Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Untouchable - 1. kapitola

06.07.2011 (15:00) • Melanie • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1750×

(Nedotknuteľná)

1. kapitola: Útek

Mladé dievča stálo pred zrkadlom a uvažovalo. Rozmýšľalo nad vecami, ktoré jej zostávali neodkryté. Tak úpenlivo sa snažila prísť tomu tajomstvu na koreň, no keď už mala odpoveď na dosah, rozplynula sa ako snehová vločka. Nebavilo ju to. Bola až príliš tvrdohlavá a cieľavedomá na to, aby všetko nechala len tak a uspokojila sa s klamstvom. Zdedila to po matke.

Matka. Osoba, ktorá v jej živote znamenala tak veľa, a pritom tak málo. Milovala ju, no každý čin, ktorý vykonala, ju presvedčoval o opaku. Toto dievča bolo zložité. Nikto jej nemohol rozkazovať, nikto ju nedokázal skrotiť. Jej matka sa o to však snažila, a to sa dievčaťu nepáčilo. Každý ju bral ako malé dieťatko, ktoré ešte stále potrebuje vodiť za ručičku. No len ona sama vedela, že je už dosť dospelá na to, aby sa o seba postarala aj sama. A mrzelo ju, že ostatní to nevidia.

Síce tu boli dvaja ľudia, ktorí ju chápali a pristupovali k nej ako k dospelému človeku. Jacob a Charlie, priateľ a dedko, tí ju vždy vedeli potešiť svojím detinským úsmevom na tvári a šibalskými myšlienkami. S nimi sa skutočne cítila šťastná. No Charlie tu nebol vždy, a Jacob mal tiež svoje povinnosti. Dievčina, chtiac-nechtiac, musela zostať sama. Sama v dome plnom upírov, ktorí ju majú za malé, hlúpe dieťa.

„Máš len deväť rokov, Nessie!" opakovala jej matka stále dokola. No ju to už nebavilo počúvať.

„Nie, mama, mám sedemnásť! A vieš to veľmi dobre!" oponovala jej zakaždým. Mala síce len deväť rokov, no bola vyspelá ako sedemnásť ročná. Vysoká, štíhla postava, rozum po otcovi... Detské rysy boli nenávratne preč. No jej mama mala upírsku pamäť, ešte stále v nej videla to malé dieťatko, ktoré pred pár rokmi híčkala v náručí. Nechápala...

Dievča sa posadilo na obrovskú posteľ s baldachýnom, ktorú chcela už dávno vymeniť za normálnu manželskú posteľ. Postupne sa zbavovala všetkých detských vecí. Plyšové hračky, bábiky, kočík, fialové závesy... Nikdy sa jej ani fialová nepáčila. Milovala modrú, bola to farba oblohy a oceánu. Miest, na ktorých by sa cítila byť naozaj slobodná.

Už sa nemohla nazývať dievčaťom. Nie dnes. Krásne modré šaty, ktoré dokonalo zdôrazňovali jej širokú panvu, ploché bruško, štíhle nohy a prednosti, ktorými bola obdarená, z nej robili dámu. Ženu, o ktorej snívalo veľa mužov na celom svete. A mala právo vyzerať tak v tento deň. Mala predsa osemnásť, aj keď v skutočnosti len desať. Konečne vstúpila do sveta dospelých.

„Nessie, poď dole, všetci už na teba čakajú," pozvala ju jej teta, drobná, no bláznivá teta Alice, ktorá jej aj tak bola zväčša sestrou. Milovali spoločné nákupy, smiechy, rozprávali sa o chlapcoch a najkrajších spevákoch ako najlepšie kamarátky. Áno, aj Alice patrila k osobám, ktoré jej až tak nestrpčovali život.

„Už idem, len sa ešte trochu upravím," odvetila jej, teraz už veľká, Renesmé. „Do minútky som dole."

Alice kývla hlavou a nechala ju teda ešte na chvíľku samú. Nessie sa postavila a opäť podišla k zrkadlu. Vlasy mala elegantne vypnuté, zopnuté sponou s modrými diamantmi. Neodvážila sa spýtať, či sú pravé. Bola totižto veľmi skromná, nepotrebovala byť ovešaná veľkými značkami a drahými šperkami. Keď už však niečo z toho na sebe musela mať, nechcela to radšej ani vedieť.

Zdvihla ruku a jedným šikovným pohybom upravila neposlušný pramienok žiarivo bronzových vlasov, ktorý nechcel byť súčasťou jednoduchého, no za to krásneho účesu. Zotrela maličkú slzu, ktorá jej vyšla z kútika oka, a povzdychla si.

„Treba dúfať," povedala. Opakovala si to každý deň. Tieto dve obyčajné slová jej dodávali energiu do života. Pre ňu boli akoby pradávnym, magickým zaklínadlom.

Naposledy si popravila šaty a podišla k dverám. Zhlboka sa nadýchla a opatrne otvorila dvere. Kráčala ku schodom, no každý krok jej spôsoboval ťažobu, o ktorej sa vám ani nesníva. Rozmýšľala. Bude to teraz iné? Prestanú sa správať ako ochrancovia sveta a dajú mi slobodu pocítiť aspoň na jeden deň?

„Treba dúfať," zašeptala znova.

Pomaly kráčala dolu schodmi. Roztrasenými rukami sa opierala o zábradlie a dúfala, že dnešok je dňom veľkých zmien. Dňom, kedy sa zmení celý jej život.

Opatrne sa dotkla podlahy prízemia a zdvihla hlavu. Všetci jej známi, rodina, kamaráti, Jacob... Všetci stáli vo veľkom polkruhu a dívali sa na ňu. Jej líca nabrali jemný čerešňový odtieň. Síce bola z polovice upír, no bola z polovice aj človek. Niektoré ľudské vlastnosti jej zostali. Možno boli trošku obmedzené, ale boli tam.

„Všetko najlepšie, Nessie!" vykríkli zrazu. Z konfiet povystreľovali kúsky farebných papierikov, ktoré pripomínali dúhový dážď. Balóny boli snáď na každom kúsku miesta, ktorý sa v obývačke nachádzal. Uprostred miestnosti bola torta s obrovským nápisom Všetko najlepšie, Nessie a na stoloch okolo nej bolo plno zákuskov, chlebíčkov a iných dobrôt. Samozrejme, všetko to bolo pre hostí. Cullenovci to v žiadnom prípade neplánovali jesť.

Prvou piesňou sa nálada v miestnosti riadne rozprúdila. Všetci boli pozitívne naladení, bavili sa spolu, spievali, tancovali... Len tam v kúte na schodoch sedelo dievča. Dievča nám tak veľmi známe. Dnes malo byt kráľovnou, no ako predpokladala, nič sa nezmenilo...

„Nessie, poď sa zabávať," prosil ju Jake. Bol by schopný si aj kľaknúť. „Neseď tu len tak."

Renesmé naňho upriamila svoje zlaté kukadlá a aspoň na chvíľu o tom premýšľala. No jej nálada bola na bode mrazu. Hudba, ktorá tu hrala, sa jej vôbec nepáčila. Ale prečo sa divila? Aj tak ju nevyberala ona. Ona mala rada kapely, ktoré sa na pódiu vedeli odviazať. Navonok jemná dušička, vo vnútri hrdá punk-rockerka. Ale jej mama... Bella jej to jednoducho nepovolila. Vraj jej dcéra nebude nejakou podradnou feťáčkou. Keď jej to povedala, Nessie to neskutočne zabolelo. Viete si predstaviť, čo by ste robili, keby vás vaša matka prirovnala k feťáčke? Keby vám vaša rodina neverila, podceňovala a nepodporovala by vás? Ness na sebe však nič nedala poznať. Všetko trpela vo vnútri. Zamykala to do najhlbšieho kúta svojej duše a vrátila sa k tomu, keď bola osamote.

„Vážne, Jake, nemám náladu," povedala mu s úsmevom. Nechcela, aby jej priateľ prišiel o skvelý večer. Už dlho nevidela Jakea zabávať sa. Nechcela mu pokaziť aj túto možnosť.

Sledovala ho, ako kráča k malému hlúčku postáv. Svorka. Pousmiala sa. Ten sa od nich ani na sekundu neodtrhne, zasmiala sa v duchu.

Keď bol Jake skoro pri nich, na jeho pleci spočinula Edwardova ruka. Niečo mu rýchlo povedal a potom sa s ním odobral kamsi preč. Nessie začala mať tušenie, že sa niečo deje. Bála sa, že niekomu z kruhu jej milovaných hrozí nebezpečenstvo. Okamžite sa postavila a išla za nimi. Uvidela, ako kráčajú do lesa. No nikto iný s nimi nebol. Nebolo možné, aby sa niečo stalo. Povedali by to všetkým. Tu išlo o niečo iné...

Renesmé premohla číra zvedavosť, a tak sa potichu vydala za nimi. Snažila sa byť čo najtichšia; topánky nechala pri verande domu a s ľahkosťou našľapovala na mäkkú chladnú trávu. S jej zbystrenými zmyslami sa lepšie počula, takže vedela, kedy ma ostať stáť, a kedy naopak pridať. Tiež videla ďalej ako normálny človek, mohla odhadnúť, kde ich bude počuť, no kde ju naopak oni nezačujú.

Po krátkej chvíli uvidela, ako zastavili. Nešli hlboko. Schovala sa za ten najväčší strom, ktorý bol nablízku a napla uši. Snažila sa počuť každé slovo, no z rozhovoru počula len pár viet, ktoré jej ale úplne stačili...

„Jake, musíš jej to povedať," súril ho Edward. Nesúhlasil so správaním svojho vlčieho kamaráta.

Jake sa naňho zadíval a snažil sa mu v svojom pohľade a myšlienkach ukázať všetky pocity, ktoré ním lomcovali. Miloval Nessie, no nechcel, aby to vedela. Mal pocit, že Bellu nikdy nemiloval tak, ako ju. Ani nevedel, či to vôbec bola láska, alebo len hlbšie priateľstvo. No aj tak nechcel, aby to vedela. On ju poznal, vedel, že je príliš citlivá na to, aby dokázala uniesť fakt, že on kedysi miloval osobu, ktorú ona teraz nenávidí.

„Edward, ty vieš, ako ju ona neznáša," začal Jacob. „Ja nechcem, aby ju znénavidela ešte viac, alebo, nedajbože, aby znenávidela mňa. Ja ju milujem až príliš na to, aby som bol schopný povedať jej, že kedysi bola pre mňa bohyňou jej matka." Lámal sa mu hlas. Cítil, že slová, ktoré púšťa z úst, sú len chabou spominekou na kedysi vrúcnu lásku. Inú lásku...

„Ja viem, priateľu," povedal mu súcitne. „Ja byť ňou, najskôr by som tiež konal unáhlene, možno by som sa aj nahneval, no ona je už dosť veľká na to, aby to chápala. Nie je to ten typ dievčaťa, čo si myslí, že je stredobodom pozornosti. Ona to pochopí, je silná! Ver jej už trochu," súril ho Edward. Nehovoril to ako nejaký učiteľ neposlušnému žiakovi. Tieto slová hovoril ako otec, ktorý miluje svoju dcéru a chce, aby bola šťastná. Videl, ako ju má Jacob rád. Videl to aj u Nessie. Tí dvaja sa priam zabíjali od lásky. Veril, že to unesú.

Jacob vedel, že Edward má pravdu. Asi je naozaj čas odkryť pravdu pred osobou, pre ktorú by šiel aj na koniec sveta. „Dobre," povedal s povzdychom. „Poviem jej to." Edward sa na neho usmial a prikývol.

Renesmé, ktorá ešte stále stála za stromom, nemohla uveriť vlastným ušiam. Tešilo ju, že jej city sú opätované, no nemohla uveriť, že jej najlepší priateľ, a zároveň aj tajná láska, klamal. Krivda, ktorú cítila, bola, žiaľbohu, silnejšia ako láska. Po lícach sa jej začali kotúľať horúce slzy, ktoré boli len úbohou stopou jej bolesti. Už to jednoducho nevydržala...

„Už nemusí," zašepkala do ticha strašidelného lesa a rozbehla sa preč. Vedela, že to počuli.

Utekala tak ako ešte nikdy v celom svojom živote. Chcela byť čo najskôr doma. Chcela byť s Charliem a Alice. V hĺbke duše cítila tu obrovskú lásku, ktorú po celé roky k Jacobovi prechovávala, no jej myseľ zahalil tmavý mrak úbohého klamstva. Nikdy si nemyslela, že by jej Jake v niečom klamal, že by nebol úprimný. Ona mu hovorila všetko. Poznal ju lepšie, než sa poznala sama. Toto brala ako ostrú dýku, ktorú jej zabodol do chrbta. Nechcela to brať tak vážne, veď predsa nikoho nezabil, no netušila, že ho až tak veľmi miluje.

„Nessie, stoj!" počula za sebou vystrašený hlas. Pridala. Všetku svoju energiu preniesla do nôh a už ani nevnímala, ako kladie pravú cez ľavú. Hlasy sa síce ozývali z veľkej diaľky, normálny človek by ich nepočul, no ona áno. Nechcela už nikdy počuť jeho hlas. Nechcela ho už nikdy vidieť. Radšej bude bezducho snívať o tom, aké to mohlo byť, než ho každý deň vidieť a myslieť na to, že tak, ako jej ublížil teraz, jej môže ublížiť znova.

Vbehla do domu a rýchlo sa predrala k schodom. Nikto si ju nevšímal, ako vždy. Ten dokonalý účes teraz pripomínal zničené hniezdo, prekrásne šaty boli úplne dotrhané, nohy malá celé od hliny. Ale nevadilo jej to. Chcela byť len sama.

Vybehla hore schodmi, vošla do svojej izby a treskla dverami. Čakala na ten oslobodzujúci pocit, ktorý pri tom vždy cítila, no neprichádzal. Aj on ju opustil...

Zhodila zo seba šaty, z ktorých zostala len špinavá látka, vybrala si sponu z vlasov, dala dole všetky šperky. Chcela ísť rýchlo do sprchy. Nechcela, aby ju mama takto videla. Vedela, ako by reagovala. Ale bolo neskoro...

„Nessie, zlatko čo sa-" začala jej mama, keď vošla do dverí, no zmĺkla. S hrôzou sa pozerala na svoju dcéru. Teraz už naozaj nepripomínala dámu, ale malé dieťa, ktoré sa rado čvachtá v blate. No Nessie neskákala po kalužiach, ona sa len snažila prekonať to klamstvo, ktoré jej úplne zatemnilo mozog.

„Preboha, Nessie, čo sa ti stalo?" spýtala sa matka svojej dcéry s hrôzou v hlase. Bála sa, že jej niekto ublížil, vyzeralo to, že jej matka sa aspoň na chvíľu stane skutočnou matkou.

„Ja-a," koktala Renesmé. Bála sa, nevedela, ako sa má z toho vykrútiť. Ranu od matky by už neuniesla.

Bella k nej podišla. „Ublížil ti niekto?" spýtala sa jej. Renesmé potešilo, že sa jej matka o ňu naozaj stará, že ju zaujíma, ako sa cíti, no nemohla jej povedať, čo jej Jacob spravil. Bola si istá, že keď jej to povie, bude sa cítiť ako podvedená. Bála sa, že ju jej matka ešte viac poníži. Nechcela už viac trpieť...

„Nie," zašepkalo zlomené dievča. „Bola som v lese a-" nedokončila, matka jej opäť raz skočila do reči.

„V lese? Čo si, preboha, robila v lese?! Tak ja ti tu usporadúvam oslavu, chcem osláviť tvoju dospelosť, a ty si zdrhneš do lesa a túlaš sa bohvie kde?" Bellin hlas sa nebezpečne zvyšoval. Nessie začala cítiť, že je to opäť jej stará mama, ktorá nechápe.

„Nie, ja len-" ďalšie prerušenie.

„Myslela som, že si už naozaj veľká, že si dospela. Ale každým svojím činom mi dokazuješ, že nie si," hovorila jej matka a každým slovom do Nessie zabodla jeden nôž, ktorý ju svinsky bolel. „Nie si nič, Nessie, ešte stále si len hlúpe dieťa," dokončila a odišla z izby.

Renesmé len nemo pozerala na dvere. Ako jej to mohla spraviť? Ako ju mohla takto ponížiť? Myslela, že jej mama ju má aspoň trochu rada. Myslela, že pod tou maskou sú nejaké city, ktoré k nej prechovávala. Čo nechápala, že týmito slovami jej spôsobovala bolesť, akú ešte nikdy necítila? Nechápala, že svoju dcéru týmto už nadobro stratila? Akoby nestačilo, že kedysi jej ukradla priateľa. Ukradla jej jediného človeka, ktorého bola schopná milovať. Vzala jej lásku...

Zviezla sa k zemi. Jej tvár opäť zmáčali horúce slzy. Pohľadom kmitala z jedného miesta na druhý. Nevedela, čo má robiť. Možno všetko brala prehnane vážne, ale nemohla si pomôcť. Bola až príliš citlivá...

Oprela sa o posteľ. Hudba utíchla a všetci začali odchádzať domov. Nechápali prečo, no mnohí boli už aj tak v mierne podnapitom stave z alkoholických zásob, ktoré si sami priniesli. Oslava skončila, pretože Renesmé sa vraj necítila dobre a musela si ísť ľahnúť. To bol oficiálny dôvod, na ktorý každý skočil. Len ona a jej rodina vedeli pravdu, len ona a ďalší dvaja ľudia vedeli, čo ju tak zlomilo.

Pozrela sa na stolík. Všade samé rámčeky s fotkami, na ktorých sa objímali a smiali sa spolu. Ďalšie slzy... Postavila sa, zobrala všetky fotky a hodila ich do koša. Nechcela tu byť, všetko jej pripomínalo jeho, všetko jej pripomínalo bolesť, ktorú pociťovala. Podišla ku skrini a vytiahla cestovnú tašku. Nahádzala do nej oblečenie a iné potrebné veci, zazipsovala ju a položila ju k dverám. Vedela, že dnes sa ide na lov. Mala ísť aj ona, no pochybovala, že sa jej niekto spýta, či ide...

Počkala, kým sa všetci vytratia. Von sa pozerala cez milimetrový priestor v ľavom rohu jej okna. Keď na nich už nevidela a pocit, že už sú dosť ďaleko sa dostal na maximum, vypla si vlasy, vzala tašku na plece a zišla schody svojou poloupírskou rýchlosťou. Nečakala však, že na sedačke pred telkou bude spokojne odfukovať je kedysi milovaný vlčí priateľ...

Potichu sa prikradla k obrazu Leonarda DaVinciho, otvorila ho ako okno v izbe, zadala správnu číselnú kombináciu a otvorila trezor. Väčšinu rodinných peňazí mali v banke, no pár stoviek tisíc bolo aj doma. Tie boli však len pre najvyšší stav núdze, a tiež pre Carlisla a Esme. Zobrala pár zväzkov bankoviek; nestarala sa o to, koľko to je, boli dosť bohatí. Určite si to ani nevšimnú, pomyslela si. Nevšimnú si ani, že som preč...

Trezor zavrela a podišla k dverám. No slabosť nad ňou zvíťazila a ešte raz sa pozrela na svoju lásku. Snažila sa zapamätať si každý detail jeho tváre. Stále mala pred sebou ten jeho krásny priateľský úsmev, ktorý jej vedel zlepšiť aj ten najhorší deň. Len ten dnešný nie.

Zúrivo pokrútila hlavou v snahe zahnať zradné kvapky slanej vody, ktoré pramenili z jej bolesti. Utiekla do garáže; bála sa, že by si to rozmyslela a odpustila im všetkým tak, ako to robila stále. Nevedela sa dlho hnevať. Na nikoho. No teraz chcela, aby aj oni pocítili jej bolesť. Chcela im to všetko vrátiť. Aj s úrokmi.

Zobrala prvé kľúče, ktoré sa jej dostali pod ruku, a stlačila tlačidlo na odomknutie dverí. Alicino Porsche zablikalo, no nezapískalo. Toto auto predstavovalo presne to, čo potrebovala. Tichosť a rýchlosť. Otvorila kufor a hodila doň tašku so svojimi vecami. Diaľkovým ovládaním otvorila garáž a nasadla. Strčila kľúče do zapaľovania, naštartovala a dupla na plyn. Chcela byť čo najskôr preč. Preč od bolesti, ktorú prežívala každý deň.

Nevedela, kam pôjde. Netušila, kde bude bývať, z čoho bude žiť. Peniaze, ktoré mala uložené v malej kabelke, jej nevydržia navždy. Vedela, že to bude ťažké, no nebála sa. Ba práve naopak. Tešila sa, že nebude od nikoho závislá, že to bude len ona a nikto iný. Svet ju čaká a ona sa svojej cesty za slobodou nehodlá vzdať...

Ľudia, neviem ako, no napísala som prvú kapitolu. Je to asi niečo iné, než na čo ste zvyknutí. Cullenovci sú tu iní, Renesmé je tu iná, a hlavne Bella, tú isto ani nespoznávate. No tak to má byť. Nessie vie, že je už veľká. Vie, že sa o seba dokáže postarať aj sama. A táto cesta jej pomôže spoznať život v takom odtieni, v akom sa jej ani nesníval. Bude to cesta plná dobrodružstva, nových známostí, zážitkov... Jednoducho to bude iné.

Ďakujem za to, že ste si to aspoň prečítali. Dúfam, že sa vám to páčilo a dáte to najavo komentárom. A ak nie, napíšte, čo chcete, aby som zlepšila, a ja s radosťou počúvnem. Ja viem, už vám musím liezť na nervy. Tak ja idem. A ešte raz ďakujem!

Melanie

Autor: Melanie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Untouchable - 1. kapitola: