Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » U Osamelého kojota - 4. kapitola (Cesta)

07.02.2017 (18:00) • Satu • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1035×

Okolo dvanástej na obed som kráčala po rovnakom prechode ako včera večer. New York-ská obloha bola zatiahnutá a studený vietor mierne pofukoval, čo bol jasný signál, že jeseň klope na dvere. Ulice boli plné náhliacich sa ľudí na obedňajšiu prestávku, no v bare U Osamelého  kojota sa nevarí, preto bol vždy o takomto čase úplne prázdny.

Zišla som pomalým krokom dolu schodmi do podzemia, s jednou rukou zastrčenou v koženej čiernej bunde. Upírom síce nebýva hladno, no netreba pútať na seba pozornosť, preto som na seba hodila obyčajné biele tričko s krátkym rukávom, čiernu koženú bundu, čierne obtiahnuté rifle a čierne conversy.

V bare panovalo ticho, presne ako som očakávala.

„Včera si odišla celkom rýchlo.“ Marvin tentoraz pretieral handrou stoly a na každý pokladal sviečku s nápojovým lístkom.

„Bola som unavená,“ zaškerila som sa naňho a sadla si na jednu z barových stoličiek.

„Ty a unavená,“ zasmial sa Marvin a zavrtel hlavou. Obaja sme vedeli, že upíri nemôžu spať. Pozrela som na drevené hodinky zavesené nad barom. Desať minút po dvanástej a Edward nikde. Nervózne som poklepkávala rukou po barovom pulte a sledovala Marvina pri robote, až sa nakoniec odkryl ťažký čierny záves a objavil sa Edward.

„Čo si dáš?“ Marvin sa postavil za bar s utierkou v ruke.

„Nič,“ odpovedala som a pozrela na Edwarda, ktorý sa k nám blížil. „Ty?“ nadvihla som obočie.

„Čo máš?“ opýtal sa Marvina a jazykom si prešiel po tesákoch. Marvin bez slova zobral naleštený pohár z poličky, z chladničky vybral striebornú fľašu, otvoril ju a nalial do pohára dva deci tmavej červenej tekutiny. Striebornú fľašku vrátil do chladničky, sklonil sa pod bar, vytiahol fľašu tmavého rumu a ulial trochu do pohára s červenou tekutinou, akurát tak, aby si ľudia nevšimli, čo je v pohári, no zároveň tak, aby to upírom ešte chutilo.

„Na účet podniku,“ žmurkol na mňa Marvin a lišiacky sa usmial. „Bella,“ povedal a položil pohár pred Edwarda. Nechápavo som naňho pozrela. „Tak sa to volá,“ zasmial sa starý kojot a vlasy sa mu zavlnili okolo tváre. Jeden prameň si zastrčil za ucho a odhalil tak striebornú náušnicu v ňom. Kedysi dávno som sa ho pýtala, či mu striebro náhodou neubližuje, keď je kožomenič, no on sa len usmial a povedal, že ubližuje, tak som to ďalej neriešila.

Edward sa opatrne napil a znechutene nakrčil hornú peru.

„Jeleň?“ opýtal sa prekvapene a pozrel na mňa, len som prikývla. „Odkedy si vegetariánka?“ spýtal sa a znovu si odpil.

„Už nejaký čas,“ odpovedala som a spomenula si, že už som nebola dlho na love. Moje oči musia byť poriadne tmavé.

„Dlho si nebola na love,“ povedal mierne, akoby mi čítal myšlienky.

„Maura vravela niečo o skupine proti kráľovským, povedz mi o tom niečo viac.“ Pozrela som sa naňho v snahe zmeniť tému.

„Zozbieral som zopár upírov,“ prikývol Edward a nespúšťal zo mňa oči, znervózňovalo ma to. Po chvíľke to vzdal a sústredil sa na svoj pohár s nápojom, ktorý mám tak rada. „Potrebujem presvedčiť Zacharyho a potom pôjdeme do Volterry.“

„Čo ti bráni v tom presviedčaní?“ opýtala som sa nenútene.

„Zachary sa stratil.“

„Robíš si srandu?“ prekvapene som sa naňho otočila. Edward zavrtel hlavou a jednou rukou si prešiel po vlasoch.

„Sledoval som ho, no v Európe som ho stratil,“ priznal nakoniec.

„A ja ti ho mám nájsť?“ opýtala som sa s úsmevom.

„Predpokladám, že keď sa tak dlho schovávaš pred stopármi, tak budeš dobrá aj v hľadaní,“ tiež sa usmial a ja som sa musela zasmiať. Jeho logika bola podivuhodná.

„Niečo na tom bude,“ pripustila som nakoniec a neprestávala sa usmievať. 

„Dúfal som, že to povieš. Včera som kúpil letenky.“ Až teraz som si uvedomila, že má na seba tmavošedé sako, z ktorého vytiahol dve letenky a položil ich predo mňa.

„Francúzsko? Prečo si myslíš, že bude tak blízko Talianska?“ Zobrala som do ruky letenku so svojim menom a všimla si čas – 15:15 a dnešný dátum.

„Vieš ako sa hovorí, pod lampou býva najväčšia tma,“ povedal a dopil svoj pohár. „Aj ja som mal rád jeleňa, no pumy sú lepšie.“ Jeho oči boli stále karmínovo červené, no kde-tu sa objavil slabučký záblesk zlatej.

„Lepšie ako ľudia?“ opýtala som sa ho s tvrdým pohľadom. Zamračene odvrátil pohľad.

„Pôjdeš s nami, alebo nie?“ opýtal sa so zaťatými zubami.

„S kým všetkým?“ chcela som vedieť zvedavo a posunula letenky po pulte smerom k nemu. Elegantne ich zobral a znovu si ich zastrčil do vnútorného vrecka saka, ktoré mu padlo ako uliate. Edward by vyzeral fantasticky aj vo vreci od zemiakov, o tom nebolo pochýb.

„So skupinou.“

„Koľko vás je?“

„Desať.“

„Desať upírov proti celej kráľovskej garde? Edward, ty si sa musel zblázniť,“ prevrátila som oči. „Vlastne deväť upírov a jedna poloupírka,“ odfrkla som si.

„Maura je silnejšia než vyzerá,“ bránil ju Edward.

„Naozaj? Včera večer, keď som jej sedela na chrbte na to nevyzerala,“ podoprela som si hlavu a sladko sa usmiala. Edward prekvapene vypúlil oči, no hneď aj nasadil neutrálnu masku.

„Ver mi,“ povedal vážne a niečo v jeho tvári ma prinútilo prižmúriť oči a prehodnotiť tak môj pôvodný názor na ňu.

„Uvidíme,“ povedala som nakoniec a zoskočila z barovej stoličky.

„Kam ideš?“ opýtal sa ma Edward podozrievavo, keď som kráčala na odchod.

„Veď mi ich ukážeš, nie?“ Naklonila som hlavu na stranu a sledovala jeho šokovaný výraz.

Autor: Satu (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek U Osamelého kojota - 4. kapitola (Cesta) :