Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 5. kapitola

21.08.2012 (07:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2887×

5. kapitola 

Bella:

Končekmi prstov som si prešla po červenej odrenine na predlaktí. Pekelne to bolelo a ja som z hlavy nemohla dostať jeho slastné vzdychy, keď do mňa narážal a tú bolesť, keď sa mi ruky dreli o drsnú, motelovú prikrývku. Ešte teraz ma bolelo celé telo. Aj keď som si nebola presne istá, či z jeho nepovolaného vpádu alebo z toho, ako ma drvil rukami a ťahal po podlahe.

Mykla som sa pri tej spomienke a telom mi prebehol kŕč prenikavej bolesti. Zadržala som syknutie a zahryzla si do jazyka. Pozrela som sa pred seba a prepálila toho upíra pohľadom. Nepoznala som jeho meno. Ani on moje, ale to mi vôbec nevadilo. Nechcela som, aby moja nočná mora dostala meno. Takto som si aspoň mohla myslieť, že je to len prízrak. Aj keď som v podstate nebola veľmi ďaleko od pravdy.

Všimla som si jeho tvár v spätnom zrkadle a oči sa nám na chvíľku stretli. Tie jeho boli také chladné a zároveň ma tak veľmi pálili na tvári, že som radšej sklopila pohľad a v duchu ho preklínala za všetko, čím som si za posledných päť hodín musela prejsť. Pri tej predstave sa mi stiahol žalúdok. Privrela som oči.

„Máš dve možnosti. Buď sa so mnou budeš milovať dobrovoľne a potom ťa bez bolesti zabijem, alebo ťa vezmem zo sebou a spravím ti peklo zo života,“ začula som v hlave jeho slová. Usmieval sa, akoby mi oznamoval tú najlepšiu správu na svete. Vtedy som nad tým ani poriadne neuvažovala. Vedela som len jedno, že ešte sa mi nechce umierať.

„Čo môže byť horšie než toto? Podľa mňa už v pekle dávno som,“ odvetila som mu rovnako chladne. Jeho ruky mi na pleciach poľavili, aj bolesť ustúpila.

Obzrel si ma čiernymi, lačnými  očami, akoby som bola výstavná kobyla a hodil ma späť na posteľ. Rýchlo som sa posadila v obave, či mi znova nechce ublížiť, no nedotkol sa ma. Ostražito som sledovala, ako kráča ku skrini, otvára ju a prehrabuje sa vo vlastných šatách. Niečo po mne hodil.

„Toto si obleč!“ prikázal. Ani som sa nepozrela, čo to vlastne držím, hodila som tie handry na zem a prekrížila si ruky na prsiach. Akosi som prestala vnímať aj vlastnú nahotu.

„Chceš ma provokovať?“ nadvihol obočie a zavrčal. Telom mi prebehla triaška. Ale nemienila som sa poddať. Radšej by som celkom nahá prešla po ulici plnej ľudí, akoby som si mala obliecť jeho šaty. 

Prekonala som chvenie a hrdo zdvihla bradu na odpor.

„Možno by bolo lepšie, aby sme to ukončili v tejto izbe ešte dnes. Čo ty na to? Uvidíš, že sa ti to bude páčiť. Svojimi dotykmi som roztopil aj chladnejšie srdcia ako je to tvoje,“ vyhrážal sa.

Prešiel pohľadom po mojom tele a zastavil sa pri nohách. Jediné, čo som o upíroch mohla na sto percent povedať, bolo, že vždy dostali to, čo chceli. Aj keby to malo niekomu ublížiť. Živým príkladom bol Aro Volturi a jeho zvrhlosti. A podľa doterajšieho správania tohto upíra som mohla predpokladať, že všetci sú rovnakí.

Zanadávala som popod nos a zohla sa po jeho veci. Boli to tmavé jeansy, v ktorých som sa doslova topila, a károvaná šedá košeľa s dlhými rukávmi, ktorá na mne visela. Posadila som sa späť na posteľ a pohľadom prepaľovala koberec. Odrazu čosi zabuchotalo, ale ja som sa odmietala pozrieť jeho smerom. Bol mi odporný. Mohol vyzerať akokoľvek príťažlivo, akokoľvek sexy. To bol len obal. Aj keď jeho vôňa... Tá nádherná sladká vôňa, ktorá si ma podmaňovala. Cítila som ju všade v motelovej izbe. Jeho veci ňou boli priam nasiaknuté. Tá vôňa sa mi dostávala až pod kožu a zbavovala ma akéhokoľvek myslenia. Mimovoľne som nadvihla ruku k tvári a ako narkoman ju nasala. Začula som smiech.

Prudko som otvorila oči a uvedomila si, že som na chvíľu zaspala. Rýchlo som spustila ruku a sčervenala ako čili paprička až po korienky vlasov. Očami som narazila do spätného zrkadla. Dobre sa na mne bavil. To ma nahnevalo. Zdvihla som nohu a kopla ho do sedačky. Ohlušujúco zavrčal.

„Nechci, aby som tam k tebe skočil,“ zasyčal a mne v hrdle navrela hrča. Veľmi živo som si dokázala predstaviť, ako by to vyzeralo, keby „ku mne skočil“. Odvrátila som tvár von oknom, bola tam tma ako v rohu. Pohľad sa mi zastavil na zelenkavej tabuli, ktorú osvetľovali malé svetielka. Veľkými písmenami tam stálo:

Vitajte vo Forks

Tieto jednoduché slovíčka ma zamrazili. Keď môj únosca začal spomaľovať, uvedomila som si, že je to koniec našej cesty a celá som stŕpla. Nevedela som, čo pre mňa má pripravené. Predstavovala som si ho, ako ma vedie na cintorín do svojej hrobky. Už teraz som všade okolo seba cítila zatuchlinu a v ušiach počula pískanie vetra, ktorý sa márne snaží cez hrubé steny prebojovať dnu. Hrubý kameň sa ako na povel odťahuje zo sarkofágu a on ma ukladá vedľa seba do vnútra. No ešte predtým, ako stihnem vykríknuť a požiadať kohokoľvek o pomoc, kamenný vrchnák sa znova zaťahuje. Nie je tam žiadne svetlo, ani vzduchu. Všade len cítim jeho chladné telo a ruky, ktoré ma objímajú okolo pása. Ostaneme tam naveky...

„Už sme tu, maličká.“ Jeho hlas ma prebral. Pozrela  som dopredu, ale on tam už nebol. Ani auto sa nehýbalo. Odrazu sa otvorili dvere a jeho tvár sa objavila vedľa mňa. Po tele mi prešiel mráz ako veľmi ma vydesil.

Rozopol mi pás a prudko ma vytiahol z auta. Zakymácala som sa, ale veľmi rýchlo získala späť rovnováhu a vytrhla si svoju ruku z jeho dlane. Prekvapene som sa obzrela.

„Nie sme na cintoríne?“

„To by sa ti páčilo? No, možno keby som bol Dracula, tak by som si aspoň ušetril ďalších starostí,“ žartoval a ja som dostala strach.

Noc bola neuveriteľne chladná aj napriek letu. Vietor mi s ľahkosťou prenikol až pod oblečenie a ľadovými plameňmi lízal moju pokožku. Mala som čo robiť, aby som zastavila triašku. Ešte by si myslel, že sa bojím jeho a pridávať na sebavedomí som mu rozhodne nemienila.

„Keby si bol Dracula, býval by si na hrade a nie na cintoríne,“ opravila som ho naoko nezaujato. Zasmial sa a ďalej vyťahoval tašky z kufra.

Nemohla som odolať pohľadu na neho. V šere, ktoré poskytovalo vychádzajúce slnko, som ho jedným očkom sledovala. Telo mal samý sval a šľachu. Nohavice mal obtiahnuté rovnako ako tričko. Nechcela som si ani predstavovať, aké úžasné telo sa pod tým musí skrývať. Vypracované a mocné. Ach...

Dočerta, Isabella, prestaň, okríkla ma v duchu moja druhá polovička. Po prvé je to upír, ktorý ťa znásilnil a chce ťa zabiť. A po druhé, tento boh s tvárou Adonisa mal už rozhodne veľa žien. Určite aj oveľa krajších než si ty. Len sa na neho pozri, môže si vyberať. A keď ťa dostane, tak čo potom? Sama si ho počula, zabije ťa! Ako to hovoril? Bezbolestne? To naozaj chceš? Vykašleš sa aj na svoju sestru kvôli jeho krásnemu telu? Kvôli jednej noci strávenej s ním?

Tie posledné vety ma dostali. Pripomenuli mi, prečo som sa vlastne vydala na túto rýchlu cestu do Ameriky. V duchu som prekliala svoju sestru. Keby sa nezbláznila a nechcela by stoj čo stoj nájsť toho upíra Emmetta, nič z tohto by sa nikdy nemuselo stať. Nechcela som si ani predstaviť, v akom nebezpeční musí byť teraz ona. Pretože podľa všetkého, upíri naozaj existujú.

Pokrútila som hlavou a vrátila sa späť do súčasnosti. Ak som chcela zachrániť sestru, musela som sa najskôr ja dostať z područia vlastného upíra. Zdvihla som hlavu a ešte raz si obzrela dvojposchodovú vilu týčiacu sa predo mnou. Mala krémové steny a viedli do nej dvojkrídlové biele dvere. Okná na prízemí boli o čosi väčšie, ako okná na druhom poschodí, no nebolo vidieť dnu.

„Býva tu niekto?“ opýtala som sa. V duchu sa mi črtala nádej, že je tu človek, ktorý by mi mohol pomôcť utiecť.

„Nie. Sme tu len my dvaja.“ Zvýraznil slová len my dvaja a aj som musela rýchlo zahnať úzkosť. „Vezmi tento kufor a poď!“ prikázal mi. Vložil mi do ruky čierny kufor, ktorý vážil snáď tonu, a potiahol ma za druhú ruku k domu. Odomkol a tlačil ma dnu.

Ak som si myslela, že vonku je tma, tak to som sa veľmi mýlila. Bolo tam vidno, akoby som stála pod lampou. To tu som si nedovidela ani na konček nosa, nie to ešte na upíra, ktorý ma ťahal po dome. O čosi som zakopla a stratila rovnováhu. Kufor s veľkým buchotom dopadol na zem a ja hneď za ním. Tresla som si lakeť a zanadávala.

„Ale, ale, tak môj sladký anjelik pozná aj takéto slovíčka?“ začula som z tmy jeho posmešný hlas. Ak by som vedela, kde stojí, podkopla by som mu nohy. Uvidíme, či by sa potom smial.

„Tvoj sladký anjelik bol tvojou surovosťou vyhnaný z raja. Keby si zapálil svetlo, išlo by to rýchlejšie,“ odvrkla som podráždene a postavila sa na nohy. Dosť som bola unavená, musel do mňa ešte vyrývať.

„Nie je tu elektrina. Ale možno by som ti mohol, ako Dracula, posvietiť fakľu,“ znova si rypol.

Už som to nevydržala. Otočila som sa na päte na odchod, no zastavila ma jeho chladná ruka na mojom lakti. Zavrčal. Ani som sa nenazdala a ocitla som sa na jeho chrbte. Otvorila som ústa, no môj výkrik sa stratil v pískajúcom vetre okolo. Bežal so mnou takou rýchlosťou, že som radšej privrela oči. Potom som znovu padla do prachu.

„Nemohol by si byť ku mne aspoň trochu milší?“ zasyčala som a ťažko sa dvíhala. Ale hneď na to som skamenela.

Neodpovedal. Bolo divné, že neodpovedal. Očakávala som nejakú poznámku, ktorá by ma vytočila. Provokatívne zachechtnutie, ale nič. Náhle ma jeho chladné ruky oblapili okolo pásu a hodili do mäkkej postele?

Nie, nie, prosím, len toto nie, modlila som sa v duchu. Možno som mala vstať a utiecť, ale predsa len to bol upír. Bol rýchlejší než ja, pred chvíľov mi to ukázal a útek by bol preto zbytočný. Ostala som nehybne ležať. Jeho dych ma  chladil na krku. Prešiel mi perami po brade a srdce mi vynechalo úder.

„Asi by som mohol, ale nebudem. Čím skôr prijmeš moju ponuku, tým skôr sa skončí tvoje trápenie, zlatko,“ šeptal. Prechádzal mi jazykom po perách a jeho vôňa sa mi dostávala opäť pod kožu. Chcela som sa zbaviť toho nepríjemného pocitu vo svojom tele, ktorý po ňom túžil. Chcel, aby ma pobozkal. Zhrozila som sa nad tou predstavou a vydesene sa pozrela na svojho väzniteľa.

Ale on sa len uložil vedľa mňa a objal ma okolo pása. Tvár si položil na moje vlasy. Mykla som so sebou a chcela sa vymaniť z tohto majetníckeho zovretia, no on ma ešte viac stiahol k sebe. Odfúkol.

„Som unavený a ty určite tiež. Tak sa nehýb,“ zamrnčal. Čože? On chcel ísť teraz spať. Takto? So mnou?

Pomrvila som sa, chytila ho za ruku a chcela ju zodvihnúť. No on uväznil aj tú moju a úplne ma pritlačil k sebe. Na chrbte som už cítila jeho pevnú hruď, ktorá bola samý sval. Tipovala som, že na bruchu má tehličky a keď som ucítila, čo ma tlačilo na krížoch, rozliala sa po mne horúčava. Ach, bohovia, pomáhajte...

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 5. kapitola: