Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 29. kapitola

15.06.2014 (07:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1950×

29. kapitola

„Je to tvoja sestra, Bella. Mala by si jej to povedať,“ snažil sa ma presvedčiť Stephen.

„Viem. Poviem jej to, neboj sa. Tento víkend plánuje niekam ísť, poviem jej to tam.“

Stála som v kúpeľni a spomínala na svoj posledný rozhovor so Stephanom. Pri pohľade do zrkadla som si uvedomila, že nemám na výber. Moje bruško naberalo rozmery. V práci som ešte dokázala nájsť vysvetlenie pre svoje obrie rozmery, ale pred Rosalie som len ťažko mohla ďalej skrývať pravdu a aj svoj apetít.

„Panebože, Bella, zase ješ? Mala by si ubrať, dievča, inak z teba za chvíľku bude balón. Nie si predsa tehotná,“ zavtipkovala dnes ráno. Krátko som sa zasmiala, aj keď som jej mala povedať rovno pravdu.

Vydýchla som a zakryla si brucho voľnejšími šatami. Sľúbila som Stephenovi, že jej to poviem tento víkend a svoj sľub som plánovala dodržať. Aj keď som predtým odmietla Rosalienu pozvánku na spoločne strávený víkend, nakoniec som názor zmenila. Bude lepšie, ak sa tú novinu dozvie niekde medzi ľuďmi a bude v dobrej nálade. Preto som súhlasila s nápadom prijať jej pozvanie do zábavného parku, aby sme podľa Rosalie upevnili naše sesterské puto.

Vyšla som z izby a zišla dole schodmi. Rosalie a Emm na mňa už čakali v hale so širokými úsmevmi, oblečený ako bežný Londýnčania.

„Páni, vyzeráš úžasne,“ vyhŕkla Rose. Vzala ma za ruku a odviedla ma k autu.

„Takže, o pol deviatej sa začína cirkusové vystúpenie. Dovtedy musíme zaručene ísť na horskú dráhu a nejaký extrém. Bože, už sa teším. Som zvedavá, či sa budem ako upírka menej báť,“ dumala.

Len som prikyvovala jej nápadom a v kútiku duše dúfala, že nič z toho nebudem musieť podstúpiť. Kolotoče som mala rada – popravde som ich mala vždy radšej než Rosalie - no bála som sa o svoj stav. Keď som mohla kedykoľvek porodiť, alebo mi mohlo prísť nevoľno, by som niečo také nemala riskovať. Bohužiaľ, som sa pekne mýlila.

Akonáhle sme prešli cez turniket, Rosalie ma nasmerovala k tomu najväčšiemu zo všetkých kolotočov. Nenamietala som. Chcela som jej urobiť radosť, a tak som sa dobrovoľne posadila na sedadlo a nechala sa vyviesť do výšky niekoľkých desiatok metrov. Po prvej jazde som zistila, že to nie je až také hrozné. Emm nám potom kúpil cukrovú vatu, ktorá všade rozvoniavala spolu s varenou kukuricou, pečeným mäsom a pukancami, a posadili sme sa na jednu z voľných lavičiek pri rýchlodráhe.

„Ani si nepamätám, kedy sme tu boli naposledy,“ zasnila som sa.

Rodičia nás so sestrou často brávali na kolotoče, keď sme boli ešte malé. A keď sme trochu vyrástli, chodili sme sem samé za peniaze, ktoré sme si našetrili. Bolo to naše malé tajomstvo a ja som sa nečudovala, že Rose vybrala práve kolotoče. Lenže potom obaja rodičia zomreli a už ani jedna z nás na kolotoče nepomyslela. V mojom prípade nebolo kedy sa zabávať a ona sa zas celou svojou dušou ponorila do hľadania upírov.

„Bolo to na tvojich šestnástych narodeninách. Mamka nás sem zobrala pred oslavou,“ odvetila mi. Pozrela som sa na ňu. Bola rovnako ponorená do minulosti ako ja. Črty tváre jej na okamih zosmutneli a oči stmavli. Spomínala. „Bolo to úžasné,“ šepla.

Položila som jej ruku na plece. Nechcela som, aby Rose prešla dobrá nálada a trápila sa. Cítila som potrebu rýchlo to napraviť, a tak som vyskočila na nohy. „Bolo a aj bude. Poď, musíme na náš obľúbený kolotoč.“

Tvár sa jej razom rozžiarila – takže si pamätala. Vytiahla som ju na nohy a prekľučkovali sme spolu cez davy. Emmett nám popritom robil drsného bodyguarda.

Extrém. Ďalší zlý nápad, ktorý som dostala, no pre blaho svojej malej sestričky som to mienila podstúpiť. A potom jej to poviem, pomyslela som si.

Vyšvihla som sa do sedadla vedľa Rose a nechala sa vyniesť do mierne kolmej polohy. Náhle sme začali padať do druhej strany a krútiť sa. Točili sme sa raz doprava, raz doľava, do výšky a zase dole, až kým sme neboli prevrátení hlavami k zemi a naša myseľ už nedokázala rozlíšiť tú správnu polohu. Vzduch sa mi opieral do hrude, vytláčal mi z pľúc všetok kyslík a hral sa s mimikou mojej tváre. Bolo to horšie, než som si pamätala a zároveň úplne dokonalé. Rose mi kričala do ucha z jednej strany, Emmett z druhej. Ako som správne pochopila, ešte nikdy nebol na kolotočoch a teraz si to poriadne užíval.

Na pár skvelých minút som prestala myslieť na svoj spackaný život a ťažké rozhodnutia. Až keď opäť začala pôsobiť gravitácia a ja som prestala zvierať okraje sedadla, prišli nevoľnosti. Hlava sa mi zatočila, žalúdok som mala naruby. Ešte nikdy mi nebolo tak zle. V bruchu som po prvýkrát ucítila tie malé. Jedno z nich ma koplo.

Nohy sa mi podlomili a Emmett ma sotva zachytil. Spolu s Rosalie ma odniesli preč a posadili na trávnik. Hlavu som položila na Rosalino plece a privrela oči.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma sestra. Snažila som sa to rozdýchať, ale musela som byť biela ako stena. Cítila som, ako mi krv rýchlo odteká z tváre i končatín. Až keď som si bola už istá, že ma nesklame hlas, odpovedala som sestre.

„Som, som v pohode. Len sa mi zatočila hlava.“ Odtiahla som sa a usmiala sa na ňu.

Emmett mi priložil ruku na čelo a potom sa zatváril veľmi čudne. Tvár sa mu zvraštila, oči potemneli a padli mu na moje brucho. Inštinktívne som si ho prikryla rukami. Cítil ich?

 „Bella, robím si o teba starosti,“ pokračovala sestra a tak odo mňa odviedla jeho pozornosť. „V poslednej dobe ti je zle akosi pričasto. Možno by bolo dobré, aby sme s tebou zašli k lekárovi.“

Mykla som sa. „Už som u neho bola. Povedal, že to nie je nič vážne,“ ubezpečila som ju.

„Nespomínala si, že si bola u lekára.“

Obzrela som sa na Emmetta. „Bolo to ešte predtým, než ste prišli. Vlastne, kašlite na to. Možno to je len z toho, že som dnes od obeda ešte nemala nič v ústach,“ zaklamala som.

„Tak zájdeme do mesta na poriadnu večeru,“ navrhol. Pohľad mu opäť zjemnel a prestal sa tváriť tak podozrievavo.

„Nie. Keď už sme tu, dala by som si pečené mäso z tej špajdle,“ usmiala som sa a nevine kývla hlavou smerom k stánku.

Emmett vstal a poklonil sa ako verný služobník. „Tvoje prianie je pre mňa rozkazom, pani.“ Pobozkal mi ruku. Bolo mi do smiechu, ale keď som si všimla pár zvedavých pohľadov naokolo, očervenela som a sklopila oči.

„Prepáč,“ šepla mi Rosalie do ucha, keď už zmizol v dave. „Emm je niekedy ako malý.“

„Nie, to je v poriadku. Aspoň sa s ním nikdy nenudíš.“

„To nenudím. Ale občas mám pocit, že niektoré veci berie až príliš na ľahkú váhu. Alebo príliš vážne. Ako teba a Edwarda.“ Prudko som sa nadýchla a snažila sa skryť svoje prekvapenie. Jeho meno som nepočula už pár dní a bola som za to celkom vďačná. Ale teraz to vo mne vyvolalo opäť tie staré pocity. Prešla som si rukami po kolenách, aby som si uhladila šaty a snažila sa pozerať pred seba. Rose si ani neuvedomila, čo povedala. A tak som sa to rozhodla využiť.

 „O čom to hovoríš?“

 „Nie je to v podstate nič. Ale vtedy, keď si sa s ním prestala baviť a rozišli ste sa... No, Emm si myslí, že je váš rozchod jeho vina. Že povedal niečo, čo nemal. A dosť sa tým trápil, keď videl Edwarda takého zruinovaného. Avšak, ja som mu povedala, že to nemôže byť jeho vina, keď sme spolu vlastne ani nechodili, nie?“

Všetky bunky v tele sa mi vzpriečili, aby mi po lícach nevyhŕkli slzy. Nechodili sme spolu – mala pravdu. Nikdy sme neboli na rande, nikdy sme o vzťahoch nehovorili. Proste sme si len navzájom zachraňovali životy a spávali sme spolu. Vlastne to bola ako odmena. Spomínala som si, akoby to bolo včera, keď ma Edward zachránil pred Alistairom a ja som sa mu po prvýkrát dobrovoľne oddala. Áno, bola to odmena. Cítila som potrebu niečo mu dať, nejako sa mu odvďačiť. A to sa aj stalo.

Pri istotu som si spakruky prešla po očiach, a potom sa pokúsila o úsmev. „Máš pravdu, nie je to Emmettova vina. S Edwardom som nechodila. A prečo bol taký zničený?“

„Neviem. Nebavili sme sa spolu. Pokiaľ si si nevšimla, nebola som práve jeho najväčšou fanynkou.“ Pokúsila som sa zasmiať, ale neznelo to veľmi vierohodne. Mala som pocit, že sa to všetko začína odznova a ja sa znovu stávam bábkou ovládanou citmi k Edwardovi.

„Prepáč. Musím ísť na toaletu. Počkajte ma tu, nie že mi niekam utečiete,“ oznámila som Rosalie a vytiahla sa na nohy. Prebehla som skrz skupinku študentov a uistila sa, že sestra nejde za mnou. Potrebovala som byť sama, aby som mohla všetko vyventilovať.

Zamkla som sa na záchodoch a zosunula sa k zemi. Chcela som plakať, všetko zo seba opäť dostať, ale slzy sa neobjavili. Len som nezmyselne lapala po dychu a vzlykala. A keď už som myslela, že je po všetkom, opäť som pocítila kopnutie. Bolo to krásne a bolestivé zároveň. Rýchlo som sa pozviechala na nohy z chladnej zeme a prešla k umývadlu. Opláchla som si tvár a umyla ruky. Studená voda ma opäť prebrala k životu. Ešte raz som smrkla a pobrala sa k dverám. Siahla som na kľučku, keď v tom som sa prehla od bolesti. Kŕč vystrelil z lona do celého môjho tela. Zahmlilo sa mi pred očami – myslela som si, že umriem. Bolesť ma natoľko omráčila, že som sa ani neviem ako ocitla na zemi. Vzduch mi uviazol v krku a ďalej sa nedostal. Ani som sa nepohla, ale ten kŕč prišiel znovu. Vykríkla som. Po lícach sa mi skotúľali slzy bolesti. Zaťala som zuby a pokúsila sa posunúť do sedu. Bezvýsledne. Tak veľmi to bolelo, že som neovládala svoje vlastné končatiny. Naraz sa rozrazili dvere a ja som videla škvrnu, ktorá prebehla ku mne a podoprela mi hlavu. Cítila som Stephenovu kolínsku.

„Bude to dobré, len dýchaj,“ prikazoval mi. Snažila som sa ho poslúchnuť a upokojiť sa. Dýchať. Utrel mi líca a dal vlasy preč z tváre. Bola som vďačná za jeho blízkosť – aj keď som nemala tušenie, odkiaľ sa tam vzal. Pravidelne som sa nadychovala a bolesť pomaly ustupovala. Chytila som sa brucha, no žiadne ďalšie kopanie som neucítila. Stephanova ruka sa ocitla vedľa mojej a na chvíľu celý znehybnel.

„Sú v poriadku,“ povedal nakoniec. Vydýchla som úľavou.

„Ako si sa sem dostal?“ spýtala som sa.

„Sledoval som ťa. Chcel som vedieť, či splníš svoj sľub a povieš im to. Zatiaľ sa mi však potvrdila moja predtucha. Na to aká si tvrdohlavá a rázna, si poriadny strachopud.“

Uškrnula som sa. „Nie som strachopud, len som čakala na správnu príležitosť. Rose je veľmi náladová.“

„Žiaľ, správna príležitosť je v háji. Práve sa sem blíži aj s Emmettom a podľa ich rozhovoru je vydesená.“

Prevrátila som očami a zanadávala. Perfektné. „Dobre, aspoň ma zdvihni na nohy. Nechcem ju vystrašiť ešte viac.“

Stephen ma poslúchol, ale nemohol odísť. Jeho svaly boli jediné, ktoré ma držali na nohách. Snažila som sa tváriť čo najdôstojnejšie, keď Rosalie s Emmettom vtrhli dnu. Keď uvideli Stephana, zarazili sa. Emmett zavrčal.

„Kto to, doriti, je?!“ kričala na mňa sestra.

Nadýchla som sa. „To je môj kamarát Stephen. Stephen, moja sestra Rosalie a jej priateľ Emmett. Rose, musím ti niečo povedať. Som tehotná.“

„Čo?!“ znovu skríkla. Tentoraz som skoro podskočila.

„Som tehotná,“ zopakovala som jej.

„Čože? S kým, kedy? Počkaj, to je jeho?!“

Zaťala päste a urobila krok dopredu. Stephen zas ustúpil a spolu s ním aj ja. „Stephenove? Ne! Som tehotná s Edwardom. Muselo sa to stať tú noc v hoteli, keď sme vás našli v Denveri.“

„Dobre, to stačí. Nechcem počuť podrobnosti. Ako dlho to už vieš?“

„Asi týždeň.“

„A to ťa nenapadlo nám to povedať?“ šalela.

„Hovorím ti to dnes.“ Na moje veľké prekvapenie som bola pokojná.

„Ja toho bastarda zabijem. Nech si ma neželá. Nie, najskôr to dáme preč a potom ho zabijem.“

„Tehotenstvo s upírom prebieha rýchlejšie,“ pustil sa do toho Stephen, „už sa to nedá dať preč. A mimochodom, sú to dvojičky.“

Rosalie skamenela. Videla som, ako sa jej na tvári hromadí hnev, zatína päste. Ak by som bola boxovacie vrece, určite by si z chuti udrela. Alebo možno skôr do Stephena. Nevedela som to rozoznať, každopádne chcela vraždiť a na prvom mieste v jej zozname bol určite Edwarda.

„Nie. To musí byť zlý žart. Nemôžeš byť tehotná. Hlavne nie s ním!“ vykríkla.

„Len sa započúvaj, Rosalie. A popri Bellinom srdci budeš počuť dve malé srdiečka v nej,“ šepol Stephen. Nastalo ticho – všetci traja počúvali. Výraz na tvári mojej sestry sa však nezmenil. Práve naopak. Ešte viac stvrdol.

„Ako si myslela to, že hlavne nie s ním?“ ozvala som sa.

„Je to zasratý parkchant, ktorý ťa uniesol a znásilnil. Sú to deti diabla. Preto nie s ním,“ vyprskla. To mi ublížilo. Aj tie podrobnosti o mne a Edwardovi – odkiaľ to, dopekla, vedela?

„Moje deti nie sú diablove. Sú Edwardove. Nepoznáš ho. Neviem síce, kto ti toto povedal, ale zjavne nemáš všetky fakty,“ hlas sa mi zlomil.

„Mám. Povedal mi to sám tvoj Edward. Ten hajzel mal slabú chvíľu a povedal mi, ako ste sa spoznali. Mala som ho vtedy zabiť,“ precedila skrz zuby a udrela do steny. Tá sa preborila do záchodov.

Postavila som sa na vlastné nohy a odtiahla sa od Stephena. Jej slová mi dodali silu. „Ak by si mu ublížila, nikdy by som ti to neodpustila, Rosalie. Edward je dobrý chlap, aj keď nie vždy hrá podľa pravidiel. Nie je to žiadny diabol a ani moje deti nie sú zlé.“

„Dobrý chlap? Počúvaš sa vôbec?! Je to upír. Skurvený upír, ktorý ti urobil decká a potom sa na teba vyjebal. Ale ty si ich nesmieš nechať, Bella. Musíš to dať preč. Veľmi dobre viem, čo sa stane s matkami poloupírov. Roztrhnú ťa na dvoje, keď sa budú chcieť predrať von. Počuli sme krk. Už sa to deje. Ver mi, Bella. Musia ísť preč.“

„Nie. Za prvé sa na mňa Edward nevyjebal, bolo to vzájomné. A za druhé, o tom, či si nechám svoje deti rozhodnem sama, a ja už som sa rozhodla. A tvoj hnev to nezmení. Buď mi pomôžeš s ich výchovou, alebo sa mi nepleť do cesty.“

Rose ochromene otvorila ústa. Bolo to tvrdé rovnako, ako jej slová. Bola som ako levica, ktorá chráni svoje mladé pred inou šelmou.

„Zjavne ti to už teraz lezie na mozog. Bella, ktorú poznám by si to nikdy nenechala, pretože by nechcela mať nič spoločné s upírmi.“

„Ou, takže, keď si to dám vziať, odsťahuješ sa? Pretože, ak si sa ešte nepozrela do zrkadla, aj ty si upír, drahá sestrička. A ak je Edward diabol, si to aj ty.“ Na predlaktí som pocítila Stephenovu ruku. Jeho tlak ma donútil otočiť sa. Pokrútil hlavou a stiahol ma dozadu k sebe. Líca mi len tak horeli a bola som rada, že ma jeho blízkosť dokáže trochu schladiť.

„Ja tu nie som tá, ktorá ťa opustila. A nie som ani to, čo ťa zabije,“ šepla.

„Ale áno,“ oponovala som jej. „To ty si ušla do Ameriky hľadať upírov. A ja hlúpa som išla za tebou, aby som ťa doviedla späť. Ak by si neušla, nikdy som nemusela stretnúť Edwarda. Nemusela som toľkokrát čeliť smrti a ani trpieť. Ale to všetko sa stalo, pretože ty si a vždy si aj bola nezodpovedná.“

„Ale teraz si nezodpovedná ty. Necháš sa zabiť pre nejaké netvory, ktoré v tebe rastú kvôli netvorovi, ktorým si sa nechala ojebať. Pretože si hlúpa, slabá a nedokážeš sa brániť.“

Po jej slovách sa mi spustili po lícach slzy. Bolo to to najkrutejšie, čo som od sestry počula. Už som na to viac nemala čo povedať. Chcela som sa len rozbehnúť a utiecť čo najďalej. Otočila som sa na Stephena.

„Mohol by si ma odtiaľto zobrať preč, prosím?“

„Samozrejme. Dnes ostaneš u mňa,“ prikývol. Vzal ma okolo drieku a vyšli sme k dverám okolo Rose a Emmetta. Keď som videla, že chce niečo povedať, rýchlo som ju predbehla.

„Zajtra si prídem po veci.“

Stephen pridal, a tak Rose už nestihla nič povedať. Keď sme vychádzali, ešte som si stačila všimnúť, že ju Emmett berie do náruče a niečo jej šepká do ucha. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 29. kapitola: