Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 14. kapitola

31.10.2012 (13:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 4056×

14. kapitola

Keď sa tak nad tým zamyslím, nedokážem nájsť nič zlé na mojom rozchode s Jacobom. Niečím takýmto som si prešla po prvýkrát v živote a som dosť prekvapená, že je to tak... bezbolestné? Mohla by som použiť aj toto slovo? Pretože ak sa zamyslím znovu a úpornejšie, bolesť vlastne nikde necítim. Za jeho slová, ktoré povedal, si nezaslúži, aby som sa kvôli nemu trápila. A ak mám byť ešte úprimnejšia, vôbec mi neprekážalo, že mi povedal, že som chudera a že sex so mnou by stál za hovno. No čo už, človek nemôže vynikať vo všetkom... Zase taká skvelá nie som ani ja. Uvedomila som si, že ja som ho vlastne ani neľúbila. Samozrejme, za ten čas mi prirástol k srdcu, mala som ho rada – teraz už nie –, ale bola to skôr len taká kamarátska rovina vzťahu. Pokrčila som sama pre seba plecami a prešla som do kuchyne, kde som sa porozhliadla, premýšľajúc, čo by som zjedla. Dostala som chuť na zmrzku, čo mohlo byť v tejto chvíli dosť ironické, ak berieme do úvahy, že práve túto mrazenú pochúťku jedia ženy pri rozchodoch.

Ale ja som mala skutočne na ňu len chuť. Mala som šťastie, v mrazničke sa ešte zmrzlina nachádzala. Mňam, čokoládová, moja najobľúbenejšia.

V spoločnosti zmrzlinového vedierka som sa rozvalila na gauč, zapla si telku a sledovala futbal. Mysľou som ale dnes neubiehala tak ako zvyčajne k Edovi, ale pre zmenu k Jacobovi. Mala som naňho zlosť. Skutočne, takto ma asi ešte nikto nikdy nenahneval. Nepriamo mi vlastne povedal, že bol so mnou len kvôli tomu, aby sa so mnou vyspal. Hral sa so mnou, využíval ma, omotal si ma okolo prsta a ja som skákala ako on povedal. Ľudské bytosti dokážu byť tak zaslepené. Ja by som mala byť toho ukážkou. Najradšej by som si nafackovala.  Keby nebolo Jacoba, nikdy by som sa nebola pohádala s Edwardom. Pretože, povedzme si rovno, za naše hádky mohol v poslednom čase on. Vedierko som položila na stôl a hlavu si zložila do dlaní. Vôbec som nevedela, čo so mnou v najbližších dňoch bude. Jednu vec som ale musela priznať – Swanová, pohnojila si všetko, čo sa len dalo.

Zaúpela som a hlavu si oprela o gauč. Najradšej zo všetkého by som vypadla niekam ďaleko. Niekam, kde by ma nikto nepoznal, niekam, kde by som pre každého bola záhadou. Tu všetci vedeli, že som dcérou policajného náčelníka Swana, ktorému nešťastnou náhodou zomrela manželka a on sa sám musí starať o dospelú dcéru, ktoré ešte nevyletela z hniezda, ako sa hovorí. Možno, keby sme mali viac financií, by som šla niekam na dobrú výšku. Lenže na to si ešte budem musieť počkať. A teraz, keď som ešte dobrovoľne dala výpoveď, sa šance naškriabať čo najviac peňazí značne znížili. Ale neľutovala som tú výpoveď. Po tom všetkom by som aj tak nemohla pobehovať medzi regálmi a Jacobom, a tváriť sa, že sa nič nestalo. Pretože sa stalo...

„Dobrý večer, moja najdrahšia dcérenka!“ spustil Charlie teatrálne, keď sa o pol hodinu dovalil domov.

„Ahoj,“ povzdychla som si. Charlie sa zamračil.

„Stalo sa niečo?“

„Hm,“ mykla som plecami, „dala som výpoveď a rozišla som sa s Jacobom. Aký deň si mal ty?“ odvetila som a snažila sa o úsmev.

„Č-čo, že si sa?“ zakoktal sa Charlie.

„Ocko, nenúť ma opakovať meno toho vola v našej domácnosti viac ako raz, prosím.“

„No fajn,“ vydýchol ešte stále prekvapeným hlasom. „A čo sa vlastne stalo?“

„To nestojí za reč,“ opäť povzdych, „proste som zistila, že to neklapalo.“ Nemala som náladu to celé od začiatku vysvetľovať Charliemu. Poznala som ho dosť dobre na to, aby som vedela, že dychtil o podrobnostiach, ale on zase poznal veľmi dobre mňa na to, aby vedel, že sa s ním o tom s najväčšou pravdepodobnosťou nebudem baviť. 

„Mrzí ma to, zlatíčko, ale vieš, že takto to v živote chodí. Raz sme dole, inokedy hore... Dobre, tak teda nič,“ zmĺkol, keď si všimol môj znudený pohľad, ktorým som ho počastovala. Myslel to v dobrom a ja som to vedela, lenže k Charliemu sa jednoducho tie rodičovské reči nehodia. A aj teraz to bral iba ako rodičovskú povinnosť, aby si večer mohol líhať do postele s čistým svedomím, že ma „pomojkal“ po mojom prvom rozchode a že ma poučil užitočnými radami do života dospelých.

„Vieš čo? Dáme si pivko, to nám obom ulahodí,“ zmenil tému a ja som sa musela pousmiať. Na otcov je proste vždy spoľahnutie.

Tú noc som nevedela spať. Nepokojne som sa prevaľovala z jednej strany na druhú v snahe nájsť si správne miestočko. Počúvala som zvuk silného vetra a za oknami a z neznámeho dôvodu sa mi myseľ ubehla k Edwardovi. Premýšľala som, ako sa má. Čo asi teraz robí. Či mu aj ja chýbam aspoň z malej časti tak, ako on chýba mne. Či sa na mňa stále hnevá, alebo ho zlosť už prešla, tak ako mňa. Ale to boli opäť typy otázok, na ktoré som odpoveď nevedela.

Nakoľko sa mi spánok vyhýbal ako čert kríža, načiahla som sa po notebook, ktorý som mala položený vedľa postele. Zapla som ho a šla surfovať na internet. Sociálne siete som však veľmi nepodporovala – aj keď som používateľkou facebooku bola aj ja –, tak som si pozerala ponuku prác v okolí Seattlu. Nič ma však nezaujalo natoľko, aby som mala chuť tam ráno zavolať, alebo si chystať životopis. Po chvíli ma ale aj táto činnosť unavila. Na ploche počítača ma zaujal priečinok z názvom „fotky.“ Klikla som naň a keď  na mňa vykukla moja a Edwardova hlava, stiahlo mi hrdlo.  Sledovala som fotky, z ktorých sršalo šťastie a samá dobrá nálada. Pri každom kliknutí na inú fotku, ma zavalili vlny spomienok. Spomienky na jedny z mojich najkrajších chvíľ v živote. Zastavila som sa pri jednej fotografii, kde sme boli práve na výlete aj s ostatnými Cullenovcami. Spomínam si na tú príšernú zimu, ktorá vtedy vonku strašila. Edward mi požičal kabát a fotka vyzerala skutočne komicky. Ja, naobliekaná v dobre, že nie troch kabátoch, v ktorých pripomínam guľu, a Edward so širokým úsmevom na tvári v krátkorukávovom tričku vedľa mňa, objímajúc ma jednou rukou okolo pása.  Musela som sa pousmiať. Ak už nič viac nemáte, spomienky vám nikto nezoberie. Samozrejme, že bývajú aj zlé, také, na ktoré by ste najradšej zo všetkého zabudli, ale na druhej strane sú tu vždy aj tie krásne, úžasné spomienky, ktoré vám postupom času pripomenú váš život pred tým, vaše zážitky a vykúzlia na tvári úsmev.

Vypla som počítač a uložila sa opäť ku spánku. Myslela som na viac príjemných chvíľ zo života, ktoré som stihla zažiť a ktoré ma  teraz v sprievode úsmevu odprevadili do ríše snov...

„V L.A. bude pravdepodobne slnečno, však?“ pýtal sa Charlie o tri dni neskôr počas raňajok.

„Samozrejme, bolo tam doteraz, určite sa slnko neschová, keď zavíta do svojho rodného mesta šerif Swan,“ odvetila som nezaujato. Charlie sa opäť chystal na služobnú cestu. Tentokrát do Los Angeles, za ktorým sa mne samej veľmi cnelo. Narodila som sa tam, trávila v ňom svoje detstvo, našla si prvých priateľoch... Charlie sa ma aj pýtal, či by som nechcela ísť s ním, ale odmietla som. Nie preto, že by som nechcela. Ale z dôvodu, že on tam ide pracovne a mne by sa samej nechcelo pobehovať po meste a nakupovať. Keď som bola mladšia, túto činnosť som vždy vykonávala s mamou. Teraz by som si síce mohla zavolať nejakú kamarátku, ale nebola som si celkom istá, či by si na mňa ešte vôbec niektorá spomenula. Preto som sa rozhodla pekne krásne zostať vo Forks, ktorý bol teraz mojim domovom a musela som si priznať, že aj keď naň často nadávam, že tu nič nie je, nemenila by som ho. Mal svoje osobné kúzlo, lesy, v ktorých sa dalo vždy krásne premýšľať a kde ste mohli byť sami. Bol tu svätý pokoj, ktorého sa v L.A. nedočkáte, pretože tam to vždy žije.

„Bella, peniaze som ti nechal v izbe na stole, potom si ich niekam odlož. Je ich tam dosť, aby ti to stačilo na týždeň a potom už prídem. Ak by však boli nejaké problémy, zavolaj.“

„Ja viem, oci. Vďaka,“ odvetila som potichu a napila sa pomarančového džúsu.

„Ja viem, že to vieš. Ale vždy sa cítim zle, keď ťa tu mám nechať samú na nejaký čas,“ vysvetľoval Charlie a mierne sa zamračil.

„Ocko,“ začala som znudene, „budem v poriadku, nemusíš si o mňa robiť starosti.“ Robí, akoby ma nechal prvýkrát samú doma... Pozrela som naňho s úsmevom, ktorý ho mal presvedčiť a bola som rada, keď mi vyšiel a videla som, ako sa Charlie upokojil. Usmial sa a prikývol.

„Ty si bola vždy zodpovedná. Ako tvoja matka. Bola by na teba hrdá, Bells,“ povedal milým hlasom a ja som sklopila pohľad, aby si nevšimol slzy, ktoré sa mi pri zmienke na mamu natlačili do očí. Charlie mamu spomínal len zriedka. Bolo to preto, lebo jeho samého bolela jej strata. Ale napriek tomu som vedela, že na ňu potichu myslí takmer stále a rovnako ju aj stále ľúbi.

„Tak mi napadlo,“ spustil o chvíľu neskôr, „že už dlho sa tu neukázal Edward. Čo s ním je? Predtým ste boli nerozlučná dvojica a teraz sa mi zdá, že sa už veľmi nestýkate...“ Snažil sa znieť nezaujato, ale vo vnútri bol skutočne zvedavý.

„No... Ja ani neviem. Proste sme sa nejako odcudzili,“ zamrmlala som.

„To ale nie je ešte dôvod nato, aby sa tu už vôbec neukázal. Našiel si niekoho?“ pokračoval Charlie. „Vieš, teraz ste v takom tom veku, keď si hľadáte partnera, a treba uznať, že Edward je veľmi sympatický a slušný chlapec. Preto by ma neprekvapilo, keby som ho uvidel v spoločnosti nejakej mladej dievčiny.“

Ihneď, ako Charlie vyslovil tieto slová, sa mi pred očami zjavil Edward a okolo neho sa omotávala nejaká vychudnutá čiernovláska s veľkými kozami. Smiala sa naňho a jednou rukou ho hladkala po hrudi. A mne pri tej predstave prišlo nevoľno. Zároveň som pocítila ohromnú zlosť a mala som chuť do niečoho silno udrieť. Popri tom som však vnímala aj silnú bolesť v srdci, ktorá mala až demonštratívne účinky. Akoby mi niekto udrel päsťou do hrude alebo som dostala ranu pod pás. Oči mi zahalila červená hmla a predstavovala som si, ako by som tú kravu od neho odtrhla a vyfackala ju trikrát po každom líci. Takmer som cítila pukanie prstov na rukách, keď som si ich v mysli naťahovala, aby som sa pripravila na dostatočný úder, ktorý som sa chystala jej uštedriť. Len zato, že si dovolila sa dotknúť môjho Edwarda!

Počkať... Myslela som môjho? Skutočne moja chorá myseľ spojila slová môj a Edward dokopy? Spojila. Ale opäť, predstava, že by som na jej mieste bola ja, že by mňa objímal tak pevne, akoby ma nikdy v živote nechcel pustiť, bola to najkrajšie, čo by som si mohla kedy priať. Byť v jeho náručí, môcť sa ho dotýkať, môcť ho objímať... Vidieť opäť jeho úsmev, ktorý mu ozdobil tvár, keď sa z niečoho tešil.

Nie, nie, nie... Toto nemôže byť pravda. Veď ja... Toto nemôže byť možné. Toto jednoducho nie. Stretla som sa v živote už s veľa čudnými vecami, ale toto bude extrém. Nieee, prosím vás, ja ho predsa nemôžem... A tu som sa zasekla. Každý z nás pozná slovo ľúbiť či milovať. Všetci vieme, čo tieto slová označujú. Ale to je len znenie. Vedia však ľudia, aký je to vôbec pocit?

Doteraz som si myslela, že to znamená mať niekoho rád, spraviť preňho všetko. Ale pri pomyslení na Edwarda by som toho bola ochotná urobiť omnoho viac. Pretože len „mať rád“ nebolo dosť. Keď som bola s ním, vždy to bolo iné. Cítila som sa s ním vždy sama sebou, presne ma poznal, vedel, keď som mala zlú náladu a to som ani nič nemusela povedať. Dodnes som nechápala dôvod toho všetkého. Možno som to pripisovala len tomu, že je to môj najlepší kamarát, ktorého si vážim a mám ho rada; že si vzájomne rozumieme. Lenže nebola to celkom pravda. Teda, z väčšej časti áno, ale to bol len kúsok z celku. Pretože skutočným dôvodom, prečo mi tieto dni tak neskutočne chýbal a ešte stále aj chýba, bol ten, že... že som sa do neho zaľúbila.

Preto mi rozchod s Jacobom vôbec nespôsoboval vrásky na čele. Preto mi nerobilo problém mu povedať čokoľvek. Netýkalo sa to totiž Edwarda.  K Jacobovi som nikdy ani len z diaľky nepocítila ani len štipku toho, čo cítim, keď si len pomyslím na Edwarda.  Odrazu sa mi v mysli vynorili slová, ktoré som mu povedala vtedy v Port Angeles. Že je srab. Až teraz som si uvedomila, akú hlúposť som mu povedala. On bol všetko, len nie to. Presne som ho pochopila, presne som vedela, prečo mi nepovedal o svojich citoch ku mne. Teraz som ten pocit bezmocnosti, ale hlavne strachu z možného odmietnutia sama pociťovala.

„Ehm, neviem, ako je na tom Edward so vzťahmi,“ zamrmlala som neprítomne. Moja myseľ sa stále vyrovnávala s novým zistením.

Charlie odišiel poobede. Ja som za ten čas, kým si balil veci, premýšľala, čo by bolo najlepšie spraviť. S vedomím, že ho milujem, sa mi žilo vlastne veľmi ľahko. Uvedomila som si, že tieto city k nemu chovám už vlastne veľmi dlhý čas. V podvedomí som to možno aj vždy vedela, len som sa bála si to priznať. Prečo vlastne? To som ani netušila. Ale dokonca som pochopila aj tie čudné sny, ktoré sa mi posledné dni snívali. Taktiež vyplývali z podvedomia, ktoré sa mi snažilo povedať, čo sa so mnou deje. Iba ja som ho dostatočne nepočúvala, stránila som sa jeho tichému názoru, ktoré mi však ukazovalo v snoch.

Prechádzala som po izbe sem a tam, stále úporne premýšľajúc. Potrebovala som ho vidieť, chýbal mi, teraz hádam ešte viac. Chcela som vedieť či je v poriadku, či mi odpustil, pretože som nemohla žiť s vedomím, že by sa na mňa stále hneval a ja som neurobila nič, čím by som sa snažil to odčiniť. A taktiež som cítila potrebu mu všetko povedať. Chcela som mu povedať, že ho ľúbim. Aj keby ma už viac nechcel, musel to vedieť. Rukami som si zašla do vlasov a zhlboka sa nadýchla. Lenže Swanová, pravda, nemala žiadne informácie o jeho momentálnej adrese pobytu. Ktovie, či je vôbec ešte stále v Port Angeles, alebo už odišiel aj odtiaľ. Kvôli mne. Kvôli mojim debilným slovám, ktoré som si mohla odpustiť. No nič, na ľútosť nebol čas, bolo treba konať! Ale kde začať, keď som sa v podstate ani nemala čoho chytiť. Odrazu som ale bola vďačná, že Charlie odišiel, pretože ak toto všetko dopadne zle, nemusí vidieť moju náladu pod psa, keď budem ležať v posteli pod nánosmi sopľavých vreckoviek a dusiť sa vankúšom v snahe vydusiť zo mňa  tú sprostosť, kvôli ktorej som si očividné veci neuvedomila skôr. A trávila som čas s Jacobom miesto Edwarda... Bolo mi na plakanie.

Začala som potichu snovať  plán, keď mi zapípal mobil hlásajúci príchod sms. Obočie sa mi stiahlo k sebe. Kto by to mohol byť? Otvorila som správu a takmer ma hodilo o zem, keď som na displayi zbadala Alicino meno. No zbohom...

S malou dušičkou som ju otvorila a chystala sa na príval nadávok, ktorými ma počastuje. Ju som nevidela od toho osudového dňa, keď som si prečítala Edwardov list – ktorý sa, mimochodom, teraz povaľoval na mojej posteli, pretože som si ho musela opäť prečítať, nakoľko som nemala to srdce ho vtedy vyhodiť.

Ale moje domnienky boli úplne iné ako skutočnosť. Správa neobsahovala vôbec žiadne hanlivé slová. Bola síce stručná, ale pre mňa bol jej obsah hotovou spásou. Skladala sa zo štyroch krátkych slovíčok, ktoré mi však dali odpoveď na všetko. Ktoré mi v tejto chvíli pripadali ako kľúč ku všetkému. Boli mojou záchranou. Ako koleso hodené do vody topiacemu sa dieťaťu.

Zrazu som presne vedela, čo je mojou povinnosťou a čo sa práve chystám urobiť. Vytočila som to správne číslo a netrpezlivo čakala na ten známy hlas, ktorý sa mal každú chvíľu ozvať na druhej strane linky, netrpezlivo podupkávajúc pravou nohou...

Po prvé: Obrovské ospravedlnenie za nudnú kapitolu, ale bola nevyhnutná. Šlo len o to, že som potrebovala Bellu dostať tam, kde je teraz a to chcelo istý čas...

Po druhé: Púpätká moje najkrajšie. Možno vám to už príde ohraté, pretože vám to stále opakujem, ale ja to musím povedať opäť. Neskutočne vám ďakujem za všetky komentáre, ktoré mi vždy zanecháte. Ani neviete, ako vedia zlepšiť náladu, keď sa práve necítim dobre, alebo mám zlú náladu. Verte, že sa mi to stáva v poslednej dobe často.  Ak by nebolo vás, určite by pridávanie kapitol bolo ešte omedzenejšie ako doteraz.

Špeciálne ďakujem RobertKristen a kiki1.   Ja vás zbožňujem, baby! Také skvelé čitateľky ako ste vy, to je pre mňa pocta. Ale aj všetkým ostatným patrí moja veľká vďaka.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 14. kapitola: