Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 28. kapitola

30.05.2014 (21:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2064×

28. kapitola

Sedela som na posteli v starej budove, kde býval Stephen. Nohy som mala prekrížené a ruky spojené na stehnách. Sledovala som, ako sa mi na zápästí vlní strieborná jazva ako pamiatka na klub upírov. Sedela som a čakala.

Vysvetlila som Stephenovi všetko, čo som sa mi stalo i to, že ešte musím počkať na výsledky krvných testov. Obaja sme však vedeli, že som tehotná. Čakala som Edwardovo dieťa. Tá myšlienka sa mi zdala ešte stále absurdná a ťažko sa mi dostávala i na jazyk.

Po chvíli som zodvihla hlavu a pozrela sa konečne na upíra predo mnou. Jeho tvár bola nečitateľná. Premýšľal. Dúfala som, že niečo vymyslí, že mi pomôže – aj keď toho pre mňa urobil už dosť. Dovtedy som však potrebovala poznať odpoveď na otázku, ktorá ma škriabala v krku už od toho zistenia.

„Stephen, existuje šanca, že pri pôrode neumriem?“

Myklo ním. Zodvihol oči a prebodol ma zúfalým pohľadom. „To neviem, Bella. Mohol by som ťa premeniť, ale môže ťa to zabiť.“

Vydýchla som. Tušila som, že povie niečo podobné. No na také niečo sa nedá pripraviť. Ako sa pripraviť na smrť? Samozrejme, mohla som porodiť nádherné poloupírske dieťa. Ale čo ak by bolo zlé? Zaslúžilo by si život?

Niečo ma pichlo pod srdcom. Bol to ten malý tvor, ktorý vo mne rástol. Semeno falošnej lásky. Prehltla som na prázdno. Nechcela som sa vracať k Edwardovi – on tu teraz nie je, nepomôže mi. Bola som tu s tým problémom sama.

„Možno by som sa mala vrátiť. Rosalie si bude robiť starosti,“ povedala som a zodvihla sa na odchod. Stephen urobil to isté.

„To nemôžeš. Nemala by si byť teraz sama. Nevieme, ako prebieha tehotenstvo pri dieťati človeka a upíra. Mohlo by ti to ublížiť. Myslím, že najlepšie by bolo zbaviť sa toho, kým je čas.“

 „Ale ja som sa ešte nerozhodla. Neviem, či to dieťa chcem dať preč alebo si ho chcem nechať.“

„Lenže na také rozhodnutie je najvyšší čas. Toto tehotenstvo nebude trvať deväť mesiacov. Dieťa v tebe bude rásť každým dňom, každou hodinou. Mali by sme konať skôr, než bude neskoro, Bella.“

Vedela som to, no na také veľké rozhodnutie som nebola pripravená. Nedokázala som teraz zdravo uvažovať nad životom a smrťou. Nad vraždou vlastného dieťaťa. Všetky moje doterajšie obavy mohli byť len výplodom môjho strachu, to dieťa mohlo byť dobré. Dokonca aj ľudské. A mohlo mať rovnaké dobré vlastnosti ako jeho otec.

„Neplač,“ šepol Stephen. Vôbec som si to neuvedomila. Rýchlo som si spakruky zotrela horúce slzy, ktoré sa mi rinuli po tvári. Pristúpil ku mne a silno ma objal. V tej chvíli som si uvedomila, že už veľmi dlhú dobu ma nikto takto neobjal. A dlho som necítila takú oporu, aká teraz sršala zo Stephana.

„Ak umriem, sľúbiš mi, že sa s Lisbeth postaráte o moje dieťa?“ vzlykla som mu do trička. Zovrel ma ešte pevnejšie.

„Prisahám. Ale nič také sa nestane. Niečo spolu už vymyslíme, rozumieš?“ Pošúchal ma po chrbte, aby ma utešil. Bolo ľahké niečo také povedať. Splniť to bolo však oveľa ťažšie.

Domov som sa vrátila neskoro v noci. Potichu som vstúpila do domu, no Rosalie aj Emmett boli upíri a tak ma mohli počuť, aj keď som išla ako myška. Keď som kráčala po chodbe do svojej izby, na druhej strane vykukla z dverí Rosalina hlava.

„Bola si preč dlho. Už sme chceli vyhlásiť pátranie,“ žartovala.

Pokúsila som sa o úsmev. „Prepáč. Keď sa to dievča rozhovorí je ťažké zastaviť ju. Ani som si nevšimla, že je veľa hodín.“

„Nevadí. My dvaja sme sa dokázali zabaviť aj bez teba. Ale na víkend si nič neplánuj – mám pre teba prekvapenie.“

„Rose, teraz nie je vhodná doba na prekvapenia. Ak plánuješ čokoľvek, prosím, zruš to.“

„Deje sa niečo?“ opýtala sa a vyšla na chodbu. Bola zabalená len v paplóne z postele.

„To mi povedz ty. Nie, vlastne nehovor. Nechcem to vedieť. Ale v noci má byť zima, radšej by si sa mala vrátiť k Emmettovi, než mu zamrzne zadok.“

Rosalie sa zasmiala môjmu vtipu a zapadla späť do izby. Ja som sa prestala tváriť, že je všetko v poriadku a tiež som išla k sebe. Nemala som chuť na nič ani na sprchu. Len som si ľahla do postele a privrela oči. Snažila som sa privodiť si spánok - rátala som ovečky, nad ničím som nepremýšľala. Lenže spánok ma obchádzal až do samotného rána.

O pol siedmej mi zazvonil budík. Načiahla som sa po ňom a vypla ho. Nechcelo sa mi vstávať z postele a ísť do práce. Na prekvapenie mi nebolo zle. Aspoň nie fyzicky. Noc mi nepriniesla žiadne hlbokomyseľné nápady, ktorým by sa všetko vyriešilo. Miesto toto sa to ešte viac zhoršilo.

 Keď som nemohla spať, začala som si utvárať v mysli predstavy. Videla som, ako by to dopadlo, keby sa mi narodil syn a ja pri pôrode umriem. Aj to, ak by som prežila. V oboch prípadoch by som bola šťastná. Verila som, že pri jeho výchove by sa mi podarilo potlačiť jeho stránku netvora a urobila by som z neho toho najlepšieho poloupíra, aký kedy chodil po Zemi. Len jeden prípad nezahŕňal šťastný koniec – a to okamih, keď som si dieťa nechala vziať. V tej predstave som umrela stará. Trpela som záchvatmi samoty zatiaľ, čo moja sestra žila ten najnaplnenejší život, aký som kedy videla. Ona mala Emmetta, Stephen mal Lisbeth, Edward mal Tanyu. A koho som mala ja? Čo sa týkalo mojej životnej lásky, zmýlila som sa a zlyhala. Nechcela som, aby to tak dopadlo aj s tou materinskou.

Polovicu noci som si nadávala, aká som mohla byť hlúpa, že som vôbec premýšľala nad interupciou. A potom som si uvedomila, že aj to dieťa má na rozhodnutí o svojej budúcnosti svoj podiel. Mohlo to byť len embrio, malý škriatok, ktorý sa ešte nepodobal na človeka. Lenže už teraz ma ovplyvňoval. Nemala som tušenie, ako to robil, ale cítila som, že mi podsúva svoju vlastnú vôľu. Chcela som dokonca napísať na papier, že moje telo už nie je moje, ale potom som to zavrhla. Ako by také niečo dokázalo?

„Bella? Nepočula si budík?“ vtrhla mi do izby Rosalie. Stála vo dverách - ďalej sa kvôli vychádzajúcemu slnku neodvážila.

„Počula. Za chvíľu vstanem.“

Už mala na odchode, keď sa otočila. „Včera hlásili, že dnes bude celý deň svietiť slnko. Nechcem, aby si sa cítila zle vo vlastnom dome a určite by si to ani ty nechcela po mne.“

„Na čo narážaš?“

„Potrebovali by sme s Emmettom zadebniť pár okien v dome. Ale len na čas, než objednáme okná, aké mal Carlisle. Teda, ak nechceš upratovať popol vlastnej sestry,“ zažartovala.

„Robte si čo chcete,“ povolila som. Rosalie sa šťastne usmiala. Aj keď som pochybovala, že by z upírov ostal len popol, zakazovať im niečo bolo zbytočné. Už tak to mali na nič, že už nikdy nebudú vidieť východ slnka, nechcela som im ešte pridávať.

Lenže toto čakalo aj mňa. Temnota. A ticho.

Zavrela som oči, aby som zahnala ďalší sled myšlienok. Musela som sa obliecť a vyraziť do práce. Nechcelo sa mi, ale musela som, aby som Stephenovi splatila pôžičku. Kiež by to dieťa vo mne dokázalo vyčarovať libry zo vzduchu.

***

Keď som roznášala poštu, dávala som si pozor, aby mi neprišlo zle. A aby som nenosila ťažké veci. Radšej som sa aj naďalej vyhýbala šéfovi a jeho poštu som nechala u sekretárky. Vez obednú prestávku mi volal Stephen. Stretli sme sa pred budovou v jeho aute.

„Kam ideme?“ spýtala som sa, keď naštartoval.

„K lekárovi. Lisbeth ti zaistila vyšetrenie bez čakania u svojho gynekológa. Zistíme, či si naozaj tehotná a ako staré je dieťa. Potom sa môžeme opýtať na interupciu.“

Stephen ma dojímal, ako veľa pre mňa robil a v podstate som bola cudzí človek. No musela som ho chytiť za ruku. „Už som sa rozhodla. To dieťa si nechám.“

Pozrel sa na mňa. „Si si istá? Bella, zjavne nechápeš, čo všetko obnáša tehotenstvo s upírom. Alebo byť upírkou.“

„Neviem, ale som odhodlaná zistiť to.“

„Veď môžeš umrieť. Obaja môžete,“ skríkol a prudko zastavil na červenú. Hlasno vydýchol. „Prepáč. Samozrejme, je to tvoje dieťa a tvoje rozhodnutie. Ja len chcem, aby si si bola istá. Mám ťa rád, Lisbeth ťa má rada. Navyše si prvý človek, ktorého som nezabil, aj keď som chcel a ešte mi aj pomohol. Záleží mi na tebe. Sme...“

„Priatelia,“ dopovedala som miesto neho. V tele sa mi rozliala blaženosť. Bolo úžasné mať skutočného priateľa.

„Presne tak. A keď nepočúvaš mňa, mala by si si pohovoriť so sestrou. Tá bola premenená nedávno a určite teraz ešte najviac vníma, o čo všetko premenou prišla.“

„Viem, čo premena na upíra obnáša. Viem, že už nikdy neuvidím slnko, ani deň. Viem, že už nikdy neochutnám ľudské jedlo. A pri strete s ľuďmi budem hladná. Budem musieť piť krv a zabíjať. Ale to všetko som rozhodnutá podstúpiť za cenu života pre svoje dieťa.“

„Nepovedala si to najhlavnejšie,“ oponoval mi. „Po premene stratíš dušu.“

Prehltla som. „Edward mi o tom raz povedal. Hovoril, že upíri nemajú dušu. Ale čo je duša? Nevidím ju, necítim, Stepehen. Možno žiadna duša nie je a len sa tak hovorí. No ak je, dám ju výmenou za šťastie s dieťaťom.“

Nič mi na to nepovedal. Musel vidieť, že som rozhodnutá a nedám sa obmäkčiť ani zastrašiť.

Zastavili sme na parkovisku pod nemocnicou a vystúpili sme. Výťah nás vyviezol na poschodie do čakární, ktorá bola plná ľudí. Lisbeth tam na nás už čakala. Tak trochu som sa hnevala na Stephana, že jej to hneď zavesil na nos a ani neprešlo dvadsaťštyri hodín, ale bola to jeho priateľka. Musela som sa s tým zmieriť. A vďaka nej nás doktorka vzala okamžite.

„Vyzlečte si tričko a ľahnite si,“ prikázala mi po pár zdvorilostných frázach. Stiahla som s tričko cez hlavu a ľahla si na lehátko. Sestrička mi upravila nohavice a natrela mi podbruško chladným gélom. Doktorka sa posadila vedľa mňa a začala ma sonovať. Na čiernej obrazovke sa objavilo malé biele telíčko so šedými fľakmi.

„Takže som tehotná,“ vydýchla som. Pozrela som sa na Stephana, ktorý vyzeral, že čochvíľa odpadne. Krátko som pomyslela na otca dieťaťa. Ako by sa tváril on pri tomto zistení?

„A čakáte dvojičky, gratulujem,“ oznámila mi doktorka.

Otvorila som ústa. Pozrela som sa na obrazovku a uvidela ďalšie embrio tesne vedľa toho druhého. Boli dve. Dve deti. Dve poloupírske deti.

Trvalo, kým som do pľúc dostala vzduch. Srdce mi tĺklo na spánkoch a zalial ma pot. Nevedela som, či sa mám radovať alebo hneď teraz vyskočiť von oknom. Nedokázala som sa ani hýbať. Preto mi Lisbeth musela pomôcť späť do trička a zotrela mi gél z podbruška. Stephen sa ku mne rýchlo naklonil.

„Je to jasné – dve deti neporodíš. Nemáš šancu sa dostať ani do záverečnej fázy, Bella. Musíš sa ich zbaviť,“ naliehal. A ja som mu bola neschopná odpovedať. Dvojičky.

„Aké sú staré?“ spýtal sa Stephen.

„Tri a pol mesiaca. O chvíľku sa to začne prejavovať aj na brušku. Prosím, posaďte sa a vypíšeme kartu. Bude dobré, ak sem budete chodiť na pravidelné prehliadky. Viacpočetné tehotenstvá u prvorodičiek by mohli byť komplikované. Preto bude dobré, aby sme nenechali nič na náhode.“

„Je možná interrupcia?“ dožadoval sa Stephen.

Doktorka zostala zarazená. „Je mi ľúto, ale pri takom pokročilom štádiu je interrupcia vylúčená.“

Podlomili sa mi kolená. Stephen ma musel podoprieť. „Mohla, by som sa opýtať...“ Slová sa mi ťažko dostávali z jazyka. „Sú to dievčatká alebo chlapci?“

„Oboje,“ odvetila.

Nadýchla som sa. Oboje. Z očí mi vytryskli slzy a až teraz som vedela, že sú to slzy šťastia. Kašľať na všetkých upírov, kašľať na Edwarda, kašľať na smrť. Bola som tehotná a čakala som dvojičky. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 28. kapitola: