Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 4. kapitola

12.09.2012 (21:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 3316×

4. kapitola

„Dobré ráno, Billy, ako sa dnes máte?“ spýtala som sa na druhý deň s úsmevom, keď som práve prichádzala do obchodu a smerovala k pultu, za ktorým sa nachádzal Jacobov otec. Bol to milý muž. Nebál sa síce vyjadriť svoj názor a úprimnosť vychádzala z každého jeho slova, ale predsa som ho mala rada. Taktiež bol jediný, kto mi aj ponúkol prácu a za to som bola vďačná.

„Dobré ráno, Bella. Ale ujde to... Počul som, že si bola včera s Jakeom na večeri,“ odvetil a snažil sa o nezaujatý tón. Mierne som sklopila pohľad, ale prikývla. Ak mám byť úprimná, prekvapilo ma, že sa ma na to pýtal. Nečakala som to.

„Dúfam, že sa príliš nepredvádzal, alebo nerobil nejaké hlúposti,“ pokračoval a pri tom mierne žmúril oči.

„Och, to nie. Vlastne bol veľmi milý,“ vyhŕkla som. „Je tu?“

„Hej, teraz je v sklade. Ako si si mohla všimnúť, prišiel nám tovar, tak ho Jake vykladá.“

„Aha, tak ja mu idem pomôcť,“ ponúkla som sa a s úsmevom som prešla za pult, odkiaľ smerovali dvere dozadu, kde sme sa prezliekali a taktiež aj do skladu.

„Bella,“ vypískol Jacob od neviem kadiaľ a ihneď sa mi jeho ruky omotali okolo pásu.

„Jake,“ povrtela som sa trošku nepohodlne. Pritlačil si ma na hruď  a pobozkal do vlasov. Zhlboka som sa nadýchla, odkašľala si a vymotala sa z jeho náručia. Na tieto nežnosti si ešte budem musieť zvyknúť.

„Chýbala si mi,“ priznal a v jeho hlase som počula úsmev. V noci som ešte dlho nevedela zaspať a premýšľala som nad včerajškom. Trošku sa mi vyčistila myseľ, alebo akoby som nazvala ten stav, ktorý som pocítila, keď som nad tým bozkom aj všetkým ostatným začala viac uvažovať. Odrazu som si nebola istá, či je to správne. Poznáte ten pocit, keď sa vám zdá, že je niečo zlé, nesprávne? Cítite to v podvedomí, aj keď vám vlastne nikto do očí nepovie, že to je zlé. Práve tak som sa ja cítila teraz. Ale možno je to len tým, že všetko toto je pre mňa nové. Asi by som tomu mala dať čas. Možno je to ale aj tým, že doteraz som Jakea považovala iba za kamaráta a zrazu... Vlastne som ani nevedela, čo je mi teraz, alebo aký vzťah medzi sebou máme. Aj keď on mi to dával dosť najavo.

„Vyložil si už všetko?“ zmenila som tému. Jacob sa ku mne znovu priblížil.

„Hej, už chýbajú len tieto tričká.“ Ukázal na veľkú kartónovú škatuľu položenú pred nami. Sklonila som sa k nej a začala z nej vyberať tričká rôznych farieb, ktoré by sa mohli aj hneď ísť vyložiť dopredu do regálov. Cítila som, že Jake stojí za mnou. Postavila som sa aj so zabalenými tričkami a chcela vyjsť s nimi do obchodu, ale vrazila som doňho. Aby som nespadla, ma zachytil pod lakťami a mierne sa ku mne naklonil. Tričká som si pritískala na hruď, aby medzi našimi telami vytvorili aspoň nejaký priestor. Jemne ma pohladil po líci a nežne ma pobozkal. Dnes som už mala lepšiu predstavu, aké to bude. Ako správna romantická duša som si vždy bozky predstavovala ako niečo tak silné, že sa mi z nich podlomia kolená. Teraz som však nič také necítila. Nevedela som, či to tak má byť. Možno tie ženy v románoch klamali, keď opisovali tie úžasné pocity z toho okamihu.  

Sal mi najprv spodnú, potom hornú peru a cítila som, že jeho stisk je čím ďalej, tým viac silnejší. Ruku si presunul za môj krk a pritlačil si ma k sebe ešte pevnejšie.

„Jacob,“ dostala som zo seba pomedzi bozky, „to stačí. Nebola by som rada, keby nás zbadal tvoj otec.“

„Nič by sa nestalo. On o nás už vie,“ zašepkal perami stále na mojich. Privrela som viečka a nechala sa unášať jeho bozkami. Po chvíli sme sa však obaja potrebovali nadýchnuť. S červenými lícami som cupitala dopredu vyložiť tovar. Bála som sa, že sa Billy bude niečo vypytovať, ale našťastie venoval pozornosť zákazníčke, ktorá sa nevedela rozhodnúť pre značku tenisiek. 

Keď sa mi skončila zmena, šla som sa rozlúčiť s Jakeom.

„Ešte nechoď,“ zaúpel a pritiahol si ma do náručia. Usmiala som sa. „Idem, musím Charliemu niečo uvariť. Príde z práce, bude hladný.“

„Tebe tiež nikto nevarí,“ podotkol a hral sa s pramienkom mojich vlasov. Nebolo mi to veľmi príjemné. Pretočila som oči.

„Zajtra som tu ako na koni.“

„To sa už akože dnes neuvidíme?“ spýtal sa vyjavene. Povzdychla som si a zavrtela hlavou.

„Prečo?“ pokračoval.

„Dnes som dohodnutá s kamarátom.“ Bola to taká malá lož. Teda, možno nie, ale ešte som s Edom dohodnutá nebola.

„S kamarátom?“ zdvihol obočie. Neubránila som sa ďalšiemu prevráteniu očí.

„Presne tak, s kamarátom. Ale zajtra by sme si mohli niekam vyjsť, ak by si chcel,“ povedala som neistým hlasom. Pozrela som sa na Jacoba, ktorý sa mierne mračil. Ale nemôže odo mňa predsa očakávať, že s ním teraz budem stále.

„Tak dobre. Budem sa tešiť... A kam vlastne pôjdete s tým kamošom?“ vypytoval sa.

„To ešte neviem,“ pokrčila som plecami. „Ale nemusíš mať žiadny strach.“ Jacob sa len pousmial a pobozkal ma.

Potom som schytila kabelku a rozišla sa domov. Charlie sa ma včera pýtal, ako to všetko dopadlo. Nechcel príliš vyzvedať a ja som mu tiež nechcela povedať všetko. Takže zatiaľ asi pochopil len toľko, že s Jacobom chodím... Bože, znie to tak čudne. A to som z toho rande plánovala urobiť len kamarátsky večer, ktorý by skončil úplne nevinne. Dobre, musela som uznať, že mám Jakea celkom rada. Je zábavný, príjemný... pekný. Povedzme.

Keď som prišla domov, Charlie tu ešte nebol. Ktovie, kde sa zase zamotal. Vyzliekla som si kabát a z kabelky vytiahla mobil. Z nevysvetliteľného dôvodu sa mi stále pred očami zjavovala Edwardova smutná tvár zo včerajšku. Mrzelo ma, že som jeho pozvanie do kina nemohla prijať. Pri ňom by som sa nemusela báť trápnej chvíľky, pretože obaja sme sa považovali iba za kamarátov a tak by ten trápny moment ticha nenastal. Vytočila som jeho číslo a čakala, kým to zdvihne. Netrvalo dlho a v telefóne sa ozval jeho zamatový hlas.

„Ahoj, Belli.“

„Ahoj, ehm, máš už dnes nejaký program?“ Na chvíľku nastalo ticho.

„No, nemám, prečo?“ povedal trochu neistým hlasom. Presne som si vedela predstaviť jeho výraz, ktorý pozostával z pokrčeného čela a našpúlených pier.  

„Vieš, napadlo mi, že ten horor premietajú aj dnes, tak či by sme naň nešli?“ Nešlo mi ani tak o horor, ale jednoducho som chcela stráviť čas aj so svojim naj kamošom.

„Fajn, budem rád. Tak o deviatej prídem po teba, čo povieš?“

„Budem rada. Zatiaľ ahoj,“ rozlúčili sme sa a ja som zbehla do kuchyne uvariť Charliemu, a vlastne aj sebe, večeru. Dnes sa mi nechcelo príliš vyvárať – kedy sa mi vlastne chcelo, však?–, tak som len zapiekla cestoviny so syrom a šunkou. Kým sa večera piekla, stihol prísť aj Charlie, takže nakoniec sme jedli spolu. O deviatej som na príjazdovej ceste počula auto.

„To je Ed, ideme do kina,“ spustila som, keď som prechádzala na chodbu.

„Fajn, vezmi si peniaze,“ boli Charlieho jediné slová. Zaškerila som sa a šla „olúpiť“ ocka o pár dolárov. Nuž čo, veď sám mi ponúkol tie prachy.

V rýchlosti som otvorila dvere, lenže nevšimla som si, že za nimi postáva Ed, takže som doňho narazila. Ihneď som zacítila vôňu jeho tela a srdce sa mi rozbúšilo.

„Si v poriadku?“ uisťoval sa, keď som sa od neho mierne odtiahla. Bola som akosi mimo, mne už pravdepodobne prehrablo. Veď je to len Edward. 

„Hej, som,“ vyjachtala som zo seba a poriadne sa nadýchla, aby som si prečistila mozog. Edward si ma nedôverčivo premeral, ale to som už smerovala k jeho autu. Nastúpila som a čakala, kým si sadne aj on. Spomenula som si na môj pokus o šoférovania tohto auta a musela som sa pousmiať. Takmer sme skončili v kmeni stromu. Od tej doby ma za volant Edward radšej nepúšťa. Hovorí, že nie kvôli škode, ktorú by som mohla spôsobiť autu, ale kvôli môjmu zdraviu. Ts, no iste. Všetci poznáme chlapov a ich úchylku na rýchle a drahé autá.

„Ako dopadol včerajšok?“ spýtal sa Edward počas cesty. Zdalo sa mi však, že sa pýtal len zo slušnosti, nie zo zvedavosti.

„Hm, na moje prekvapenie celkom dobre.“

„Užila si si to?“

„Ale hej. Predstav si, že ma aj pobozkal.“ Pozrela som na Edwarda, ktorému zbeleli hánky. Zdalo sa mi, že ten volant priam drtí.

„Čo sa ti stalo?“ vyhŕkla som. Vyzeral byť v nejakom kŕči, čo však bolo nepravdepodobné, keď ho nemôže dostať.

„Nič,“ precedil cez zovreté pery. „Som v poriadku,“ dodal už o niečo pokojnejšie.

„Naozaj?“

„Naozaj,“ prisvedčil. „Som rád, že si sa bavila.“ Jeho hlas znel akosi monotónne.

„Dokonca ma pozval na výlet do La Push. No teda nie celkom ma pozval, ale povedal, že by sme sa tam mohli ísť pozrieť,“ zachichotala som sa.

„Ale čo,“ zamrmlal mierne otrávene, bolo to však tak tiché, až som si nebola istá, či to povedal.

„Je to báječné,“ dodal ihneď nato oveľa veselším hlasom.

Keď sme prišli do kina, Edward nám šiel kúpiť lístky a ja som zatiaľ čakala v rade na popcorn. Keď som bola dostatočne zásobená, šli sme sa posadiť. Mali sme miesto vedľa mladej čiernovlásky, ktorá si Edwarda so záujmom prezerala,  tak som si myslela, že sa vedľa nej posadí on, nakoľko sa mi zdalo, že by sa k sebe čisto teoreticky mohli hodiť. Ten však poslal na to miesto mňa a on sa posadil vedľa mňa. Začali úvodné titulky sprevádzané výkrikom nejakých ľudí vo filme. O chvíľku sa na obrazovke zjavili krvavé stopy a nejaký zombie. Musela som uznať, že maskéri toho človeka zriadili skutočne presvedčivo.

„Nebojíš sa?“ zachichotal sa mi Edward do ucha niekedy počas  filmu a mne naskočili na tele zimomriavky.

„Nie,“ povzdychla som si. Pravda však bola trošku niekde inde. Čo keď večer nezaspím? A Forks bolo divné mesto, predsa v ňom žijú upíri, tak možno existujú aj zombie... Predsa som sa však bližšie naklonila k Edwardovi – no, aspoň tak, ako to dovoľovala sedačka. Neviem, či bol dobrý nápad chcieť ísť na tento film... Bola som proste strachopud, no. Radšej sme mali ísť na nejakú komédiu s Jimom Carreym...

Scény pred sebou som dopozerala s pomocou dlaní na tvári a sledovala som len cez medzery v prstoch, ale aj to sa počíta. Edward sa len pohodlne rozvaľoval vedľa mňa a na tvári mal úsmev. Prehodil si ruku cez moje plecia a ja som sa hneď cítila pokojnejšie. Chúlila som sa k nemu a ignorovala fakt, že to je upír, ktorý v časoch narodenia babičky Swanovej vraždil ľudí. Veď čo, to už bolo dávno.

Kino skončilo okolo pol dvanástej, takže ma Edward rovno zaviezol domov. Počas cesty sme sa bavili väčšinou len o filme.

„Bála si sa,“ zaškeril sa Edward.

„Nebála.“

„Nekecaj, videl som ti to na tvári.“

„Ty vidíš na tvári aj to, čo tam nie je,“ stála som si za svojim.

„Ale Bella, predsa sa nemusím hanbiť priznať, že ten film bol na teba veľa,“ usmieval sa Edward lišiacky. Škoda, že som to vedro od popcornu už vyhodila. Práve som mala obrovskú chuť mu ho napchať na hlavu. Pokrútila som hlavou a odvrátila som od neho pohľad.

„Nebodaj si sa na mňa urazila,“ povedal a počula som, že bojuje s nutkaním zasmiať sa.

„Neurazila. Na teba sa uraziť nedokážem.“

„Veď ja viem,“ povedal samoľúbo a zasmial sa. Hodila som po ňom znudený pohľad a keď sa na mňa o chvíľu pozrel, zasmial sa ešte hlasnejšie.

„Pán Cullen, môžete mi, prosím, vysvetliť, čo vám prišlo tak nehorázne smiešne?“ Ruky som si prekrížila na hrudi a pridala som aj dupkanie nohou.

„Jasné, odpoveď je jednoduchá. Ty si mi smiešna. Tvoje reakcie mám už zmapované,“ pokrčil plecami.

„Zas nemysli si, že ty si samé prekvapenie...“ zamrmlala som a pozrela sa von z okna do tmy. „Nie si hladná?“ spýtal sa ma Edward po chvíli už opäť vážnym hlasom.

„Ja viem, o čo ti ide, Cullen,“ začala som zamyslene, „ty si ma chceš vykŕmiť a potom ma vyciciaš, čo? Ale to ti teda nevyjde. Mňa sa tak jednoducho nezbavíš,“ zasmiala som sa. S Edwardom sme sa často doberali a ani teraz to nebola výnimka z pravidla. Páčilo sa mi, že s ním som mohla byť sama sebou.

„Presne tak. Ale asi ťa jeden hamburger nespasí a ty nepriberieš... Hm,“ poškrabal sa na brade, „možno ťa unesiem, zavriem u nás v pivnici a povinne budeš jesť všetko, čo dostaneš.“

„A keď nebudem chcieť?“

„Tak ti to napchám do hrdla ako kačici,“ povedal s úškrnom. Zachichotala som sa.

„To by si mal so mnou iba samé problémy... Vidíš, neoplatí sa ti to,“ odvetila som s ľútosťou. „Okrem toho som nevedela, že upíri potrebujú vykŕmenú potravu.“

„Nepotrebujú,“ odvetil Edward, akoby to bola samozrejmosť. „Ale u teba by som spravil výnimku. Vieš, že by to bola sranda?“

„No ohromná,“ zahundrala som otrávene.

„Ale Belli, vieš, že som si z teba len uťahoval.“ Načiahol ruku a pošuchoril mi vlasy. Vedel, ako veľmi to nenávidím. Spražila som ho nepekným pohľadom. „Mimochodom, neplánujem sa vrátiť k ľudskej krvi, takže si za vodou.“

„To si ma teda upokojil.“  Edward sa na mojej odpovedi len zasmial a venoval sa opäť šoférovaniu.  „Inak, tak nechceš ísť teda do toho mekáču?“

„Nie,“ zavrtela som hlavou. „Nie som hladná.“

Autom sa zrazu rozľahol tón prichádzajúcej správy môjho mobilu. Vytiahla som ho z vrecka. Bola to sms od Jacoba. Izzie, velmi mi chybas. Uz sa neviem dockat zajtrajska. Dobru noc, Jake. Musela som sa usmiať.  Aj ja sa tesim na zajtra. Dobru, Bella!  Klikla som na odoslať a odložila som mobil späť do vrecka. Na Jacoba som si vlastne celý večer nespomenula. Zahanbila som sa.

„To bol Jacob?“ ozval sa Edward a odrazu znel jeho hlas úplne vážne. Nikde ani pamiatky po nedávnych srandičkách.

„Uhm,“ prikývla som. Všimla som si, že už sme odbáčali na našu ulicu. Bola som aj celkom unavená. Ráno som vstávala skoro a celý deň na mňa práve doľahol. Edward zastal pred domom a povzdychol si. „Tak ja pôjdem,“ šepla som a odopla si pás.

„Môžem ťa ísť odprevadiť?“ vyhŕkol Edward odrazu. Zdvihla som obočie.

„Prečo?“

„Len tak.“ V tlmenom svetle som videla, ako mykol plecami.

„Tak fajn.“ Vyšla som von a Edward tiež. Nechcelo sa mi premýšľať, prečo sa Ed dnes správa tak divne, pretože som už bola dosť unavená a videla som sa pod horúcou sprchou a následne v posteli. Nevedela som sa trafiť kľúčom do zámky, tak sa Edward načiahol a chytil mi ruku. Cítila som na pokožke zvláštne chvenie. Odomkol, ale ešte stále ma držal. Pozrela som naňho s otázkou v očiach.

„Dobre, môžeš ma pustiť,“ zašepkala som. Edward ma však nepúšťal, ale mierne si ma k sebe natočil. Ocitli sme sa tvárou tvár. Dívala som sa na jeho hruď, ktorá sa mierne nadvihovala, napriek tomu, že nepotreboval dýchať.

„Čo...“ začala som, ale nestihla som dopovedať, pretože mi chytil tvár do dlaní a jeho pery sa následne ocitli na mojich.    

No! Edík sa nám konečne ako - tak rozhúpal, potreboval len trošku postrčiť.  Otázne je, ako bude reagovať Bella.  Ďalšia vec, Billy v tejto poviedke nie je na vozíčku. (Radšej to spomeniem, aby neprišlo k nejakým nejasnostiam). Taktiež by som sa vám chcela poďakovať za komentáre. Som rada, že má poviedka svojich čitateľov.  

A posledná vec. Nie som si istá, ako často budú pribúdať kapitoly, nakoľko toho mám v škole dosť veľa a som aj dosť vyčerpaná. Ale budem sa snažiť pridávať aspoň raz do týždňa.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 4. kapitola: