Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upír na polovičný úväzok 1

03.08.2011 (21:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2496×

To, čo sa deje, som si uvedomila hneď, ako na nás zaútočili. Vlastne to nebol útok, ale...

Niekto sa ku mne začal blížiť. Keby som nevedela, že to je upír, povedala by som si, že je to celkom pekný muž. Hnedé dlhšie vlasy, tmavé oči, vyšportovaná postava. A nebol ani tak vysoký. No na čo mi to je, keď umriem?

Mozog mi dal výpoveď už pred pár minútami, takže bolo nemožné dať dokopy nejaké súvislé myšlienky, nieto plán, ako by som sa mohla vyhnúť smrti.

Mia, utekaj! – kričala som na seba. No bála som sa čo i len pohnúť. Všimla som si, že zopár ľudí zahnali do kúta, na niečo čakali. Samozrejme, medzi nimi som bola aj ja. Nechcela som umrieť. Síce môj život nestál takmer za nič, našlo by sa zopár vecí, kvôli ktorým by sa tu oplatilo zostať.

Ak z tohto vyviaznem živá, budem sa pravdepodobne tešiť z každého nového dňa...

„Trasformarsi,” zavelil niekto. Potom boli počuť ďalšie výkriky. Ten muž, ktorý stál predo mnou, podišiel ku mne bližšie. Pri tom sa mu zavlnil čierny plášť, ktorý mal na sebe. Pousmial sa a pri tom odhalil svoje dokonalo biele zuby. Čakala som, že uvidím aj predĺžené očné zuby, no nič také som nezbadala.

Striaslo ma, keď sa dotkol môjho krku. Cítila som jeho chladný dych. A potom len ukrutnú bolesť, keď sa zahryzol do môjho krku.

***

Sedela som vonku na lavičke. Nemohla som sa vynadívať na svoju pokožku, ktorá teraz nádherne žiarila. Videla som na nej toľko farieb, že niektoré mi boli doteraz neznáme. Bože, bolo to nádherné a krásne.

Upír vedľa mňa si znudene vzdychol. „Pozri sa. To, že sa premena nepodarila ešte neznamená, že ťa neminie základný výcvik upírov na hrade.“ Áno, premena... vraj moje telo bolo odolné voči upírskemu jedu. Som dosť silná na to, aby som premohla akéhokoľvek upíra – podľa nich. No nikto na mňa neútočil a ani ja som sa o to nepokúšala. Bolo mi to úplne jedno.

Ale späť k premene. Moja premena netrvala tak dlho, ako zvyčajne. Bolo to len niekoľko hodín, takže bolo hneď jasné, že nebudem ako ostatní. Preto ma ten upír vedľa mňa niekde odviedol k akýmsi trom upírom, ktorí mi dali napiť ľudskej krvi. To bola teda lahôdka! Ale obyčajné jedlo mi aj tak chutí najviac. Normálne spím, jem a srdce mi bije ako normálnemu človekovi. Takže som len niečo ako polovičný upír.

Najskôr ma chceli hneď zabiť, pretože by som im bola nanič, no potom ktosi povedal, že pravdepodobne mám nejakú schopnosť, keď som premenu prežila. A tak tu sedím na lavičke s nejakým chlapíkom.

„Hej, hej,“ odvetila som. Ani neviem, ako sa volá, no je mi to jedno.

„Ale fakt by sme s tým mali začať...“

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa ho a otočila sa k nemu. Tohto blbca, ktorý mi nedovolí sa radovať z toho, čo sa mi stalo, mi pridelili tí traja. Vraj, aby ma niečo naučil. Csss, veď sa nevie ani správať.

„Demetri.“ Pozorne som si ho prezrela. Pred premenou som si ho medzi upírmi nevšimla, takže som ho videla len týmito očami. Krajšieho. Aspoň si myslím. Mal kratšie blond vlasy, ktoré mu stáli do všetkých strán. Ako každý upír – bledú pokožku a červené oči. No tie jeho boli o čosi zaujímavejšie. Také krásne a jedinečné. Ako červené krištále.

„Mia,“ predstavila som sa.

„Viem.“ Šťuchla som ho do rebier. Nechápavo sa na mňa pozrel. „Čo?“

„Teba nikto neučil slušnému správaniu, však?“

„A načo by mi bolo, keď už nie som človek, ha?“

„Tak radšej ma poď naučiť to karate, lebo zošediviem,“ navrhla som.

Zasmial sa. „To je fakt. A karate to nie je.“

Oprela som sa a nešťastne si povzdychla. „Nie? Tak to si ma sklamal. Myslela som si, že k tomu patria aj tie oné... tie bojové pokriky, či ako sa to volá.“

„To ti bude – s prepáčením – na hovno. Keď ti pôjde o život,“ okomentoval to. „Taktiež by to každému liezlo na nervy. Tak poďme, vstávame!“ zavelil. Nechcela som robiť nejaké problémy, tak som ho radšej poslúchla.

„Keďže si napoly človek...“ začal, no musela som ho prerušiť, lebo to nebola pravda: „... asi z väčšiny.“ Nervózne sa na mňa pozrel a pokračoval: „Preto máš iný tréning ako ostatní premenení. Potrebuješ sa vyhnúť upírom aj preto, že ti bije srdce a v žilách koluje krv. Si silná, takže to nebude taký problém.“ Prevrátila som očami a pozorovala ho, ako si dal dolu plášť. Pod ním mal čierne nohavice a košeľu takej istej farby. Košeľu mal obtiahnutú, zvýrazňovala jeho vypracované telo. Prvé tri gombíky mal rozopnuté, tak vyzeral jednoducho božsky. Plášť hodil na stoličku a otočil sa ku mne.

„Čím začneme?“ opýtala som sa ho. Nevyzeral tak, žeby sa chystal bojovať alebo nejako cvičiť. Rukou si prešiel po vlasoch a ja som takmer odpadla. Fakt vyzeral božsky. Pristúpil bližšie ku mne a usmial sa.

„V tomto momente by už bolo po tebe,“ zašepkal. „Taktiež ťa prezrádza tvoj tep, Mia. Zvykni si, že všetci upíri sú pre ľudí ako bohovia. Pravda je však iná.“ Vyvalila som na neho oči. Po prvé – číta my myšlienky? A po druhé – čo tým vlastne myslel?

„Čo robím zle?“ chcela som vedieť. „Nič som neurobila.“

„Veď práve. Mala si ma nejako zložiť, poprípade aspoň sa o niečo pokúsiť, ale ty tu stojíš ako soľný stĺp,“ sťažoval sa a mne to už šlo na nervy. Dobre, možno vyzeral božsky, ale inak bol totálny idiot, ktorý sa nevie správať. Len som nesúhlasne pokrútila hlavou. „Tak ešte raz a skús ma aspoň udrieť.“

Tak to bude teda sranda, pretože som sa doteraz s nikým nebila. A teraz mám udrieť jeho? Tak fajn. Stala som si oproti nemu. Stále ma pozoroval a dával pozor na to, ktorým smerom sa pohnem.

Zahnala som sa po ňom jednou rukou, no on ma za ňu hneď chytil a pritiahol k sebe. Neviem ako ma stihol tak rýchlo otočiť, no zrazu som stála chrbtom k nemu a ruky mi držal za chrbtom. Povzdychla som si. „Roky praxe, však?“ Zovretie povolilo a ja som sa mohla k nemu otočiť. Znovu sa chystal dať mi prednášku. Ten pohľad už poznám.

„Pamätaj na to, že ak sa dostaneš k nepriateľovi takto blízko, si mŕtva. A voniaš naozaj pekne. Ešte raz!“ A odstúpil odo mňa o tri kroky dozadu. Nevedela som, ako ho mám, dočerta, udrieť, keď ma zastaví. Nebodaj by ho to bolelo.

Keď som naňho zaútočila tentokrát, podarilo sa mi do neho vraziť. Ani to s ním nehlo, len sa na mňa pobavene pozeral.

„Drevený kôl nefunguje, však?“ opýtala som sa ho.

„To teda nie. Ale pokojne sa môžeš pokúsiť mi ho vraziť do srdca – aj tak by sa ti to nepodarilo.“ Mykol plecom, akože sa nič nedeje.

„Tak ako mám zabiť upíra?“

„Tebe bude bohato stačiť, aby si sa pred nimi vôbec ubránila.“ Tak týmto ma vážne vytočil. Začala som rozmýšľať, ako by som mu mohla niečo urobiť. Napadlo mi len to, žeby som naňho skočila a zrazila ho k zemi.

Tak som to vyskúšala. No nedopadlo to podľa mojich predstáv. Demetri zistil, čo sa snažím urobiť, a tak mi nejakým divným spôsobom podlomil nohy. Stratila som rovnováhu a padla na zem.  Niečo nepríjemne puklo... A pekne som si narazila zadok. No zadná časť tela nebola jediná, ktorá ma bolela. Pravou rukou som nejako nemohla pohnúť. Ale nebolelo ma to.

„Au,“ zaskuvíňala som, keď sa ku mne sklonil, aby mi pomohol, no pri tom sa dotkol práve tej ruky.

„Si v poriadku?“

„Áno!“ vyhlásila som, no keď sa na mňa pozrel s nadvihnutým obočím, priznala som: „Neviem, asi nie.“

„Ruka?“ Prikývla som a pozrela sa na neho. Trochu sa odo mňa odtiahol a nešťastne si vzdychol. Ľavou rukou som si chytila to rameno, aby som zistila, čo presne je zlomené. Pichlo ma to v kľúčnej kosti. Tak to je teda fakt super.

No potom sa stalo niečo, čo som nečakala ani ja, ani Demetri. Okolo ruky sa zrazu objavila nejaká žiara.

Ďalšie kapitoly budú dlhšie. Predsa - je ťažké sa rozbehnúť. ;)

Ak sa vám 1. kapitola páčila, dajte vedieť.

Vďaka. :)

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upír na polovičný úväzok 1: