujem,“ nesúhlasila som.

„Presne tomuto som sa po celý čas snažil vyhnúť. Kvôli tomuto som sa ti vyhýbal. Nie je to pre mňa ľahké. Vedomie, že si niekde s tým... no proste s ním, sa nedá zniesť,“ kričal. Okolo nás nastalo ticho. Na ulici sme boli sami, iba v diaľke prechádzali nejakí chodci, ale tí nám nevenovali žiadnu pozornosť. 

„Ale ty mi zase nemôžeš vyčítať to, Edward! Keby... keby si mi to všetko bol povedal skôr, mohlo to byť teraz inak, ale ty si čakal. Tak nehádž celú vinu na mňa, jasné?“

„Ja na teba nič nehádžem! Chcela si vysvetlenie, tak tu ho máš! Nikto nepovedal, že sa ti to bude páčiť!“

„Ale nebolo riešenie utiecť! Ak by si bol skutočný chlap, nebál by si sa. Postavil by si sa veciam čelom! Neutekal by si!“

„Ty tomu nerozumieš, Swanová!“ rozhodil rukami. Odfrkla som si.

„Vždy to vravíš! Vždy, keď nevieš, čo povedať, povieš presne túto vetu. Ty tomu nerozumieš,“ napodobnila som jeho hlas.

„Jacob sa nebál. Pozval ma na rande, uňho som vždy vedela, že sa mu páčim. U teba to bola novinka, vždy som ťa brala ako kamaráta. Tak mi nevyčítaj, že reagujem tak, ako reagujem. Si srab, Edward!“ pokračovala som.

„Takže ja som srab, hej? Ale vždy, podotýkam vždy, som pri tebe stál, keď si ma potrebovala. Mohla si sa na mňa hocikedy spoľahnúť, vedela si o mne úplne všetko a ja som vedel všetko o tebe. Vážil som si ťa. Dokonca stále si ťa vážim! Bola si moja najlepšia priateľka, nemôžem zato, že som sa do teba zamiloval, dofrasa! Nechcel som ťa stratiť, preto som držal hubu. Lenže keď prišiel ten imbecil, už som vedel, že nemám na výber.“

Medzi nami bola odrazu obrovská medzera. Akoby pomyseľná čierna diera, ktorá nás oboch oddeľovala a ani jeden z nás nebol schopný ju zdolať a dostať sa k tomu druhému bližšie. Zväčšovala sa každou ubehnutou sekundou. Zostala som ticho a sklopila som pohľad do zeme. Nevedela som čo povedať. Cítila som, že Edward tieto slová zo seba potreboval dostať. Srdce mi divoko narážalo do hrudného koša, akoby si chcelo prebiť cestu von. Nakoniec som začula len Edwardov hlasný povzdych a následné vzďaľujúce sa kroky. Zodvihla som pohľad a všimla si, ako odchádza.

„Kam ideš?“ zašepkala som cez stiahnuté hrdlo. Edward zastal a s odmeraným výrazom sa na mňa pozrel. „Domov.“

„Nechoď!“ zdesila som sa. Nie, to nemôže... Ja už budem dobrá! Sľubujem! Jeho pohľad však hovoril, že nemieni zmeniť názor.

„A kedy sa zase uvidíme?“ opäť som šepkala. Aj keď som naňho bola nahnevaná, nechcela som ho opäť stratiť. Veď všetko sa dá predsa vyriešiť. Edward sa na mňa dlho zadíval.

„Už nikdy,“ odvetil o chvíľu pevným hlasom. „Veď ty sa predsa nechceš priateliť so srabom, akým som ja. Choď, Jacob ťa už čaká.“ Bez ďalších slov sa otočil a rýchlo kráčal preč. Ale ja som nebola schopná najmenšieho pohybu. Moje oči sledovali jeho miznúci chrbát a moje srdce sa z nevysvetliteľného dôvodu začalo pomaly rozpadať na kusy. Nemohla som sa dostatočne nadýchnuť. Nebola som si istá, či sa vôbec toto stalo. Prišlo mi to až príliš neuveriteľné. Studený vietor mi šľahal vlasy do tváre a spôsoboval na tele nepríjemnú triašku. Až po chvíli som si uvedomila, že vietor vlastne ani nebol až taký studený. Šlo to len z môjho vnútra, bola som roztrasená. Neviem, koľko času ubehlo, kým som tam stála, ale keď som už Edwarda nikde nevidela a jeho nedávna prítomnosť bola už len minulosťou, vedela som, že sa musím vrátiť.

Pomalým krokom som sa začala šuchtať späť k baru. Ale myšlienkami som bola niekde úplne inde. Premýšľala som, či som nemala za Edwardom opäť ísť a snažiť sa s ním ešte porozprávať. Potom som si však uvedomila, že by to bolo úplne na nič.

„Bella, kde si bola? Vieš, aký som mal strach?“ spustil Jacob vystrašene, keď som došla do baru a posadila sa bez slova k stolu. Pokrčila som ramenami. Ak by mal taký strach, šiel by ma hľadať.

„Bola som sa prejsť, nie je mi dobre,“ odvetila som a ani som sa nesnažila znieť v pohode.

„Vidím, že si nejaká bledá,“ podotkla Leah. „Nechceš sa napiť?“ Postrčila smerom ku mne pohár koly. Zadívala som sa naň. Mierne som prikývla a usrkla si. Nakoniec sme sa rozhodli ísť domov. Bolo to asi kvôli mne, nakoľko všetci videli, že so mnou niečo nie je v poriadku. Jacob sa ma neustále vypytoval, čo sa mi stalo, čo sa so mnou deje a podobne.

„Nič,“ vždy som mu odpovedala a pozrela sa inam. Cesta domov ubiehala v tichosti. Leah zaspala, len čo sme vyšli z Posrt Angeles,  Sam sa venoval riadeniu a Jacob by sa so mnou možno aj rozprával, keby som sa nepozerala všade naokolo, len nie naňho. Lenže moje myšlienky ubiehali neustále k Edwardovi. Pred očami som stále videla jeho vzďaľujúcu sa siluetu. Cítila som sa ešte horšie, ako v ten deň pred viac ako mesiacom, keď mi Alice všetko vytmavila. Keď som sa cítila, akoby sa mi to srdca zabárali tisíce nožov. Vtedy po nich zostali jazvy, ktoré sa dnešným večerom opäť roztvorili a rozboleli ešte viac ako vtedajšie rany. Pretože vtedy som to všetko nepočula priamo od neho. Keď som si zvykávala predstavovať, ako by asi vyzeral rozhovor medzi mnou a Edwardom, nikdy som si nemyslela, že by to mohlo byť až také zlé. Bolo to horšie, než hrozné. 

Chcela som byť sama, preto som bola rada, keď sme konečne dorazili do Forks a Sam ma priviezol až k nám. S tichým „ďakujem a dobrú noc,“ som sa odšuchtala k dverám. Charlie zaspal pri telke, tak som ju vypla a jeho zakryla dekou, aby mu nebola zima. V rýchlosti som sa osprchovala a zaľahla do postele. Počúvala som kvapky dažďa bubnujúce na okne. Celý dnešný deň sa vymykal mojej všednosti. Dodnes som presne vedela, čo som mohla od dňa očakávať. Ale dnes nie. Začal tak, ako každý iný, ale skončil sa katastrofou.

Katastrofou medzi mnou a mojim bývalým najlepším priateľom. Bol koniec. Definitívny. Ako keď dočítate poslednú stranu knihy. Môže vás zaujímať, ako si hlavní hrdinovia žili ďalej, ale nedozviete sa to. Môžete si iba vytvárať vlastné predstavy, ale tie sa nemusia zhodovať s predstavami spisovateľa.  Tak to bolo aj u mňa. Mohla som si len domýšľať, ako by to dopadlo, keby som šla za Edwardom. Lenže ružovo som to teda vôbec nevidela. Ak niekto verí na osud, ktorý mohol byť potenciálnym spisovateľom môjho životného príbehu, nemala som ani poňatia, ako to videl on. Lenže ja som nevidela žiadnu možnosť, ktorá by mi pomohla sa s Edwardom udobriť. On ma nechce už ani vidieť. Nikdy. Neposlušná slza mi stiekla z oka a v tichu izby som počula jej dopad na vankúš, na ktorom som mala položenú hlavu.

Nechcela som zaspať, pretože to znamenalo koniec dnešného dňa. Bol síce otrasný, ale niečo mi našepkávalo, že zajtra to bude ešte horšie. Pretože už nikdy nebude nič rovnaké. A keď som si do dnešného dňa bola istá a skoro aj zmierená s tým, že Edwarda viac neuvidím, dnešný večer mi ukázal, ako veľmi som sa mýlila. Nebola som vôbec pripravená a najhoršie bolo, že teraz sa už nič robiť nedalo. Nebránila som sa plaču. Prečo aj. Nechala som, nech mi slzy zmáčajú tvár a dúfala som, že odnesú preč aj môj smútok, ktorý sa zdal byť nekončiaci.

Kapitola je tu skôr, čo si možno niektoré z vás všimli. Ale takto to vyzerá, keď mi múza klepká po ramene a ja radšej miesto učenia píšem. Ale čo by som pre vás neurobila, nie? Taktiež dúfam, že ma za túto kapitolu nebudete chcieť zastreliť, ale sľubujem, že už čoskoro to bude lepšie. Majte so mnou, prosím, trpezlivosť, do konca poviedky nás už nečaká až tak veľa kapitol. Taktiež ďakujem za všetky komentáre. Milo ma prekvapujú.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 12. kapitola: